Náboženská viera dokáže vysvetliť veci, ktoré nemožno poznať a to takými prostriedkami, ktoré nestojí za to poznať.

Kým sa z dieťaťa stane dospelý človek potrebuje všeličo vedieť. Prežiť k spokojnosti znamená vedieť. Samozrejme, že sa môže spoľahnúť na svojich rodičov, na zdedené pudy a i čo to odpozerať z okolia, ale plnohodnotný človek potrebuje viac – chce vedieť čo je v pozadí toho všetkého. Náboženstvo, keďže nemá záujem aby jeho otroci priveľmi rozmýšľali, ponúka jednoduché a ľahko pochopiteľné vysvetlenie – zásah nadpozemských bytosti. Toto vysvetlenie typu „Boh povedal a bolo“ „dokáže“ veľkú časť populácie nielen dostatočne uspokojiť, ale dáva i dôvod prečo Bohu treba byť vďačný. No má to svoje háčiky, pretože tieto čarodejnícke kúsky bohov sa jednak líšia čo do technológie stvorenia sveta a života a to podľa predstáv jednotlivých náboženstiev, ale čo je ich hlavný nedostatok – že neexistujú žiadne dôkazy o týchto domnelých kúskoch, len tie, ktoré si hovorcovia bohov sami vyfabrikovali a popísali.

Preto je nutné k viere v boha, človeka pripravovať najlepšie už od malička, aby sa mu stala prirodzenou, čo každá cirkev veľmi dobre vie. Ľudské dieťa sa modeluje vývojom tak, že prijíma kultúru svojho prostredia. Dieťa je naprogramované na absorpciu užitočných informácií veľkou rýchlosťou, a preto sa ťažko vyhne zhubnej alebo nepravdivej informácii, podávanej súčasne. Ak dievčatku vo veku 6 rokov, ktoré verí všetkému čo poviete, že zlé deti sa budú naveky pražiť v pekle, uverí vám a budú ju v tejto súvislosti mátať nočné mory. To, že tým popletieme myslenie a cítenie detí ako dôsledok náboženskej výučby nikoho nezaujíma, pretože dôležitejšie je vyvolať obdiv a strach pred autoritou.

Ako príklad dokonalej náboženskej výchovy mladého človeka uvediem výsledky ankety z Izraela – nie preto, že by sa nenašli podobné i v kresťanskom svete, ale preto ich uvádzam, že tam nie sme až tak citovo zainteresovaný. Na dotaz izraelského psychológa Georgea Tamarina, ktoré predložil viac ako tisícke školských detí vo veku osem až štrnásť rokov, či konal Jozue správne, že povraždil a vypálil všetko podľa priania Boha, t.j. i ženy, deti, starcov a aj zvieratá a budovy. Tak veľká väčšina potvrdila správnosť jeho konania –  ospravedlnenie Jozuovej genocídnej masakry bolo vždy náboženskej povahy. Dokonca aj tí, čo nesúhlasili, robili to z náboženských dôvodov, vytýkali Jozuovi, že všetko zničil, miesto toho, aby to zachoval ako korisť pre Izraelitov. Alebo ešte horšie – náboženstvom vyvolaná rasová nenávisť – pretože Arabi sú nečistí a ak niekto vstúpi do nečistej krajiny, tiež sa stane nečistým a potom má s nimi rovnaký zlý osud, čomu je možné len takto predísť.

Jozue asi z tohto dôvodu mal tieto rasovo-genocidných nájazdy ošetrené zákazom rabovania dobytých území. Odvolával sa akože na Boha, ktorý mu vraj povedal: „Ten, kto ukradol čo bolo odložené od vecí, ktoré sa mali zničiť (pri dobytí nového mesta), bude upálený so všetkým svojim vlastníctvom, pretože porušil dohodu Pána a Izraelu urobil hrozný čin.“ (Jozue 7:15).

 Ďalším izraelským deťom dal ten istý text z Knihy Jozue, ale meno Jozue nahradil údajom „generál Lin“ a „Izrael“ údajom „jedno čínske kráľovstvo pred 3.000 rokmi“. Experiment dal v tomto prípade opačné výsledky: Len 7 % detí schvaľovalo činy generála Lina, 75 % ich tvrdo odmietalo. „Jozuove“ činy v tomto prípade boli akty barbarskej genocídy. Je zrejme, že všetko vyzerá inakšie, ak sa na veci dívame usmernení náboženskou výchovou. Z toho vyplýva, že u človeka, ktorý svoje poznanie zakladá na viere je minimálne narušená jeho kompetencia rozhodovať nestranne.

