ateista

Neviditeľní a neexistujúci vyzerajú veľmi podobne.

Starí Židia si predstavovali, že Zem je stredom sveta stvoreného Bohom. Mesiac a hviezdy sú škvrnami na nebi. A že Zem je plochá a má štyri rohy; obloha je pevná – je to podlaha Jahveho domu. Predstavovali si, ako Slnko putuje okolo Zeme, a že Boh môže zastaviť Slnko a tým predĺžiť deň. Boli presvedčení o tom, že svet bol stvorený len pre človeka aby mu slúžil a to len pred pár tisíc rokmi.

Ak niečo je, alebo môže byť isté, tak je to, že pisatelia Biblie mali veľmi skreslené predstavy o stvorení, astronómii, geológii; o príčinách javov, pôvode zla, či dobra a príčine vzniku života, či smrti. Prví kresťania, ktorí prevzali náboženstvo vychádzajúce zo židovskej predstavy stvorenia sveta Bohom možno už aj v tej dobe vedeli, že existujú i sofistikovanejšie znalosti o živote a vzniku sveta, avšak neboli to pravdy, ktorým by verili, skrátka neboli to zjavené pravdy Bohom.

Presadzovanie viery v tieto zjavené pravdy v podobe rozprávkových príbehoch i po tom, čo sa stalo kresťanstvo štátnym náboženstvom bolo už otázkou moci a prestíže. Antické predstavy sveta spolu s vedeckými poznatkami boli jednoznačne zavrhnuté ako falošné. I keď vznikali filozofické pochybnosti, že príbeh o vzniku Vesmíru nie je dôveryhodný, likvidovali ho tvrdením, že Boh je tu odjakživa ako jediný zdroj dobra a kto to nevidí, ten ….!

No i tak nebolo isté čo ten Boh vlastne je, a ako vôbec to dobro vyžaruje. Slnko ako zdroj energie, bez ktorého by sa náš svet zastavil, nemohol byť  tajomný a zároveň osobný Boh ku ktorému sa modlíme, pretože ho vidia i neveriaci. Preto Boha museli umiestniť do duchovna, odkiaľ všetko riadi dokonca i Slnko, kde ho nemožno síce vidieť, ani nijako zmerať, ale veriaci ho tam dokážu poznať a využiť jeho silu.

Takáto vyšpekulovaná filozofia nás však privádza k úplne inému záveru o existencie Boha. Keďže Boh bol zaznamenaný až príchodom veriaceho človeka, predtým ho nemal kto zaznamenať, tak vlastne predtým ani neexistoval.  Ak ho len my ľudia môžeme precítiť, a to ešte len niektorí, tak sme sa stali jedine my ľudia svedkovia jeho existencie a zároveň i otroci jeho zjavených právd!

Kto potom stvoril tento svet, kto ho riadil keď neexistoval človek, ktorý túto úlohu až neskôr prisúdil Bohu. Kto potom miliardy rokov pracoval na tom, aby sa planéta Zem stala obývateľná pre život, pre vznik človeka. Možno nikto, pretože vývoj Vesmíru a Zeme by tomu napovedal. Vesmír vznikol spontánne z nestabilného zhluku energie, bez nejakého úmyslu a na základe vlastnosti hmoty, času a priestoru sa z chaosu postupne utriasol systém, ktorý sa ako tak stabilizoval, že mohol vzniknúť život.

Čas i priestor je nekonečný, nemá začiatok ani koniec a zákony fyziky sú večne rovnako ako domnelý Boh. Takže zákony fyziky sú teda podstatou Boha. Doteraz sa nenašlo nič čo by porušovalo tieto zákony – proste neexistujú zázraky, ktoré by obchádzali zákony fyziky. Otázkou potom zostáva čo zákony fyziky ako Boh od človeka vlastne požadujú. Vypadá to, že nič. Pretože zákony fyziky nie sú tu zvlášť pre nikoho, ale pre každého. Skôr opak je pravdou, že život objavil zákony fyziky a pomocou chemických procesov vytvoril organizmy, ktoré tieto zákony stále viac využívali vo svoj prospech. Takže nie Boh, či zákony fyziky od nás niečo požadujú, ale život usmerňuje tieto zákony tak, aby plnili jeho predstavy o prežití.

