11/ Umenie predstáv.

19. apríla 2016 11:32, Prečítané 1 955x, janko2005, ateizmus

Mali by sme meniť svoje názory podľa pozorovania vesmíru a potrieb človeka a nie podľa svojich názorov meniť celý vesmír i potreby človeka.

Predstavme si, že kresťanskí teológovia prídu na nejakú konferenciu fyzikov o vzniku Vesmíru a začnú hovoriť, že sa im ich teórie nepáčia a povedia tie svoje. Pochybujem, že by ovplyvnili fyzikov kresťanské predstavy o sile čarodejného slova „Buď svetlo“, alebo sile iných zázrakov, ktoré ak by kedy existovali, tak by museli porušovať fyzikálne zákony. Preto to cirkevníci radšej ani neskúšajú.

Teológia sa z týchto dôvodov začala prezentovať viac ako umenie – nie ako veda. Akože nepredstavuje len usporiadanie teoretických poznatkov, ale uľahčuje nájdenie zmyslu života a prináša tiež usporiadanie ľudskej činnosti smerujúcej v konečnom dôsledku k Bohu a teda ku šťastiu človeka. Avšak zastrešiť tieto túžby človeka reálnym bohom ďaleko presahujú ich teologické schopnosti, preto sa radšej teológia stavia do role akejsi životnej múdrosti – svedomím národa. Čo sa im i z časti darí, pretože verejná mienka uznáva, že oni majú patent na všetko. Z toho dôvodu si teológovia začali myslieť, že môžu vyrábať svoje zásady prekrúcaním zmyslu zásad z iných vied, a tým pokladať iné vedy, teológii podriadené a to napriek tomu, že ich závery sú čisto subjektívneho a špekulatívneho charakteru.

Predstavujú si, že sú ako architekti stavby, ktorí sú viac ako ostatní inžinieri, pretože len oni dajú stavbe nielen určitý zmysel, ale i ducha, a navyše len oni sú v priamom spojení s autoritou, ktorá projekt zastrešuje. Avšak podstatný rozdiel tu je a to v tom, kto sa prispôsobuje potrebám človeka tak aby jeho stavba slúžila človeku a kto vyžaduje, aby sa človek prispôsoboval k božím, teda cirkevným požiadavkám, ktoré nesúvisia s potrebami človeka, ale len s potrebami moci vyvolených.

„Nechaj svet svetom byť. Nepohni proti nemu ani prstom. Nechaj nech kto chce, ľudí škrtí, bodá a zdiera a trhá, veď Hospodin ich sleduje. A svoj vlastný rozum aj ten chyť za hrdlo a škrť – tým sa naučíš zriekať sa tohto sveta, avšak to čo je proti božiemu učeniu, proti cirkvi to treba ničiť a ohovárať, pretože to je to choré, ktoré rozbíja zaužívane zvyky, rodinu a hlavne rozožiera pevnosť viery.“ Prvým kresťanom sa ani v najhroznejších snoch nesnívalo, že ich nasledovníci vybudujú takú inštitúciu, akou je cirkev a jej hlavu Vatikán, ktorá dokáže zošrotovať, zničiť všetko, čo sa v katolíckej cirkvi pokúša ísť proti ich zabehnutých postupoch. Prvotní kresťania spájali svoju vieru s Bohom, nie s ovládaním štátu a ľudí.

Každý nový poznatok i keď môže pomôcť človeku, ale odďaľuje napĺňanie potrieb cirkvi, označujú za rúhanie a kacírstvo. Preto ak doteraz vznikli i oprávnené pochybnosti voči konaniu cirkvi vo vnútri organizovaného náboženstva, tak to znamenalo, že muselo vzniknúť i nové náboženstvo.

