ateista

V tomto príspevku by som sa chcel venovať procesom evolúcie, ktoré pretvárali živé  organizmy.

Už vieme, že pri vzniku novej generácie sa nededí telo, ale len informácie o prežití živočícha a to prostredníctvom informácií uložených v DNA, ale i v imunitnom systéme, ktoré ak si nejakú chorobu už mal, tak telo pozná protilátky, ktoré neskôr sa môžu zafixovať i do DNA. Základom evolúcie sú teda mutácie genetickej informácie zapísanej v DNA. Ale prenášajú sa tam i spomienky minulých generácií. Každý pokus po ktorej nasledovala bolesť by sa opakovať už nemal. Z tohto pohľadu možno narodenie jedinca chápať ako stvorenie, dej, ktorého účelom je sprostredkovať nám skúsenosti minulých generácií.

Ale ako potom dochádza k  mutáciám – k zmenám? Pri bunkovom delení sa genetická informácia musí zdvojiť, aby obe dcérske bunky embrya dostali rovnakú genetickú výbavu – tento proces sa nazýva replikácia a je obyčajne 100%.

Detailne to nebudem rozoberať, pretože nie som v tom odborník, avšak treba vedieť, že dokonale presné kopírovanie genetickej informácie by prakticky zastavilo evolúciu, respektíve evolúcia by nikdy neprebehla a život by bol obmedzený na extrémne jednoduché organizmy, jednoduchšie než baktérie.

Evolučný vývoj sleduje v prvom rade prispôsobenie organizmu k novým podmienkam prostredia, avšak vychádza z predchádzajúceho stavu. Organizmus pri zmenách vyvolaných stresom buď postúpi do nového levelu, alebo zahynie. Teda tieto zmeny organizmu neriešia budúcnosť jednotlivca, ale skúša nové prispôsobenie sa k súčasnosti.

Vysvetlíme si to na príklade: Keď vznikne nový prameň vody, voda tečie, kade môže, naráža na prekážky, ale postupne si nájde správnu cestu a vyhĺbi si svoje koryto aj cez skalu a vrchy i keď medzitým nastane niekoľko povodní a omylov, než sa voda dostane do mora. Cesta rieky nie je náhodná, ale je nevratná, pretože vyplýva z prírodných podmienok a zákonov. U organizmu je to ešte zložitejšie, pretože prispôsobením sa novým podmienkam sa mení i pôvodný účel niektorých orgánov.

Až do dospelosti nosíme zbytočnosti, ako je napríklad slepé črevo. Orgán, úplne vyvinutý u bylinožravcov, pretože slúži na trávenie celulózy, je ľudom vzhľadom na ich stravu úplne nepotrebný. Avšak potreba prežitia našla i pre toto črevo využitie ako pomoc pre imunitný systém organizmu. To znamená, že poskytuje útočisko symbiotickým baktériám, nápomocným pri trávení, keď ich infekcia, či antibiotika ničia v ostatných častiach nášho tráviaceho traktu. Napriek tomu odstránenie slepého čreva vzhľadom na jeho častý zapáľ nemá žiadne negatívne dopady na zdravie. Ba niektorí ľudia sa rodia už bez neho.

Pri týchto zmenách obyčajne neprichádza k prevratným zmenám organizmu ako druhu, na to treba ozaj veľká katastrofa, ktorá prinúti organizmus ku kardinálnym zmenám, ktoré zabránia jeho zániku. Postupne zmeny sa obyčajne prejavujú len v rozmeroch orgánoch, ktoré vychádzajú z ich využitia. Napríklad kostry cicavcov sú úplne rovnaké, líšia sa len svojimi  rozmermi a sú navzájom spojené rovnakým spôsobom. I kostra hlavy u každého cicavca sa skladá vždy z 28 časti, rozdiely sú len v rozmeroch. Čo z toho vyplýva – je to presne ten druh podoby, ktorý by sme očakávali v prípade, že všetky cicavce majú rovnakého predka z ktorého sa vyvinuli.

