Zneužívanie demokracie náboženskými organizáciami a teokracia

30. mája 2016 23:54, Prečítané 2 082x, janko2005, ateizmus

Akonáhle ide o peniaze, tak všetci ľudia sú demokrati.

Kresťanský fanatici, ktorí žiadajú vládu teokracie sú ekvivalentom radikálnych skupín akou je aj Taliban a podobné náboženské organizácie. Rozdiel je v tom, že kresťania zatiaľ nebojujú strelnými zbraňami, ale paragrafmi na súdoch a lobingom v zákonodarstve. V USA sú známi svojimi proti intelektuálskymi, proti vedeckými, proti robotníckymi, proti sociálnymi, sexistickými a homofóbnymi názormi a doslova vedú boj proti odluke štátu od cirkvi, ktorá je zakotvená v americkej ústave, netaja sa tým, že by boli najradšej keby sa z USA stala kresťanská teokracia. Ich cieľom je zmeniť charakter štátu a nečakať až na avizovaný príchod Ježiša, ktorý naraz zničí demokraciu. Teokracia postupne odstráni občianske, teda svetské stránky riadenia spoločnosti a nahradí ich uplatnením teologickej koncepcie štátu a práva založeného na biblii, či koránu. Tí najradikálnejší prívrženci ideológie nadvlády teokracie pokladajú za dobrých patriotov len konzervatívnych, náboženských fanatikov. Všetci ostatní sú komunisti, zradcovia, prisluhovači diabla (liberálny/reform. kresťania, ateisti), odporné feministky a liberálne svine. Vplyv cirkví a náboženských skupín a ich lobingových organizácií je enormný. Negatívne vplývajú na celé spektrum americkej spoločnosti. Ich lobovanie má veľký vplyv aj na školstvo. Vnucuje sa myšlienka, že veriaci Američania sú obeťami vládou inscenovanej perzekúcie, čo sa stáva častou témou nielen katolíckych biskupov, ale aj republikánskych prezidentských kandidátov a konzervatívnych evanjeliárov. Podarilo sa im v niekoľkých štátoch dosiahnuť aby sa popri výučbe prírodných vied – evolúcie dostal rovnaký čas aj na teóriu inteligentného dizajnu (známy je aj pod označením kreacionizmus). Výsledkom je, že si veľká časť americkej spoločnosti osvojila kreacionistický pohľad na svet. V roku 2012 až 46% Američanov verilo v kreacionizmus (inteligentný dizajn Boha).

Argumenty z minulosti ako, že dnes demokratická spoločnosť verejne uznáva homosexualitu za tolerovateľnú, zajtra uzná pedofíliu a napozajtra zoofíliu, incest alebo nekrofíliu sú hlúpe a preto ich už vyspelejší patrioti prestali používať. Pretože by sa im to mohlo vrátiť v podobe argumentu, že i keď dnes sa chová kresťanstvo, cirkev a katolicizmus prijateľne, ak sa dostanú k moci zajtra si to môžu rozmyslieť a požadovať návrat inkvizície a napozajtra sväté vojny, upaľovanie čarodejníc a teokraciu. Teokracia – podriadenie sa božej vôli, akože pre ktorú sme boli stvorení si nikto nepredstavuje tak ako to robí cirkev, že ona môže v rámci zachovania svojho dobrého mena cenzurovať, zakrývať fakty vo vnútri cirkvi (korupciu, pedofiliu a homosexualitu, ktorú stáročia povzbudzovali celibátom), ale ostatní budú podrobení prevýchove podľa prísnych božích zákonov. Nie náhodou sa konal vo Vatikáne v tejto dobe zjazd exorcistov, akoby cirkev nenápadne ukázala riešenie akou prevýchovou zblúdilých duší by sa to malo riešiť – a to vyháňaním diabla z tela.

Síce existuje v demokraticky sekulárnych štátoch náboženská sloboda, ale kresťanskí právnici zistili, že sa skôr doberú svojich požiadaviek zneužívaním princípov demokracie ako odvolávaním sa práva náboženskej slobody. Vedia, že by nepochodili, keby povedali: „Ak mi zabránite obmedzovať homosexuála, porušujete moje slobodné právo na predsudok“. Vyhrajú však, ak povedia: „To porušuje moje právo, ktoré mi dáva demokracia, že mám taký názor aký mám“. A tak zneužívajú slobodu prejavu na šírenie nenávisti a diskriminácie. Nakoľko právne predpisy proti nenávistným prejavom nefungujú, sú zneužívané i samotnými vládami, ktoré sledujú len svoj vlastný prospech.

Toto zneužívanie demokracie sa netýka len USA, ale i Slovenska. Vedia veľmi dobre, že sloboda prejavu nezahrnuje „prejavy nenávisti voči homosexuálom“. No keď nenávisť prezentovali účastníci Aliancie za rodinu ako demokratické právo – už sa to nepokladá za nenávisť?