Samotný život síce nedokáže zákony fyziky zmeniť, ani ich obísť bez toho aby si tým neohrozil svoju vlastnú existenciu, preto sa naučil ich využívať vo svoj prospech. Samotné zákony fyziky nemajú žiadne zámery s človekom, ale skôr je zrejme, že človek sa snaží usmerňovať tieto pravidlá, tak aby slúžili jemu. Je známe, že tieto zákony platia všade v známom Vesmíre i v najvzdialenejšej galaxie, ktorá je vzdialená od Zeme tak ďaleko, že jej svetlo k nám putuje 13,4 mld. rokov, čo znamená, že ju my vidíme takú aká bola keď mala necelých 400 mil. rokov, čo bolo v čase, keď naša Mliečna dráha ani neexistovala. Tieto zákony sa časom, ani priestorovo nemenia a už vôbec neberú ohľad, ani inak špeciálne nereagujú na korunu tvorstva – človeka. Preto ďakovať a klaňať sa fyzikálnym zákonom, že sú také aké sú, je nezmysel, pretože iné fyzikálne zákony si v tomto Vesmíre nevymodlíme a tie, ktoré existujú nezmiznú.

Veriaci by nám ihneď oponovali, že práve v tom vidia existenciu Boha, pretože len nadprirodzená bytosť mohla tieto nemenné zákony vytvoriť. On jediný mohol presadiť také zákony, ktoré v konečnom dôsledku dovolili vznik života. No, aj keby to bola pravda, že niekto vytvoril náš Vesmír so zákonmi, ktoré fungujú automaticky ako vlastnosti hmoty a energie, je zjavne, keďže doteraz nepotreboval tieto pravidlá upravovať, či meniť, že buď už neexistuje, alebo ho tento experiment už dávno prestal zaujímať a nechal ho napospas chaosu. Preto si myslím, že ak nezaznamenávame nijaké zásahy nadprirodzenej bytosti, definovať prvotné príčinné vzniku Vesmíru „nadprirodzeným zásahom“ vedú do slepej uličky. Takýmito úvahami sa môžeme dostať len do sveta domnienok, na základe ktorých niečo predpovedať, či tvrdiť je len číročistá špekulácia. Boh nie je logická príčina Vesmíru, ale domnienka,  že to tak mohlo byť. No pripisovať domnienke ešte nejaké zámery je nanajvýš detinské a neprofesionálne. Vkladať Boha do každej medzery, ktorú nevie veda vysvetliť; do každej medzery však tým vkladáme blud a  potom ako môžeme tieto bludy nazvať bohom?

Čo sa týka vzniku života o tom ešte bude reč v budúcich kapitolách, ale ak teraz ešte niečomu nerozumieme neznamená to, že jediné vysvetlenie je Boh. Cirkevníci radi prízvukujú, že ak nerozumieme, ako sa niečo deje, nič si z toho nerobte: vzdajte sa a povedzte si, že to urobil Boh, ktorému treba za to neustále ďakovať. Neviete, ako funguje gravitácia? Dobre! Nerozumiete, ako sa v mozgu ukladajú spomienky? Výborne! Je fotosyntéza ohromujúco zložitý proces? Nádherné! Prosím vás, nepúšťajte sa do riešenia týchto problémov, vzdajte sa a odvolajte sa na všemohúceho Boha. Už sv. Augustín to celkom otvorene napísal: „Jestvuje ešte iná forma hriešneho pokušenia, veľmi zaťažená nebezpečenstvom: choroba zvedavosti. Ženie nás pokúšať sa odhaliť a odhaľovať tajomstvá prírody, ktoré presahujú naše chápanie, ktoré nám nie sú na nič a kde človek nemá chcieť niečo sa naučiť.”

Na druhej strane nemožno každú teóriu vylúčiť, len preto, že je nezlučiteľná s našou, pretože vieme, že i dve inak protichodné teórie môžu úspešne predpovedať ten istý jav. Napríklad pri teórie, že Zem je stredom Vesmíru a že vypadá ako doska sa dali vypočítať budúce dráhy planét, síce veľmi zložito a nepresne, ale dali. Preto nemožno tvrdiť, že náš pohľad je pravdivý, ale len to, že súhlasí z pozorovaním a že je vhodnejší pri určovaní budúcnosti, či potvrdenia minulosti. Lenže čo sa dá predpovedať z modelu, že nás riadi nevyspytateľný a neviditeľný Boh, jediné to, že sme odkázaní len na jeho milosť. V poslednom čase sa objavili modely  zloženia atómov, modely vzniku Vesmíru, ktoré mimochodom tiež nikto nevidel. No keď model vedie k správnym a využiteľným predpovediam, či ozrejmeniu úkazov z minulosti je možné ho akceptovať.