Pedofília je zločin na maloletých – svetský zákon chráni tých čo sa ešte sami nevedia brániť, ale neexistuje ochrana maloletých proti drastickým metódam náboženského presvedčovania, napríklad už spomenuté psychické vydieranie peklom, schvaľovanie zločinov, ktoré sú kryté písmom svätým, naočkovanie náboženskej výnimočnosti a iné. Ba skôr naopak, nie že sa to neospravedlňuje ale dokonca sa to chápe ako sväté dedičstvo. Niektorí sa potom dokonca života nedokážu zbaviť týchto povier a predsudkov, ktoré do nich nahustili už v mladosti a nečudujme sa potom, že v dospelosti podľa toho uvažujú i konajú.

Je jedno či je toto náboženstvo pravdivé alebo nie, potvrdené svätým písmom alebo nie, racionálne alebo iracionálne, hlavne je, že vysvetľuje udalosti alebo javy tak ako si to praje určitá skupina autorít bažiacich po moci. Oni jedine, čo pripustia, že všetky ostatné náboženstva sú mylne, alebo, že sú to len konšpiračné teórie, i keď vychádzajú z rovnakých základov. Hovoria, že skutočnú pravdu o svete môže odhaliť iba ten, kto dosiahol akýsi druh prebudenia a to cez vieru a tým „prekukol“ sprisahanie, ktoré sa tiahne naprieč celou spoločnosťou. Takto konšpiračne prebudený človek už viac nie je „ovca“, ale vyzýva na zásadné celospoločenské zmeny v prospech vlády teokracie, ktorá ako jediná môže zobrať moc z rúk temných síl. Sníva o autoritatívnom, lepšie povedané o totalitnom teokratickom štáte, ktorý si, rovnako ako akýkoľvek iný autoritatívny či totalitný režim, vytvára súbor nedotknuteľných dogiem, ktorých napadnutie neprichádza do úvahy a preto sa prísne trestá.

To, že všetky tieto náboženské teórie patria do skupiny konšpiračných teórií je len mierne konštatovanie, pretože si na nich vyvolení vytvorili nielen živobytie, ale u radových veriacich z nich vytvorili žriedlo hrdosti, pýchy a neraz aj tendencie nadradenosti, či autoritárstva voči tým, ktorí nechápu tieto nadpozemské ilúzie.  Vyvodzovať z týchto nadpozemských výmyslov opatrenia na spásu ľudstva nás neprivádza nielen k omylom, ale robí z nás priamo idiotov, ktorým už nie je ani potrebné dokazovať že zjavenie o stvorení života nie je výmysel, ale potvrdenie vyššej pravdy.

Preto je nutné ako som už povedal, evanjelizovať človeka už v mladom veku, čo možno označiť ako vkladanie vírusov do ešte vyvíjajúcej sa mysle. Neustálim opakovaním náboženských právd sa postupne zablokujú určíte hesla, čo je správne a čo je cnostné. Toto presvedčenie nemá nič spoločné s dôkazmi alebo rozumom, ale človek nakoniec cíti jeho zrejmosť alebo nezvratnosť potvrdenú i vlastnými vidinami. Existencia Boha sa zafixuje do ich nervovej sústave tak pevne a prirodzene, ako je v nej zafixovaný rodný jazyk. Dokonca, ak sú aj schopní pochopiť vaše argumenty, v žiadnom prípade sa nemôžu rozlúčiť s tým, čo je hlboko ponorené v ich duševnom svete. Takúto mienku označujeme ako „viera“. Oponovať človeku, ktorý je postihnutý vierou v „pravého“ Boha i keby bol neviem ako vzdelaný je neúčinné, ba práve naopak každý iný názor pokladá za smiešny a preto sa dožaduje aby oponent nespochybniteľne dokazoval svoje argumenty a vôbec si neuvedomuje, že práve on verí v niečo, čo môže byť holý nezmysel.

Katolícka cirkev tvrdí, že Biblia je božím zjavením a  apoštolské tradície, či „neomylnosť autority cirkvi ustanovené Kristom,“ sú pravdivé. Poznať  toto všetko, ale nejde bez viery – teda sa dostávame späť na začiatok onoho začarovaného kruhu – a to je viera.