Každý chrbát človeka potrebuje rekonštrukciu. Ak Boh je zodpovedný za stavbu chrbtice človeka musel  by priznať, že to spackal. Ak však si uvedomíme, že naši predchodcovia stovky miliónov rokov plávali, či chodili po štyroch a len pred niekoľkými miliónmi rokov došlo k prestavbe do vertikálnej polohy, keďže evolúcia potrebovala uvoľniť ruky, bude  ešte veľmi dlho plátať tento prechod (80% dospelých ľudí trpí problémami s chrbticou). Útroby živočíchov nie sú ničím iným ako zlátaninou provizórnych polotovarov zlepených dohromady, tak ako sa to akurát hodilo, keď príležitosť zaklopala na dvere. Prirodzený výber proste rieši problémy minulosti, pričom sa nestará o maximálnu efektívnosť, ani o budúcnosť.

Pri prechode organizmu na úplne iný druh je to ešte zložitejšie, avšak snaha prežiť je určujúca. Napríklad nemožnosť prechodu ryby na obojživelníka, plaza, či iné zviera dýchajúce atmosférický kyslík, zástancovia stvorenia radi prezentujú ako holú nemožnosť evolúcie. Prvé zvieratá, ktoré išli za bujnou vegetáciou na súš boli článkonožci, ktorí mali vonkajšiu kostru a preto boli chránený pred vysušením. Žiabre sa postupne pretvorili na dýchanie vzdušného kyslíka vytvorením pľúcnych váčkov. Z nich sa neskôr vyvinuli rôzne mnoho nôžky a neskôr i hmyz. Títo živočíchovia využili stavu, keď vzduch obsahoval až 30% kyslíka a tak sa ľahšie adaptovali na prijímanie kyslíka zo vzduchu.

Prechod živočíchov s kostrou na súš v prvom rade umožnil spôsob rozmnožovania – cez vajcia, ktoré z hľadiska ich bezpečnosti začali klásť do plytčín, či mimo vodu zahrabali na súši a potrebnú morskú soľ potrebnú k životu si potomkovia preniesli vo vajci. Prechod ryby na obojživelníka, bol zložitejší hlavne z toho dôvodu, že títo živočíchovia nemali vonkajšiu kostru, ale vnútornú kostru obalenú mäkkým telom, čo sa mohlo na priamom slnku ľahko vysušiť, preto vychádzali klásť vajcia len v noci. Pľúca na dýchanie teda nemohli vzniknúť tak, že by sa pretvárali žiabre na pľúca, pretože neboli chránene proti vysušeniu, tak ako u článkonožcov. Vznikli tak, že niektoré ryby si vytvorili v tele vak, t.j. vedľajšie črevo, ktoré potrebovali na potápanie a vyrovnávanie plavby, tým že doň pumpovali vzduch a tak sa stal tento orgán ako základ pre pľúca. Preto máme otvor na jedenie spojený i s dýchaním, čo nie je konštrukčné veľmi dobré oproti žiabram, pretože sa môžeme zadusiť jedlom. Zaujímavé na tom je to, že delfíny sú cicavce, ale keďže žijú v mori a stravujú sa morskými rybami museli si vytvoriť zvlášť otvor pre jedenie a zvlášť otvor pre dýchanie, čím vyriešili problém, ktorý suchozemské živočíchy nepotrebovali doteraz riešiť. No neposunulo ich to bližšie k civilizácie i keď sú to tvory vysoko inteligentné, pretože pre vznik civilizácie bolo motorom voľné ruky a hlavne oheň, ktorý v mori možno ťažko zabezpečiť.

Behom evolúcie cicavcov sa však stalo, že sa krk (ktorý ryby vôbec nemajú) predĺžil a žiabre zmizli. Niektoré z nich sa premenili na užitočné orgány ako štítna žľaza, hrtan. Krvné zásobovanie týchto organov v podobe ciev a nervov boli prevzaté samozrejme zo žiabrov. Ako sa cicavce vyvíjali a tvarom sa vzďaľovali od svojich predkov dochádzalo k presunom ciev a nervov, ktoré sa naťahovali a všelijako  krútili až došlo na prvý pohľad k na prostému chaosu tkaní v našej hrude a krku, čo má veľmi ďaleko od symetrického usporiadania.  Podobne ako keď si k PC prikupujete nové zariadenia a po čase sa divíte ako sa jednotlivé káble posplietali a zauzlili.

