Je potrebné vznik a vývoj života neustále vysvetľovať faktami i keď rozmýšľajúci to nepotrebujú a veriaci v Boha vám i tak neuveria.

V tejto kapitole sa pokúsim v krátkosti vysvetliť vznik života prirodzeným spôsobom, bez filozofických špekulácií, a to na základe preukázateľných faktov i keď niekedy sa nemôžem vyhnúť určitým teoretickým predpokladom. Taktiež sa nebudem podrobne zaoberať teóriou ako ovplyvnil vznik života mikrosvet – kvantová mechanika, pretože o tom zatiaľ nie sú spoľahlivé informácie i keď všetko nasvedčuje tomu, že impulzy pre vznik života vzišli na základe organizácie hmoty v tomto svete. Nechcem v tejto kapitole ani polemizovať s rôznymi problematickými teóriami o stvorení života rukou Stvoriteľa, či mimozemšťana i keď niektorým sa tieto teórie zdajú najlogickejšie a čo sa týka mimozemšťana i pravdepodobné. Len sa pokúsim naznačiť ako mohol vzniknúť život podľa verejne dostupných faktov a to bez čarodejníckych schopnosti Boha.

Vopred upozorňujem, že vznik života z neživej hmoty nerieši Darwinova teória evolúcie, ale prírodovedecká teória abiogenéza. Až rozvojom samotného života sa zaoberá Darwinova vývojová teória založená na prirodzenom výbere i keď prirodzený výber mohol nastať už pri organizovaní hmoty v mikrosvete. Život podľa Darwinovej teórie sa vyvíjal postupne adaptáciou na zmeny životných podmienok, kde sa rozvinuli a posilňovali niektoré vlastnosti organizmu potrebné pre prežitie. No je pravda, že takou to pomalou evolúciou, len vylepšovaním vlastnosti, ktoré prispôsobovali organizmus k stávajúcim životným podmienkam nikdy by nemohol vzniknúť nový biologicky druh.

Nový druh môže vzniknúť jedine kardinálnou zmenou organizmu, čo nazývame mutáciou. Väčšina mutácií je však neschopných života. Vznik úplne nových druhov organizmov preto nemohol vznikať postupným spôsobom, pretože ak sa druh osvedčil a obsadil jemu vyhovujúce prostredie –  nebolo treba nič podstatné meniť, a každá nová mutácia i keď výhodnejšia bola konkurenciou, ktorú vládnuce organizmy toho ktorého životného prostredia nemilosrdne likvidovali.  K týmto zmenám mohlo dôjsť jedine vtedy, keď sa náhle otvoril nový životný priestor, teda nie postupne. Pri náhlej zmene životných podmienok sa vždy uvoľnil životný priestor, kedy niektoré druhy dokonca vyhynuli, čo umožnilo uchytiť sa novým kombináciám – mutáciám organizmu, ktoré viedli k novému druhu. Že týchto katastrof bolo za dlhú históriu Zeme viac než dosť je známe. A taktiež je známe, že po týchto katastrofách, keď vyhynula prevažná časť organizmov nastala éra nových druhov, ktoré sa vedeli lepšie prispôsobiť novým podmienkam (viď tabuľka vývoja Zeme a života v 13. kapitole). Dôkazom toho je i to, že v geograficky oddelených územiach sa vyskytujú živočíchy, či rastliny, ktoré sú v evolučnom vývoji pozadu, pretože v tomto stabilnom prostredí nedošlo k takým drastickým zmenám životných podmienok a teda nebolo treba nič radikálne meniť.

Ale aby vznikli nové druhy živočíchov netreba čakať miliardy rokov na zmeny životného prostredia, ale pri umelom zásahu sa tieto zmeny vyskytnú oveľa rýchlejšie, napr. divoká kapusta – stačilo niekoľko storočí pre pestovateľov, ktorí o genetike nemali ani šajnu natož aby chirurgicky zasahovali do genetiky, avšak starostlivým výberom potrebných odchýlok vzniklo niekoľko nových druhov zeleniny ako: brokolica, karfiol, kaleráb, kel, a samozrejme niekoľko typov kapusty.

Tento príklad by skôr nahrával tomu, že pôvodcom novej  informácie v DNA nie je prirodzený výber, ale inteligentný Stvoriteľ, avšak ak by Boh existoval, čakal by milióny rokov na drastické zmeny životného prostredia, keď život skoro zanikol, a až potom by stvoril nový druh prispôsobený novým podmienkam? Prečo nepostupoval tak ako horeuvedený pestovatelia kapusty, čím by podstatne urýchlil vývoj života a nie aby život hľadal cesty svojho vývoja niekoľko miliárd rokov.