Cieľom náboženskej viery je presvedčiť človeka tak, aby dospel k nespochybniteľnej istote, takej pri ktorej už viac nepotrebuje ďalej niečo hľadať, a každú  vyslovenú pochybnosť bude chápať ako skúšku viery. Avšak pokiaľ ste veriaci ešte s dojmom, že by ste mali veriť viac, pretože máte neurčité pochybnosti, ktorých sa neviete zbaviť,  odporúčam Vám, aby ste si naozaj prečítali Bibliu – narazíte nakoniec na to, že budete musieť buď prehodnotiť vieru, alebo zahodiť rozum. Náboženská obec a ich autority vám „pomôžu“ len v tom, aby ste sa náhodou nerozhodli pre tu prvú možnosť.

U väčšiny veriacich sa touto výchovou slobodná vôľa scvrkáva na prispôsobovanie sa vôli okoliu. Nie sú schopný samostatne rozhodovať. Nasledujú autoritu a ani nevedia prečo, a to je zle pre spoločnosť.  Poznať ich podľa toho, že v prípade, ak sa dostanú do širšieho kolektívu, kde sa vyskytujú i neveriaci, majú tendenciu, aby nikoho neurazili dať sa do neutrálnej pokryteckej polohy. Je zrejme, že tu nehovorím o kňazoch, ale o ich obetiach.

Výchova veriacich k pokore vyplýva z prezentovania viery k autorite, ktorá vychádza z myšlienky, že motív ideálu k lepšiemu životu je v tom, že ľudstvo samo od seba nie je na dobrej ceste a potrebuje byť riadene božskou rukou, t.j. cirkvou. Ťažko sám dokážete rozumovo vyhľadať toho pravého Boha v tomto náboženskom, či poverami a okultizmom prepletenom chaose, preto tu hrá hlavnú úlohu výchova s konzultáciou u najsilnejšieho prúdu demagógie a až potom individuálne pocity.

To, že náboženstvo je demagógia je zrejme z toho, že žiaden prorok, či demagóg viery, teda človek zaťažení hodnotami a víziami boha o „dobre“ ešte na základe týchto pocitov neuskutočnil vedecký objav – leda ak posilnil svoje ego literárnym popísaním svojich predstav, alebo, že by svätá inkvizícia vedecky objavila ako poznať diabla v tele človeka?  Títo ľudia vo verejnej diskusie obstoja len demagógiou. Nebezpečie je, ale v tom, že ak dáme takejto autorite, či inštitúcie, ktorá má tieto psychopatické sklony, moc, i keď za sľub, že nám dá bezpečie – nedostaneme bezpečie, ale len ilúziu o svojej výnimočnosti, pričom nám vždy ukáže kto je našim nepriateľom. Vštepovaním výnimočnosti náboženskej komunity má za následok, že ostatných mimo nášho náboženstva je treba ľutovať, alebo ešte lepšie eliminovať ako zbytočných, pretože ich učenie je falošné, či ovplyvnené diablom. To, že pravdivé môže byť niečo a možno práve preto, čo aj nie je vždy krásne, ani sväté, ani dobré sa v tejto demagogicky riadenej atmosfére už nedozviete.

Myslím si, že ak sa nedokáže toto božstvo, ktoré nás riadi, ktoré od nás čosi požaduje reálne ukázať, čo by bolo zárukou, že ich sľuby sú reálne a nespochybniteľné, neznamená to, že tieto sľuby smrdia podvodom, alebo jednoducho ide len o želanie ľudí, aby to tak bolo? Nie je zrejme, že tu nie je niečo v poriadku, keď máme presadzovať náboženské riešenia ako jediné správne a namiesto pokoja dosahujeme len konflikty až na úroveň  vyvražďovania národov, či potrebe zničiť dôveryhodnosť nositeľov iných presvedčení.  Doba, keď  platili tieto biblické spôsoby na zabezpečenie moci Boha by už mali pominúť: („…Každý, kto by nehľadal Hospodina, Boha Izraelovho, mal byť usmrtený, malý či veľký, muž či žena.“ Druhá kniha kronická, kapitola 15, verše 12 a 13.). Že tu ide len o moc je zrejme z toho, že tí čo sa klaňajú Hospodinovi, či konajú podľa jeho príkazov nežijú v tomto živote o nič dlhšie. Vysvetlenie, že v budúcom živote budú na tom lepšie je len domnienka, ktorou chcú zakryť to, že o žiadnom Hospodinovi reálne nič nevedia a už vôbec nevedia nič o tom, čo nás čaká po smrti.

