Na bučanie so stádom netreba hlavu.

Už ako dieťa som chápal náboženstvo skôr ako folklór, tradíciu. Asi preto, že som od malička bol miništrantom v miestnom kostole a náboženstvo predstavovalo v mojom živote len akési predstavenie – divadlo. Aby som bral náboženstvo ako životnú filozofiu to sa mi nijako nezdalo, vzhľadom na to, že som do toho nesmel nič povedať. Asi som nebol správny kresťan, pretože som nechápal svoj cieľ v úplnej oddanosti k Bohu a skôr som sa bavil na starých upracovaných veriacich ako sa v kostole kolenačky plazili k oltáru. Nato som sa chápavo nevedel pozerať.

Najviac mi však vadili povinnosti správneho kresťana, ktoré nemali pre mňa žiaden kladný úžitok, ba práve naopak spôsobovali mi ujmu napr. pravidelná spoveď – to nebol rozhovor s kňazom, to bolo vypočúvanie. Keďže som si nebol vedomí, že by som páchal nejaké zle skutky, že by som klamal, kradol, či podvádzal, tak som nemal čo povedať. Ale tieto spovede ma naučili byť prinajlepšom pokrytcom, či klamárom, keď som nechcel byť donášačom. Môj rozum sa bránil takému to vypočúvaniu. Nabral som dojem, že kňazi najprv všetkými silami chcú sa dopočuť o nemravných myšlienkach spovedaných, a keď to dosiahnu, pozerajú sa okolo seba a hovoria, že skazenosť ľudí vyplýva z ich podstaty. „Čo je to za spolok, keď ťa núti k tomu, aby si sa i za svoje myšlienky mal kajať“ povedal som si a prestal som miništrovať ba i chodiť do kostola.

Matke už ako stredoškolák som klamal, že som bol v kostole, aby bol pokoj. Otec i keď v plnení povinnosti bol veľmi prísny a neoblomný asi vedel, že tam nechodím (v tých časoch bol kostol rozdelený na mužskú a ženskú časť), pretože mi len povedal, že každý si vyrába svoj osud sám.

Celú vec o existencie Boha som si pre seba vyriešil tak (podľa zápisníka z tej doby, ktorý som si až teraz podrobne preštudoval), že som začal o tom obrazne fantazírovať. Akože, keby som sa objavil v tých biblických dobách tak by som naučil ľudí pestovať rôzne plodiny, ako ich skladovať, ako z nich vyrobiť kvalitný chlieb a i vyrábať iné potraviny (môj otec bol pekár a matka pestovala kdejaké plodiny a vyrábala nové recepty – rád som sa o to zaujímal). Naučil by ich ako stavať domy, cesty, ako využiť rôzne nerastné suroviny a nie len prečo treba zabíjať nepriateľa – a aj v tom prípade by som mohol poradiť ako vyrobiť lepšie zbrane. Toto všetko by som ich naučil, hoci nie som boh, ktorý vie všetko tisíckrát lepšie ako ja. Ako je potom možné, že tento Boh, ktorý vyvolil svoj národ, ich nič také nechcel učiť, a na všetko museli prinajlepšom prísť sami, či odpozerať od nevyvolených národov. Ako to, že ich učil len to ako pred ním padnúť na kolena? Z toho mi vyplynulo, že ak Boh existoval, tak nechcel aby človek niečo vedel, čo aj keby mu to pomohlo lepšie poznávať svet (viď Biblia o strome poznania) – pôvodne teda mal žiť v nevedomosti v raji – v zoo, medzi zvieratami o ktorých bolo všemožne postarané, alebo, čo je pravdepodobnejšie nikdy nijaký boh neexistoval, takže rajská záhrada bola asi len želanie. Ďalej som sa desiatky rokov s týmto problémom Boha už nezaoberal.