I keď dnes ak potrebujeme nejaké náboženstvo, tak nie také náboženstvo, ktoré všemožne obhajuje staré už nepoužiteľné pravdy, ale také ktoré je ochotné si klásť i otázky. Avšak také náboženstvo, ktoré by bolo založené na poznaní, nielen na viere by otriaslo i vierou v jedinú pravdu a doterajšie sluhovské heslá cirkvi pre veriacich by pošli. Radšej budú v tichosti podporovať prihlúple ortodoxné sekty, či polo fašistické nacionálne skupiny, ktoré s veľkým krikom podporujú len zjavené náboženské pravdy, čím nebezpečne vyostrujú problémy doby.

Tieto osvietené sekty vzišli z kresťanského náboženstva, a radi rozprávajú o láske a bezpečí pod zástavou toho „pravého“ Boha, ale v skutočnosti sú obyčajne na strane nebezpečných názorov, že všetci sme otroci len jedného Boha. No, keď sa im túto pravdu nedarí presadiť, tak vyhľadajú potvrdenia blízkeho konca sveta. Dokonca niektoré sekty tvrdia i také nezmysly, že v tom momente ako nastane svetový mier a ľudia sa začnú vzájomne tolerovať, vyhrá Satan a nastane splnenie podmienok pre proroctvo o konci sveta.

Už to, že katolíckej cirkvi sú bližšie názory týchto osvietených veriacich a vôbec neprotestujú ani voči „múdrym“ vyhláseniam typu, že keby nevznikal hriech, neexistovala by ani smrť hovorí o tom, že im ide len o moc nad ľuďmi a nie o pravdu. I v radoch samotnej cirkvi sú ľudia nostalgicky presvedčení, že najlepšou cestou vpred je cesta späť – to jest návrat k pôvodným slovám posvätných textov, kedy cirkev mala absolútnu moc. Čo je staré to je dobré a čo je nové je špatné. Tento podivný spôsob myslenia spomaľuje pokrok a zabúda na potreby ľudí. Šliapať po ľuďoch je dovolené, ale šliapať po tradíciách je nebezpečný hriech – rúhanie.

Prepašovať do náboženstva rozum, tak ako do každého spoločenstva založeného na diktatúre je veľmi riskantné. Podobný krok s heslom „socializmus s ľudskou tvárou, či perestrojka“ otriasol i komunistickými myšlienkami. Súčasný pápež síce pekne hovorí o zmenách, ale v skutočnosti nemôže nič zmeniť, pretože v prvom rade by zlikvidoval sám seba. Oltárnici preto vyzdvihujú len oddanosť a vieru v Boha a rozum každodenne zatracujú, ale napriek tomu dokážu ateistom vyčítať, že pokiaľ rozum hovorí, že Boh neexistuje, tak to plyne z ich nedostatočnosti rozumu, ale nie z reality. Pokladajú za nepravdepodobné odporujúce zdravému rozumu, že pre rozvoj života mohla viac prospieť systematická snaha prežiť, s využitím i úspešných náhod ako božie slovo. Pokladať za zdravý rozum vieru v zázraky, ktoré odporujú prírodným zákonom a uctievanie toho „pravého“ boha, ktorého ste dostali do vienka pri narodení už nie je náhoda.

Ako som už povedal v predchádzajúcich kapitolách o nejakom Stvoriteľovi, či všemocnom Bohu nič konkrétne nevieme, ale dokážeme o tom písať milióny nezrozumiteľných slov, analyzovať blúznivé texty z Biblie ako nejaké proroctvo, čo naznačuje iba to, že ide o fikcie ľudskej predstavivosti, ktorá potrebuje aby Boh a jeho nádeje existovali i keď všetko nasvedčuje o opaku. A ak jedného Boha zmetieme, nájdu sa iný obchodníci, s „pravou“ vierou, ktorí dokážu zo starých bohov zrekonštruovať nového. Inými slovami bohovia, produkt našej viery bude existovať, pokiaľ my budeme živý a taký hlúpi, že ich budeme hľadať a tým dovolíme, aby ich títo obchodníci z ilúziami zneužívali proti nám. Boh stvoril človeka na svoj obraz, ako tvrdí stará biblická rozprávka o stvorení, ale správnejšie je povedať, že náboženstvo bolo stvorené pre človeka s malým duchom ako spôsob udržania si nádeje na naplnenie svojich neúmerných túžob a to oddaním velebením boha. Potom vzdať sa boha u týchto malých ľudí, ktorí majú malú dôveru vo vlastne schopnosti, znamená vzdať sa svojich snov.