Obchodníci s bohom neustále svojim ovečkám vtĺkajú do hlavy názor, že kresťan sa má neustále obracať na prostredníkov božích, ktorí ich od hriechov pochybnosti odbremenia. Hodnotiť pochybnosti ako hriech a i spôsob vykúpenia z týchto pochybnosti je niečo choré, ale pre moc kňazov potrebné. Tento vynález kresťanstva úplne paralyzuje svoje obete.

A aby ľudia neboli schopní rozpoznať ani vlastný osoh, cirkev vyrobila i z pojmoch nezištnosť a sebazaprenie prostriedok škodlivosti pre človeka. Sebazničenie je najvyšší znak hodnoty, ako povinnosť, svätosť, ako to božské v človeku.

Ľudia umierali za svojich bohov a zabíjali za nich; šľahali si chrbát do krvi, zbavovali sa majetku v prospech cirkvi, zaprisahali sa doživotnému celibátu alebo osamelému mlčaniu, a to všetko v službe koho, kto im vnútil tieto nezmysly za správne predstavy.

Pre toho čo sa prostredníctvom viery „prebudil“, je viera v Boha fantastická a preto pevná a neotrasiteľná, čo sa jednoznačne pokladá za pozitívnu cnosť, a to napriek tomu, že ich viera už môže postrádať realitu a stojí len na domnienkach, ktoré vyplynuli z predsudkov. Títo veriaci sa vzájomne povzbudzujú heslami ako: Bez pochybnosti nie je viera. Môže to ísť tak ďaleko, že vieru pociťujú ako tým cnostnejšiu, čím je nepodloženejšia. Človek, postihnutý vierou, môže prejavovať aj dosť príbuzný symptóm presvedčenia, že viera v tajomno – mystérium je vlastne dobrá vec. Podľa toho rozriešiť „mystérium“ – vedeckú záhadu nie je cnosť. Skôr ju máme prijímať s radosťou, máme sa kochať v jej nerozlúštiteľnosti. Rímskokatolícki veriaci vo viere v neomylnú autoritu ťa nakoniec doženú k tomu, že uveríš, že víno sa fyzikálne premení na krv, a že keď kňaz požehná oblátku, premení sa na telo Žida z prvého storočia a to napriek všetkému, čo vidíš, pričom sa sám budeš odvolávať na „mystérium“ podstaty.

Viera to sú emócie, nie rozum a to nemožno riadiť, ale ani tí čo neveria v Boha nemajú automaticky patent na rozum, môžu len poukazovať na inú alternatívu vývoja spoločnosti. Podstata škodlivosti ilúzie viery je v jej nepodloženosti čo sa zakrýva autoritami a nezáleží na tom či je tá autorita imaginárny Boh,  Marx, Lenin alebo Kristus. História presne špecifikuje koľko zla „fanatická viera v jedinú pravdu“ urobila v globálnom meradle a ako a v čom prekazila, alebo scestne usmerňovala napredovanie prirodzeného vývoja spoločnosti, vo vede i vo vedomí ľudí. Žiadne ospravedlnenie to nemôže vymazať. Výhovorky typu, že viere prepadnú i vysokovzdelaní ľudia, že vieru  v autoritu – Boha máme antropologicky zakódovanú ešte neznamená, že bezmyšlienkovito budeme nasledovať autority, ktoré sa dovolávajú Boha ako to najlepšie pre vývoj človeka. Pre vývoj dobrej spoločnosti je dôležitejšie tvoje chovanie, hlavne k sebe, k svojim deťom, a k svojmu okoliu a nie k nedefinovateľným bytostiam.

Núdza je najúspešnejšie pole pre prácu cirkvi a to nie preto, že by cirkev bola tak charitatívna a pomáhala rada chudobným, ale preto, že núdza doženie ľudí nemyslieť racionálne a sú ochotní uveriť v čokoľvek. A predovšetkým charitatívna činnosť katolíckej cirkvi sa často musí vyrovnávať so škandálmi. Pretože práve prostredníctvom cirkvi sa spása duše zvrhla na tézu, že človeka treba neustále robiť nešťastným, ktorý sa plne oddá Bohu a nebude sa sám brániť zlu. Človek nemá vidieť von, má byť zahľadený do záchrany svojej duše, nemá byť svetsky múdry, nemá sa učiť vidieť vecí do hĺbky, má veriť v osud a v autority a hlavne trpieť … a trpieť tak, aby stále potreboval kňaza.