Boli to síce naivné predstavy, ale otázky zostali, prečo Boh svojmu vyvolenému národu neposkytol žiadnu výhodu, trebárs objavom výroby ocele, či objavom pestovania nových plodím, prečo pre židovský národ bola vybraná krajina, kde prakticky žiadne nerastné suroviny neboli a naproti tomu Alah posadil moslimov na ložiska ropy, bez ktorej by teraz neboli tak silný vo svojej viere. Ako je možné, že tento nehmotný Boh ich skôr učil ako lúpiť a žiť na úkor iných národov. Ani príchod hmotného Ježiša nepriniesol židom žiadne očakávane zadosťučinenie, ba ani vedomosti ako si uľahčiť život, ale len riešenie ešte väčšej pokory voči Bohu a rovnosť pre všetkých, čo samozrejme židia odmietli, pretože to nesedelo so starým zákonom, kde iných mali povolené podvádzať a vraždiť.

Po 30 rokoch v začiatkoch nežnej revolúcie, som pri prechádzke so svojim najmladším synom náhodou zablúdil do katolíckeho kostola, kde sa práve konala večerná bohoslužba. Zostal som prekvapený ako sa zmenili tradície vedenia svätej omše. Základom tejto omše boli rozprávkové príbehy do ktorých sa veriaci často zapájali – to nebývalo. Áno, znelo to všetko ako by to bola pravda a že na tom nemá byť nikomu nič divného, keď dospelí ľudia si rozprávajú príbehy ako deti v škôlke o bratovi Boha, nám známeho ako Lucifer i o vojne v nebi, kde má panovať len mier a láska. No keď ma začali chytať za ruky neznámi ľudia, ako v nejakej sekte – zobral som syna a viac som už do kostola počas bohoslužby nevstúpil – len ako turista. Možno to boli vynálezy  kňaza toho kostola, ale mne sa to zdalo „vlezlé“, pripadal som si ako v blázinci. O takéto nádherne pocity spojenia s cudzími ľuďmi, ktoré vyplývajú z neúmernej pokory a sebazničenia svojho rozumu, nestojím.

Pripomenulo mi to príbeh z minulosti, keď som sa ako dorastenec zúčastnil futbalového turnaja na ihrisku Psychiatrickej liečebne v Pezinku. V nedeľu ráno, keď sme prišli na ihrisko, v stredovom kruhu ihriska sedeli dospelý pacienti a držali sa za ruky. Sestrička držala tranzistorové rádio a  počúvali rozprávku pre deti. Všetci vyzerali veľmi šťastní.

Uznávam, že náboženstvo prinieslo určitý poriadok pod patronátom cirkvi, i to, že niektorým ľuďom sa žije ľahšie a šťastnejšie, keď majú nejakú oporu, či majú sa na koho vyhovoriť. Ale nemôžem súhlasiť s tým, že len Biblia je to pravé, čím sa treba riadiť. I keď som prežil väčšiu časť života pod vládou komunistickej strany, v bežnom živote, hlavne na vidieku prevládali spoločenské, či kultúrne konvencie vytvorené ľuďmi, ktorých viera v biblické pravdy nútila ľudí správať sa prinajmenšom pokrytecky.

To, že títo uvedomelý malomestskí vyznávači Biblie spôsobovali zbytočné utrpenia, bolo normálne, no pre mňa nepochopiteľné.  Platilo napr. „Keď sa narodíš ako nemanželské dieťa, nesmieš do Božieho domu vstupovať“, a tiež to platilo i pre rozvedených manželov. A tento zákaz sa netýkal len týchto „hriešnikov“, ale aj ich potomkov až do desiatej generácie. Neviem, či si to uvedomovali, že týmto nepestovali lásku k blížnemu, ale vzájomnú nenávisť.