I niektorí humanisti si myslia, že máme reinterpretovať tradičné náboženstvá a dať im zmysel prislúchajúci dnešnej situácii. Takéto rekonštrukcie, avšak udržiavajú pri živote staré závislosti a únik z reality do nadprirodzena; pričom ľahko vedú k tmárstvu a brzdia slobodné využívanie intelektu, pretože sa zakladajú zjavených nemeniteľných pravdách. Potrebujeme radikálne nové ciele, ľudské ciele a nie božské neomylné pravdy, ktoré boli zostavené len na to aby veriacich priviedli k službe vyvolením. No časy sa menia, i keď s problémami dospievame k tolerantnej spoločnosti, ale napríklad KDH, ktorá pred voľbami vyhlasovala, že je pripravená vládnuť, bude teraz rozkazovať sliepkam v kurníku.

Fundamentalistické kresťanské sekty, ktoré sa pasujú ako náboženstvo pravdy pokročili rozumovo len k tomu, že nepripúšťajú žiadne úpravy, či vysvetlenia ani katolíckej cirkvi, ktoré nevychádzajú z citácie len z jednej knihy – a ostatné vysvetlenia života pokladajú za rozprávky a výmysly. Jedine Boh je tvoj stvoriteľ a jeho syn si ťa vykúpil, takže ťa vlastní ako otroka. Ak niekto poukáže na citácie z Biblie o genocíde, nezmyselných vraždách v mene Boha pokladajú ho za hlupáka, za detinské prekáračky, vyplývajúce z nepochopenia, pretože sa domnievajú, že tu Biblia hovorí o padlých ľuďoch, ktorých morálku, vrátane nich treba zničiť. Zabúdajú však na to, že autori tohto diela vymodelovali hlavne boha – ako pomstychtivého a žiarlivého, v ľudskom ponímaní ako zlého.

Príkazy zo Starého zákona na vraždy ľudí z úplne absurdných dôvodov ako napr. Zabi ľudí, ktorí nepočúvajú kňazov (Deuteronomia 17:12), Smrť pre stúpencov iného náboženstva (Exodus 22:19), (Kniha Numeri 25:1-9), (Prvá kniha kráľov 18:36-40), (Deuteronomia 13:7-12) kvôli práci vo sviatok (Exodus 31:12-15), kvôli homosexualite (Leviticus 20:13), nadávky rodičom (Príslovia 20:20), zabi čarodejnice (Exodus 22:17), Zabi predpovedačov osudu, falošných prorokov (Leviticus 20:27), (Zechariáš 13:3) alebo preto, že nevesta nie je pannou musí byť upálená na smrť (Leviticus 20:10), (Deuteronomia 22:20-21). Na dôvažok k týmto šialeným a nemorálnym zákonom vyplývajúcich z Biblie, je tam aj množstvo prípadov, že Boh sám zabíja mnohých a to z dôvodov odporujúcich racionálnemu vysvetleniu; napríklad zabije deti, čo sa vysmievali holohlavému (2 Kráľovia 2:23-24) alebo zabije dobrého muža, čo sa pokúsil udržať padajúcu Noemovu archu pri jej transporte (2 Samuel 6:3-7). Sú tam aj nespočetné prípady masových vrážd (1 Samuel 15:2-3), (Jeremiáš 48:10), (Jošua 19:47), (Jeremiáš 15:1-4), (Kniha proroka Ezechiela 35:7-9), (Kniha proroka Jeremiáša 50:21-22), (Kniha sudcov 18:27-29), (Kniha Jozue 8:1-29), (Kniha Jozue 6:20-21), (Kniha sudcov 20:48) nariadených Bohom, vrátane vrážd žien(Ezechiel 9:5-7), (Jeremiáš 51:20-26), nemluvniat a detí (Hosea 9:11-16) ,(Isaiáš 14:21), (Leviticus 26:21-22), (Isaiáš 13:15-18).

