ateista

Napriek všetkým dôkazom, či argumentom popísaných v tejto série článkoch, veriaci budú naďalej tvrdiť, že náboženská viera nie je ilúzia, ale jediné vysvetlenie, ktoré zatiaľ človek nepotvrdil, pretože je zrejme, že ten kto verí v Stvoriteľa bude odmenený a tí čo v neho neveria musia byť v područí diabla, kde z pyšnej hlúposti a namyslenosti zbierajú len jednostranné argumenty. Nevnímajú neviditeľné dôkazy existencie Boha na tomto svete i vo vesmíre ako ich vníma ten, čo verí.

Pokiaľ sme opantaní týmito predstavami o existencie nadprirodzeného života a necháme si to pre seba – je to v poriadku, avšak ak budeme tvrdiť, že ten kto nebude robiť to, čo vyžaduje Boh, skončíme vo večnom prekliatí je už zasahovanie do života iných. Potom ak napriek týmto hrozbám si človek zváži toto riziko a rozhodne sa inak – je to jeho rozhodnutie, ktoré vzišlo podľa neho z poznania reality a nemožno ho za to šikanovať, ani pokladať za blázna, ale treba sa zamyslieť nad tým, kto tu vlastne je bláznom, podliehajúcim sile, ktorá vychádza len zo želania.

Akonáhle vládna moc začne rešpektovať náboženské požiadavky, na základe ktorých sa začnú vysväcovať vládne budovy proti diablovi, vytvárať povinné náboženské krúžky pri školách, či úradoch, začne sa dotovať náboženské školstvo, či projekty na podporu rozvoja náboženstva, povoľovať rôzne výnimky pre cirkvi počínajúc od neplatenia daní, či hradenia platov kňazov potom treba sa ozvať a pripomenúť si argumenty, že to môže byť úplne inak. Vždy, keď sa dostali k moci náboženskí fanatici, rozvoj ľudstva sa zastavil. Náboženstvo možno tolerovať ako voľbu každého z nás, avšak nemožno ho rešpektovať ako jediný zmysel života, pretože nás znovu zaženie do spoločnosti, kde bude platiť len jediná ideológia.

Ak ustúpime demagógie veriacich, ktorí obviňujú neveriacich, že úmyselne urážajú veriacich a to len preto, lebo im závidia ich vedomosti a spojenie so zjavenou pravdou, ich pokoj, ich nesmiernu oddanosť – pričom ich vlastná pýcha a svedomie z toho dôvodu im nedá spať, potom sa musím spýtať kam takýto fanatizmus nás môže doviesť. Stačí si ozrejmiť históriu vývoja človeka.

No i rozumní ľudia, ktorí našli v náboženstve skôr rôzne výhody ako vieru, vytýkajú ateistom, že nechápu ani nepriame argumenty veriacich, že viera v Boha pomáha mnohým ľudom v núdzi ako nájsť oporu, keď žiadnu inú oporu nenachádzajú. Utiekaním sa k Bohu títo veriaci riešia len vlastne vnútorne problémy, svoju ustráchanosť, zbabelosť a preto nevinia zo stavu do ktorého sa dostali, teda neriešia podstatu problému, ale toho kto tomu mal zabrániť ešte velebia, vtláčajú sa do jeho priazne, hľadajú jeho oporu, čím vlastne schvaľuje zlo, ktoré bolo na nich a na jeho blízkych spáchane. Nechápu, že riešiť takto problémy náramne vyhovuje, tým čo ich v skutočnosti spôsobili. Každý čo rieši svoje problémy nemá hľadať zmysel života v ilúziách, ale práve v činnosti, ktorá ich napraví.

Ak všetci budeme uznávať náboženské predstavy i keď nie sú podložené skutočnými dôkazmi a nebudeme o tom polemizovať, všetko bude v poriadku, nebudeme sa mať o čom hádať a nikoho neurazíme? Tieto posledné vety vypadajú neškodne, lenže neškodné nie sú, nakoľko sú politicky veľmi nebezpečné. O akú podporu tu v podstate veriacemu vlastne ide, keď o ich ideách nebude mať nikto dovolené povedať nič zlého. Prečo nesmieme o nich pochybovať? Dozvieme sa, lebo na to nemá nikto právo. Avšak to už nie tolerancia voči iným názorom, to je jednoznačne vydieranie.

Tolerancia znamená, že môžeme diskutovať a argumentovať o múdrosti prezentovanej ideológie. Rešpekt znamená, že budeme držať hubu, neargumentovať a podriaďovať sa. Rešpekt, ktorý je požadovaný zo strany náboženstiev, je typu aký vyžadujú diktátori, či gangstri. Myslím si, že ak náboženstvá považujú každé spochybnenie náboženských dogiem za rúhanie, nám chcú nielen nanútiť svoje nespochybniteľné riešenia, ale tým si i maskujú vlastný strach z odhalenia skutočnej pravdy, čo dokazuje, že im nejde o Boha, ale len o moc.