Je nežiadúce, aby ľudia videli priveľa reality, lebo by ju mohli chcieť zmeniť. Cirkev sa pohoršuje nad rôznymi herňami, kde sa ľudia oddávajú hazardu, ale položil si niekto otázku prečo je národ tak hlúpy, že verí prevádzkovateľom týchto osudov, či vieru v neviditeľného Boha. Kto neustále oživuje rôzne pavedy na úkor vedy. Kto ich naučil, že peniaze treba nosiť vykladačom viery v Boha, ktorí dokážu nasľubovať všetko, kto ich naučil, že rozum je faloš a len emócie môžu byť pravdivé. Je zaujímavé, že proti zatváraniu krčiem, kde si človek tiež finančne ničí rodinu a navyše ešte si trvale poškodzuje i mozog, cirkev tak vehementne netlačí na verejnosť. Pretože je známe, že najotravnejší fanatici viery sú „vyliečení“ alkoholici, ktorý si svoj mozog už sčasti poškodili.

Kňaz nebude chváliť súčasne trendy v spoločnosti, ale potrebuje ich označiť ako degeneráciu ľudstva, preto rád vyhľadáva a nálepkuje snahy človeka ako úpadok, lebo si myslí, že len tak môže ovládať veriacich. Avšak tým, že si v pojme dobrého človeka naštepili všetko slabé, choré, nepodarené, to čo nemá prežiť a človeka, ktorý sa sám chopí riešiť svoju situáciu, či človeka s budúcnosťou so schopnosťami bolo treba pokladať za zlého si sami spôsobili taký silný rozvoj difúznej religiozity, ktorá už v mnohých krajinách sa stáva dominantnou. Problém je v tom, že keď takto rokmi ohlupovaní ľudia prestanú veriť v Boha, neznamená to, že nebudú veriť ničomu, ale že uveria hocičomu. Namiesto viery v boha netreba súčasnému človeku ponúkať nič. Ak sú ľudia vo svete nemocní na osýpky, maláriu, chrípku, treba im vari namiesto nich ponúknuť iné choroby: rakovinu, AIDS, vtáčiu chrípku, chorobu šialených kráv alebo sarkóm? Náboženstvo je choroba ducha a treba ju liečiť, nie nahradiť inou chorobou. Preto riešenia ako tlak na zatváranie herni sú smiešne, pretože to sú len politické „hrátky“ riešenia problémov, ktoré si sami vytvorili.

Poukazovať na to, že je to proti bohu a doprosovať sa k tejto úplne neznámej entite aby zakročila je už logicky nezmysel. I keď v minulosti sa pevne verilo, že takáto autorita existuje a teda i reálna nádej, čo pomáhalo človeku lepšie prežívať. V súčasnosti si takúto sugestívnu masáž mozgu ľudia môžu  kúpiť aj inde a preto kde je dopyt, tam je i ponuka. Na trhu nádeji sa ponúkajú rôzne prepracované hry od sľuboch dobrotivého Boha,  cez dobré predpovede budúcnosti podľa horoskopov, či kryštálovej gule a liečiteľov tela i ducha najrozličnejšieho druhu, od kdejakých vízií a údajných stretnutiach s predstaviteľmi mimozemských civilizácií až po možnosti obrovských peňažných výhier v rôznych hazardných lotériách. Psychológia úspechu takýchto vier sa dá vysvetliť tým, že i napriek tomu, alebo možno práve preto že sme tvrdo vedení k pokore, naraz prerazí chorobná túžba po úspechu, po zázraku, ktorý vzhľadom na vypestovanú našu výnimočnosť zahluší obavu s prípadného neúspechu. Kto potom vyhráva, to sú vždy len tí, čo tieto hry obhospodarujú. Nová skupina sekulárnych liečiteľov pravdepodobne postupne vystrieda kňazov, čo ho sa cirkev najviac obáva. Pokusy o úplný zákaz tohoto biznisu nič nerieši, ľudia vedený emóciami si nájdu ešte nebezpečnejší hazard.

