ateista

Človek po dobu svojej existencie bojoval z nepoznaným, aby prežil. Pomohla mu viera vo vlastne sily, ktorá pramenili zo skúsenosti predkov. Ak, ale svoj život odovzdáš nadpozemskej pravde, zmysel života si podriadiš dogmám a chiméram, ktoré sú o niečom inom.

Čo môže byť iné zmyslom života, keď nie život sám. Čo je dobro – asi to, čo robí život bezpečnejší, zaujímavejší a bohatší, teda i rozmanitejší a čo zlo – asi to, čo život človeka obmedzuje, čím mu spôsobuje stres a utrpenie. Stanoviť utrpenie ako životný cieľ, ako dobro pre človeka je princíp náboženstva. Už to samo hovorí o tom k čomu bolo náboženstvo stvorené a história ľudstva to niekoľko krát potvrdila.

Za rozvojom človeka nie je diktatúra, ale princípy evolúcie, ktoré nás nútia riešiť problémy aj zásadnou zmenou prístupu k životu, čo nás selektujú na dobro až tak, že sa ho aktívne pokúšame hľadať. Z histórie je známe, že trvalý rozvoj spoločnosti nastal až vtedy, keď spoločnosť začala rozvíjať dobro, to jest slobodu rozhodovania a obmedzovať vplyv jednostrannej ideológie.

To, čomu hovoríme „morálka“ je pokus o vytváranie dobra pre človeka, kde jej podstata vychádza z toho, že život je niečo cenné a zlo je to čo spôsobuje utrpenie, či ohrozenie života. Vplyv ideológie náboženstva však túto podstatu života obrátil naopak. A to tým, že pokorou voči Bohu zmenil život na dobrovoľné otroctvo ako podmienku života večného, ako dobro pre človeka, a  zlo ako cestu do zatratenia využitie možnosti samostatného rozhodovania. Čím začalo platiť, že nie dobrí a rozumní ľudia sa dostanú do neba, ale len ľudia dodržujúci náboženské dogmy, to znamená otroci viery, ktorí bez rozmýšľania prijímajú zjavenú pravdu.

Predsa zmyslom života je aktívne ponímanie života, ktoré odstraňuje príčiny utrpenia, čo náboženstvo zjavne ignoruje. Náboženské duchovné táranie o zmysle života nevychádza zo života, ani z dostatočných znalosti sveta, ale z potrieb absolútnej vlády samozvancov.

Šťastie nehľadá ľudí, ktorí sa vedia sado-masochisticky podať utrpeniu, ale ľudí, ktorí dokážu aktívne zmeniť život k lepšiemu.

Rozum človeka, ktorý v prvom rade odlišuje človeka od zvieraťa sa nemohol plne rozvinúť pri hľadaní pokory voči  alfa samcovi, tam mohol rozvinúť len svoju podriadenosť. Pri životných podmienkach v pralese sa dalo takto prežívať súlade s prírodou, ktorá sa prakticky nemenila. Využitie rozumu a nielen človeka sa rozvíjal hlavne tam kde, aby prežil musel prekonávať ťažké a stále meniace sa podmienky prežitia.

Človek, ktorý sa ocitol mimo pralesa nedisponoval rýchlosťou, ani silou, nemal srsť, ani ostré drápy, možno vynikal len vytrvalosťou a vyššou možnosťou využitia rúk, ktoré dokázali predmety uchopiť a tým ich využiť i na niečo zmysluplnejšie ako chodenie po štyroch.

V prírode mimo prales prebiehal ťažší boj o potraviny, ktorých bolo nedostatok, kde bola i veľká konkurencia a ťažšia ochrana voči predátorom. Človek sa tu mohol presadiť len novou prednosťou, ktorá mu dovolila rozšíriť svoje možnosti a to i výrobou nástrojov, využitým ohňa, ale aj lepším dorozumievaným sa – posunkovou rečou a neskôr, keď anatómia tela dovolila i hlasom. V prevažnej časti života človek bojoval o potravu za ktorou musel putovať, zbieral plody, korienky, jedol zdochliny, živil sa prevažne drobnými cicavcami za ktorými bol schopný ísť i do vysokohorského prostredia, kde pil vodu z ľadovcových prameňov a kde našiel i vhodnejšiu skalu na výrobu nástrojov.

Usadenie sa na určitom vymedzenom území v týchto časoch ľudí nepresviedčalo poľnohospodárstvo, ale úcta k svojim predkom na ktorej boli založené prvé náboženstva. Tieto náboženstva nemali žiadne svätyne, ale prejavovali sa prevádzkovaným rituálnych spojení s predkami na území kde žili. Prvým zdrojom teda pre usadenia v určitom území bola autorita vlastných predkov, ktorú bolo treba chrániť. I keď náš sklon vyhľadávať autority je tiež vrodený evolúciou, avšak riešenie zmyslu života rituálnym hľadaním odkazu svojich predkov a duchov prírody je už vynález náboženstva.  Rituálmi je možné vybudiť širokú škálu intenzívnych pocitov, čo je síce najväčší pôvab náboženstva, ale i najväčšia hrozba, ktorá môže predstavovať motiváciu človeka zabíjať pod vplyvom týchto emócii.