Táto arogantná sebadôvera, s ktorou nábožný človek presadzuje i nepatrné podrobnosti o Božích zámeroch ktoré nemá a nemôže mať nijako preukázateľné potvrdené je neuveriteľná. Bolo by to v poriadku, pokiaľ by si túto nadpozemskú ideu nechali len pre seba ako svoju fikciu a sami sa ňou i riadili, ale nemožno ju použiť ako argument pre prenasledovanie ľudí vnucovaním sa ako jedinej pravdy. Celý vtip náboženskej viery, jej sila a sláva, spočíva v tom, že ju odtrhli od závislosti na poznaní, ale priradili ju k svojim bezdôvodným predstavám. Náboženstvo učí ľudí, že majú byť spokojní s triviálnymi a nadprirodzenými „vysvetlením“, na miesto toho, aby vždy vyžadovali dôkazy. Potom môžu si dovoliť presadzovať rôzne naivne predstavy ako o anjeloch, že sú ranné „hviezdy“, ktoré radostne kričia spolu všetkými božími synmi a volajú na chválu Boha … a neposlušní boží synovia sú ako démonické „hviezdy“´, ktoré prenasledujú Božie hviezdy!´ – taký to infantilný obraz obyvateľov iných svetov pre naivných veriacich, môžu napísať len ozajstní nevzdelanci, gýčiari a podvodníci. A ešte k tomu tvrdiť, že sa to odohráva práve dnes pred nami!

Uctievateľom týchto pomýlených tvrdení neprináleží žiadna úcta, pretože po prvé sami nikoho nerešpektujú, a po druhé tvrdia, že to nie je fikcia – teda klamú, bez toho, že by sa zaoberali dôkazmi, ktoré nepotvrdzujú ich predstavy. Tie sú dokonca neželané, pretože sú v priamom rozpore s vierou, a ich analyzovanie by bolo strašným mrhaním človečenstva a nie cnosťou, ktorá odoláva týmto pokušeniam. Tento problém vyriešili tak, že svojich oponentov, ktorí požadujú dôkazy označujú za odpadlíkov viery, ateistov, posadnutých diablom, ktorých treba zaradiť medzi homofóbov, xenofóbov, rasistov, či iné nebezpečné asociálne živly.

Skrátka týmto článkom končím. Nebudem ďalej strácať čas tým, že budem donekonečna vysvetľovať svoj postoj a pokúšať vyvracať predstavy, ktoré v každej dobe pôsobia kontraproduktívne. Nechám to na evolúciu, ktorá nediskutuje, ale vytvorá konkurenciu, ktorá tieto spôsoby prežitia, ktoré vedú do slepej uličky, postupne odsúva do archívu návodov na prežitie. Samozrejme, že každý má právo zaniknúť v slobodne zvolenom omyle. Evolúcia si to už preberie a ľudí neprispôsobivých k realite zmetie.

K sile viery môžem povedať ešte i to, že i moslimovia dokážu za svojho Boha bez problémov položiť i život, ale to neznamená, že Alah existuje, že ich náboženstvo je to pravé, ale to znamená, že existujú blázni, ktorí za neviditeľné predstavy dokážu i seba zničiť. Sebe krásnejšia predstava odtrhnutá od reality, síce môže vytvoriť aureolu dočasného víťazstva, ale keďže človeka nikam neposunie znova sa stane načas poučením, že to nie je správna cesta.

Sekulárny demokraticky štát preto musí tolerovať jednotlivé náboženské prejavy a presvedčenia, ale nie ich rešpektovať do takej miery, že ich bude politicky i finančne podporovať. Podstatnou súčasťou sekularizačných procesov je i sekularizácia práva, ktoré proklamuje svoju autonómiu nielen od cirkvi alebo náboženstva, ale aj od náboženskej morálky, či náboženského umenia.

Napriek tomu, že veriaci človek stvoril konkrétnych bohov a diablov, nebesá a peklo; napísal sväté knihy i vyrobil zázraky; staval na oslavu boha, katedrály a žaláre pre neveriacich. Napriek kázaniam, sľubom a hrozbám; drania z kože a upaľovania za živa i tak sa nepodarilo urobiť ľudstvo lepším, zdravším ani šťastnejším, pretože neumožnil človeku aby sa realizoval, ale naopak urobil z neho otroka, ktorý sa má spoliehať na pána boha, na šťastie, na dobročinnosť vrchnosti. Ľudia budovali množstvo katedrál, chrámov a mešít nie na počesť rozumu, ale na zbožňovanie bohov, ktorých nikto nevidel.