Slnko a Zem ako planéta vznikli asi pred 4,6 mld. rokov z vyvrhnutého materiálu, ktorý vznikol termonukleárnymi reakciami vo vnútri hviezdy. Táto hviezda žila pomerne krátko, ale za to veľmi intenzívne, čo spôsobilo jej náhle zničenie. Zrážkami plynov a prachových častíc sa začali formovať malé telesá, ktoré svojou gravitáciou priťahovali ďalšie častice a okolitý plyn. Vznikli tak prvé planéty, ktoré sa vzájomne zrážali a formovali na väčšie telesá. Planéty blízko k Slnku sú v zásade tvorené ťažšími prvkami, vzdialenejšie sú tvorené ľahšími prvkami. Približne pred 4,5 miliardy rokov, keď sa naša slnečná sústava ešte len vytvárala, narazil do Zeme balvan veľkosti Marsu. Materiál vyrazený zo Zeme týmto nárazom sa nakopil na jednom mieste a vytvoril Mesiac. Náraz, ktorý sformoval Mesiac,  Zem veľmi prehrial. Rádioaktívny rozpad zohrial Zem ešte viac. Železo a nikel, ale aj vápnik a draslík sa roztavili, a klesali smerom do stredu Zeme. Jadro Zeme sa tak vytvorilo z magnetických kovov. I neskôr povrch Zeme dlhý čas pokrývali vybuchujúce sopky, ktoré zásobovali Zem hlavne skleníkovými plynmi (oxid uhličitý).Ľahšie materiály, ako napríklad hliník, kyslíkové zlúčeniny a kremík, sa uvoľnili a plávali na povrchu. Veľmi ľahké prvky ako atmosférický kyslík, vodík Zem strácala, čím sa podobala skôr súčasnej Venuše, kde panuje skleníková atmosféra s veľmi vysokými teplotami, avšak kde nikdy nedošlo až takému prehriatiu planéty, aby vzniklo magnetické jadro.

Tým, že z ťažkých prvkov vzniklo magnetické jadro Zeme, vytvorilo sa silné magnetické pole okolo Zeme, čo spôsobilo určitý ochranný štít proti nebezpečnému slnečnému žiareniu. Vzhľadom na tento filter slnečných lúčov a väčšiu vzdialenosť od Slnka ako u Venuše nastalo postupne ochladenie planéty, čím sa vytvorila zemská kôra a atmosféru už netvorili len skleníkové plyny, ale skladala sa aj z ľahších plynov. Pravdepodobne Zem, ako aj iné planéty dostavali vodu prostredníctvom komét, ktoré v tom čase sa hojne vyskytovali. No Zem oproti Marsu vzhľadom na svoju väčšiu hmotnosť (10 násobnú) už dokázala tento ľad – vodu i ľahšie plyny dlhodobo udržať na svojom povrchu.

No i tak neustále bombardovanie jej povrchu asteroidmi, sopečnou činnosťou a bleskami, či silným ionizačným žiarením, pretože ešte neexistovala ochranná ozónová vrstva v atmosfére nedávalo veľkú nádej na vznik života. Podmienky začali byť priaznivejšie až neskôr po ochladení a vytvorení oceánov (cca pred 4,2 mld. rokov),  čím sa vytvorilo stabilné a bezpečne vodné prostredie pre vznik života. I keď ale stále nebolo porovnateľné s tými dnešnými, keďže vtedy ešte neexistoval voľný kyslík O2!. Sopky dodávali neustále ďalšie látky potrebné pre vznik života a i asteroidy, či kométy prinášali nielen vodu, ale i komplikované organické zlúčeniny a taktiež atmosférické blesky navyše spôsobovali, že sa rozkladali zlúčeniny na prvky, ktoré sa znovu spájali do nových potrebnejších zlúčenín pre vznik života, čo vytvorilo v morských plytčinách chemicky základ zložitých molekúl.