Ľudia, ktorí migrovali z miesta na miesto za potravou (vyšli až z Afriky) postupne získavali na sebaistote, a to nie na základe náboženstva, ktoré by oslavovalo ich predkov. Presúvali sa za potravou i do chladnejšej klímy, či vysokých hôr, kde neexistovala bujná vegetácia, kde ich predkovia nikdy nežili, teda ju ani nepoznali. No neutekali tam pred horšími podmienkami, ale preto, že pokladali tieto miesta za bezpečnejšie pre zdravý život. Nadbytočnosťou týchto nových vnemov svoj život zmenili z bojovej hry o prežitie na hru pre zábavu.

Prečo práve títo ľudia, ktorí boli naši priamy predkovia sa naraz asi pred pätnásťtisíc rokmi začali trvale usadzovať v nížinách u riek, obrábať polia, pestovať plodiny, či neskôr i chovať zvieratá, keď po predchádzajúcich skúsenostiach niektorých iných vetví človeka im trvalé usadenie na jednom mieste pri zmene klímy bolo príčinou zániku? Toto usadenie sa však už neuskutočňovalo na základe náboženských povier, ale bolo do určitej miery spojené s rozvojom poľnohospodárstva i keď zo začiatku nemalo priaznivý vplyv na ich telesný vývoj (skrátili sa im nohy, ba i dĺžka života, kazili sa im zuby, ba postihli ich i iné neduhy vyplývajúce zo zmeny stravy a pohybu).

Príčinou tohto nového osídľovania bolo v objavení určitého dobra pre človeka – objav, ktorý vytváral pohodu prežitia. Tento objav predstavoval, napríklad výrobu vína, piva, či iných alkoholických nápojov založených na kvasení plodín. Prvé plodiny sa začali pestovať nie pre potravu, ale kvôli pitiu. Nápoje na hranici medzi vínom a medovinou, mohli sa dlhodobo skladovať, pričom navyše obsahovali i veľa cukru, čo človeku pomáhalo ľahšie prežiť i zimu. Konzumácia vysokenergetického cukru a alkoholu bola skvelým riešením, ako v spokojnosti fungovať i v nepriateľskom prostredí s málom prírodných zdrojov.

Schopnosť získavať z ovocia, ryže, medu, či obilia nápoj s alkoholickým účinkom sa veľmi rýchlo rozšírila práve počas mladšej kamennej doby, čo malo síce za následok spomalenie telesného rastu človeka, ale na druhej strane mu to pomohlo lepšie rozširovať nové poznatky o prežití a mať i viacej deti a teda mať i spoľahlivejšie zabezpečenie prežitia rodu. Usadenie sa na jednom mieste pomohlo človeku nielen k vytvoreniu lepšej medziľudskej komunikácie, ale i k špecializácie jeho činnosti a k novým objavom nielen v oblasti bývania, ale neskôr to malo i pozitívny vplyv pre jeho zdravie, ako napríklad objavenie kvaseného jedla, pretože konzumáciou tohto jedla sa dostali do tela baktérie podporujúce činnosť imunitného systému. Chov zvierat na mlieko, či mäso, vlnu sa postupne vyprofilovalo až neskôr.

I ľahšie prenikanie vplyvu cudzích kultúr, pretože sídlili pri veľkých riekach, mohlo cez potrebný obchod vytvoriť sofistikovanejšiu výrobu potravín, zbraní, ale i pretváranie prírody v prospech človeka, čo potláčalo význam náboženstva. Systematické ovládanie výroby potravín, obrana proti nevyspytateľnej prírode, využívanie nových zdrojov bolo v určitom protiklade voči odporúčaniam božích hovorcov. Boh nikdy nemotivoval ľudí pre projekty veľkých stavieb na spútanie prírody, stavanie mestských hradieb ako obranu proti nebezpečným zvieratám, či nepriateľom, alebo na budovanie infraštruktúry mesta s cieľom skvalitnenia životnej úrovne človeka, ba práve opak bol jeho zámer – skúšať ľudí v čo najväčšom utrpení. Potrebná cieľavedomosť, spolupráca s inými kmeňmi, proste dobro z toho vyplývajúce oslabovala moc lokálne vyvolených oháňajúcich sa bohmi, napriek tomu, že tento prístup k cudzím kmeňom prezentovali ako zlo, čo rozkladá vieru v ich Boha. No náčelníci kmeňov zistili, že je pre nich výhodnejšie sa dohodnúť s „nepriateľom“, pretože to prinášalo viac dobra pre oboch. Čo pomohlo rozvoju obchodu medzi kmeňmi a zmenilo princípy vedenia spoločnosti.