Ak má prežiť zdravý rozum, musíme si uvedomiť, že:

„pobožnosť“ neznamená „morálnosť“,

„pokora“ neznamená rozum,

„sväte písmo“ neznamená históriu, ani budúcnosť

„kacírstvo“ nie je rúhanie, ale pozvánka do diskusie

„dogma“ nie je dôkaz, ani neznamená nejakú záväznú autoritu,

„doktrína“ neznamená pravdu,

„od dávneho veku“ neznamená, že tak musí byť i naďalej

„život po smrti“ neznamená, že sa budeme zaoberať nezmyslami.

Pýtať sa veriacich o dôkazoch svojho presvedčenia je zbytočné, pretože nedostanete priamu odpoveď, len vyšpekulované odpovede viery bez dôkazov. Ale i tak treba neustále im dávať tieto otázky:

Kde sú vaše priame dôkazy, ktoré si možno overiť o tom, že Boh, či nebo existuje?

Na základe akých dôkazov, či nevedomosti človeka ste presvedčený o správnosti svojho postoja?

Prečo vlastne veríte v boha?

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo ste si zvolili práve to svoje náboženstvo?

Divíte sa niekedy nad tým, prečo vaše nebo pripomína utopické miesto, ktoré obsahuje to isté, po čom túžime aj na tejto planéte?

Nepríde vám aspoň trochu podozrivé, že zdrvujúca väčšina veriacich si osvoja náboženstvo práve tej spoločnosti, do ktorej sa proste narodia? A zostanú presvedčení, že mali to šťastie, že sa narodili do tej údajne správnej a pravdivej viery?

Ako viete, že všetky ostatné náboženstvá sú mylné a nepravdivé. Ste na to ochotní vsadiť svoj život, ale aj tak – zastavili ste sa niekedy nad tým, že sa na tejto planéte praktikujú takmer 2 tucty hlavných náboženstiev a doslova tisíce rôznych variácií týchto náboženstiev, ktoré tvrdia, že poznajú tú pravú a najvyššiu pravdu?

Uvedomujete si vôbec, že každý člen iného náboženského presvedčenia je práve tak oddaný, práve tak úprimný a je si rovnako istý svojou pravdou, ako práve aj vy?

Vedeli ste, že aj oni čítajú údajne neomylné sväté texty, počúvajú svoje autority a majú rovnako, ako vy, zdôvodnené, prečo sú tie správne a pravdivé?

Vedeli ste, že aj oni zažili údajné zázraky, cítili božiu prítomnosť, či počuli jeho hlas a poslušne nasledovali jeho dokonalú vôľu, neopísateľne ho milujú a dokážu ho hájiť s rovnakou horlivosťou ako vy?

Viete, že všetky náboženstva nemôžu mať pravdu, pretože sa vzájomne vylučujú, a to tým, že neveriacich v ich náboženstvo, posielajú rovno do pekla? Takže každý pôjde do pekla toho, či onoho.

Ako možno veriť sľubom akéhokoľvek Boha, keď sa nám bojí fyzicky ukázať, alebo dovoliť sa ukázať už zomretým, ktorí by potvrdili jeho učenie a aby zdôvodnili to čo vykonal?

Nedivíte sa tomu, že vaše božstvo sa môže prejaviť len pomocou mocenskej štruktúry, ktorá je utvorená na základe dodatočne inšpirovaného svätého textu?

Kto má prospech z vašej viery tu a teraz, kde to má naozaj zmysel? Kto žne pozemské odmeny, na rozdiel od nedosiahnuteľných nebeských darov, ktoré vám len sľubujú?

Prečo vznikol tak komplikovaný a nevyspytateľný fyzický život, kde človek má podľa náboženstva zbytočne veľký mozog, ktorý vadí pri slúžení Bohu?

Aký iný dôkaz veriaci má, že existujú nadpozemské bytosti ak nie to, že ľudia nevedeli dať konkrétne odpovede a tak museli veriť, že existuje niečo čo to všetko riadi, čo si aj potvrdili ako svätú a logickú odpoveď?

Nakoniec chcem povedať, že človek musí jednoznačne sledovať fyzické dôkazy, nie predstavy, či vieru predkov a nech ho dovedú kamkoľvek.

A pokiaľ má ísť?

Potiaľ až si bude istý, že to čo vidí je realita a pochopí, že evolúcia života je fakt a výmysel sú nejaké predstavy o vplyvu neviditeľného Boha a teda pochopí, že neexistujú žiadne nadprirodzené sily, len príležitosti, ktoré na nás čakajú, čo znamená, že dobré fungovanie sveta je riešiteľné a to v rukách človeka. Ak chcem byť užitočným vo veci dobra pre človeka, nemôžem stavať na chimérach, ale na prírode, ktorá sa budovala miliardy rokov a preto sú jej výsledky ďaleko zázračnejšie a hlavne využiteľné ako nejaké táranie o konaní nadprirodzených bytostí.