Čo je vlastne život.  Živé sústavy sú tvorené rovnakou hmotou ako je hmota neživých predmetov a tiež platia pre nich všetky zákony fyziky a chémie rovnako ako v neživej prírode. Napriek tomu medzi organizmami a neživými predmetmi existuje zásadný rozdiel. Dnes už vieme, že rozdiel medzi živým a neživým je len v rôznom stupni organizácie hmoty, preto živá hmota sa nazýva organizmus. Myslím si, že život sa nevyznačuje pohybom hmoty vo svojich mikročastiach ak sa to deje v rámci prírodných zákonov, ale život by som charakterizoval ako obrannú reakciu hmoty, ktorá sa vo svojom mikrosvete zorganizovala za účelom boja proti vplyvu prírodných zákonov a to tak aby eliminovala ich nepriaznivý vplyv na rovnováhu – symetriu systému. Toto uvedomenie si samého seba je život. Z toho dôvodu sa organizovaná hmota uzatvárala do samostatného celku, čím dosahovala schopnosť vybrať si len tie látky, ktoré k ochrane svojej existencie potrebuje. Látky prijaté vo svojom vnútre premieňala na látky organické, ktoré plnili určitý účel a látky nepotrebné vyvrhovala späť  do okolitého prostredia. Tento proces sa nazýva látková premena = metabolizmus.

S látkovou premenou súvisí i premena energetická. Keď sa symetria naruší, život hľadá novú rovnováhu. Živý organizmus prijíma, transformuje a využíva energiu z okolitého prostredia, či zo slnečného žiarenia. Túto energiu organizmus potrebuje na bio syntézu látok, ale aj na rast, pohyb a pod. a zvyšok sa uvoľňuje do prostredia v podobe tepla. Organizmy uskladňujú energiu do makro energetických zlúčenín. Živý organizmus je síce zložitým, ale otvoreným systémom – medzi organizmom a prostredím sa udržuje dynamická rovnováha. Vznik života je teda zákonitý a úplne nevyhnutným dôsledkom vývoja hmoty.  Problémom prečo nie je zaznamenaný inteligentný život i na iných planétach bude asi v  zachovaní pomerne stálych podmienok pre rozvoj života miliardy rokov. I na Zemi to nebolo vždy ideálne, ale čo život úplne nezabilo, to život ešte posilnilo. Tvrdenie, že tieto komplexne podmienky pre život na našej Zemi poukazujú na cieľavedomého Stvoriteľa, ktorý vesmír nielen stvoril, ale ho aj dodnes riadi je neopodstatnené, to akoby niekto tvrdil, že  Bratislava ako mesto vzniklo preto, lebo Boh priviedol veľkú rieku k nej a nie, že ľudia – teda život išli za riekou, kde mali výhodnejšie podmienky pre svoj rozvoj. Takéto zamieňanie následku za príčinu je typické pre náboženstva.

Keď sa podrobnejšie pozrieme na vesmír zistíme, že ak bol niekým navrhnutý, tak nie pre vznik, ani podporu života. Skôr to vyzerá tak, že život vznikol ako ďalšia etapa možného vývoja hmoty. Keby bol vesmír naozaj dokonale navrhnutý na udržanie a prekvitanie života – bol by pre život pohostinný a prospešný – bolo by to dôkazom, že ho stvorila nadprirodzená entita, keďže taký plán by vymyslela iba inteligentná alebo nadprirodzená bytosť. To však neplatí. Život si musí sám hľadať svoje cestičky na prežitie v nepriateľskom Vesmíre.

Život pretvára nielen vlastnosti organizmu k prežitiu, ale pretvára i našu planétu, tým že už prešiel fázou keď sa staral len o svoje prežitie, ale stará sa i o rovnováhu životného prostredia a to tým, že napríklad reguluje výšku skleníkového plynu oxidu uhličitého v atmosfére a nahradzuje ho atmosférickým kyslíkom, čím sa udržuje stála teplota vhodná na zachovanie života  a vody v tekutom stave. Nielen  rastlinstvo, ale i planktón v moriach absorbuje oxid uhličitý tak, že uvoľňuje kyslík a do svojich tiel ukladá uhlík, ktorý je základným kameňom v konečnom dôsledku tvorby nových zložitejších organizmov, ale aj ako odpad sa milióny rokov ukladal po vrstvách v zemi, či na dne morí z čoho neskôr vznikli ložiska uhlia a ropy (že by Boh i tieto ložiska stvoril?). Súčasne spaľovanie uhlia a ropy je narušovanie rovnováhy planéty, čo spôsobuje zvyšovanie priemernej teploty a návrat k skleníkovej atmosfére.

Sme ešte ďaleko od tretej fáze, keď nebude rozvoj života závislý len od jednej planéty, ale začne ovplyvňovať vo svoj prospech i podmienky na iných planétach. To je, myslím si zmysel života, zabezpečiť trvale svoju existenciu v celom Vesmíre a nie hľadanie riadiacej entity Vesmíru, ktorá ešte nemohla vzniknúť.