Brať si príklad z týchto krvavých návodov riešenia je aj pre dnešnú spoločnosť, ktorá tieto „múdrosti“ už neberie vážne, nebezpečná tendencia. Už Pavol vyhlasoval, že Ježiš sa vráti ešte za jeho života a urobí s Rímskou ríšou poriadok. Avšak myslím si, že i keby skutočne vstal z mŕtvych nebol to mesiáš, pretože jeho hnutie nie je založené na jeho vláde, ale na jeho smrti. To znamená, že žiadny návrat Ježiša ako mesiáša nemožno očakávať, čo len posilňuje v „drzosti“ neveriacich, ktorí nedbajú na najvznešenejšie prikázanie veriacich „Nebudeš mať iných Bohov“ a vysmievajú sa pravoverným, ktorým už nič iné neostáva len vrátiť sa k Starému despotickému zákonu. Preto už ani nebroja proti výsmechu o príchode Ježiša a blížiacom sa konci sveta. V tichosti dúfajú, a pravdepodobne i konajú, aby ich presvedčenie sa čoskoro naplnilo a tí ktorí nebudú ich nasledovať, zahynú podľa hore uvedených biblických návodov – čo tam po deťoch, ktoré len začínajú žiť, čo tam po vedeckých poznatkoch, vybudovaných stavbách, infraštruktúre, demokracie, ľudskom práve, čo tam po mieri – čista vojna zmetie nový Babylon a celosvetové falošné náboženstvá z čoho vzíde nové svetlo. Na čo sa máme zaoberať ochranou životného prostredia na Zemi, ak čakáme že Boh potom z popola vyrobí zo Zemi raj, aj keď len pre vyvolených.

Len aby sa tieto osvietené hlavy nezmýlili a z popola nevznikol ozaj evolučne nový druh tvora, ktorý konečne pochopí, že uctievanie neviditeľného Boha je nebezpečný nezmysel, lebo svoj osud má v rukách len on sám.

No i tí veriaci , ktorí nezdieľajú takéto razantné riešenie, neviem, či vedia aká je správna cesta k Bohu, aby na nás, zase nezoslal nejakú katastrofu za nedostatočnú vieru – čo ho sa majú držať. Starého zákona? To znamená, provokovať a podrezávať si vzájomne krky v mene Boha, hanobiť bohatstvo na úkor druhých – o čo sa aj vodcovia nového Jeruzalema v Izraeli v mene naplnenia svojho dobra vehementne snažia, alebo sa správať podľa Nového zákona, t.j. sťať sa ovcou, aby vlci sa mali dobre a mohli vás nerušene žrať.

Odpoveď na túto otázku obchádzajú ordinovaním ideologickej čistoty s tvrdením, že masy ľudí sú sústavne klamané – a preto sú trestané prírodnými katastrofami, globálnym otepľovaním, nevyliečiteľnými chorobami, ekonomickou krízou, ale i rozmachom homosexuality. Pričom je známe, že väčšina nešťastia vznikla z vojen, ktoré po stáročia utápali svet v krvi, ktoré vzišli z upevňovania vlastnej výnimočnosti, z náboženskej viery, kde sú motívom „pravdivé, pozitívne a objektívne mravne opodstatnené“ klamstva. Je tiež pozoruhodné, že medzi desiatimi starozákonnými prikázaniami sa priamy zákaz klamať ani nevyskytuje.

