ateista

Ateista nemôže zasahovať do toho čo náboženstvo učí i keď ono svojou demagógiou vytvára priestor pre nenávisť voči tým, ktorí mu neveria. Avšak zatiaľ mi ešte nikto nezakázal nemať rešpekt voči neopodstatneným názorom, tradíciám, či „vedeckým“ tvrdeniam o prospešnosti náboženstva, ktoré hovorcovia boha nedokážu z argumentovať ako  pravdivé. Vedecké práce cielene smerované na podporu náboženstva mi pripadajú ako keby bolo lepšie klamať pacientovi o jeho stave, ako mu povedať pravdu, tak vlastne postupujú šarlatáni. Možno niekomu pomôže, keď mu dáme neopodstatnenú nádej, ale väčšina pacientov prijme radšej pravdu o svojom zdravotnom stave, pretože len tak sa prijme zodpovedne pristupovať k svojej chorobe, čo nakoniec môže priniesť i úspech.

Ateistický humanizmus je demokratický, neteistický, teda pravdivý životný postoj, ktorý hlása, že ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť určovať zmysel a tvárnosť vlastnému životu. Ateizmus je preto len rozumné zhodnotenie prírody a sveta, zatiaľ čo náboženstvo je upokojujúci blud, postavený na placebo efekte, čím sa vlastne zneužíva ľudské želania a ich obrazotvornosť.

Ateizmus nie je ideológia, nemá žiadne zásady, nemá žiadnu inštitúciu, ktorá by sledovala čistotu tohto svetonázoru, pretože vznikol len ako opozícia voči uzurpovaniu moci na základe náboženských predstáv. Ateizmus sleduje hlavne popularizáciu výsledkov reálnej vedy, ktorá odhaľuje tajomstva prírody, bez obhajoby nadprirodzených predstáv, čím vytvára základ sekularizácie spoločnosti, t.j. ochranu práv občanov pred jednostrannými dogmami, tak aby žiadna ideológia už nemala miesto pri krivení pravdy.

Existuje síce Dublinská deklarácia z r.2011, ktorá definovala ciele ateizmu, ale nie ako stanovy ateizmu, ale ako politické ciele pre tých, ktorí chcú zabezpečiť nestranný rozvoj spoločnosti. Táto deklarácia požaduje od politikov vo verejnom živote zhruba zabezpečovať:

1/ osobnú slobodu, to jest i slobodu svedomia. Náboženskú vieru definuje len ako súkromnú záležitosť, ktorú tolerujeme ako právo a slobodu každého človeka. No všeobecné zákony požadujúce rešpekt k náboženským dogmám, ako napríklad rúhanie, by mali byť zrušené. Tu si nepleťme urážanie človeka len z titulu toho, že je príslušníkom nejakého náboženstva, ale možno kritizovať jeho konkrétne názory.

2/ Zvrchovanosť štátu je odvodená od voľby obyvateľstva, nie od dogmy Boha či bohov. Verejná politika by mala byť preukázateľne utváraná nie jednoznačnou jednofarebnou ideológiou, ale využívaním kompromisných dohôd. Zo strany štátu je neprípustné aby náboženstvo bolo finančne zvýhodňované, či oslobodené od daní, nemali by existovať grantové programy štátu na podporu náboženstva, či prevádzku náboženských škôl. Samozrejme, že štát môže financovať údržbu národných pamiatok a poprípade i finančne podporovať náboženské organizácie z verejných prostriedkov, ale len cez finančné pôžičky, ktoré budú kryté očakávanými službami, či daňami z príjmov a samozrejme, že tieto dohodnuté podmienky budú transparentne zverejňované. Zákon by nemal nijako zvýhodňovať príslušníkov nejakého náboženstva.

3/ Vzdelávanie má byť sekulárne, t.j. ak o náboženstve, tak o každom. Žiaci by sa mali učiť kriticky uvažovať a zároveň sa naučiť i ako spolupracovať. Veda by sa mala vyučovať bez vplyvu náboženských predstáv.

Poznámka k vzniku náboženstva: K tejto téme sa vytvorilo mnoho teórií, ktoré skôr obhajujú vznik náboženstva ako potrebu pre vysvetlenie prázdnych miest v behu sveta. To by som ešte chápal. Akože chápem činnosti ľudí okolo seba, že sledujú určitý cieľ, ktorý dáva zmysel. Z toho síce môže vyplývať, že pravidelné chovanie prírody a i pomerná stabilita Vesmíru, ktorá sa utriasla za miliardy rokov vývoja, môže mať svoj cieľ a zmysel, a že teda za tým niekto je – čo však je len neopodstatnená domnienka. Čo je i podstata vzniku nadprirodzených bytostí. Ak niekto tušil, že niečo treba zmeniť, tak ako dnes bol obvinený z toho, že si neváži minulosť našich predkov a vôbec, že si nič neváži. Na zmenu názorov bola potrebná odvaha, dokonca hrdinstvo k čomu sa málokto podujme – postaviť sa proti rozhodnutiam, ktoré pomohli v minulosti, pretože nikto nevie či sa nemôže i sám mýliť. Ešte i dnes sme obklopený na každom kroku náboženskou tradíciou našich predkov. Na každom vŕšku stojí kríž, v každej dedine je kostol – i keď to nevnímame, avšak či chceme alebo nechceme určite to na každého pôsobí, keď uvažuje o tom, či náboženstvo je potrebné.

I keď to, čo si práve konkrétna spoločnosť cení, aké má naučené postupy pre riešenie konfliktných situácií by nemalo byť v rozpore s prežitým rodu, avšak u náboženstva to neplatí. Vrodený sklon ku zaužívanej konformite náboženstva dokáže prebiť i rozumové argumenty prežitia. Konformita je základom odolnosti náboženských názorov i keď obsahujú vnútorne rozpory. To je aj príčina, prečo sa náboženstvo tak dobre vymedzujú geograficky.

Avšak kto vymyslel démonov – neviditeľné bytosti, ktorí spôsobujú choroby, alebo našepkávajú spravodlivým špatné myšlienky, vymyslel večné peklo pre tých čo toto vysvetlenie neprijmú – to nie je zaplňovanie prázdnych miest vo vedomostiach – to je už manipulovanie s ľuďmi. Chápem, že ľudia z neznalosti prírody vymysleli rôzne obrady, povery, modlenie, či život po živote… Všetko to sa dá pochopiť, ba i tolerovať ako tradície, že to môže mať pre niekoho nejaký zmysel i keď zjavný zmysel nie je schopný dokázať.

Kto vymyslel epické príbehy Jóba, či Abraháma s obeťou syna, či ako sa Boh rozčúlil nad ľuďmi, ktorých stvoril a všetkých utopil, to nemohol písať normálny človek, to musel byť psychopat bažiaci po moci. To už nemožno rešpektovať. Význam týchto trestov by mohol byť výchovný len vtedy, keby hriešnik mal druhú šancu a nie že prepadne peklu na večné časy. Prisúdiť psychopatické sklony Bohu je už zámer ľudí, ktorý to urobili schválne, pretože magora sa ľudia viac boja, než keby bol normálny.