Ale nemožno akceptovať model stvorenia vesmíru Bohom, ktorý odporuje jednak základným poznatkom o vývoji Zemi (podľa  Biblie svet bol stvorený naraz pred 6.000 rokmi) a jednak to, že Boh v tomto modely predstavuje porušenie fyzikálnych zákonov, takže sa nedá na základe jeho čarovania nič vedecky vysvetliť, alebo lepšie povedané z tejto teórie nemožno nič akceptovať a tým pádom je nevedecká, čiže nesprávna. Toto tvrdenie presadzovať napriek tomu, že Zem je plná skamenelín a iných dôkazov, ktoré dokazujú, že svet sa vyvíjal miliardy rokov predstavuje náboženskú obmedzenosť. I cirkevní vedci vedia, že náš vesmír sa neustále rozpína, čo pri spätnej projekcie navodzuje odpoveď veku vesmíru 13,8 mld. rokov keď musel byť v jednom bode. Tak isto je zrejme, že prvé planéty neobsahovali ťažšie prvky, hlavne uhlík, ktorý sa dokáže chemicky viazať na iné prvky potrebné pre život. Tieto prvky mohli vzniknúť jedine v peci hviezd a pri výbuchu hviezdy sa dostali do planét, čo podľa výpočtov muselo trvať pár miliárd rokov. Preto zabudnite na Ježiša, to hviezdy museli zomrieť, aby sme my žili.

Dokazovať vieru v Boha nevierohodnými zázrakmi, ktoré porušujú zákony fyziky, či neoveriteľnými príbehmi z dávnej minulosti, sľubovať posmrtný život, vyvolávať strach z hriechu proti Bohu, ktoré nemajú nič spoločné z fyzikálnymi ani svetskými  zákonmi nie je vysvetlenie vzniku Vesmíru, je to príklad zjavnej demagógie, hrajúcej na city a nie na rozum.

Prečo Boh sa považuje za vysvetlenie niečoho? Nie je vysvetlením – je zlyhaním vysvetlenia, je pokrčením ramenami, je „Neviem!“ navlečeným do spirituality a rituálov. Ak niekto započítava niečo k dobru Bohu, zvyčajne tým myslí, že nemá iné riešenie, takže to pripisuje akémusi nedosiahnuteľnému, nepoznateľnému nebeskému preludu. Podľa  ateistu Dawkinsa je to argument vychádzajúci z osobnej nedôvery . A ak sa pýtate na vysvetlenie, kde sa nabral ten chlapík, čo to všetko stvoril a ďalej to riadi (i keď o tom riadení nemáme žiadne poznatky, ak fyzikálne zákony nie sú Boh), je pravdepodobné, že dostanete nejasnú pseudofilozofickú odpoveď, že Boh vždy existoval (Jahve – znamená vždy prítomný), alebo že je mimo prírody. Čo, pravdaže, nič nevysvetľuje.

Toto všetko vedia i vedci, ktorí pripúšťajú existenciu Boha. Dokážu predkladať dôkazy o omyloch náboženstva, ale zároveň pripúšťať, že nemôžeme tvrdiť, že Boh neexistuje, pretože vesmír je ešte veľmi tajomný. Takúto pozíciu zastávajú tzv. agnostici, ktorí sa boja, že jednoznačná kategorickosť môže poškodiť ich imidž, i keď súčasne považujú náboženstvo za nepravdivé.

Napriek tomu agnosticizmus sa vykladá, ako „čestné“ riešenie. Zatiaľ čo ateizmus sa považuje za „nečestné“ riešenie. Príčina je v tom, že ateizmus sa snaží tvrdiť to, čo  logicky vyplýva z toho, že niečo je nedokázateľné, čím si vyslúžilo medzi veriacimi názor, že ateizmus sám o sebe je konkurenčným náboženstvom, ktoré v neexistenciu boha len verí. Agnostik je pred takými útokmi chránený i keď tvrdí to isté čo ateista, len s tým rozdielom, že alibisticky pripúšťa existenciu Boha.

Tvrdenie veriacich v diskusiách s neveriacimi, že ak Boh neexistuje, tak to oni neveriaci musia jednoznačne dokázať, je zavádzajúce. Ako možno niečo dokázať čo neexistuje, keď o tom sami veriaci hovoria, že to existuje len mimo reality. Neexistenciu boha nie je možné dokázať rovnako, ako nie je možné dokázať neexistenciu Deda Mráza, či sedemhlavového draka. Ale ak nám niekto povie „Buďme intelektuálne čestní. Nevieme, či existuje Dedo Mráz“ — bude to zjavný nezmysel. Bolo by absurdné, ak by sa vláda úplne vážne pripravovala na útok sedemhlavého draka na základe toho, že „nebolo dokázané, že neexistuje“.