Už spisovanie petície na Slovensku vo forme otázok k možnému referendu o právach homosexuálov a reakcie našich politikov ma nemilo prekvapili. Naši politici sa k možnosti tohto referenda vyjadrili alibisticky a to v tom zmysle, že referendum je dôležitý nástroj demokracie a je to na občanoch či svoje právo využijú. Áno, referendum je veľmi dôležitý nástroj priamej demokracie o tom niet pochyb. Čo je zarážajúce na ich odpovediach je to, že ani jeden sa nevyjadril negatívne k obsahu. Buď sa vyjadrili pozitívne alebo kamuflovali priamu odpoveď, asi z obáv o stratu voličského hlasu.

Vybudovať lepšiu spoločnosť na zemi je možné, avšak je to niečo úplne iné ako si predstavujú náboženskí fanatici, ktorí žijú z mýtov minulosti a preto robia všetko preto, aby obmedzili to o čom sa v Biblie nepíše, t.j. slobodu konania, svetské vzdelanie a z toho titulu čo najviac očiernili vedu, demokraciu, čím by nás doviedli všemocnej teokracie, z ktorej nebude úniku. Tieto autokrativne náboženstvá sa stavajú proti sexuálnej slobode, proti oslobodeniu žien, proti emancipácii diskriminovaných menšín, proti uznávaniu odlišných životných štýlov a proti vytváraniu svetového spoločenstva. Vždy sa usilovali zmraziť starými dogmami nové príležitosti údajnou nemennosťou absolútna. Tých čo nenávidia je stále viac, čo už predstavuje veľký podiel našej populácie a preto nemožno dopustiť aby sa dostali znova k moci. Kruté prenasledovanie a intolerancia bola v minulosti u teokratických režimov typická ale nie náhodná, pretože takéto zaobchádzanie s názormi človeka vyplývajú zo samotnej podstaty náboženstva, konkrétne z toho na čo si robia absolútne nároky.

Demokracia u nás ešte nie je ani zďaleka ukončená, a budú s ňou ešte nemalé problémy. To, ale neznamená, že sa máme vzdať a odovzdať moc vyvoleným Bohom. Je nutné zachovať pritom z minulosti všetko, čo v nej bolo dobré, ale je nutné vypracovať nové etické princípy, ktoré budú overované skôr skutočnosťou ako mytologickými fantáziami.

Už Sokrates upozorňoval na nebezpečenstva demokracie: „Demokratické zriadenie doplatí na to, že bude chcieť všetkým vyhovieť. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých a demokracia im to poskytne. Mladí budú chcieť práva starých, ženy budú chcieť práva mužov, cudzinci, či otroci budú chcieť práva občanov a demokracia im to dá. Zločinci budú chcieť obsadiť verejné funkcie a demokracia im to umožní. A až zločinci demokraciu nakoniec ovládnu, pretože zločinci od prírody túžia po pozíciách moci, vznikne tyranie horšia, než dokáže monarchia alebo oligarchia.“ Avšak i keď to bol nesporne múdry muž neuviedol tiež, že len prostredníctvom demokracie a poučením z minulosti sa môže zabezpečiť kontrola, ktorá korupciu a zločincov odhalí. V teokracie sa ťažko dozvieš niečo o poklese morálky medzi vyvolenými a už vôbec o ich korupcie, pretože to sa nechápe ako korupcia, ale odmeňovanie za zásluhy.

Možno sa mýlim, ale demokracia dovoľuje mať viac názorov na vec a postupne sa ukáže ktorým smerom sa svet ľudí pohne, nielen aby prežil. Vykladači písma sa však nikdy nemýlia, a to preto že Boh či iné nadprirodzené bytosti sa nemýlia a keďže neexistujú tak ich nikto nemôže konfrontovať – za to ateista sa mýliť môže, pretože hľadá nové cesty a nezakrýva to dogmami, či vôľou nadprirodzených bytosti.

Súčasťou demokracie a sekularizácie je i odluka cirkvi od štátu. Oddeliť cirkev od financovania zo spoločných prostriedkov sa doteraz nepodarilo, hoci už v r. 1990 “Verejnosť proti násiliu” mala toto vo svojom programe. I keď zďaleka nestačí len finančná odluka a to vrátane zdanenia ich činnosti, čo by znamenalo i odluku politickú, ideologickú a určite aj pedagogickú. Práve naopak štát nesmeruje k odluke, ale vykonáva pre katolícku cirkev špecifický servis a nadštandardne ju financuje a to i v podobe financovania neštátnych škôl (hlavne cirkevných škôl), ktoré navyše môžu vyberať poplatky, čo nie je umožnené štátnym školám. Ďalej týmto školám bolo povolené podnikať, zarábať prenajímaním priestorov a získavať finančné prostriedky, kým štátnym školám nie. Naopak, svoje príjmy musia odvádzať štátu.

