ateista

Skúmanie vzniku života je dôležité nielen z hľadiska poznania pozemského života ako takého, ale pomôže aj pri hľadaní života mimozemského. Vedci dnes vedia, že vesmír obsahuje prinajmenšom dva bilióny galaxií. Je nepochopiteľne veľkým miestom, celkom odlišným od názorov na vesmír v čase vzniku hlavných náboženstiev sveta, keď pokladali Zem za stred Vesmíru a hviezdy na „nebi“ ako presvitajúce diery v podlahe Jahve domu.

Ak by sme boli vo Vesmíre jediný život, ako tvrdý náboženská náuka, bolo by to z hľadiska tvorby Boha, neskutočné plytvanie miestom. Na čo potom stvoril ostatný Vesmír? Asi len na to, aby sme sa v noci mohli kochať božím dielom.

No, na druhej strane vzniká otázka, ak život vznikol spontánne z premeny hmoty, potom je namieste otázka, kde sú všetci vo Vesmíre? Nikto sa nehlási! Musíme si uvedomiť, že vznik života nie je jednoduchá záležitosť a vznik vyspelej civilizácie má ešte menšiu pravdepodobnosť, preto môžu byť od seba vzdialené tisíce svetelných rokov (čo znamená, že tisíce rokov trvá prijatie našej správy), ale môžu sa míňať i v čase.

Vrátim sa k vzniku života z neživej hmoty, čo rieši tzv. termo-chemická evolúcia. Zrod života nevytvorila chémia skladaním prvkov, ale termodynamika. I keď sa zdá, že II. zákon termodynamiky hovorí o nebezpečnom tlaku entropie na stabilitu nových zlúčenín, čo ale platí pre entropiu v izolovaných telesách bez prísunu energie. Zem však nie je izolované teleso – energia sa stále obnovuje zo Slnka, ale i z podmorských tepelných prameňov. Fyzikálne zákony totiž zaručujú, že atómy sa v určitých prostrediach preorganizujú tak, aby boli schopné vysporiadať sa s chaotickým tokom energie. A takýto pohyb atómových štruktúr už silno pripomína to, čo obvykle označujeme pojmem príznaky života. Pokusy ukázali, že za vznikom života sú obyčajne prírodné zákony, ktoré platia všade a nepotrebujú na jej platnosť žiadny zázrak. Len nechajte hmotu s prísunom energie dostatočný čas pracovať. Pokiaľ majú tieto atómy k dispozícií externý zdroj energie samovoľne sa usporiadajú tak aby mohli energiu absorbovať a emitovať čo najefektívnejšie. A čo je najzáhadnejšie – za nejaký čas sa tam vždy objavia i jednoduché replikátory.

Čo je vlastne život. Biológia považuje za živé to, čo reaguje na vonkajšie podnety, má látkovú výmenu a rozmnožuje sa. Treba dodať, že takejto štruktúre prináleží i vedomie, reflektujúce seba i svoje okolie. Vedci však dospeli k záveru, že nielen človek, zviera, rastlina, ale aj sám atóm má akési vedomie – teda žije?

I keď živé sústavy sú tiež tvorené rovnakou hmotou ako je hmota neživých predmetov a tiež platia pre nich všetky zákony fyziky a chémie rovnako ako v neživej prírode. Napriek tomu medzi živými organizmami a neživými predmetmi existuje zásadný rozdiel. Dnes už vieme, že rozdiel medzi živým a neživým je len v uvedomení si seba samého, až do takej mieri, že sa organizované bránia proti agresie, preto živá hmota sa nazýva organizmus. Z  dôvodu prežitia sa organizovaná hmota uzatvárala do samostatných celkov, čím dosahovala schopnosť prijímať len tie látky, ktoré k ochrane svojej existencie potrebuje. Látky prijaté vo svojom vnútre premieňala na látky organické, ktoré plnili určitý účel a látky nepotrebné vyvrhovala späť do okolitého prostredia. Tento proces sa nazýva látková premena = metabolizmus. Život teda znamená mať aktívny metabolizmus a schopnosť posunúť svoje schopnosti do ďalšej generácie.

Život nie je charakterizovaný bezmyšlienkovým pohybom, ale trvalým bojom s cieľom zabrániť zmene stavu, pretože vo svojich mikročastiach sa i neživá hmota pohybuje a to v rámci prírodných zákonov, ale život by som charakterizoval ako obrannú reakciu už organizmu za účelom prežitia svojho stavu i proti vplyvu prírodných zákonov a to tak aby eliminoval ich nepriaznivý vplyv (entropiu) na rovnováhu – symetriu systému.

Entropia je postupný nárast problémov v uzavretom systéme, čo smeruje k zániku a deštrukcie systému. Zvlášť významným dôsledkom tohto zákona je, že všetky systémy sú donútene smerovať ku stavu minimálnej spotrebe energie. Zákon o entropii teda vylučuje možnosť i existenciu stroja so 100 % účinnosťou, teda perpetuum mobile, pretože každé zariadenie, či organizmus musí vydávať viac energie vzhľadom na entropiu ako samo spotrebuje. To je i argument proti možnosti cestovaniu v čase, pretože každý z miliónov procesov a udalosti, ktoré uplynú medzi dvoma dátumami, je prakticky ireverzibilní. Možno v budúcnosti bude nejaká možnosť ako nazrieť do minulosti, ale nie ju meniť.