V tejto súvislosti na mňa zle pôsobil i životný údel mojej dobrej krstnej mamy, ktorá sa vydala za synovca trnavského biskupa. Myslela si, že pôjde rovno do neba, avšak z milého ženícha sa stal nebezpečný alkoholik, ktorý mimo iné spôsobil i predčasnú smrť môjho deda. Všetci okolo nej ju nabádali, aby sa rozviedla, no pri skúmaní tejto možnosti sa zistilo, že len pápež môže také niečo povoliť. Keby sa rozviedla len úradne, nemohla by viac do kostola ani vkročiť. To nemohla dopustiť, tak zbytočne trpela. Našťastie, či nanešťastie neustále vyvolávanie bitiek priviedlo manžela krstnej mamy až do väzenia v Jáchymovských uránových doloch, kde ochorel a krátko po prepustený i predčasne zomrel.

Na môjho otca som nemal žiaden vplyv, čo sa týka jeho svetonázoru, bol veriaci, ale na staré kolena sa zmenil a začal o tom so mnou diskutovať a hlavne začal vyslovovať pochybnosti (dožil sa 91 rokov). Ďalej, síce dúfal, že existuje Boh ako stvoriteľ a spasiteľ, ale už nie v to, že by tu, spolu s cirkvou niečo riadil – a vtedy som pochopil i ja, a povedal som si, že budem na tieto bludy na ktoré ma upozornil otec, aspoň poukazovať. Začal som nad tou to témou uvažovať, čítať knihy o tejto tematike a tak som sa stal amatérsky ateista z presvedčenia, avšak nie humanista. Ak pod humanizmom sa myslí humanita, ľudsky vychádzať v ústrety i zdravým leňochom, ktorí na svojom osude vôbec nepracujú, len prosia, či požadujú. Vychádzam zo zákonov evolúcie, ktorá by takých to milých slniečkárov i keby mali za sebou Boha, nemilosrdne likvidovala. Ak ale humanizmus chápeme ako etický názor ľudí pre ktorých práca má zmysel, ktorý chcú spoločne rozvíjať svoje schopnosti a záujmy a pritom rešpektovať snahu iných, pričom nezáleží na tom či veria v  „pravého“ Boha, tak som za, pretože len takto budeme osožný pre rodinu i spoločnosť. Ateizmus i humanizmus si neustále kladie otázky, čím sa posúvajú vpred, čo náboženstvo priamo zakazuje. Humanistickí ateisti považujú za neprípustné, za neodpustiteľnú chybu brániť poznaniu, brzdiť ho, klásť mu najrôznejšie prekážky alebo dokonca zakazovať poznanie a poznávanie. Zmysel života nie je oslavovať moc Boha, ako jeho otroci, ale poznávať prírodu tak aby sme boli jej platní členovia.

Svoje deti som k žiadnej úcte ani k zosmiešňovaniu náboženstva neviedol – sami si vybrali. Ale, ani jeden z nich sa nestal veriaci, pričom sú to samostatné osobnosti, ktorí sa v spoločnosti dobre uplatnili. Vždy som si myslel, že základne schopnosti o dobre človek nenadobúda myslením, ale konaním a to opakovaním konaním. Ako nemôžeme intelektuálne vypracovať spôsob, ako riadiť bicykel a hop, nasadneme a sebavedome štýlovo jazdíme, tak si nemôžeme intelektuálne vymyslieť, ako byť dobrým a hneď nato sa dobre správať. Ak chceme, aby sa deti dobre správali, musíme im vštepiť predpoklady dobrého správania, ktoré bez príkladov a opakovania správnej činnosti tak, že to budú robiť automaticky nezískame. Tak ako pri bicyklovaní už neuvažujeme nad tým ako udržať rovnováhu, a či je nutné dodržiavať dopravné predpisy, ale kam chceme sa dostať a ako rýchlo, aby sme boli so sebou spokojní. Avšak túto ďalšiu etapu výchovy už nemožno riadiť drezúrou autority. Pretože autoritatívny prístup v tejto fáze veku v skutočnosti zatvára dvere pred diskusiou, ktorá je potrebná pri rozvoji osobnosti.