Výchova k morálke zdravého človeka nespočíva vo viere v zázraky, či posilňovaním úlohy emócií, ani v zakazovaní, či vyžadovaní od človeka prehnaných cnosti ale vo vedení k rozumu a svetskému vzdelávaniu. Každý človek je schopný istého stupňa intelektuálnej aktivity. Človek je prirodzene zvedavý tvor, ktorý baží po poznaní. V tomto sa treba obracať na vedu, ktorá síce nedáva človeku vieru, ale poznanie. Náboženskou morálkou nepoznáš Boha, ale oslavuješ tým len kňazov Boha, ktorí rečnením o morálke ťahajú ľudstvo za nos a tým si zabezpečujú svoje nezastupiteľné postavenie a príjmy. Náboženstvo preto stavia na prísnom dodržiavaní pravidiel, na magických obradoch, ale nie na svetských vedomostiach – kto nič isto nevie, neostáva mu nič iné ako veriť.

Je pravda, že sebaovládanie, ktoré učí každé náboženstvo, k celkovej charakteristike osobnosti prispieva väčšmi ako sebapoznanie. Keď niekto nevie ovládať svoje city a usmerňovať svoje úsilie na konštruktívne ciele, mrhá svojou energiou a premárni ju na neproduktívne a bezvýsledné činnosti. Avšak náboženstvo toto sebaovládanie tlačí až do znižovania sebavedomia, až do zriekania sa svojich túžob, a nahradzuje ich dokonalými cnosťami, čím akože utvrdzuje schopnosť vzdorovať nepríjemnostiam a prekonávať ťažkosti. Osobitne kresťanstvo týmto posilňuje pocity vlastnej viny, keď vyžaduje cnosti, aké sa na zemi vôbec nedajú dosiahnuť, a potom prísne trestá svojich veriacich, čím úplne zničí ich individuálne sebavedomie.

Zaujímavé na tejto výchove je to, že len tí ktorí sa naučia tieto cnosti predstierať, to jest naučia sa klamať i telom, sa najskôr môžu stať vyvolený. Myslím si, že úspešný život však neznamená nekonečná pretvárka, ale že vieme usmerňovať a kontrolovať vonkajšie udalosti na základe argumentov, čo nejde bez hlbokého svetského poznania. Samozrejme, že sme sa súčasne naučili zvládať i vlastné vnútorné pohnútky, aby nám oni nevládli. Nemožnosť vychutnávať i dobroty života je hlodajúca psychologická choroba, vedúca k neurózam a zúfalstvu, čo nijako neprispieva k motivácie hľadania svojho zlepšenia, ale skôr môže prepuknúť do chorobných vášni. K tomu patrí i schopnosť vedieť oceniť krásu, čo veľmi obohacuje život. To však nejde bez umožnenia určitého slobodného rastu osobnosti v rámci demokratickej spoločnosti.

Tvrdenie náboženských fanatikov, že pri zbožnom živote nebudú choroby, bude dlhý vek, všetci budú žiť šťastne, nebudú vojny nemôže byť pravda a  história ľudstva to dokazuje. V období absolútnej vlády cirkvi, keď rozum nebol dôležitý,  boli vojny na dennom poriadku, ekonomika nefungovala, a priemerná dĺžka života bola kratšia ako v rímskych dobách u otrokov. Počet obyvateľov na území Rímskej ríše za 250 rokov vlády teokracie klesol v 6 stor. o viac ako tretinu. Podľa svedectiev z tej doby, len málo ktoré dieťa poznalo svojich starých rodičov. Naproti tomu teraz, keď je najviac v histórie  bezbožných ľudí a svet sa rúti do „chaosu“ – priemerný vek sa viacnásobne predĺžil a vojna v Európe nebola prakticky už 70 rokov. Ženy zriedka zomierajú pri pôrode a veľká väčšina detí sa dožíva dospelosti. Pred niekoľkými generáciami to tak nebolo. Na rozdiel od našich predkov, žijeme dlho, žijeme svoje životy zväčša bez bolesti a bez driny k čomu náboženstvo nijak neprispelo. Dokonca ateisti, ktorí sa úplne zbavili strachu z Boha, čo je asi logické, pretože nemusia nezmyselne trpieť sa dožívajú vyššieho priemerného veku v plnom duševnom zdraví. To si veriaci málokedy uvedomujú, že zvýšená miera spolupráce a tolerancie v spoločnosti, nebola dosiahnutá vďaka náboženstvu, ale napriek nemu.