Povinné zavedenie výučby náboženstva je porušením ústavy; pritom alternácia výučby náboženstva s etickou výchovou je výsmechom celého zámeru etickej výchovy, pretože sa stala odvarom náboženstva. Zakladanie tzv. cirkevného vysokého školstva je možno pokladať za anachronický jav, návrat o deväť storočí späť do 12. stor. Kto vôbec potrebuje katolícku univerzitu? Keď je jej hlavnou náplňou naučiť ako presvedčivo klamať. V náboženskej vede sa zámerne udržujú falošné obrazy reality. A krikľavý rozpor medzi cirkvami a nimi hlásanou etikou je tabu. V r. 2000 vznikla Katolícka univerzita v Ružomberku. Absurditou je aj to, že jej rektor, poľský štátny občan, katolícky farár, ktorý je aj súčasne garantom štúdia žurnalistiky, preto sa nemôžme čudovať poplatnému stavu slovenskej žurnalistiky.

Žijeme v spoločenských podmienkach, kde sa v určitých skupinách ľudí používa klamstvo a podvod ako pracovný nástroj. Aby sme nenaleteli klamárom a podvodníkom, sú ozaj potrebné vedomosti, poznanie a racionálne kritické myslenie a nie aby sme vychovávali profesionálnych klamárov. Vyhranený postoj k náboženstvám je oprávnený, pretože ho považujem za potenciálne nepravdivé, podvodnícke a preto nebezpečné už tým sa stáva svojou neústupnosťou i jednou z príčin antagonizmu, nepokojov a vojen vo svete.

Nie je spravodlivé aby v súčasnej dobe všetci občania prispievali na kult, ktorý všetci neuznávajú (pri poslednom sčítaní ľudu v r. 2011 sa k žiadnemu náboženstvu, resp. neuviedli svoje náboženstvo prihlásilo na Slovensku 24%), čo je dosť veľká časť obyvateľstva, aby sa cirkev odvolávala na zásadu daňovej solidarity. Nehovoriac o tom, že sčítanie obyvateľov je pre tieto účely nepoužiteľné, lebo nemeralo počet členov cirkví, ale len počet ľudí, ktorí cítia subjektívnu prináležitosť k niektorej cirkvi. Je to vec slobody svedomia. Navyše i medzi veriacimi je min. jedna tretina agnostikov, ktorí súhlasia s odlukou cirkvi, takže suma sumárom je určité väčšia časť obyvateľstva Slovenska za odluku cirkvi od štátu.

Argument Konferencie biskupov Slovenska, podľa ktorého za pokles veriacich môže režim pred rokom 1989 je hlúpy argument, nakoľko trend poklesu veriacich prebieha i vo vyspelých demokraciách Európy, ba je ešte silnejší. Cirkev už dávno nedokáže hľadať chybu v sebe, či vo svojom učení o fantaziach nadpozemských bytostiach. Je zrejme, že viera najväčšmi prosperuje v diktátorských spoločenstvách. Ale udomácnila sa i v pokročilých demokraciách, tým že zneužíva demokraciu vo svoj prospech. Ale celosvetový demokratický trend, dokonca i v USA (neoficiálne tvrdo religióznej krajine) pôsobí proti náboženstvu, kde i tam za posledné roky pribudlo 10 miliónov ateistov.

Rokovania s katolíckou cirkvou o finančnej odluke, ktorá sa riadi ešte zákonom z r.1949 (zákon č.48/1949 Zb.) neprinieslo žiadny posun. Namiesto prijatia zákona o odluke cirkvi od štátu prijali diskriminačné právne normy upravujúce vzťah štátu len s jednou cirkvou (katolíckou), čím si katolícka cirkev zabezpečila privilégiá a dominantné postavenie. V tom spočíva celá filozofia základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou z roku 2001, prečo nechce katolícka cirkev odluku od štátu a vyhovuje jej i „komunisticky“ zákon. Pri tomto chaose okolo financovania cirkví sa však úplne obchádza otázka, ako naplniť ducha Ústavy Slovenskej republiky. Túto otázku odignoroval a zahmlil aj súčasný minister kultúry SR Maďarič, tým, že sa odvoláva na už nejakú vykonanú „obsahovú“ odluku cirkvi od štátu, čo nikto nevie čo to je.

Katolícka cirkev si zvykla pracovať popri štáte a bojí sa ísť do neznáma. Kde by musela byť odkázaná na milodary, čo by znamenalo, že by sa sama musela nielen zmeniť ale i podporovať kňazov, ktorí dokážu hovoriť s ľuďmi a nie ich za maličkosti posielať do horúcich pekiel. Skrátka musela by zmeniť svoje chovanie k veriacim, čo by jednoznačne rehabilitovalo arcibiskupa Roberta Bezáka a to si nemôžu dovoliť. Benjamin Franklin, známy americký vynálezca a vodca americkej revolúcie, ktorý už pred viac ako dvoma storočiami napísal: „Keď je nejaké náboženstvo dobré, nazdávam sa, že sa bude môcť financovať samo. A keď sa samo financovať nedokáže a ani boh ho nefinancuje, preto jeho stúpenci sa dožadujú podpory vlády; to dokazuje, že ide o zlé náboženstvo“.

