Nepotrebuješ náboženstvo (vieru) aby si bol morálny. Ak nedokážeš rozlíšiť správne od nesprávneho, ak sa nudíš a nepotrebuješ sa zaujímať o potreby iných, tak ti chýba empatia a nie náboženstvo.

Človek nepríde na myšlienku, že Boh neexistuje, iba tak z ničoho nič. K tomuto poznaniu ho dovedú isté podnety a to nielen tie, že neexistujú reálne dôkazy o jeho existencie, ale i to, že pojem Boha sa zneužíva na získanie prospechu tých, ktorí by sa mali jeho učením riadiť prvý, čo hovorí o tom, že sami neveria tomu o čom hovoria. Pre mnohých sú takéto otázky skľučujúce, ale ak chcem sa dobrať pravdy je potrebné si tieto pochybnosti prebrať.  Nikdy si nemôžeme byť istý, že naša predstava o tom ako svet beží, zodpovedá realite a či naše subjektívne preferencie sa kryjú s tým, čo sa v skutočnosti deje a či sú to tie najlepšie pre nás. Ak nám záleží na pravde, sú tieto otázky na mieste. Preto treba na vysvetlenie ateistického postoja povedať oveľa viac, pretože keď sa označíte za ateistu, popierate nielen stvorenie života, ale i existenciu a riadenie sveta nebeským svätým otcom, a tiež popierate i posmrtný život, v ktorom má človek znášať dôsledky svojho správania.

Pochopiť, že ako ateista môžem mať i potom správnu morálku nie je pre niektorých ľudí ľahko pochopiteľné. Myslím si, že pravidlá ľudského chovania nie sú božie pravidlá, ale boli, sú a budú vytvárané len ľuďmi a pre ľudí ako zásady pre prežitie ľudského rodu. To, že podľa ateistov Boh neexistuje neznamená, že ateista je človek, ktorý nechce aby existovali pravidlá morálky. On ich tak isto potrebuje pre svoju bezpečnosť. Ale vychádza z toho, že neexistuje žiadny vierohodný dôkaz, že len Boh môže zabezpečiť potrebnú morálku, ktorá vás ochranní proti svojvôli. To, že bola vymyslená náboženská spravodlivosť až po smrti ako ukľudňujúci princíp si dokážeme predstaviť,  ale prečo nedokážeme pochopiť, že spravodlivosť môže existovať už za života. Každý koncept, ktorý nespravodlivosť podriaďuje rozhodnutiam neviditeľných bytostí, či sľubu riešenia až po smrti by nás mal práve opačne varovať pred tými, ktorí ho používajú ku svojmu prospechu už v tomto živote a to na úkor druhých.

Ja viem, že pre veriaceho to čo chápe ateista ako pravdu je ukradnuté. Avšak tvrdenie, že keď neverím v Boha posilňujem diabla, alebo ešte lepšie, že diabol sa raduje keď neverím , že ani on neexistuje je už primitívna lož, ktorá je úmyselne namierená proti neveriacim.

Z toho dôvodu ateizmus ateista chápe ako protest proti klamstvám, čiže proti rozširovaniu zla vo svete, ktoré podporuje náboženstvo, tým, že chce nespravodlivosť riešiť až posledným súdom. Ateista nemôže zasahovať do toho čo náboženstvo učí i keď svojou demagógiou vytvára priestor pre nenávisť voči tým, ktorí mu neveria.  Ale môže odmietať mať rešpekt voči neopodstatneným názorom, tradíciám, či tvrdeniam, ktoré hovorcovia boha nedokážu z argumentovať ako  pravdivé. Ateistický humanizmus je demokratický, neteistický a etický životný postoj, ktorý hlása, že ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť určovať zmysel a tvárnosť vlastnému životu. Ateizmus je preto len rozumné zhodnotenie prírody a sveta, zatiaľ čo náboženstvo je blud, ktorý zneužil ľudské želania a jeho obrazotvornosť. Preto musí aj odmietať názory o nadprirodzenom pôvode sveta.

Nestačí zaujať postoj, že Biblia je súbor dodatočne spísaných účelových legiend a že cirkev je mafistická organizácia pričom ukážeme, pomenujeme, či vymenujeme zločiny cirkvi a to nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti. Ukážeme kde všade sa Biblia mýli, kde cirkev vytvára priestor pre nenávisť a zlo. Tieto dôvody sú síce na zamyslenie o potrebe náboženstva v dnešnej dobe, ale nie sú to tie pravé argumenty pre ateizmus.