Myslel som si, že sa mi to podarilo i keď som zanedbával  diskusiu s deťmi o k úcte k histórie, pretože som vtedy iné ako náboženské a komunistické vysvetlenie tradícií nepoznal. Teraz si myslím, že deti majú poznať a chápať svoje kultúrne dedičstvo, ktoré sa nezakladá na ideológie, ale na histórie a rozumu, čím sa dá posilniť kritické myslenie. Tento nedostatok, čo sledujem, chýba mojim deťom. Skutočne dejiny hoci aj biblické poskytujú možnosť zamerať sa na premýšľanie a na diskusiu. No, asi som to úplne nedomyslel s tým, že som ich úplne odtrhol o týchto pohľadov, ktoré ponúkajú určité riešenia a obnovujú zmysel pre komunitu a spolupatričnosť, pretože keď teraz začnem s nimi hovoriť o potrebe vlastného názoru – vôbec nechápu o čom hovorím a k čomu je to dobré.

Tu nejde len o náboženstvo, nechápu ani prečo dopadol komunistický experiment tak ako dopadol. Nehovoril som im o svojich pochybnostiach, čo sa týka predchádzajúceho zriadenia, aby to náhodou niekde neopakovali. Ale od začiatku mi vadilo ako tento režim kládol polená pod nohy tým, čo chceli vyrábať a predávať kvalitu. Vtedajší režim nemotivoval ľudí ku kvalite aj tým, že prakticky zrušil konkurenciu. Môjho otca to veľmi trápilo, že jeho snahy vyrábať kvalitu boli neustále ničené. Ako mladý precestoval pol Európy za prácou a preto vedel čo zákazník potrebuje. Avšak pracoval v „socialistickom“ potravinárskom priemysle, kde platilo heslo „načo kvalita, pracujúci požerie všetko“. Zameranie sa len na kvantitu prinieslo anomáliu, akoby výrobca tu nebol pre potreby zákazníka. Dokonca aj reklama nových výrobkov sledovala úplne iný účel ako dnes, pamätám si ako matka nakupovala väčšie množstvo masla, keď v TV bežala reklama o vlastnej sestre masla – nejakého margarínu, pretože jej bolo okamžité jasne, že v najbližšej dobe maslo nebude. Nejaký výber v kvalite prakticky neexistoval, možno len čo sa týkalo ceny výrobku. Ešte dlho po prevrate ľudia kvalitu tovaru nebrali do úvahy a išli len po cene. Výrobcom, obchodníkom, ale i zákazníkom  dlho trvalo než pochopili, že zákazník je pánom a že nemusia kupovať hoci čo.

Keďže moje deti sú už dospelé a sebestačné mimo môjho domu, začal som sa o tieto nábožensko – historické  veci zaujímať prostredníctvom internetu. Sprvu som nachádzal vyjadrenia k tejto téme, len od ortodoxných kresťanov, ktorí riešili týmto šancu prezentovať svoju pravdu prostredníctvom citátov z Biblie. To nebolo to, čo som hľadal. A  priznám si, že som tuto snahu, všetko zastrešovať citátmi z Biblie ani nechápal.  I keď som sa v diskusie snažil argumentami polemizovať s ich názormi ( išlo hlavne o príslušníkov Svedkov Jehovových), tak oni mi na moje pochybnosti odpovedali len tým, že vysypali pár nesúvislých citátov z Biblie.  No nakoniec som to pochopil a prestal som s nimi komunikovať, pripomenulo mi to časy za socializmu, keď som preberal určitú funkciu, spolu i s kanceláriou predchodcu. Všimol som si, že za sklom v knihovne má kompletný súbor Leninových spisov. Spýtal som sa ho načo to potrebuje, keď ide o odbornú funkciu a nie politickú, odpovedal mi, že keď si niekedy nevedel rady tak zobral hociktorý zväzok a otvoril ho na ľubovoľnej strane a našiel tam odpoveď.