Vráťme sa k argumentu o nemožnosti prechodu vodného živočícha na obojživelníka. Pre dýchanie na vzduchu potrebuje živočích pľúca, no tie sa mu nemohli vytvoriť vo vode, pretože tam ich nepotreboval. Na vzduchu mohol žiť takýto živočích len krátkodobo  a to ešte veľmi ochromený –  z toho pľúca hneď vzniknúť nemohli, ale bol potrebný na to čas. Oponenti tejto premeny zabúdajú na dobu kedy vznikali a kde vznikali obojživelníky. Vznikali v močaristom prostredí prepletenom rastlinami, kde bolo výhodnejšie sa pohybovať pomocou nejakých pahýľov ako plutvami. Teda chôdza nevznikla až na súši, ale už v mori u niektorých rýb. Na jedenej strane močaristé prostredie chránilo týchto živočíchov pred vysušením, ale na druhej strane poskytovalo nepreberne množstvo potravy. Prečo niektoré vodné živočíchy unikali do tohto prostredia, no unikali hlavne pred predátormi. V tom čase nebolo na súši, či vo vzduchu žiadni predátory, ale bola tam už hojnosť potravy (rastliny, hmyz) čo ich veľmi  lákalo.

Prečo sa teraz netvoria takéto „medzičlánky“, pretože  ak by sa nejaký takýto odvážlivec trepotal neohrabane na pol tela vo vode okamžite by ho už teraz existujúci suchozemskí predátori zlikvidovali k obedu. Po milióny rokov sa vytvorili druhy, ktoré ovládajú určité životné prostredie a iné druhy nemajú šancu sa ani postupne tam prepracovať. Zmeniť by sa to mohlo jedine po nejakej katastrofe, kedy by nejaký druh úplne vymrel.

Ďalší používaní argument – vývoj zložitosti oka. Konštrukcia oka má z hľadiska poznatkov z optiky a efektívnosti  toľko nedostatkov, že sa významný optik vyjadril, že túto konštrukciu musel vytvoriť jedine idiot. My však vidíme pomerne dobre, ako je to možné? V dôsledku prirodzeného výberu, ktorý zmietol  nedostatky vo vývoji konštrukcie oka, a to úpravami softwaru snímania okolia. Pripomína to Hubblov teleskop, ktorý po vypustený na obežnú dráhu vykazoval optickú chybu, určitú deformáciu zrkadla. Oprava neprebehla tak, že by niekto naprával túto deformáciu, ale softwarovo nasadili zrkadlu navyše akési okuliare. I konštrukcia oka nie je ideálna – je zbytočne zložitá a to preto, že sa vyvíjala plátaním chýb základnej konštrukcie.

Fakt však je, že oko v histórii svojho vývoja revalvovalo najmenej štyridsaťkrát, pričom sa nejednalo o jednu zmenu očí, ale viacej rôznych na sebe nezávislých evolučných línií tohto orgánu v rôznych častiach zvieracích kráľovstvách. Existuje celkom deväť rôznych základných druhov oči, ktoré z prírody poznáme. Pestrofarebná morská kreveta Mantis pri porovnaní s ľudským zrakom, ktoré má len tri rôzne typy farebných receptorov ich táto kreveta má až 16 a navyše voči človeku vníma i polarizáciu svetla, čím dokáže vidieť širšiu škálu farieb spektra, čo znamená, že vidí i veci, ktoré človek nemôže vidieť ako napríklad príznaky rakoviny. Aj voči vtákom, ktoré vidia i ultrafialovú farbu sme my ľudia farboslepý. Asi to pre prežitie týchto organizmov v konkurencie s inými živočíchmi potrebovali, tak sa u nich postupne vyvinuli tieto zmysly.

Prečo by Boh vybavil nejakého morského živočícha tak perfektným zrakom a nie človeka, ktorého stvoril na svoj obraz? Alebo, že by šetril čarovnými slovami? Jednoducho preto, že človek vo svojom prostredí pre prežitie nepotreboval tieto zmysly rozvíjať. Mohol by som pokračovať ďalšími príkladmi prispôsobovania zraku k podmienkam ich života ako, že vážka má zložené oko. Ryba zaostruje podobne ako fotoaparát posunom šošovky a vidí i v úplnej tme farebne. Včela je schopná vidieť ultrafialové svetlo…, ale je to pre niektorých zadubencov zbytočné, oni majú svoje zjavenia, preto v najbližšom článku prejdem k evolúcie cicavcov až po človeka.