Vrátim sa späť k vzniku života na našej planéte. V oblasti vzniku chemických základov života sa považuje vznik samoreplikujúcich systémov, ktoré boli tvorené molekulami kyselín, pretože tie môžu riadiť syntézu molekúl. Laboratórne bolo dokázané, že tieto zložité molekuly mohli vzniknúť pri vtedajšej atmosfére, ale podľa posledných výskumov, mohli k nám i doletieť zvonka, pretože sa zistilo, že ich obsahujú rôzne mimozemské telesa. Ide pritom hlavne o aminokyseliny ako stavebné jednotky bielkovín a neskôr i ribonukleová kyselina (RNA), ktorú možno považovať za primárnu látku života.  DNA a bielkoviny boli už výsledkom postupných procesov –  reakcie zložitých zlúčenín.

Za pred stupeň života môžeme považovať takzvané koacerváty. Ide o guľôčky obsahujúce makromolekulárne látky, účelovo vznikajúce vo vodnom roztoku látok. Vznikali v pôvodnom mori. Koacervát je kvapalný, ale koncentrácia makromolekúl je o dva rady vyššia, ako kvapaliny okolo. Od okolitého sveta sa tým oddelilo špeciálnou membránou, vďaka čomu sa mohla uskutočniť jednoduchá reakcia – primitívny metabolizmus. No nemôžeme o nich povedať, že by už žili, ale ani že by nežili – síce do koacervátu  vstupovali rôzne látky z okolia, ktoré sa zúčastňovali  na biochemických procesoch a tiež ich i vylučovali keď sa ukázali ako nepotrebné. Avšak keď membrána praskla vzniklo viacero guľôčok z náhodne zmiešaných látok.  Kedy sa začali tieto organizmy rozvíjať tým, že sa dokázali organizovať tak a teda i replikovať aby zachovali to dôležité pre ich prežitie nie je známe. O priebehu vývoja života v mori v tomto smere nemáme žiadne nálezy, pretože je to najnevhodnejšie miesto pre zmapovanie takýchto reakcií, ktoré sa ľahko stratia nakoľko množstvo molekúl vody pohltí vzniknuté biologické látky. No život nemohol vzniknúť bez tohto medzistupňa, a pôvodné nebunkové organizmy sú teda už určitým stupňom primitívnej formy života. Ako dôkaz predkladám, že sa nám viacero typov koacerátov zachovalo do dnešných čias (i keď je otázne, či vo svojej pôvodnej štruktúre, pretože zloženie morskej vody bolo vtedy iné).

Pravdepodobne prvotné organizmy boli hypertermofilné (žijúce pri teplotách 80 až 110 °C) – 4,1 mld. rokov, avšak to neboli priamo naši predchodcovia i keď je pravdepodobné, že niečo z nich máme. Najstaršie paleontologické nálezy našich „predkov“ sú z obdobia spred minimálne 3,5 miliardy rokov. Tieto z toho času zachované mikrofosílie boli už pomerne zložité bunkové útvary (podobne dnešným siniciam), čo  je pravdepodobné, že pred nimi museli existovať ešte jednoduchšie organizmy, ktoré sa nezachovali.

Prvá živá hmota sú teda archeóny (4,1 mld. rokov), čiže tu možno začína evolúcia živej hmoty. Vieme, že hlboko v moriach v blízkosti sopečných prieduchov bohatých na energiu sa nachádzali pórovité kamene, ktoré poskytujú podobné prostredie ako bunky. Vieme, že tieto prieduchy sú útočiskom pre niektoré z najstarších živých organizmov na planéte, čo naznačuje, že život mohol vzniknúť tam. Archeóny sú neobvyklé organizmy, ktorých telo tvorí jedna bunka. Ich rozmery dosahujú veľkosť od 0,1 do 15 mikrometrov, ale niektoré agregáty alebo vlákna môžu dosiahnuť veľkosť až 200 mikrometrov. Rozmnožujú sa delením. Tieto organizmy žijú v extrémnych podmienkach ako je bez kyslíkového prostredia, prostredie s vysokou koncentráciou solí, či pri vysokých teplotách. I dnes existujú a dajú sa využívať napríklad pri čistení odpadových vôd, pričom pri spájaní oxidu uhličitého s vodíkom produkujú plyny, hlavne metán, ktorý sa dá využívať ako bio palivo. V tomto smere je Darwinova teória asi menej presná, pretože i bez kyslíkovej atmosfére sa vyvíjali organizmy, ktoré síce, asi nie sú asi naši  priamymi predchodcovia, ale súbežne pokusy o život, ktoré sa samostatne už ďalej nerozvinuli.