Ateistom sa nestanete tým, že prestanete veriť cirkvi, alebo neuznáte Bibliu ako knihu kníh, ale vtedy keď zistíte, že k životu nepotrebujete nadprirodzené bytosti. To, ale neznamená, že ateista nemôže použiť argument proti existencie Boha, tým, že zverejní prešľapy cirkvi, ktorá sa hrdí tým, že je hovorcom samotného Boha. Treba si uvedomiť, že sú to oni, ktorí neustále živia vieru v nadpozemské bytosti. Bez nich by  Biblia bola len zbierka starých židovských mýtov a život Ježiša Krista by sa zaradil medzi mýty zo starého Jeruzalema.

 „Všetko sme dostali od Boha. Patríme mu. Boh je okolo nás a v nás. Všetko naplňuje. Náš život a náš údel je v jeho rukách“ – napísal kardinál Ján Chryzostom Korec. Proste nie je úniku pred Bohom. Preto sa kresťanskí teológovia upriamili na morálny vzťah k neviditeľnému Bohu, namiesto k reálnemu človeku. Tohto Boha pretvorili na ducha, čím vytvorili zo skutočnosti zdanie a úplne vymyslený svet vyhlásili za skutočnosť. Pravdu postavili na hlavu, čím z ľudí urobili idiotov. Čo je pre zabránenie ďalšieho vývoja života človeka najškodlivejšie, to sa volá „pravdou“ a čo ho pozdvihuje, stupňuje, rozvíja, potvrdzuje, to sa volá „nepravda“. Slobodnú vôľu zdecimovali o schopnosti a prezentujú ju len ako „správnu“ reakciu na rôzne inštinkty „pokúšanie diabla“. Celé je to zamerané k tomu, aby ste sa vždy cítil ako hriešnik a k tomu pocitu slúžil i výmysel dedičného hriechu. Viera musí otvoriť cestu k neúmernej pokory pred autoritou a znehodnotiť rozum, vedomosti, ktoré by mohli odhaliť cestu k pravde. Náboženská výchova morálky nikdy nedokáže prekonať toto autoritatívne štádium výchovy, ktorej cieľom je potlačiť túžby jednotlivca a usmerniť ho len na plnenie cieľov Boha. Táto výchova vychádza z nedôvery, že človek pri vidine vlastného prospechu, stratí morálny záujem o druhých, čo história dokázala neraz, že nie je pravda. Ale čo je pravda, tak to, že tým sa konzervuje vývoj spoločnosti ako po technologickej, tak po morálnej stránke, dovolíme ospravedlňovať nespravodlivosť.

Prečo sa potom ateista rýpe v tom v čo neverí? Pretože on nehľadá nejakú „pravdu“, ale hľadá argumenty a fakty vo vývoji prírody. Pričom zisťuje, že pri vysvetľovaní chodu prírody naráža na balast, ktorý prírodu zahmlieva a to prítomnosťou nadprirodzených bytosti a javov. Ateizmus nie je nejaký filozofický, či náboženský pohľad na svet, ale pôsobí ako účinný faktor poznania, morálky tým, že slobodomyseľne hľadá odpovede na nedôveryhodné tvrdenia o Bohu. Cieľom ateizmu je dokázať, že všetko vzniklo prirodzenou cestou hľadania rovnováhy prírody, bez vplyvu nadprirodzených síl.