Náboženská viera by nebola takou negatívnou silou v spoločnosti, keby sa zaoberala iba náboženstvom. Náboženstvo avšak od svojho prvopočiatku bolo nástrojom používaným ľuďmi pri moci, aby svoju moc posvätili, čím by masy udržiavali na uzde. Zástancovia teokracie sa neštítia nám predkladať ani vyslovené nezmysly a tvrdiť, že odklon od viery spôsobujú tresty v podobe prírodných katastrof,  globálneho otepľovania, nevyliečiteľných chorôb, ekonomických kríz, ale i rozmachu homosexuality – čo je hrubá demagógia.  Takéto lipnutie na zjednodušených protikladoch – ako dobro a zlo, my a tí druhí, biele a čierne spôsobilo doterajšie náboženské či iné vojny, ktoré po stáročia utápali svet v krvi.

Demokracia vznikla z kríze diktátorských režimov, ktoré dlhodobo ignorovali a neriešili spoločenské ani individuálne problémy. Preto ak si niekto pletie demokraciu s anarchiou, to je výsledok demagógie cirkvi. Prikladám citát veriaceho kresťana z diskusie o demokracie:

„Liberalizmus a demokratizmus, je absolútny blud. Je to lživé učenie ignorujúce Boha, ducha, kultúru, ľudstvo a spoločnosť, ktorá stavia na prvé miesto indivíduum, jeho materiálne súkromné ​​záujmy a sféru financií. Liberalizmus a demokratizmus v takomto poňatí je absolútne nezlučiteľný so skutočnou slobodou: ako môže byť človek slobodným, ak spoločnosť, v ktorej žije, sa nachádza v dlhovom otroctve, medzinárodnej finančnej oligarchie a ich lokálnych lokajov?

Hrozba visí nielen nad ešte ako tak štátnou suverenitou, ale aj nad kresťanstvom, kultúrou a mravnou autonómiou ľudu, ktorý je rozkladaný mohutnou propagandou, ktorá nám „vštepuje“ euroatlantické defekty: sodomickú zvrhlosť, pedofíliu, zabíjanie detí (potraty a eutanázia) , drogy, terorizmus, jednoducho všetko, čo prináša „nový humánny svetový poriadok“.

Dnes je demokratizmus a liberalizmus totalitnou ideológiou, na ktorej šírení stavia ‘“západ“ svoju globálnu hegemóniu. Pre kresťanov je neprijateľná v akejkoľvek podobe – ani v politickej, ani v ekonomickej, ani v kultúrnej. Pretože to je koloniálna ideológia, idúca proti našej identite.“

Ako keby dejiny ľudstva, či kolonializmu, ktoré sú sama krv hovorili o tom, že boháči v minulosti nepredstavovali vládne štruktúry, vrátane cirkvi a nevykorisťovali chudákov tak, že si to dokonca i uzákonili na základe svojich záujmov. Práve, že len demokracia a liberalizmus svojim slobodným prejavom vôle každého jednotlivca tento stav postupne mení.

Pápež Ján Pavol II., konkrétne jeho encyklika „Evangelium vitae“ definuje demokraciu ako „súčasné zlo“. Tvrdo odmieta princíp, že všetka moc pochádza z ľudu a že „moderná štátna moc je zodpovedná svojim voličom, respektíve ľudu“. Konštatoval, že takáto štátna moc musí plniť vôľu ľudu a realizovať jeho požiadavky, nezávisle od „nadprirodzenej moci“ a bez rešpektovania „morálky, ktorá pochádza zhora.“ Tak prišiel k záveru, že ak štátna moc rešpektuje vôľu ľudu a plní jeho požiadavky nezávisle od „nadprirodzených mravných hodnôt“, nastoľuje situáciu, v ktorej vraj „neplatí žiadna morálka“. Od tohto vonkoncom pokriveného ponímania javov odvodil svoje popretie demokratickej štátnosti a možnosť i neplnenie sľubov vzhľadom na požiadavky „zhora“. Požadoval jej nahradenie inou, teokratickou autoritatívnou mocou.

Miloš Jakeš(1922- ),gen. tajomník KSČ v príhovore k svojim spolu straníkom:

 Ptáte se mně soudruzi, komu teď věřit; říkám vám: věřte straně!“

Na budúci utorok bude reč o hodnotách kresťanskej viery.