Mravné chovanie je niečo viac, ako len bezmyšlienkovité nasledovanie náboženských pravidiel, či viera v nadprirodzené nezmysly, ktoré netreba ani dokazovať. Keď niečomu musíš veriť, tak je väčšia pravdepodobnosť že je to klamstvo. „Propagačné reklamy sú vynálezom hlboko veriaceho amerického národa – oba tieto pojmy sledujú zámer predať niečo, čomu by inak nikto neveril.“ Zázrak je preto znakom a obchodnou značkou podvodu.

Organizované náboženstvá sú historicky celosvetové korporácie oslobodené od daní, obvykle napojené na vládnucu triedu, predávajúce produkt, ktorý nikdy nedodajú. Robia aj samostatnú, t. j. klerikálnu politiku, ktorou sa usilujú získať, prípadne reštaurovať vlastné postavenie v politickom, kultúrnom a hospodárskom živote spoločnosti. Vtierajú sa do emócií ľudí a manipulujú z ich omylmi a úspechmi ako sľubmi šťastia. Ak sa prihodí ľuďom niečo dobré, ďakujú Bohu. Ak sa stane niečo zlé, obviňujú diabla a to nielen toho vymysleného cirkvou. Je to teda dokonalý podvod, v ktorom náboženstvo nenesie zodpovednosť za nič negatívne, avšak prisvojuje si všetky zásluhy za pozitíva.

Je pravda, že nemám hlbokú úctu k textom z Biblie, či kresťanskej teológie, alebo ku kanonickému právu, čím sa stávam v očiach veriacich nekompetentný sa k tomu vyjadrovať. Za to z blúznivých a nejednoznačných textov Biblie vyrábať hlbší zmysel, či pliesť si následok za príčinu, čím sa doviesť k viere nadpozemských nezmyslov je chvályhodné. I keď teológia, či kódex kánonického práva sa časom prispôsobili spoločenskej potrebe i tak tieto traktáty mi vždy pripadali veľmi abstraktné, vyumelkované a nezrozumiteľné pre bežného človeka, akoby boli písané len kvôli zahľadeniu pravých úmysloch cirkvi na udržanie si moci a to i za i za cenu zasahovania do ľudských práv. Kánonické právo sa pomocou podvrhnutých noriem snažilo seba od začiatku ospravedlniť a podlomiť autoritu svetských panovníkov.

Preto si myslím, že teológia a kánonické právo (alebo cirkevné právo) je v vybudované na základe koncepcie ako si vytvoriť pre cirkev peknú tvár a vyhnúť sa vlastným škandálom. Ak náš štát zrastie s katolíckou cirkvou a podpísaním Vatikánskej zmluvy to začalo, prestane sa cirkev chovať milo, ale začne sa tvrdo angažovať do všetkých oblastí spoločenského života. Asi si ani neuvedomujeme, že zakladaním cirkevno-štátných inštitúcii sa štát zbavuje nielen kontroly financií do nich vkladaných, ale i práva ľudí na spravodlivý súd. V týchto inštitúciách totiž platí stredoveké cirkevné právo, ktoré diskriminuje ľudské práva a pracovníkom cirkevných zariadení sa predpisuje nielen absolútna lojalita voči predstaveným, ale i voči prevádzkovateľom kresťanskej morálky. Nemajú právo na podnikovú radu (odborovú organizáciu), na tarifnú mzdu, ani na štrajk. Priestupok proti cirkevnej lojalite oprávňuje k rýchlej výpovedi. Za také priestupky je už považovaný rozvod manželstva, uzavretie nového manželského zväzku alebo vystúpenia z cirkvi. Stačí však aj verejné schvaľovanie potratu. Takáto situácia by nebola prijateľná ani vtedy, keby si cirkev spomenuté zariadenia sama financovala.