Samofinancovanie cirkví z darov veriacich, alebo z výnosov z vlastných majetkov sa zdá ako nespravodlivejšie. Avšak naša slovenská cirkev veľmi rýchlo sa snažila zlikvidovať túto variantu a to tým, že získaný reštituovaný majetok vo veľkom množstve rozpredala. A štát napriek tomu, ďalej poskytuje štátne platy kňazov, i keď tieto platy boli zavedené v roku 1919 a v r. 1949 ako kompenzácia za poštátnený majetok.

Prvé návrhy financovania cirkvi výberom cirkevnej dane, po vzoru Nemecka a Rakúska, ktorú by platili len veriaci bolo pre cirkev absolútne neprijateľné. Pretože podľa skúsenosti z Nemecka a Rakúska prestávajú občania platiť túto daň a vo veľkom vystupujú z cirkvi. Preto sa cirkev sústredila na zmluvy štátu s Vatikánom, aby tak odsunula riešenie odluky cirkvi od štátu. Po podpísaní základnej zmluvy s Vatikánom sa stalo, že každý návrh o odluky cirkvi od štátu a prípadne zdanenie činnosti cirkvi bude môcť byť prijaté len so súhlasom Vatikánu. V tejto súvislosti je zaujímavý údaj o tom, že i náboženský štát Izrael pokročil ďalej a už od roku 2002 nariadil platiť dane všetkým cirkevným inštitúciám.

Slovenskí katolícki hodnostári obyčajne interpretujú odluku a sekulárny štát ako ateistický útok na všetko čo je ľudské. Tak podľa hlavnej autority katolíckej cirkvi kardinála Jána Chryzostoma Korca odlukový model je zastaraný a dávno prekonaný, pretože neposkytuje riešenie zložitého vzťahu medzi štátom a cirkvami. Tým asi chcel povedať, že demokracia slobodu svedomia všeobecne veľmi nerešpektuje. Svoju mystifikáciu pojmu odluka končí výzvou: „Nedovoľme odduchovniť a tým odľudštiť Slovensko.“

Odlukový model je založený práve na tom, že viera je vnútorná slobodná záležitosť jednotlivca a preto nemôže byť v žiadnom prípade súčasťou politiky, štátu, jeho zákonov, že spása duše nemôže byť v jeho starostlivosti, a preto tvrdenie, že odlukou štát sa zmocní celého človeka a bude mu vnucovať, či predpisovať v čo má a v čo nemá veriť, slovom vládnuť nad ním, oberať ho o ľudskú dôstojnosť, je absurdné. A veriaci sa nemajú prečo obávať sekularizmu a odluky, pretože nestrácajú nič, naopak, získavajú náboženskú slobodu pred zákonom a možnosť slobodne prejavovať a praktizovať svoju vieru. Kto stráca, a bojí sa odluky, tak to je predovšetkým doteraz dominantná katolícka cirkev, ktorá by prišla o privilégiá, bohatstvo, prestíž a možnosť vnucovať svoju vieru a náboženské dogmy a to každému zmocnením sa vzdelávania a vstupom do riadenia vedy. Katolícka cirkev sa nevie vymaniť z predstavy, že náboženstvo treba vpašovať do našich slovenských škôl nielen „zadnými dvierkami“, ale najradšej by ho tam vpustil hlavným vchodom.

Je neprípustné, aby v sporných veciach medzi názormi rôznych kresťanských zoskupení, inými náboženstvami, humanistami a všetkými ostatnými sa štát staval za niektoré osobité náboženstvo alebo presvedčenie. Takáto neutralita sa rozumie pod pojmom sekularizmus. Je to politicko – inštitucionálny princíp, nie je to nijakým druhom „štátnej filozofie ateizmu“. Práva sú pre ľudí, nie pre viery. Sekularizmus je najlepšou zárukou nielen slobody náboženstva ako svetonázoru, ale aj zárukou proti akýmkoľvek náboženským privilégiám. Slovensko už nie je katolícke, ani kresťanské. Slovensko je pluralitné. Vidieť to aj podľa toho, že aj keď sa ku katolíckej cirkvi sa pateticky hlási väčšina obyvateľov, kresťanské politické strany volí významná menšina občanov.

Sekulárny štát nie je ateistický štát. Sekulárny štát neuprednostňuje ateizmus ako štátnu politiku, ale neuprednostňuje ani žiadnu náboženskú vieru, tým, že financuje jej účinkovanie. „Neviaže sa“, čo znamená, že dáva priestor na sebavyjadrenie každému a neuprednostňuje nikoho len preto, že by ten niekto mal určitú vieru, farbu pleti, či rozprával určitým jazykom. Voči každému sa správa rovnako i keď vyžaduje vzhľadom na zrozumiteľnosť zákonov napríklad používanie spoločného jazyka.