Vznikom mikroskopických bunkových útvarov podobných dnešným siniciam možno už hovoriť o podmienkach vzniku našich predchodcov. Tieto baktérie síce ešte nepotrebovali k životu kyslík, ale ho dokázali vyrábať. Sinice získavajú organické látky – sacharidy  reakciou oxidu uhličitého s vodou, pričom ako katalyzátor slúži chlorofyl. Chlorofyl je organická látka, ktorá dokáže premeniť svetelnú energiu na energetickú chemickú väzbu potrebnú pre biologické reakcie. Chlorofyl je zelený, pretože absorbuje modrú a červenú časť svetelného spektra a ostatné odráža. Tím sa nám javí ako zelený a udáva tak základnú farbu všetkým fotosyntetizujícím rastlinám. Vznikajúci odpad – toxický kyslík potom postupne zafarbil atmosféru do modra a neskôr sa stal hlavným predpokladom na prežitie zložitejších druhov realizujúcich štiepenie cukrov za prítomnosti kyslíka a pomocou istých mitochondrií. Kyslík vyprodukovaný sinicami sa stal hlavným palivom ich hnacích motorov, ktoré až dodnes nemá konkurenciu.  Hlavným dôkazom môže byť i to, že sa zachovali až dodnes.

Vznik buniek s  jadrom a chromozómami  sa datuje o niečo neskôr. Bolo to asi pred 2, 7 – 1,6 miliardami rokov. Mitochondrie, čiže chromozómy, ktoré sa dostali vo veľkom množstve do primitívnej bunky pravdepodobne ako baktérie z prostredia archeónov sa v nej transformovali tak, že fungujú v bunke ako energetické jednotky, ktoré sa rozmnožujú spolu s ňou. Takáto bunka sa stala základom pre zložitejšie organizmy, keďže dedičný systém ktorý obsahuje, môže získať schopnosť pohlavného rozmnožovania. „Môžeme teda povedať, že evolúcií to pridalo pár kW výkonu naviac”.

Je zrejme, že život na Zemi vznikol v mori a to ďaleko skôr ako na súši, o čom ale v Biblie nie je žiadna zmienka, že by sa Boh babral vo vode s nejakými mikroorganizmami. Obrovská priepasť rokov potrebná na pretvorenie atmosféry a organizmov využívajúcich toxický kyslík ako palivo hovorí o tom, že život na Zemi nikto naraz nestvoril a ani ho nikto nemohol riadiť i keď nevylučujem, že niečo, či niekto mohol zvonka v určitom krátkom výseku doby ho usmerniť a urýchliť vývoj života na Zemi, pretože existujú obdobia Zeme, kedy život prudko expandoval alebo naopak skoro zanikol. Ale môže v tom byt i už spomínaná biologická evolúcia riadená zákonmi kvantovej fyziky. Organizmy by si podľa tejto teórie „vyberali“ vhodnejšie mutácie, pričom by mali k dispozícií prehľad o viacerých alternatívach súčasne – podobne ako kvantový počítač, ktorý sa tiež nachádza vo viacerých stavoch súčasne. Viedlo by to minimálne k podstatnému zrýchleniu vývoja pozemskej biosféry a predstavovalo by tak odpoveď na názor, že k vzhľadom ku známym okolnostiam prebehol evolučný proces na zemi pomerne rýchlo.

Vždy bolo dôležité zistiť príčinu vzniku života, i keď sa to stalo pred niekoľkými miliardami rokov. Avšak pri slabých vedomostiach o tejto dávnej minulosti sa tento problém riešil špekuláciami, ktoré neboli podložené žiadnymi dôkazmi. „Veriť, že stačilo iba slovo aby vznikli rastlinstvo, ryby, zvieratá a nakoniec človek, vyžaduje vieru. “ – absolútne popierať všetky relevantné zákony a argumenty, lebo len jediná kniha a jediné „slepá“ viera je tá správna. Smutné konštatovanie pre veriaceho, že život vznikol tak, ako sa mu vo fantázií urodilo.  A tak naši predkovia dospeli k tomu, že život vznikol len v nedávnej minulosti a preto musel byť stvorený nadprirodzenými bytosťami. „Boh povedal a bolo“. Logicky z toho vyplynulo, že za to mu máme byť vďačný, pretože nás stvoril. Keďže spojitosť medzi príčinou a následkom bola pre ľudské oči neviditeľná, a príroda sa správala nevyspytateľne, javil sa tento Boh, či títo bohovia nevyspytateľní, čo budilo strach. Náboženstvo tento strach eliminovalo poverčivosťou, že hlásalo, že jedine hlboká viera a opakovaná oddanosť Bohu a cirkvi nás môže zachrániť.