V skutočnosti si cirkvi nechajú svoje sociálne i iné zariadenia na 90 % financovať daňovými poplatníkmi a zbierkami, a na výdavkoch sa podieľajú len nepatrnou časťou 10 % a navyše ešte samy inkasujú všetky nezdanené príjmy. Potom vzniká z toho neúnosná paródia právneho štátu a pracovného práva. Každý kňaz aj laici, ktorí učia náboženstvo musia prisahať vernosť, ktorá obsahuje priamo sľub poslúchať na slovo svojho cirkevného predstaveného, čím si Vatikán zabezpečil spôsob ako sa vyhnúť „škandálu“ v každej veci, ktorá by mohla poškodiť obraz katolíckej cirkvi. Podľa názoru Vatikánu je toto opatrenie oprávnené, nakoľko všetko čo poškodzuje reputáciu cirkvi spôsobuje zlo a ohrozuje to ľudské duše tým, že v nich vyvoláva pochybnosti o cirkvi ako božej inštitúcii.

Kresťanská teológia pri obhajobe neracionálnych predstav o Bohu a vyhýbania sa zodpovednosti za božie zločiny, ktoré postihli človeka radi používajú slová ako „duchovný“, „ľudská duša“. Sú to výrazy, ktoré prichádzajú vhod ak má umožniť zámer zamotať veci a nie objektívne o nich informovať. Teológovia sú „vedci“ ktorí vyslovia konečný úsudok bez toho aby mali o tom dôkazy. Oni nemusia dokazovať oprávnenosť svojich doktrín, dogiem a oprávnenosť porušovania ľudských práv. Ale to im neprekáža, aby nepoučovali iných z porušovania náboženskej slobody, či z porušovania ľudských práv, slobody slova – hlavne, keď je kritizovaná a zosmiešňovaná ich viera ich skutky a to skôr než si preštudujú predkladané dôkazy. Katolícka cirkev neuznáva občiansku slobodu svedomia, respektíve vyznania. I keď hovorí o náboženskej slobode, čím však myslí výlučne slobodu pre svoje náboženstvo a potieranie tých čo sú bez vyznania – čo je v príkrom rozpore s občianskymi slobodami.

Teológovia existenciu Boha za dvetisíc rokov nedokázali, a jedine, čo môžu tvrdiť, že Boh existuje mysliach ľudí, pretože ho tam nainfikovali, čo znamená, že Boh môže prostredníctvom nich i konať v realite. To, ale nie je to, čo chcú veriaci počuť. Čím to je, že tento problém vedia riešiť len ochranou imidžu cirkvi a znižovaním dôveryhodnosti kritikov ich výmyslov a nie dôkazmi o reálnosti Boha. Či je to neschopnosťou, či nezáujmom teológov a teistických filozofov trápiť sa takými dôkazmi, alebo to môže byť i tak, že taký dôkaz nie je možný – napríklad aj preto, lebo boh naozaj reálne nejestvuje. Biblia a iné náboženské kódexy sú produktom ľudského myslenia, inšpirované životom, nie bohom, pretože v realite Boh nikdy neexistoval. Reinkarnácia, posmrtný život to je len želanie milujúceho človeka, že jeho blízky po smrti niekde je a že sa oňho niekto postará. Či už je to pravda, alebo nie je – jedno viem, že je lepšie aby mi v mysli radšej zostal môj blízky na ktorého mám dobré spomienky ako nejaký imaginárny Boh, ktorý mi je delegovaný prostredníctvom cirkvi ako „tešinské jablička“.