Prečo mám byť morálny? Teisti hlásajú, že majú vyriešený problém morálky: máme dodržiavať morálne predpisy, ktoré prikázal boh. Z čoho im samozrejme vyplýva – zrušíme Boha, zrušíme dôvody pre mravnosť. To, že existencia Boha sa zakladá len na viere je slabinou tohto tvrdenia, pretože ak by Boh bol reálna entita, tak by nikto nemal pochybnosti o jeho odporúčaniach. Preto sa nemožno ani čudovať tomu, že práve tí, ktorí sa Bohom neustále zastrešujú nepokladajú morálne zásady pre seba za záväzne. Strach pred trestom a nádej na odmenu je sotva etickým dôvodom pre dodržiavanie božích prikázaní. To iba maskuje základný egoizmus: byť mravným z vypočítavosti. Teda tento dôvod je vlastne nemorálny, pretože zabúda na svedomie ale obracia sa na autoritu, ktorá sama podľa Biblie tieto morálne zásady nedodržuje. Ateista uvažuje inak a hovorí, keď nebudem dodržiavať základne morálne zásady – nedodržiavať svoje sľuby a uzatvorené dohody, v prvom rade by sa nedalo mi v budúcnosti dôverovať, čo nemá s Bohom nič spoločné. Ľudia by mi prestali veriť nie preto, že neverím v Boha, ale preto, že som nedôveryhodný. Preto vo svojom svedomí cítim: treba byť spoľahlivý, nekradnúť, nespôsobiť druhému bolesť, byť milý a nápomocný. Prečo? Lebo žijem spolu s inými a chcem s nimi mať harmonické vzťahy. Ak toto niekto nechápe, nepomôže mu ani strach z Boha, ba práve naopak, pretože Boh podľa Biblie koná preukázateľne i zlo, tak možno porušiť morálku voči nepriateľovi. A nepriateľ môže byť nielen podľa boha, ale i subjektívne hoci kto.

Je známe, že zistenie skutočnej pravdy oslobodzuje, a teda i vytvára podmienky pre ďalší vývoj spoločnosti. To však ešte nedáva i vhodný cieľ  do budúcna, pretože ten je treba prácne a postupne vybudovať. Pokusy o to, kam smerujeme a čo robiť, aby sme tento proces správne usmernili sú už od dávna – k tomu sa postupne vytvorili i sofistikované náboženské systémy, ktoré na základe biblickej pravdy sa pokúšajú konzervovať minulosť ako súčasnosť. Túto snahu zastrešili  tvrdením, že nás Stvoriteľ neustále sleduje a usmerňuje, pretože človek sám o od seba nie je schopný sa o seba správne postarať. Čo vyhovuje i tým, ktorí  neveria v náboženské pravdy – nepokladajú za dôležité hľadať, čo je pravda, pretože tieto tradície sledujú dosiahnuť žiaduci cieľ, ktorý im pomáha udržať poriadok a moc nad ľudmi.

Z tohto dôvodu sa zdá práca ateistu nerozumná, pretože bojuje za zmenu hodnôt, ktoré boli časom vyskúšané. Že s titulu týchto hodnôt, ktoré podporujú nerovnováhu, rasizmus, nacionalizmus, náboženskú neznášanlivosť, nižšie postavenie žien, potieranie slobodnej vôle jednotlivca  vznikali a naďalej vznikajú vojny, nespravodlivosť, psychické poruchy, chudoba a kde i vražda, či pomsta sa môžu javiť ako humanitný čin sa akosi zabúda.

Až dnes má liečba chudoby svoje meno. Volá sa to emancipácia žien. Zistilo sa, že ak zveríte ženám kontrolu nad reprodukčným procesom, vytiahnete ich zo živočíšneho cyklu rozmnožovania, ku ktorému ich odsudzuje nielen príroda, ale i niektoré náboženské doktríny. Zdvihne sa úroveň zdravia, vzdelania a zníži chudoba, čo zlepší i optimizmus života. Menujte mi jedno náboženstvo, ktoré zastáva – alebo zastávalo názor o  potrebe emancipácie žien. Kamkoľvek sa vo svete pozriete, všade sa duchovenstvo stavalo proti oslobodeniu žien z okov nevzdelanosti, chorôb a hlúposti.

Zvaľovať vinu za vojny na komunistov, nacistov, či islamistov je smiešne. Aktérmi prvej svetovej vojny neboli nacisti ani komunisti a o islamistoch nebola vôbec reč, ale, že  cirkev v tom mala prsty bolo zrejme. Do prvej svetovej vojny a vojen predtým sa vrhali kresťanské štáty za podpory cirkvi a to za účelom prerozdelenia mocenských pozícií. V prvej svetovej vojne umierala európska mládež na nezmyselných bitúnkoch (počas štyroch rokov to bolo priemerne 7000 mŕtvych denne!). Druhá svetová vojna a ďalšie vojny vychádzali tiež len z podpory emocionálnej stránky človeka ako podpora nacionalizmu a  idealizácie moci určitej skupiny ľudí.