Prospešnosť zmien otvorenej spoločnosti zjednotilo svetských náčelníkov kmeňov za spoločné myšlienky. Takto sa vytvorili prvé mestské civilizácie (pri rieke Indus a riekach Tigris – Eufrat), ktorých podstata spočívala v spoločnej obrane a hlavne v podporovaní obchodu z inými mestami na výmenu tovaru. Výroba tovarov sa tak mohla špecializovať podľa prírodných a ľudských zdrojov. I keď tieto prvé civilizované spoločnosti nemali centrálneho vodcu a ani nemali nejaké striktné jednotné náboženstvo, avšak mali vzájomne výhodný obchod, ktorý ich spájal. Tento systém civilizácie i keď sa osvedčil, ale mal problémy prežiť sociálne nepokoje, ktoré vyplynuli z prírodných katastrof, či z drancovania krutým nepriateľom. Sociálne nepokoje boli vyvolávané hlavne náboženskými „osvietencami“, ktorí vysvetľovali tieto dočasne problémy narušením vzťahov k náboženstvu ako pomstu bohov.

Keďže bolo potrebné vo veľkom investovať nielen do obrany voči nepriateľovi, či prírode, ktorá sezóne spôsobovala problémy, či aj zabrániť prípadným sociálnym nepokojom, musela sa svetská moc scentralizovať spolu náboženstvom. Centrálny vodca bol preto v úzkom spojení s hovorcami Boha, alebo sám vodca sa stal žijúcim Bohom. Potom ak takýto vodca dokázal usmerniť podaných na úpravu prírody tak, aby slúžila k prospechu ľudí (napr. vybudovať kanále, ktoré regulovali jarné záplavy a teda tým poskytoval zvýšenú úrodu, či obranu voči nájazdnikom) stal sa ozajstným bohom, ktorého si vážili, pre ktorého boli ochotný stavať i veľkolepé pamätníky na jeho oslavu. Tieto obrovské stavby napomáhali spätne i rozvoju techniky, zlepšovaniu dopravy a i k celkovému zvýšeniu produktivity práce spoločnosti. Toto nové usporiadanie spoločnosti však neskôr začalo vytvárať nové zlo, to jest hierarchiu – kasty ľudí, ktoré sa odčlenili od bežného obyvateľstva a to na základe svojich zásluh, ktorými si oprávňovali prisvojiť väčšiu časť majetku spoločnosti.

Toto zlo, ktoré neprichádzalo zvonka, ale z vnútra spoločnosti bolo treba nejako zdôvodniť ako prospešné, pretože inak bolo zdrojom revolúcií a rozvratu civilizácie. Na eliminovanie pochybnosti, že nie je nemorálne, aby určitá skupina ľudí mala vyššie práva, ktoré si bez zásluh dedila, bolo treba stanoviť trvalé duchovné zásady dobrej spoločnosti – etiku, ktorá by tento nespravodlivý, ale motivujúci systém utvrdila ako potrebu pre ďalší rozvoj, ako zákon samotného univerzálneho Boha.

Vedecký výskum starých civilizácií zistil, že akonáhle sa spoločnosti skompletizovali do určitej veľkosti riadenej centrom, tak až potom a to so železnou pravidelnosťou nastane fáza vzniku morálky – vzniku moralizujúcich bohov a ich hovorcov. Dovtedy ich nebolo treba. Inštinkt podriadenosti človeka ako diktát pre otroka sa teda vypestoval až náboženskou vierou, že Boh, ktorý všetko riadi, potrebuje pre zistenie veľkosti pokory ľudí vyzdvihnúť nielen seba, ale i niektoré vyvolené skupiny ľudí, ktorých životy i majetky treba vyzdvihovať pre dobro spoločnosti a to i za cenu vyvolania vojny voči vonkajšiemu, či vnútornému nepriateľovi.

Takouto morálkou potvrdenou samotným bohom sa stanovili také pravidla života, ktoré utvrdzovali moc vyvolených nad ostatnými ľuďmi. I keď títo samozvanci tvrdili, že tieto pravidlá nám zjavil prostredníctvom nich sám Boh, ktorý je i naďalej s nimi v kontakte a inšpiruje ich. Aby sa nepokladalo len za vidiny, tak ich potvrdzovali výrobou inšpirovaných mýtov, ktorými dokazovali, že len pokora voči Bohu a jeho hovorcom je jediné správne riešenie zmyslu života. Každá svojvoľnosť voči nimi stanovenými pravidlami je poučením, ktoré vedie jedine ku katastrofe. Navyše dodržovanie týchto pravidiel, ktoré bolo predložené ako zmluva s Bohom nám malo dať nádej, vieru v konečný dobrý osud. Iné, a teda svojvoľné vylepšovanie života, bohovia nemohli chápať inak ako urážku a podľa toho museli i konať.