I keď teológovia sa tvária, že vedia svoje, napriek tomu sú ochotní zamedzovať prístup k ateistickej literatúre, v minulosti ju nielen demonštratívne pálili, ale trestali i tých, ktorí ju čítali, či nebodaj i rozširovali. Ateisti sa neboja trestu za svoje rúhanie proti Bohu, pretože vedia, že Boh v realite nikdy existovať nebude. Boja sa len ochrancov viery, ktorí sú ochotní nielen páliť knihy, ale škodiť i človeku, ktorý nezdieľa ich presvedčenie. Prečo to robia, prečo nepostupujú, tak ako to povedal už Voltair: „Nech za to, čo sa týka boha a len jeho, trestá on sám ak to považuje za potrebné.“. Naproti tomu ateista nebude nikdy škodiť a zabíjať človeka, páliť knihy len pre to, že je iného náboženského presvedčenia, pretože je humanista a náboženské knihy pokladá za rozprávky a nie za literatúru faktu a ako taká jeho presvedčenie nemôže za normálnych okolnosti nijak radikálne zmeniť.

Ale čo ateistov viac trápi je nebezpečie zo strany náboženských fanatikov a šovinistov, ktorí sú nielen v sektách, ale v USA ako najmocnejšej krajine sveta dokonca i vo vládnych štruktúrach. Títo veriaci – „patrioti“, ktorí sa pasujú za pravých vlastencov sú presvedčení, že Boh je na ich strane a preto nezaváhajú, keď im začne tiecť do topánok, zničiť i celý svet. Ľudstvo sa asi nikdy názorovo celkom nezjednotí, čo je i správne, pretože len tak sa zabezpečí neustáli rozvoj. Preto je bezperspektívna snaha v tej – či onej miere násilné presadzovať akúsi „ideálnu“ názorovú jednotu, ktorá spôsobuje ľudskému spoločenstvu viac nešťastia ako úžitku. Náboženstvo sa neraz zneužíva i ako zástupný problém dokazovania svojej pravdy – pozri faktory, aké vojensko – strategický komplex používa pri ovládaní určitej oblasti kde je ropa, či iné dôležité nerasty, alebo úsilie o národnú emancipáciu či štátnu suverenitu.

Vidieť nejakú pozitívnu hodnotu v „zjavení“ je len demagógia a preto nemá nič spoločné s pravdou. Je to koncepcia odvodená zo starovekého orientálneho despotizmu, nedôstojná slobodnému mysleniu človeka. Každé náboženstvo, ktoré je postavené na zjavení od Boha povyšuje svojich veriacich na osvietených. pričom ostatných prinajlepšom ľutuje, pretože vraj žijú v temnotách. Ak do politiky zamiešame Boha, ide jednoznačne o vedomé zastieranie pravých dôvodov. Tu je úloha ateizmu nezastupiteľná. Treba si uvedomiť, že to nie je nič ťažké odpojiť sa od Boha, pretože všetci sme ateisti, ak ide o zdôvodňovanie skutkov inými bohmi. Treba ísť ďalej, ešte o malý kúsok, len o jedného boha.

Myslite si, že bez viery v boha nebudú platiť fyzikálne zákony, že akcie nebudú mať protiakcie, že príčiny nebudú mať svoje následky? Vieme , že skutočnosť je skutočnosť, nám to tak rozhodne pripadá. To čo vieme o realite je možno len zlomkom, ale z dlhodobého hľadiska na tom nezáleží. Svet jeho známa časť je taká akú si ju urobíme, nie akú si ju vysnívame.

Ani žiadne „dobré“ filozofie to nevyriešia. Tak ako marxizmus si vytvoril dokonalé ilúzie, ktoré nie sú o nič menej pochybné a neoveriteľné, než ilúzie zakladateľov náboženstiev – vzdialené zmyslu vývoja človeka. Život a evolúcia je najukrutnejší spôsob vývoja, nemá síce konečný cieľ, ale je to jediný spôsob ako čeliť katastrofám. Pred špatným osudom nás nezachráni žiadne jalové blúznenie ani klaňanie sa žiadnemu božstvu nás nespasí, to musíme urobiť sami a na to potrebujeme slobodu prejavu a demokraciu.