Sekularizmus zahŕňa zásadu, že v diskusiách o verejnom dianí by náboženské argumenty nemali mať žiadnu váhu. Takéto argumenty nie sú opodstatnené v spoločnosti, kde je také množstvo súperiacich svetonázorov, ktoré odmietajú argumenty vychádzajúce z náboženstiev, či filozofie ateizmu. Citujem Baracka Obamu, ktorý nie je ateista: „Vyžaduje to, aby sa ich návrhy opierali o argumenty PRÍSTUPNÉ ROZUMU. Ak sa teda usilujú o schválenie zákona, ktorým sa zakazuje prerušenie tehotenstva, nemôžu poukazovať na požiadavky ich náboženstva alebo argumentovať božou vôľou. Musia vysvetliť prečo prerušenie tehotenstva porušuje princípy, prijímané ľuďmi všetkých svetonázorov, vrátane tých, čo nemajú vyhranený svetonázor“.

V októbri 2015 poslanec Daniel Krajcer predložil v našom Parlamente nekonfliktný kompromis na odluku cirkvi od štátu, ktorému by nebránila Vatikánska zmluva. Tento návrh by síce odstránil priame financovanie cirkvi, ale na druhej strane by zrušil doterajšie rozdeľovanie 2% zvyšku daní a prisúdil ho na financovanie cirkvi, čo by síce sprehľadnilo financovanie cirkvi, ale čo je hlavne podľa navrhovateľa nijako by nezvýšil daňové zaťaženie obyvateľstva. To, že by zlikvidovalo doterajšie financovanie tretieho sektoru z týchto dani asi nebolo dôležité, ani to, že štát by stal policajtom a výbercom daní pre cirkev. Podľa ústavných princípov nábožensky neutrálneho štátu a zákonov Slovenskej republiky, by však cirkvi a náboženské spoločnosti si mali spravovať svoje záležitosti samy, nezávisle od štátnych orgánov, čo by tento návrh nenaplňovalo. V tomto návrhu by síce každý pracujúci občan sa sám rozhodol o tom, či chce prispieť na fungovanie registrovaných cirkví a náboženských spoločností, a to cez poukázanie podielu zaplatenej dane z príjmov fyzických osôb až do výšky dvoch percent. Neasignovaná časť peňazí by sa použila na obnovu pamiatok, vrátane i cirkevných (celkovo by išlo asi o viac ako 160 mil. Euro). Navyše by tu mohli vzniknúť i podmienky pre skrytú subvenciu cirkvi ako je napríklad právo na odpočítanie tejto „cirkevnej dane“ z daňového základu.

Zavedením tohto asignačného modelu, neviem či si to tento poslanec uvedomil, by zároveň došlo aj k odklonu od plošného zaangažovania veriacich do zodpovednosti za svoju cirkev. Asignovaná daň by sa totiž týkala len zamestnaných ľudí, a teda by vylúčila (oslobodila) z platenia celé skupiny ľudí, ktorí sú aj najväčšími využívateľmi náboženských služieb cirkví – deti a študenti bez daňovej povinnosti, nezamestnaní, poberatelia dávok v hmotnej núdzi, a dôchodcovia.

Ako dopadol tento „kompromisný“ návrh v parlamente – poslanci ušli zo sály ako krysy z potápajúcej lode. Hanba je, že si ani nevypočuli návrh, aby o ňom aspoň diskutovali. Zostalo tam len pár oponentov, ktorých rozum sa zastavil v stredoveku. Ich diskusia bola na zaplakanie. To sme to dopadli, už ani diskutovať o tomto probléme sa politici boja, až niečo riešiť, či zmeniť. Absencia argumentov voči tejto požiadavke vedie k taktizovaniu a odďaľovaniu racionálneho a spravodlivého riešenia.