No boli i iné teórie o vzniku človeka. Túto otázku si položil už pred 2600 rokmi Táles, a dospel k názoru, že človek nemohol byť stvorený, pretože taký človek nemal  žiadne generačne skúsenosti tak by neprežil. Vyvodil z toho, že ľudia sa museli vyvinúť z iných už existujúcich živočíchov, ktorých mláďaťa boli odolnejšie a chránené pre boj s prírodou, čo vlastne boli prvé myšlienky o evolúcie.

Na základe týchto teórií sa zrodila i myšlienka, že príroda sa riadi pevnými princípmi, ktoré treba len objaviť a že bohovia s tým nemajú nič spoločné. Začalo sa uvažovať nie nad tým prečo sa príroda správa tak ako sa správa, ale nad tým ako sa správa. Cirkev ale za základ svojej vedy si vzala Aristotelov už vtedy starovekom svete zastaraný pohľad na svet, t.j. vznik sveta má božiu príčinu, že ľudské bytosti nemôžu byť stvorené z neživých elementov – atómov bez duše, že je lepšie sa riadiť mýtmi o bohoch ako byť otrokom prírody, čo na 2.000 rokov ovládlo západne filozofické myslenie. Parížsky biskup Tempier v roku 1277 podľa inštrukcií pápeža Jána XXI dokonca spísal 219 bludov, ktoré boli oficiálne zavrhnuté. Medzi herézami bola i predstava, že príroda sa vyvíja a riadi zákonmi, pretože je to v rozpore so všemohúcnosťou Boha.

Laplace až v 18 stor. sa odvážil tvrdiť, že stav Vesmíru i jeho budúcnosť,  či minulosť určuje kompletný súbor zákonov. Neexistujú žiadne zázraky alebo výnimky zo zákonov prírody, čo skôr hovorí o tom, že tento svet nikto neriadi. Keď s týmito objavmi oboznámil Napoleona, ktorý sa potom spýtal Laplacea, ako do toho zapadá Boh. Laplace odpovedal: „Pane, pre túto hypotézu som ho nepotreboval“.

Ako je možné, že tu máme prírodné zákony, ktoré sa nikdy nemenia? Veriaci, preto bude namietať, že aj keby život na Zemi nestvoril Boh, určite on zaviedol tieto zákony a človeku dal slobodnú vôľu a dušu čím odlíšil jeho správanie, ktoré už nie je tak určované fyzikálnymi zákonmi. Čo však hovorí v prospech tohto tvrdenia, len vyumelkované rozprávky. A aké vedecké pozorovanie, či aké predpovede možno z týchto rozprávok získať? Nijaké! Dokazovať dodatočne, že súčasný vedecký objav sa dá vydedukovať zo svätého písma sú smiešne pokusy, nad ktorým rozmýšľajúci človek sa môže len pousmiať.

Pravdaže, zatiaľ veda nedokázala, že by niektorá konkrétna teória pôvodu života bez zásahu Boha bola nespochybniteľne pravdivá. No máme dôkazy pre všetky elementy každej z momentálne zvažovaných teórií. Nijaká časť súčasných hypotéz o pôvode života nevychádza z domnienok či predpokladov, ktoré by neboli za nejakých okolností pozorované alebo demonštrované.

Čo sa týka našej slobodnej vôle nášho biologického stroja je tiež závislý od zákonov od  pravdepodobnosti rozhodnutia, čím sa zaoberá psychológia a tiež ekonomika, ktorá predpokladá, že ľudia zhodnotia svoje možné postupy a vyberú sú z nich to najlepšie riešenie. Tieto obory sú len v priemerne úspešne pri predpovedaní správania ľudí, tak ako predpovede v kvantovej mechanike, pretože ako všetci vieme, rozhodnutia sú často pravdepodobné, ovplyvnené rôznymi silami, ale aj chybnou analýzou následkov voľby.

Lancelot Hogben (1895 -1975):

„Veda sa od metafyziky líši prácou s faktami, namiesto hrania sa so slovami“

Budúci utorok sa budem zaoberať odpoveďou na otázky o rozvoji života evolúciou.