ateista

Už som to chcel vzdať, nech si každý sám žije vo svojich predstavách, keď mu to vyhovuje, ale vždy ma vzpružia naduté odpovede niektorých osvietených, ktoré vychádzajú z neuveriteľne naivných predstáv – tak pokračujem.

Z uvedených postojov svetových ateistov je zrejme, že pre zastávanie ateizmu nestačí zaujať postoj, že Biblia je súbor dodatočne spísaných účelových legiend a že cirkev je mafistická organizácia, pričom ukážeme, pomenujeme, či vymenujeme zločiny cirkvi a to nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti. Ani keď ukážeme kde všade sa Biblia mýli, kde cirkev vytvára priestor pre nenávisť a zlo, pretože toto všetko sa môže kvalifikovať ako nepochopenie, či prečiny omylných ľudí. Tieto argumenty sú síce na zamyslenie o potrebe archaickej filozofie pre dnešného človeka, ale nie sú to tie pravé dôvody pre postoj ateistu.

Pravé argumenty pre ateizmus vychádzajú z naivno-upokojujúcej predstavy dobrotivého Boha, ktorý nás stvoril, čo nás k nemu natrvalo zaväzuje. Z toho vychádza i potreba trvalej pokory voči nemu a jeho hovorcom. Avšak ak je Boh všemohúci načo potrebuje ochrancov tejto viery, a ak je nevýslovne dobrotivý načo potrebuje likvidovať tých, ktorí neveria tejto predstave. Ak to Boh požaduje, ba i sám to neraz vykonal, či sa znovu to chystá vykonať, potom s jeho dobrotou nie je niečo v poriadku.

Pričom je zrejmé, že tí, ktorí konajú v duchu tejto predstavy dobra a podriaďujú sa radám hovorcov vševediaceho Boha  rozsievajú neskutočné naivné nádeje na základe nevierohodných sľubov. Tieto sny, že Boh nám včas ukáže čo treba robiť priamo zakazuje ľuďom konať inak ako predpisujú archaické rady z Biblie a to aj vtedy keby tieto rady viedli zhoršenej kvality života. Jednoducho preto nemôžem uveriť predstave o dobrom Bohu, pretože svoje dobro presadzuje ako diktátor, čo znamená, že ide len o moc, ale nie o moc Boha, pretože ten je akože všemocný, ale o moc jeho hovorcov.

Ateista nie je ten človek, ktorý prestane veriť cirkvi, alebo neuznáva Bibliu ako vrchol toho, čo bolo napísané, ale vtedy keď zistí, že k životu nie že nepotrebuje nadprirodzené bytosti, ale začne ich bez strachu chápať ako rozprávkové bytosti. To, ale neznamená, že ateista nemôže použiť argumenty proti existencie Boha, tým, že zverejní prešľapy predstaviteľov náboženstva, či ich naivné predstavy. Pretože sú to ľudia, ktorí sa hrdia tým, že sú hovorcami samotného Boha. Treba si uvedomiť, že sú to oni, ktorí neustále živia vieru v nadpozemské bytosti. Bez nich by  Biblia bola len zbierka účelových židovských mýtov a život Ježiša Krista by sa zaradil medzi legendy zo starého Jeruzalema.

„Všetko sme dostali od Boha. Patríme mu. Boh je okolo nás a v nás. Všetko naplňuje. Náš život a náš údel je v jeho rukách“ – napísal kardinál Ján Chryzostom Korec. Proste nie je úniku pred Bohom. Preto sa kresťanskí teológovia upriamili na morálny vzťah k neviditeľnému Bohu, namiesto k reálnemu človeku. Tohto Boha pretvorili na ducha, ktorý je v nás, čím úplne vymyslený svet vyhlásili za skutočnosť a zo skutočnosti vytvorili zdanie. Pravdu postavili na hlavu, čím z ľudí urobili idiotov. Čo je pre zabránenie ďalšieho vývoja života človeka najškodlivejšie, to sa volá „pravdou“ a čo ho pozdvihuje, stupňuje, rozvíja, potvrdzuje, to sa volá „úpadok“. Slobodnú vôľu zdecimovali o schopnosti slobodného rozhodovania a prezentujú ju len ako „správnu“ reakciu na rôzne inštinkty „pokúšanie diabla“.

Celá kresťanská filozofia je zameraná k tomu, aby ste sa vždy cítili nie len ako otrok, ale aj ako hriešnik a k tomu pocitu slúžil i výmysel dedičného hriechu. Viera musí otvoriť cestu k neúmernej pokore pred autoritou a znehodnotiť rozum, vedomosti, ktoré by mohli odhaliť cestu k pravde. Náboženská výchova morálky nikdy nedokáže prekonať toto autoritatívne štádium výchovy, ktorej cieľom je potlačiť túžby jednotlivca a usmerniť ho len na plnenie úloh Boha. Táto výchova vychádza z nedôvery vyvolených, že ich poddaný pri vidine vlastného prospechu, stratí záujem o Boha, teda o nich. To je možno pravda, avšak história neraz dokázala, že tým sa nestratil morálny záujem o druhých, čo je podstatné. Čo však je určite pravda, tak to, že zakonzervovaným vývoja spoločnosti po technologickej, tak ako i po morálnej stránke zhoršujeme kvalitu života, pričom ešte dovolíme vyvolením ospravedlňovať tento útlak božou vôľou a znevažovaním svetských vedomosti.