Keďže sa ani tento ústretovo – ponižujúci návrh nestretol s pochopením a súhlasom cirkvi je zrejme, že cirkev nikdy dobrovoľne neodsúhlasí odluku od štátu. I keď dnes majú majetkovú, finančnú, organizačnú, riadiacu i legislatívnu samostatnosť – im to nestačí. V dôsledku čoho sa stále viac prezentujú v úlohe nezastupiteľného verejnoprávneho činiteľa angažujúceho sa vo všetkých oblastiach spoločenského života, nevynímajúc ani oblasť tvorby a realizácie politických rozhodnutí, čo im, podľa presvedčenia vedúcich predstaviteľov katolíckej cirkvi na Slovensku, dáva právo participovať na štátnom rozpočte. Neuvedomujú si, že Slovensko už nie je katolícky štát a veľmi rýchlo sa môže tolerantný prístup k cirkvám zmeniť. Je zrejme, že RKC nemá žiadne finančné hranice, chýba jej čo i len náznak skromnosti a sebareflexia je neznámy pojem. Chcú riadiť a diktovať nielen svojich veriacich, ale všetkých občanoch, prijímať peniaze a mať aj iné podivné výhody, čo si začínajú všímať i veriaci občania. I keď za posledných 20 rokov nastáva sústavný pokles počtu veriacich, zato počet duchovných sa zvýšil, čo spôsobilo, že sa dotácia štátu cirkvám zvýšila päťnásobne (zo 400 mil. na 2 mld. korún), za to dotácie štátu na vedu neustále klesajú. Cirkev nemá problémy s nezamestnanosťou, či nárastom platov duchovných, pretože každý absolvent je okamžite platení štátom. Dokonca máme i pastoračné centrá pri vysokoškolských internátoch, ktoré boli vybudované za pomoci štátu. Neustály nárast počtu duchovných a ich platov núti štát siahať stále hlbšie do vrecka. Navyše sú tu i ďalšie dotácie cirkevných potrieb zo strany obcí a rôznych organizácií.

Cirkev je platená z veľkej časti z našich daní, pričom vlastní majetky v netušených hodnotách. Keď v roku 2001 bol prijatý zákon o slobodnom prístupe k informáciám t.j. o slobodnom prístupe občanov k pravdivým a úplným informáciám o akomkoľvek nakladaní s majetkom štátu tak sa na cirkev akosi „pozabudlo“?. Prístup cirkvi k verejnej kontrole je odmietavý. Pre nich neplatí povinnosť informovať o svojom hospodárení? Ani po opakovaných výzvach ministerstva cirkev nemala dôvod dodať súpis svojho majetku. Komu vlastne cirkev potom slúži!

„Cirkev podľa známeho právnika Čarnogurského nie je viazaná žiadnymi byrokratickými predpismi, aby si o svojich peniazoch ukladala potvrdenia“. Cirkvi sú príspevkové organizácie, ktoré sú podľa právneho poriadku SR povinné viesť účtovníctvo podľa platných predpisov a zverejňovať raz ročne správu o svojom hospodárení, a preto by si „potvrdenia“ odkladať mali. Tieto správy cirkvi a náboženské spoločnosti nezverejňujú a nikto v tomto štáte ich nekontroluje. Tam by sa mali hľadať peniaze do štátneho rozpočtu. ktorý zaťažuje cirkev na úkor výdavkov za zdravotnú starostlivosť a na školstvo, no v prospech adresátov, ktorí sa sami kvalifikujú za „duchovných“.

Diecézy na Slovensku majú rozsiahle majetky a peniaze. Peniaze sú dôležité a dokážu zázraky. Rozhodujú o spravodlivosti, oveľa častejšie však o nespravodlivosti. Aj kauza trnavského arcibiskupa ukázala, že v sieti cirkevnej hierarchie miznú finančné prostriedky neprehľadným spôsobom ako v čiernej diere, no štát aj napriek tomu dotuje cirkvi obrovskými čiastkami. I keď peniaze sú morálne neutrálne v rukách psychopatov najčastejšie charakter deformujú a vedú na scestie. V katolíckej cirkvi sú peniaze určujúci faktor všetkej činnosti vrátane „viery“. Boží ľud platí za všetko čo si zmyslí a určí cirkevná hierarchia. Platí za svoju vieru, odpustenie hriechov, svetlo a teplo v kostole, rekonštrukcie svätostánkov. omše a iné bohoslužby za narodených, za zomrelých, za maturitu, za rôzne výročia, pohreby, školenia snúbencov, sobáše, krsty, za ruženec a ešte aj za zvonenie. Že nakoniec vybraté peniaze sa použijú na iný účel už nie je záležitosť veriacich. Kúpou vyššie uvedeného, sa prostí veriaci domnievajú, že sa očisťujú od hriechov. Je to však iba zdanie. Pravdou je, že kazia charakter svojich kňazov, ktorí svojich veriacich považujú prinajmenšom za naivných. Počínanie kňazov sa odvíja od svätého príkladu manipulovania s peniazmi – Vatikánskej banky, ktorá bola založená v spolupráci s Mussoliním v r. 1929, čím bolo umožnené mimo národne vlády tajne manipulovať s financiami národných cirkvi na podporu i kriminálnych zásahov, či kšeftov. Takže v skutočnosti došlo k odluke cirkvi, ale nie od štátu, ale od Boha. A štát zaznamenáva odluku od školstva a vedy v prospech cirkvi.

Inokedy rôzne mimovládne organizácie (ako Transparency International) radi poukazujúc na netransparentné používanie štátnych prostriedkov, ale v tomto prípade sú podozrivo ticho. Avšak o tom aké finančné prostriedky cirkev dostáva a ako s nimi nakladá sa už nezaujímajú – prečo? Asi je to podobná organizácia ako Greenpeace. O ktorej bývalý riaditeľ Greenpeace Moore povedal, že miesto ochrany prírody sa dnes aktivisti zaoberajú politicko-náboženskou agitáciou.