Neexistenciu entity, ktorá vraj ovláda nekonečný Vesmír nie je už vôbec možné dokázať, pretože ide o niečo „nadprirodzené“ — teda existujúce podľa definície teológov mimo našej prirodzenosti a preto nedostupné našim zmyslovým orgánom. Preto argumenty teológov o existencie Boha na základe pocitov, nestoja ani za povšimnutie, lebo tento vyrobený fenomén patrí skôr na skúmanie psychiatrom.

Existujú však objektívne vedecké kritéria, ktoré sa „vysporiadavajú“ s takými vynálezmi nášho rozumu. Sú dve „Okhamová Britva“ a „Popperov princíp falzifikateľnosti“. Tieto dve vedecké kritéria sa používajú na analýzu a spresnenie vedeckých hypotéz, založených na nepriamych dôkazoch. Je pochopiteľné, že ak by niekto odchytil sedemhlavového draka, bola by jeho existencia uznaná z dôvodov jeho empirickej samozrejmosti. Ale hovoriac o bohu, duchoch a iných výmysloch máme do činenia s nepriamymi svedectvami, ktoré empiricky z dôvodu ich neviditeľnosti sa nedajú odchytiť. „Okhamova Britva“ je vedecká metóda, ktorá „odreže“ nepriame argumenty, ak sa v skutočnosti dajú vysvetliť i bez týchto „vyšpekulovaných domnelých argumentov“. To znamená, že veda neberie na vedomie hypotézy o účasti nadprirodzených síl, keď sa veci dajú vysvetliť prirodzenými dôvodmi. Poslednou bodkou sa stáva vysvetlenie pôvodu života a tiež aj objasňovanie pôvodu vesmíru bez účasti boha. „Okhamova britva“ neumožňuje zobrať na vedomie hypotézu o bohu jednoducho preto, lebo na vedecké vysvetlenie čohokoľvek v tejto súvislosti nie je potrebná.

Popperovský „princíp falzifikovateľnosti hovorí, že iba tie hypotézy sa môžu považovať za akceptovateľné, ktoré sa dajú buď dokázať priamymi argumentami, alebo sú možnosti ako ich reálne vyvrátiť. Napríklad hypotéza o tom, že je zem guľatá sa dá dokázať, ale sú tu i možnosti ako ju vyvrátiť a to tak, že z Vesmíru by bola Zem vidieť ako doska. Tento princíp odstraňuje hypotézy o bohu presne tak, ako hypotézu o Dedovi Mrázovi na základe toho, že nespĺňajú „princíp falzifikovateľnosti.“ To znamená, že neexistujú žiadne konkrétne kritéria, podľa ktorých by bolo možné vyvrátiť ich existenciu. Napríklad na otázku darwinistom, kedy by uznali teóriu evolúcie za neplatnú, neodpovedajú hlúpou protiotázkou  že vtedy, keď vy dokážete existenciu Stvoriteľa, ale odpovedajú realisticky a to vtedy, keď nájdete v starších geologických vrstvách skamenelé tvory, ktoré tam podľa vývojového stromu života tejto teórie ešte nemohli byť. Tento princíp je dôležitý preto, že odstraňuje hypotézy odtrhnuté od reality o ktorých sa nedá diskutovať.

Idea tohto princípu sa v krátkosti zakladá na nasledovnom: na to aby sa myšlienka prijímala vážne ako tvrdenie o faktoch a nie o viere, musia byť podrobené princípu falzifikácie. Inými slovami, musí veriaci odpovedať na otázku: „Povedzte mi, za akých podmienok môže byť tvrdenie o vašej náboženskej viere označené za chybné?“ Ak počujete odpoveď: „Nikdy, ničím a za žiadnych podmienok ma nepresvedčíte, že moja viera je chybná“, to vám potvrdí, že nemáte dôvod na diskusiu. Povedzte to svojmu oponentovi a skončite diskusiu.

Čo z toho logicky vyplýva? To, že neexistuje žiadny dôvod hovoriť o tom, že boh existuje. A preto nie je nutné dokazovať, že boh ani neexistuje. Ba čo viac, bolo by to nelogické a nevedecké, pretože, medzi kritikmi vedeckej metódy nie je ani jeden, ktorý by dokázal vytvoriť inú rozumnú metódu, ktorá by pripúšťala existenciu Boha, a súčasne nepripúšťala existenciu Deda Mráza.