Napriek historicky známej podpory náboženských predstaviteľov diktátorom s mocenskými chúťkami je kresťanstvo stále považované za náboženstvo súcitu – z čoho si aj urobilo cnosť. Týmito cnosťami radi potierajú zdravý vývoj v spoločnosti, čím zachovávajú pri živote to čo dozrelo pre zánik. Táto „ušľachtilá morálka“ pôsobí ako zachovávateľ biedy. A namiesto riešenia biedy hovoria o „onom svete“, o „Bohu“, o „dôstojnom umieraní“, o „pravom živote“, o „vykúpení“, o blaženosti. Táto nevinná rétorika  je ale nepriateľská k zachovaniu kvalitného života pre obyčajného človeka. Pritom sami milosrdenstvo chápu nanajvýš ako benevolenciu, ktorú si možno občas dovoliť, ale nie ako základný postoj. Ešte si vedia milosrdenstvo predstaviť ako pohladkanie, ktoré udelia hriešnikovi po jeho polepšení, nie však ako konanie, ktoré predchádza poklesku, ktoré ho neponižuje a pozitívne motivuje.

Ako príklad tohto postoja možno uviesť Národný ústav srdcových a cievnych chorôb v Bratislave do ktorého štát investoval špičkovú techniku a zamestnal vysoko profesionálnych odborníkov. Chvála ich práce, pomohli prednedávnom i nášmu premiérovi. Divne, však mi je to ako je možné, že z  tohoto štátneho ústavu sa stala akciová spoločnosť a to taká, že v ústave vybudovali kaplnku, kde sa konajú pravidelne bohoslužby a po stenách ústavu povešali kríže. Ak sa z niektorých pacientov pozastaví nad tým, čo robia kríže v štátnom ústave zdravia, okamžite ho šupujú do regionálneho zariadenie, najlepšie na lokálnu geriatriu. Geriatria liečba starých ľudí síce tiež vyžaduje profesionálnu odbornosť, ale aj ľudskejší prístup. Práve preto, že nie sú tak po stránke personálnej a technickej dotovaný ako národný ústav je to pre cirkev nezaujímavá oblasť, nakoľko tam sa už nenachádzajú prominentní pacienti. Tam, už nenájdete žiadnu kaplnku, žiadneho kňaza i keď tam by ich bolo práve treba podľa kresťanskej filozofie, pretože tu denne ľudia zomierajú. Jeden môj stály oponent mi stále predhadzuje pred oči, že akú záslužnú prácu vykonávajú mníšky pre ľudí ako sa obetujú, čo by iný nerobil – nech sa ide pozrieť na hociktoré rajóne geriatrické oddelenie štátnych nemocníc, aby videl čo sa tam deje a akú ťažkú prácu má stavajúci personál s pacientami, keď napríklad musí niektorých aj päťkrát denne umývať a prebaľovať.

Samozrejme, že veriaci i keď pokorne znášajú príkoria vyvolených, nenazývajú ich slabými, ale dobrými. T.j. ak sa cirkev nezaoberá nespravodlivosťou voči obyčajnému človeku, ale sa len priživuje na úspešných vtedy sa stáva cirkev nevyhnutne dobrou a láskavou. Láska je stav, keď človek vidí veci spravidla také, aké nie sú. Spravodlivosť v ich ponímaní nie je pokánie. Pokánie je náboženská veličina, ktorá zaväzuje cirkev tak, že sa stavia nad ľudské zákony a nevidí utrpenie iných.

Blahosklonne opovrhovať u veriacich „zdravým rozumom“, „dobrým životom“, či „vedou“; vidieť také veci za škodlivé – prízemné nad ktorými sa vznáša „duch“, ktorý uprednostňuje pokoru, cudnosť a chudobu je zvrátenosť, najmä keď sa to ich akože netýka.

Ideálna spoločnosť nie je taká spoločnosť, ktorá by bola riadená nejakou sociálnou, či náboženskou monopolistickou inštitúciou, podľa ktorej by museli byť všetci čestní a pracovití, a len ona by mohla na nich parazitovať, či ich podvádzať v mene zachovania morálky a moci ba aj ukrývať vraždy a to na základe nejakej anonymnej vyššej spravodlivosti. Parazit nikdy nechce milovať a predsa chce žiť z lásky.