Tieto mýty sa tak stali nezmeniteľné, neodiskutovateľné, vševediace, všetko zahrňujúce o vysvetlení sveta, čím sa stali i najúčinnejším skupinovým spojivom, ktoré robilo zo sociálnej skupiny funkčnú jednotku a tiež čiastočne podnecovalo k súťaživosti. Avšak vyžadovaním striktného dodržiavania i triviálnych náboženských pravidiel a hľadanie neveriaceho nepriateľa sa v konečnom dôsledku stalo, že náboženstvo sa stalo brzdou pre ďalší rozvoj civilizácie, pretože tieto aktivity sa postupne zvrhli nie pre hľadanie dobra pre človeka, ale na dobro pre hovorcov Boha.

Vznikom moralizujúcich bohov sa však platnosť dovtedajších mýtov nedala bez násilia zlikvidovať, tak sa tieto mýty obohatili o „skutočných“ pôvodcov všetkého diania. Zmiešaním starých mýtov a boha s morálkou sa tak stalo, že vložení moralizujúci bohovia sa stali amorálny, pretože trestali bez rozdielu zavinenia (zapríčinili potopu sveta, prírodné katastrofy, choroby, útok nepriateľa a pod.) .

Vysvetlenie týchto nezrovnalosti, ktoré vyvolávali pochybnosti o božej vše múdrosti priniesla až inštitucionalizácia náboženskej viery, ktorá stanovila, že podstatou pozemského života je skúška viery v Boha a až životom po smrti sa môže naplniť dobro človeka. Ďalej sa tvrdilo, že Stvoriteľ má právo kolektívne trestať ľudí za dopustenie neviery v neho. Pretože za nevieru zodpovedajú i nevinný svojou nečinnosťou voči rúhajúcim, ktorí sú zjavne pod vplyvom diabla. Čo vládnuca garnitúra zneužila tak, že obavy z trestu Boha stanovila ako najväčšie nebezpečenstvo. Záujem bežného človeka o konzumné vylepšenie života sa kvalifikovalo ako nedôstojný materializmus, ako pýchu nad Boha, ako zlo. Toto „vylepšenie“ zmyslu života v prospech vyvolených, ktoré spočívalo len v službe Bohu ako najvyššie dobro, spôsobilo, že kontrolóri božích zákonov, či  dedičné rody vyvolených keďže len oni naplňovali odporúčania Boha sa stali nedotknuteľný a teda duchovne i fyzicky nadradený obyčajnému ľudu.

Neskorší koncept jedného Boha – jedinej správnej cesty malo naplniť očakávania jednoznačnej božej spravodlivosti. Avšak opak sa stal skutočnosťou. Nevznikla spravodlivá otvorená spoločnosť, ale nastal prechod k despotickej a ešte netolerantnejšej spoločnosti, ktorá zavrhla nielen majetok (okrem cirkevného), ale i každé snaženie, ktoré nebolo požehnané hovorcami jediného Boha, či zapísané v textoch jedinej pravdy.

Tak sa stalo, že zlo – diktát len jedinej pravdy bolo dobro, čo samozrejme, že neprebiehalo bez násilia a odveké dobro – všeobecná starosť o prežitie, či sloboda v rozhodovaní, zlom. Diktát viery v jediného boha, v jedinú pravdu nevytvoril rovnakú spravodlivosť pre každého, ale len práva pre Boha a jeho samozvaných hovorcov na dušu človeka. Takáto spoločnosť, ktorá sa násilím uzavrie do dogiem o poslaní človeka slúžiť Bohu prostredníctvom vyvolených je diktatúra. A diktatúra nemôže rozvíjať ducha človeka, pretože môže fungovať len pod hrozbou násilia, pod hrozbou trestu, kde i Boh sa musí prispôsobiť tejto pravde.

Teraz by mal prebrať štafetu prežitia života od prírody samotný človek, lebo nikto iný tu nie je, čím sa stane bohom, ale nie takým akým ho prezentuje katolícka cirkev, nakoľko nebude za účelom dobra schopná i ničiť prírodu, nenávidieť oponentov, brzdiť vývoj života vyvolávaním nepriateľkách emócií, prijímať sankcie, ktoré nezlepšujú všeobecné postavenie človeka, či prírody, ale zrážajú ich do úlohy otroka. Takže otázka znie: je tento druh človeka už natoľko vyspelí, že dokáže opustiť duchovne táranie o nadpozemských chimérach a začne uvažovať nad tým, ako sa motivovať tak, aby mal záujem hlavne o to, čo pre prežitie prírody, teda i pre človeka je naozaj potrebné?