Neveril som tomu, ale skúsil som to, a naozaj našiel som odpoveď, ale odpoveď nie na problémovú tému, ale na potvrdenie viery, že konám správne. Tak ako v kresťanskej, či v komunistickej biblie je bádanie v citátoch len nato, aby sme si utvrdili svoju vieru, i keď nezainteresovaný vôbec nechápe, čo chcú s predloženým citátom dokázať. No, na druhej strane nie je tento spôsob dosiahnutia vlastnej istoty taký márny. Keď sa obzriem na svoju mladosť – o ktorej sa obyčajne hovorí – mladý ale hlúpy, tak musím povedať že som nebol hlúpy, ale čo mi chýbalo to bol určitý prehľad a z toho vyplývajúca istota konania. Ak má človek niekoho za sebou, či už stranu, alebo nadprirodzené bytosti, tak si je istejší. Až do takej miery, že vykoná skutky, ktoré by bez tejto viery nikdy nevykonal. Nedostatkom týchto presvedčení je to, že sú jednofarebné. Preto v týchto ich bibliách vás nenaučia ako riešiť konflikty kompromisom, čo je koľkoráz jediné možné riešenie problému. O tomto sa v týchto spisoch nikde nedočítaš, buď je niečo čierne, alebo biele, buď sa treba podriadiť, alebo zaútočíť.

Viem, že vždy budú otázky, pokiaľ úplne neprepadnete niektorej ideológie – či je to správny smer? Nebudem neskôr ľutovať, že som sa dal do toho spolku? Situáciu, keď vás niekto, či niečo uvedie do omylu či prepadnete do šialenej činnosti, ktorá sa neskôr ukáže ako scestná iste poznáte. V tomto prípade mám na mysli hlavne rôzne ideológie, hnutia a to nielen náboženské, ale i hnutia za technologické či sociálne nezmysly. Vytriezvenie môže byť veľmi nepríjemné. Ja sám som objavil toto kritické myslenie, až neskôr. Iste až potom poznáte pocity strachu ale aj z rozčarovania pri prekonávaní zakorenených, či ideologicky nanútených nezmyslov, či predsudkov. To, ale neznamená, že takéto vytriezvenie čaká každého, pretože toto poznanie koľkoráz nie je práve príjemné a niekedy i nebezpečné – preto sa mu väčšina ľudí vyhýba. Vytriezvenie z komunistickej ideológie prišlo veľmi rýchlo, našťastie som mal okolo seba kolektív, ktorí to toleroval. Ale čo sa týka vytriezvenia z náboženskej ideológie to mi trvalo najmenej 40 rokov než som pochopil, že náboženstvo je len súbor výmyslov a bludov, ktoré v skutočnosti s Bohom nemá nič spoločné, pretože v prvom rade sleduje potvrdenie moci vyvolených a učičíkanie plebsu.

Vrátim sa spať k Leninovým spisom – bola doba taká aká bola, ako mi ju v tejto súvislosti vysvetlil vtedajší generálny riaditeľ s 25.000 zamestnancami, že sa nebojí toho, že ho odvolajú za to, že neplní termíny, že vysoko prekračuje rozpočet novej stavby, ale za to, že by si v jeho podniku niekto na podnikovej kopírke prekopíroval „2000 slov“. Teda ak som chcel prežiť nemohol som túto komunistickú bibliu zlikvidovať, tak som ju založil tam, kam na ňu nebolo vidieť. A to isté platí i o náboženskej biblie, ak sú tu stále ľudia vo vedúcich funkciách, ktorí veria v neviditeľných duchov a len v jedinú pravdu, tu svoju,  potom sa nikam ako spoločnosť nepohneme. Treba konečne zaradiť túto knihu kníh, tam kam patrí do histórie, medzi poučné povesti, či dielo, ktoré bolo spísané za účelom získania nadpozemskej moci.

Som už roky na penzie a malo by mi to byť jedno. No nie je. Veriaci sa sťažujú, že sa im vysmievajú za ich názory, čo považujú za urážku. No mňa už nemá urážať, keď ateistov obviňujú z nízkej morálky, či z nezáujmu o duchovno človeka a to na základe ich vlastných kritérií, alebo keď ateistov obviňujú z militantného zmýšľania, pričom dôkazy o militantnosti konania sú jednoznačne na strane fanaticky veriacich, ktorí sa prezentujú v skutkoch bez kompromisov. Morálku treba posudzovať podľa skutkov a nie podľa toho, čo si niekto myslí o tom druhom ako uvažuje.