Postupom civilizácie sa svetské tresty stávajú stále istejšie a božské stále neistejšie. Ľudia nachádzajú stále viac dôvodov pre predpoklad, že ich potrestajú počas života, ak budú vraždiť, kradnúť, či podvádzať a stále menej dôvodov pre predpoklad, že ich boh potrestá v budúcom živote, pretože sa môžu vyspovedať z hriechov a milodarmi ich oľutovať.  Nepokradneš, nezabiješ – sú posvätne slová, i keď najlepšie sa lúpilo a vraždilo, keď bola pravda na našej strane – no nezabila sa tým sama pravda?

Zázraky, ktorými cirkev potvrdzujúce vieru, sú pochybné už len z toho dôvodu, že sú zafarbené vierou hlásateľa zázraku. Napr. mal niektorí protestantský mystik  kedy zážitok s Pannou Máriou?  Alebo ak svedkovia zázraku vo Fatime v roku 1917 povedia, že videli slnko tancovať, môžem veriť ich halucináciám; áno, videli to, čo opisujú; no súčasne v tej chvíli videli to isté slnko milióny iných ľudí a netancovalo im pred očami. Pokropenie svätenou vodou – zmyje všetky hriechy, avšak verejnosť by mala vedieť, že podľa zistenia kontrolórov kvality vody mali všetky vzorky svätenej vody najmä z kaplniek v nemocniciach veľmi vysoké indikátory znečistenia výkalmi. Dokonca i voda z posvätných prameňov spĺňala len u 14 % vzoriek mikrobiologické a chemické požiadavky v zmysle národných predpisov o pitných vodách.

Ten čo prvý povedal, že boh je duch a nie nejaký nadčlovek, zviera, alebo vec – urobil na zemi najväčší krok k pochybnostiam o Bohu: ten výrok sa už nedá napraviť, pretože týmto sme odstránili osobnú zodpovednosť a dali ju kdesi do prázdna, kde sa nedopátraš svojich reklamácií.  Vyznávať nehmotného ducha je síce pohodlné, ale pritom sme sa dopustili toho, že nám vlastný duch celkom ufrnknul!  Potom je lepšie radšej nemať Boha, radšej si robiť osud na vlastnú päsť, radšej byť bláznom, radšej sám byť bohom.

Evolúcia nás vybavila rozhodovacími právomocami, ktoré náboženstvom sú potláčané. Tieto skryté vlastnosti sa prejavia, keď nám napríklad hrozí živelná pohroma, vtedy sa vieme účinne spolčiť veriaci s neveriacim, kresťan s moslimom a spoločne brániť sa riziku a nečakáme, že nám pomôže nejaká nadprirodzená bytosť.  Avšak čo sa týka rizík vyplývajúcich zo sociálneho spolužitia podliehame rôznym táraninám o ochrane zo strany toho pravého Boha, o odmene v posmrtnom živote, namiesto toho aby sme použili vlastný mozog a naučili sa rozpoznávať čo nám osobne prospieva a čo nás brzdí vo vlastnom rozvoji. Skôr, ako sa máme rozohňovať nad tým, že „zadebnene“ mozgy moslimov nechápu naše práve kresťanské hodnoty, či špekulovať o predstavách ateistov k božej milosti by sme sa mali radšej zamyslieť nad svojou zadebnenosťou.

Z tohto dôvodu  je možná pravda, že vieru v Boha si ateista nahradil vierou v prírodu – v život, či vierou vo vlastnú pravdu. Avšak nebolo inej možnosti, nakoľko vplyvom moderných vedeckých poznatkov sa nevinné omyly ako existencia neba, či mýtus vzniku života stali vyslovene klamstvami a bolo jasné, že trvanie na týchto mýtoch je už prejavom choroby. Niektorí kresťania sa pokúšajú zachrániť čo sa dá a vymenili božiu účasť na stvorení Adama za spustenie Veľkého tresku, a riadenie evolúcie – akoby zabudli čo tvrdili predtým.

Ateista napriek tomu, že sa drží dokázateľných faktov, musí sa i tak v našich končinách maskovať pod rôzne názvy ako humanista, agnostik a pod. On si je istý, že príroda a život vznikla prirodzeným vývojom a podkladá to vedeckými dôkazmi a nie nejakými vlastnými vidinami, či bájkami a mýtickými príbehmi. Vie, že príroda je krásna preto, lebo je vyvážená, prispôsobená k podmienkam na Zemi a vznikala veľmi dlho a ťažko systémom pokus – omyl, kde viac ako 99 % pokusov bol omyl. To všetko sa zapísalo do génov prírody. Ateista nevidí za prírodou ruku nejakého ducha, či „pánička“ ktorý neustále hrozí, že budem v pekelných ohňoch večne úpieť, ak k nemu nepristúpim po kolenách. Strach z neplnenia povinnosti k nemu vám určite život nepredĺži.