Prijímanie energie spolu s minerálmi zo svojho okolia spomaľujeme svoju vlastnú entropiu zániku, ale nie je možné tento proces otočiť, len spomaliť. Zhorení papier už nemožno vrátiť. Preto pre zachovanie života sa vytvorené organizmy zariadili tak, že generujú nový život na základe prvotných informácií o druhu so snahou vylepšovania novej generácie, čím vytvorili obranu proti entropie a teda vytvorili základ pre život večný.

Vznik života je veľmi labilný, preto môže sa udržať len tam, kde podmienky pri ktorých vznikol sa dlhodobo nemenia. Zamieňanie následku za príčinu je typické pre náboženstva. Podobný život by nevznikol na inej planéte, ktorá by nemala podobné parametre ako naša Zem aj keby to Boh chcel. Život vo svojej rozmanitosti pre svoj rozvoj do vyšších foriem potrebuje nielen určité podmienky, ale i čas, aby sa presadili tie najprispôsobivejšie organizmy, čo nezodpovedá teórie náhleho stvorenia.

Keď sa podrobnejšie pozrieme na vesmír zistíme, že ak bol niekým navrhnutý, tak nie pre vznik, ani podporu života. Skôr to vyzerá tak, že život vznikol ako neplánovaná etapa vývoja hmoty. Keby bol vesmír naozaj dokonale navrhnutý na udržanie a prekvitanie života – bol by pre život pohostinný a prospešný – bolo by to dôkazom, že ho stvorila nadprirodzená entita, keďže taký plán by vymyslela iba inteligentná alebo nadprirodzená bytosť. To však neplatí. Život si veľmi ťažko hľadá svoje cestičky aby prežil v nepriateľskom Vesmíre.

Tvrdenie, že existencia domu, či obrazu dokazuje existenciu staviteľa, či maliara, čo by znamenalo, že existencia živého organizmu tým dokazuje existenciu Stvoriteľa je nesprávna. Maľby sa jednoducho nemôžu sami namaľovať, pretože farby neobsahujú látky, ktoré by sa sami dokázali replikovať. Za to zoskupenie niektorých chemických zlúčenín sa dokáže samo replikovať.

Prvým krokom k vzniku živých organizmov bola syntéza organických molekúl z východiskových anorganických molekúl nachádzajúcich sa na vtedajšej Zemi. V oblasti vzniku chemických základov života sa považuje vznik samoreplikujúcich systémov, ktoré boli tvorené molekulami kyselín, pretože tie môžu riadiť syntézu molekúl. Laboratórne bolo dokázané, že tieto zložité molekuly mohli vzniknúť pri vtedajšej atmosfére, ale podľa posledných výskumov, mohli k nám i doletieť zvonka, pretože sa zistilo, že ich obsahujú rôzne mimozemské telesa. Chemickou reakciou rôznych prvkov vznikli nukleoidy, ktoré sa vzájomne spájali, čím získavali nové vlastnosti. Niektoré tieto dlhé reťazce, boli schopné kopírovať sami seba a tie, ktoré to bez chyby nedokázali zanikli. Tie molekuly, ktoré sa vedeli prispôsobiť prostrediu sa množili ďalej, čím si vypestovali vhodné vlastnosti a tie menej úspešne sa pri prispôsobovaní prostrediu proste rozpadli. Život nie je vec, ktorú niekto vytvoril, život sa sám neustále prispôsobuje a ak by ho niekto riadil, tak by to bolo poznať, hlavne v rýchlosti prispôsobovania.

Syntézou organických molekúl nasledoval vznik tzv. koacervátov, čo sú akési vačky obsahujúce koncentrované organické zlúčeniny. Ide o guľôčky obsahujúce makromolekulárne látky, účelovo vznikajúce vo vodnom roztoku látok. Vznikali v pôvodnom mori. Koacervát je kvapalný, ale koncentrácia makromolekúl je o dva rady vyššia, ako kvapaliny okolo. Od okolitého sveta sa tým oddelil akoby špeciálnou membránou, vďaka čomu sa mohla uskutočniť jednoduchá reakcia – primitívny metabolizmus. Mastné kyseliny môžu reakciou s vytvorenými látkami vytvárať lipidy (tuky), ktoré sú základom biologických membrán. Ak sa molekuly lipidov nachádzajú vo vodnom roztoku, spontánne sa organizujú do termodynamicky najstabilnejších štruktúr s najnižšou spotrebou energie. Hydrofilné časti ležia na povrchu a hydrofóbne časti sú ukryté vo vnútri, čím vznikli prvé bunky.

No nemôžeme o týchto objektov povedať, že by už žili, ale ani že by nežili – síce do koacervátu  vstupovali rôzne látky z okolia, ktoré sa zúčastňovali  na biochemických procesoch a tiež ich i vylučovali keď sa ukázali ako nepotrebné. Avšak keď membrána praskla vzniklo viacero guľôčok z náhodne zmiešaných látok.  Ako dôkaz predkladám, že sa nám viacero typov koacervátov zachovalo do dnešných čias (i keď je otázne, či vo svojej pôvodnej štruktúre, pretože zloženie morskej vody bolo vtedy iné). No niektoré molekuly sa naučili kopírovať i samé seba. Takéto samokopírovacie molekuly by zvyšovali svoj počet v uzavretých vačkoch, čo by spôsobilo ich rast spolu s inkorporáciou ďalších lipidových molekúl. Po presiahnutí určitej veľkosti by sa veľké vačky rozdelili na dva menšie. Takéto štruktúry už spĺňajú definíciu života: majú primitívny metabolizmus (tvorba kópií) aj dedičnosť (RNA molekuly sa kopírovali ešte s malými chybami, v dnešnom svete definovanými ako mutácie), avšak tým sa už roztočilo koleso darvinovskej biologickej evolúcie.