Ak by cirkev dodala súpis svojho majetku, to by musela priznať, že vlastní 2/3 všetkých slovenských lesov, i keď Benešovými dekrétmi boli lesy pôvodne zoštátnené. Načo vo svojej pastierskej činnosti ich potrebujú to vedia len oni. Myslite, že sa ich len tak vzdajú. V Taliansku chceli zákonom vyvlastniť cirkvi majetky, ktoré neslúžia ich pastierskym cieľom. A čo sa nestalo, okamžite všade v týchto zariadeniach, ktoré vlastnili (hotel, herne, lesy …) vystavali kaplnky, čím posvätili tieto miesta aby okoloidúci sa tu mohli modliť.

Problémom je i legálnosť nároku na ich vlastníctvo. Či ho majú právoplatne a ako sa k nemu dostali to nikto neskúma (nemyslím tým len kostoly a fary, ktoré stavali ľudia skoro zadarmo – čo by mal byť majetkom obce). Ale ostatný nehnuteľný majetok, ktorý im bol „zhabaný“ komunistami – za ktorý cirkev žiada finančnú kompenzáciu, pričom sa odvolávajú na svetské reštitučné zákony a nie nato, čo Ježiš iracionálne „blábolil“ o hromadení majetku. Ale žiadny majetok im komunisti nemohli skonfiškovať ani znárodniť ak by sa bral stav pred II. svetovou vojnou a nie tesne po skončení II. svet. vojny. Zobrali len to, čo im podľa zákonov 1. ČSR nepatrilo. Cirkev už približne 170 rokov žiadny majetok nevlastnila.

„Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad na nebesiach; potom príď a nasleduj ma!“ To, ale neplatí pre katolícka cirkev, ktorá v dôsledku realizácie zákona o reštitúciách žiadala a bolo jej „vrátené“ veľké množstvo hnuteľného a nehnuteľného majetku, čím sa táto organizácia stala jednou z najbohatších inštitúcií v štáte. Tieto majetky, podľa Ježiša cirkev vôbec nepotrebuje k svojej pastierskej činnosti, čo pochopil už cisár Jozef II a zoštátnil ich a následne len časť ich prepožičal cirkvi, čo neskôr potvrdil i prvý čsl. štát. A dnes im boli vrátene ako „právoplatnému majiteľovi“. Cirkev je stále ochotná prijímať ďalšie majetky a to „legálne“, za poctivé prísľuby, že budú odpustené hriechy darcu. Neviem, či takáto iniciatíva cirkvi korešponduje s výrokmi ich učiteľa: „Veru, hovorím vám, že bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva“. Zaujímavé ale na tom je to, že ak teda Ježiš odmieta boháča, asi z dôvodu jeho chamtivosti, netýka sa to asi chamtivosti inštitúcie.

To, že cirkev poberá nepriznané milodary i za sľuby na odpustenie hriechov, večný život – je asi v poriadku. Keby lekárovi za prísľub vyliečenia, či sudcovi za odpustenie zločinu niekto niečo dal, bola by to jasná korupcia, to, ale neplatí pri prísľuboch cirkvi, ktoré ani nemajú v moci ich splniť.

Cirkev, ale ide ešte ďalej aby získala pre svoju činnosť dostatok dotácií. Zistila, že pomocou vyvolaných pocitov viny cirkev môže ovládať ľudí a lákať z nich ďalšie finančné dary. Cirkev čo by továrňou na výrobu pocitov viny. Nejde ani tak o dedičný hriech. Ale napr. kladie požiadavky na čistotu duše, ktorá je v praxi nesplniteľná, alebo len s najväčším sebazaprením, hraničiacim až s duševnou poruchou. Hriechom je už myšlienka na hriech. Nie boh dokáže čítať myšlienky, ani štát odpočúvať telefóny, ale cirkev číta už stáročia i myšlienky prostredníctvom spovedí. Cirkev po vzoru boha bola vždy žiarlivá a pomsty chtivá a možnosť čítania myšlienok aj vždy zneužila vo svoj prospech. Korupcia, neomylnosť predstavených a pocit viny pre bežných ľudí je základ práce cirkvi. Cirkev nebola nikdy demokratická. Systém ich fungovania spočíval na osobných vzťahoch, preferenciách, v utajovaní, čo je fakticky mafiánsky systém. Ako nefalšovaní mafiáni sa tiež radi prezentujú charitou, ktorá má zmiasť ich skutočné poslanie.