Ateistický názor, že žiaden Boh neexistuje a že vlastne ani ho k ničomu nepotrebujeme  je pre veriaceho absolútne nepochopiteľný. Tu nejde o pravdu, tu ide o potrebu viery v niečo čo musí dať svetovému marazmu nejaký zjavný rad. Táto potreba vštepovaná od malička spôsobuje, že veriaci si myslia, že  tzv. „ateisti“ keď neveria v Boha musia zákonite prichádzať k záveru, že bez nádeje, bez zázemia viery v Boha ich to môže doviesť jedine k najhoršej etickej depresii a k úvahám o  nezmyselnosti svojej existencie.

Ani druhý extrém obviňovania ateistov, akože bez Boha si chcú len užívať je primitívny, to si môže myslieť len náboženský fanatik, ktorý morálku chápe len po svoju krčmu a aj tu má zakázanú.

Svet dokáže byť nádherný aj bez nadpozemských nezmyslov, proste len tak ako existuje, so všetkými nedokonalosťami, baktériami a smrťou dookola, ale hlavne tým, že je stále čo odhaľovať. Krásu prírody možno vnímať aj bez toho, aby sme verili, že ju niekto stvoril – práve naopak. Pretože preskúšaný vývoj trvajúci stámiliónov rokov znamená viac ako genialita nejakého prešpekulovaného čarodejníka. To, že sa človek sa vyvinul a nebol stvorení hovorí i to, že človek podedil neefektívne zložitý organizmus s pozostatkami od iných organizmov, ktoré človek momentálne k ničomu nepotrebuje.

Všetci môžeme veriť v čo len chceme, ale najjednoduchšie vysvetlenie toho čo sa deje, že žiaden Boh neexistuje. Chápem prečo ľudia veria v spravodlivosť, ale nechápem prečo veria, že im ju môže zabezpečiť len nadpozemská bytosť na ktorú nemajú ani najmenší vplyv. Prečo si niekto praje existenciu totalitného režimu, v ktorom ľudí dňom i nocou niekto sleduje a ktorý Vás dokáže obviniť na základe nie len skutkov a slov, ale aj myšlienok, vnútorných dialógov a snov.

Vytvárať si rôzne „obezličky“ a nadčasové  príbehy, ktoré potvrdzujú prítomnosť Boha, ktoré určujú prečo a ako mám žiť sú síce historicky zaujímavé, a niekedy i poučné, ale lepšie je pre človeka vedieť, že si musí v prvom rade sám poradiť a to tak, že sa bude vzdelávať v oboroch, ktoré rozvinú jeho identitu.

Slová žalmu 10:4; „Zlý vo svojej povýšenosti nič neskúma“;  „Riekol blázon v srdci svojom: Niet Boha.“ – sleduje zámer ako urobiť z použitia rozumu bláznovstvo, či rovno zločin. Do svojho srdca nám po stáročia zakódovali strach, t.j. zbabelosť, ktorá nás núti ruky spínať – ten vnútorný zbabelý diabol nám nahovára : „Boh je, treba sa báť!“ Keď sa tomu poddáme i dospelí začnú blúzniť, pričom sa im trepoce srdce rozkošou i zlobou, že sa zase stanú detičkami, a budú mať oporu v otca. Že sa konečne budú slobodne správať ako detičky, totiž, úprimne modliť, ruky spínať a pane bože volať! Ale teraz už je načase opustiť túto detskú izbu, kde sa udomácnili všelijaké detinskosti. Samozrejme, že ak zostaneme maličkí, môžeme vojsť len do detského nebeského kráľovstva. Ale veď my už nechceme sa skrývať v detských skrývačkách: stali sme sa mužmi – tak chceme kráľovstvo pozemské.

Eric Hofer: (1898 – 1983):

„Viera vo svätú vec je do veľkej miery náhradkou za stratu viery v seba samého“

Budúci utorok sa mierne vyspovedám na základe čoho som sa rozišiel s náboženstvom.