Čo sú potom dôveryhodné svedectvá o existencii Boha, ktoré boli podané v Biblii? Stvoril vesmír a potom sa vzdialil? Čo by i zodpovedalo ťažkému vývoju Zeme a života. Ak by to bola pravda, tak to by  nasvedčovalo o amorálnosti tohto boha, ktorý pod hrozbou večného mučenia prikazuje veriť v neho, ale pri tom sa stratí nedajúc žiadne dôvody myslieť si, že existuje. Potom je lepšie si myslieť, že je to celé výmysel a ten čo tvrdí, že existuje Boh, ktorý nás sleduje, musí byť zákonite podvodník, i keď nie každý si to uvedomuje.

Avšak náboženské organizácie, ktoré ťažia z nevedomosti svojich obetí a nehanebne ich vykorisťujú si to musia uvedomovať. Pretože úmyselne brzdia boj ľudí za svoje práva a bojujú proti vede a všetkému progresívnemu. Vidiac to ako náboženstvo potláčalo vedu, ktorá dozrievala už v jej radoch i to, ako sa snaží v súčasnosti prekážať vede, umeniu i slobode slova a svedomiu, nemožno to nechať len tak. Keď sa propagátori bludu snažia upevniť ho politicky, vnútiť ho deťom v škole, utlmiť ľubovoľnú zdravú kritiku pod zámienkou že „uráža city“ tých, ktorí sa stotožňujú s týmto bludom vtedy vzniká nebezpečenstvo ohrozenia spoločenskej slobody. Absolutizmus je vždy nebezpečný, lebo sa ľahko môže premeniť na samoľúby fanatizmus, blúznenie, ktoré môže vyvolať intenzívny konflikt, a to najmä vo svete, kde spolu sa stretajú rôzne spoločenské systémy.

Zatiaľ sme hovorili o „bohu“ iba v abstraktnom zmysle. Cirkevníci sa neobávajú toho, že by sa naozaj reálne objavil Boh,  môžu preto s istotou tvrdiť, aký je, ba čo viac, čo tento Boh chce a dokonca čo požaduje. A nie len od tých, ktorí veria v jeho existenciu, ale aj od tých, ktorí v neho neveria. Dokonca ich vážne obviňujú, požadujú a vyhrážajú sa večnými mukami, aby mu podriadili svoj život.

Myslím si, že nikto nemôže a nesmie bezdôvodne obviňovať, alebo vyhrážať sa. Podobné správanie je trestné a správne postupujú tie civilizované spoločnosti, ktoré trestajú podobné skutky podľa zákona.

Absolútna  pravda takmer vždy pramení zo silnej náboženskej viery. Alebo pravda je to, čo hovoria „všetci“? Keď teda „všetci“ mohamedáni hovoria, že kresťania sú neveriaci psi, bude to zrejme pravda. V stredoveku všetci hovorili, že Zem je rovná ako stôl, bola to vtedy určite svätá pravda. Dnes to pravda už nie je. Ale asi nie len preto, lebo to už „všetci“ nehovoria?

Na to už cirkevní teológovia zabudli, že dlhé roky si zamieňali vedecké pojmy za svoje dojmy – tvrdením, že vedecky môže život skúmať každý, pretože Biblia povzbudzuje len serióznych vedcov k skúmaniu Stvoriteľa a na to nepotrebujú matematiku ani vedecké vzdelanie, čo vyústilo až k tomu, že evolúciu vysvetľovali ako teóriu z beznádeje – stratu kompasu k Bohu, alebo ako  pomstu nezodpovedných vedcov.

Čím ďalej lietali rôzne škatule plne monitorovacích  prístrojov, čím viac máme Hubblových teleskopov, čím viac spoznávame mikrosvet a podstatu vzniku a vývoja života, tým menej priestoru zostáva pre vplyv nadprirodzených bytosti. Kedysi stačilo tvrdiť, že Boh sedí na tróne nad oblakmi a „púhym“ slovom riadi svet, dnes nad oblakmi lieta každý pako a vidí, že tam nie je trón a svet vypadá, akoby sa riadil sám podľa fyzikálnych zákonov. Takže to bude zložitejšie a Boh sa mení na nejakú temnú Silu. Najlepšie v niekoho, kto je taký zložitý, že sa to nedá ani predstaviť, a už vôbec jeho vplyv zmerať, len precítiť podobne ako prítomnosť Deda Mráza počas Nového roka. Krásna ukážka „pokroku“ v teologickej „vede“!

François Marie Voltaire (1697-1778):  

Realisti sú tí, ktorí zastavajú názor, že výrok je pravdivý vtedy, keď zodpovedá skutočnému stavu vecí.

Budúci utorok sa pozastavím nad neomylnosťou kresťanskej teológie.