Cirkev získala väčšinu svojho majetku darovaním, predovšetkým však od hriešnikov, ktorí ho nenadobudli morálnym spôsobom. Nehovoriac o tom, že aj sami v minulosti obviňovali a následne prepadol majetok v ich prospech. Ak by dnes človek nie že dostal do daru, ale napríklad aj kúpil majetok od človeka, ktorému nezákonne patrilo, polícia by mu ho zhabala. A ani by sa s ním nebavila. Cirkev nemá so získavaním majetku z pochybných zdrojov problém ani dnes. Stačí sa ísť pozrieť do najznámejšieho katolíckeho domu na Slovensku – Katedrály svätého Martina v Bratislave. Sú tam prezentované dary podnikateľov, ktorí dodnes nevysvetlili tunelovanie majetku iných, či štátu. Čím väčší zloduch a zlodej, tým si je (bol) vnútorne vedomejší potreby, aby sa za neho ktosi prihovoril, pomodlil.

Oni majú korupciu ošetrenú slovami z Biblie „Čokoľvek prijmeš na zemi, bude prijaté aj v nebi”. Týmto dal Ježiš právomoc cirkvi udeľovať sviatosti, spasiť duše a odpúšťať hriechy až do nového návratu Ježiša, ako aj vyjadrovať sa neomylne o veciach kresťanskej viery a morálky.

Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou obsahuje túto neomylnosť zo strany cirkvi a preto spôsobuje také problémy pri riešení odluky cirkvi od štátu. Po podpise základnej zmluvy boli ratifikované dva dodatky, ktoré právomoci katolíckej cirkvi upravujú presnejšie. Prvý z roku 2003 sa týka pastoračnej služby v armáde. V jeho závere sa uvádza, že bol uzatvorený na neurčito a koniec jeho platnosti je podmienený koncom platnosti základnej zmluvy, tá ho však tiež neobsahuje. Na základe tohto dodatku bol zriadený Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR, čo je vlastne osobitná diecéza na čele s ordinárom, ktorý má na starosti armádu, políciu a väzenstvo. Druhý dodatok o katolíckej výchove z roku 2004 tiež nemá klauzulu o spôsobe jeho ukončenia. SR sa v tomto dodatku zaviazala, že nebude požadovať, aby katolícke školy uskutočňovali také výchovné a vzdelávacie programy, ktoré nezodpovedajú katolíckej výchove a vzdelávaniu.

Ďalšie dva dodatky o výhrade vo svedomia a financovania cirkvi, k prijatiu ktorých Slovensko zaväzuje základná zmluva, žiadna vláda dosiaľ neratifikovala. I keď tento dodatok nebol podpísaný, jeho dopad je vidieť už teraz. Slovensko sa zaradilo medzi štáty ako Maďarsko, Rumunsko, Poľsko, Írsko a Taliansko kde sú hlásené prípady, keď takmer 70 % všetkých gynekológov a 40 % všetkých anestéziológov z dôvodu výhrady vo svedomí odmietlo poskytnúť služby umelého prerušenia tehotenstva a to aj v prípade, že plod sa javí zdravotne postihnutí. V prípade ohrozenia dvoch životov, t. j. života matky a života embrya, treba dať prednosť záchrane života matky. Každá žena, tehotná aj netehotná, má právo rozhodovať o sebe. Vyššie miery pôrodov a interrupcií dospievajúcich matiek a sexuálne prenosných infekcií zvyčajne súvisia s nesprávnou alebo nedostatočnou sexuálnou výchovou. Je zaujímavé v tejto súvislosti, ešte pápež Pius IX. výhradu svedomia pred zhruba 150 rokmi nazval šialenstvom a príkro ho odsúdil.

Niet ešte jednej krajiny na svete, ktorá by mala s Vatikánom podpísanú takúto zmluvu, kde sa štát nemôže pýtať na finančne hospodárenie organizácie, ktorú dotuje. Tieto finančné dotácie sú neprehľadné a neraz sa súčasne vyskytujú na ten istý účel na viacerých úrovniach (napríklad na postavenie alebo opravu kostolov): zo strany samospráv, kraja, oblastí štátov i rôznych štátnych agentúr. Dôsledkom je neefektívnosť a plytvanie prostriedkov. Neprekvapilo, že tí, čo z toho profitujú stoja blízko k vláde práve tak, ako ku katolíckej cirkvi. Cirkev neplatí dane, priživuje sa na úkor spoločnosti, zadržiava majetky, ktoré by mohli slúžiť potrebnejším, žije ako štát v štáte nedotknuteľná a bez kontroly, myslite si, že to nie je úpadok morálky.

Takáto zmluva nemá čo hľadať v 21. storočí v demokratickej a sekulárnej krajine. Je absolútne namieste aby medzi SR a Vatikánom bola podpísaná štandardná medzištátna zmluva. Nezabúdajme, že sa jedná o nadnárodnú spoločnosť, ktorá predáva rôzne produkty, z ktorých ich hlavným bestsellerom je ten, ktorý ešte nikto nevidel a ani ho neuvidí. V prospech tohto produktu hovorí len jeden argument a to ten, že sa ešte nikto nevrátil s reklamáciou.