Nechodím do kostola, tak som nemorálny? Nepotrebujem osobnú terapiu v podobe spovede, nepotrebujem modlitbami prosiť niekoho o milosť, tak som militantný? Keď som nad vierou v Boha uvažoval, tak som nenašiel v zatuchnutých kostoloch žiadne šťastie, či útechu. Lepší rituál ako čarodejnícke obrady v kostole je prechádzka v lese, sledovať zvieratka, čo nového je na internete i keď je tu veľa hnoja – to je môj kostol a viera, kde cítim šťastie a pohodu – najmä keď pri mne leží môj kocúr a  spokojne vrzúka.

V penzijnom veku som pochopil, že je treba sa vrátiť k tomu, čo za mladí som nedotiahol, vytvoriť si určitý plán ako sa v tej ktorej disciplíne zdokonaliť. Samozrejme, že tu nepôjde o prekonávanie športových výkonov, ale o veci bežné, ktoré pomôžu rozvinúť svoje znalosti, či byť lepším voči ostatným. Sú to veci potrebné, ale nebudem ich robiť len z donútenia, že nejaká nadpozemská bytosť to požaduje, ale z vlastného presvedčenia a to až do takej miery, že nebudem brať ohľad, ani na protesty svojich príbuzných, či ideologických bratov, pretože obetovať sa v tomto veku, pre príbuzných, či rôzne spolky ťa môže priviesť skôr  do hrobu a i tak tvoju obeť si nebudú vážiť, pretože ju budú brať ako samozrejmosť.  Byť sám sebou, pomáha odstraňovať stres a vyrovnávať vnútornú duševnu rovnováhu – čo smeruje k dlhovekosti. To znamená, že aj keď mám plán, tak ho nebudem striktne dodržiavať, ale občas vypadnem, pôjdem meditovať hoci aj s kocúrom do lesa, či len pozerať na krásny kvet a prežívať jeho vôňu, alebo ísť sa ohriať hoci len na jeden deň do kúpeľov v Piešťanoch a nechať sa zabaliť ako múmiu. Je samozrejme, že som poznal lásku a stále žijem so svojou ženou, ktorú si vážim i keď ma neraz riadne vytočí, ale uznávam, že bez nej by bol môj život asi chudobnejší – avšak ide len o to vynútiť si, aby som potrebné veci robil po svojom, bez hádok.

 Rád sa stretám i so širšou rodinou a som rád keď nás navštívia deti, ale myslím si, že pre každého je dôležité aby išiel ďalej svojou cestou. Nerád hovorím o svojich osobných veciach, nikomu sa nespovedám, ale snažím sa hovoriť vždy pravdu, a v dôležitých veciach byť spoľahlivý. Avšak ešte vždy ma, pri pozeraní TV, rozčúlia vyžratí darmožráči v pončách, ktorí sa tvária ako nepoškvrnení a pritom viem, že sú vyškolení skôr klamať a vytvárať len dojem o svojej skromnosti, pričom im ide len o vašu skromnosť z ktorej žijú (pretože zo štátneho platu sa vyžiť nedá). Preto je celá viera postavená tak, aby vzťah k človeku nebol dôležitý, ale vzťah k Bohu, teda k cirkvi bol určujúci. Česť výnimkám, ale týchto ľudí, títo náboženskí darmožráči používajú len ako štít pred podozrením z ich nezáujmu o človeka.

Konfucius (551-479 pred n.l.):

Keď si prišiel na svet, plakal si a všetci sa radovali. Ži tak, aby všetci plakali, až budeš svet opúšťať.

Budúci utorok sa pozastavím nad reálnym vznikom života na našej Zemi.