ateista

Túto knižku som začal spisovať až vtedy, keď mi môj posledný príspevok do týchto novín vymazali. Táto knižka má 24 kapitol a hodlám ju postupne každý utorok zverejňovať. Možno ma znovu odstrihnú, nakoľko som si všimol, že u nás na Slovensku sa dejú divné veci, čo sa týka slobodného prejavu názorov, ktoré analyzujú kresťanské náboženstvo. Nielenže sa strácajú knihy z kníhkupectiev ohľadne ateistickej tematiky, ale vyraďujú sa i podobné príspevky z blogov rôznych novín (pričom blogy o viere v Boha, i keď obsahujú zjavné nezmysly sú vítane). Tak isto sú známe zásahy šéfredaktora časopisu bez vedomia autora do vydaného príspevku v duchu ideológie vatikánskej viery. Namiesto toho aby štátna televízia v 21. storočí podporovala pokrokovo zmýšľajúcich, sekulárne orientovaných ľudí, tak radšej vysiela anachronické, nepravdivé a zavádzajúce náboženské relácie, ako aj nezmyselné magické cirkevné obrady a iný náboženský folklór. Dokonca si dovoľujú ateizmus, agnosticizmus i sekularizmus osočovať a obviňovať, a to z nejakých dôvodov ich spájať s nacizmom a komunizmom. Na návrh zabezpečiť pravidelné vysielanie pre sekularistov, kde by mali možnosť ľudia prezentovať svoj racionálny pohľad na svet, svoj svetonázor a i kritický postoj k náboženstvám, verejnoprávna RTVS odpovedala záporne.

Najdôležitejšia podmienka demokracie je zabezpečenie slobody svedomia (Ústava SR v čl. 24, ods. 1: Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie), to znamená i práva občanov byť bez akéhokoľvek nebezpečenstva ateistom, alebo veriť v boha. Avšak spoločnosť aby tieto práva zabezpečila nesmie byť výhradne poplatná ani jednému  z týchto smerov (Ústava SR v čl.1 ods. 1: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.), tak že ich organizácie sa nemôžu stať orgánom verejnej správy.  Aby bola zabezpečená rovnosť,  musí byť oddelená občianska spoločnosť od akékoľvek náboženskej, charitatívnej, či inej organizácie. Samozrejme, že štát môže finančne podporovať tieto organizácie z verejných prostriedkov, ale len cez finančné pôžičky, ktoré budú kryté očakávanými príjmami, či majetkom a samozrejme, že tieto dohodnuté podmienky budú transparentná zverejnené.

To sa však nedeje. Pred našimi očami katolícka cirkev zrastá so štátom, v podstate začína získavať práva, ktoré mala v neblahej minulosti. Vraciame sa späť do doby, keď o pravde nerozhodovala racionálna argumentácia, ale autorita, keď sa myšlienky nezavrhovali kvôli ich nepravdivosti, ale kvôli ich neužitočnosti. V štátnej televízie, či rozhlase sa čítajú kázne o božej pravde,  konajú sa komorné bezproblémové náboženské diskusie, kde vidieť ako si cirkevní hodnostári spokojne brucho potľapkávajú,vysielajú sa prifarbené relácie o mytologických postavách, zveličuje sa účasť na náboženskom turizme, ale o podpore ateizmu ako názore sa dozvedáme len nepriamo. Cirkev beztrestne kupčí s vierou v mene Boha, žehná zbraniam – v armáde sa objavili oficiálne kňazi, priživujú sa rôzne povery ako „vysväcovanie“ tunelov, lekárskych prístrojov, „svätenou“ vodou sa kropí pri rôznych oficiálnych príležitostiach.  Na cirkevné potreby sa spotrebovávajú obrovské prostriedky, ktoré sa nepriznávajú, nezdaňujú a ani nezverejňujú, skrátka cirkev strčila nohu do dverí, aby zostala u moci.

Keď sa pýtam niektorých – hlavne mladých ľudí ako sa stavajú k otázkam náboženstva a spoločnosti, odpovedajú „To neriešime“. Pre mnohých inteligentných ľudí je samozrejme, že žiaden Boh neexistuje a preto sa ani nenamáhajú skúmať tieto sväté pravdy hovorcov Boha k záležitostiam celej spoločnosti. Diskutovať, alebo dokonca vyvracať ich hypotetické dôkazy nemajú záujem, pretože sú im zrejme ako názory pomätených.

Práve v tomto bode nie sú racionálny. Tento iracionalizmus, ktorý ich nevedie k tomu aby o tom aspoň uvažovali, môže raz celú spoločnosť priviesť do záhuby, pretože naraz sa môžeme ocitnúť v spoločnosti kde priznanie k ateizmu bude dôvod pre ukončenie zamestnania, kde aj nezúčastňovanie sa v modlitebných krúžkoch v štátnych úradoch bude dôvod vyslovenia nedôvery, kde sobáš bude možný len v kostole, kde nebude možné pochovať „bezbožníka“ v miestnom cintoríne aj napriek tomu, že si to pozostalí želajú. Alebo naopak, príbuzní, ani umierajúci, si to neželajú, ale v snahe zvýšiť kredit cirkvi aj napriek tomu sa usilujú udeliť zomierajúcemu posledné pomazanie. Tak sa to stalo v prípade G. Husáka (biskup Sokol) a ktovie u koho ešte. Na školách budú naše deti známkované zo znalosti biblických bájok a neviera v Boha sa potom stane trestným činom. Rúhanie je už teraz postihnuteľné ako hanobenie náboženského presvedčenia a to sa i využíva minimálne tým, že sa likvidujú takéto príspevky do diskusie. Myslím si, že kritika náboženstva  a vedúcich v cirkevných organizáciách nesmie byť v spoločnosti tabu, pretože sú platení z našich daní. Ani občania, ktorí sú nábožensky veriaci nemôžu byť vo svojich právach zvýhodňovaní. Nemôžu byť uznávané žiadne práva (ako napr. výhrada svedomia), ktoré by sa vzťahovali exkluzívne iba na určité náboženstvo, cirkev, či jednotlivého nábožensky veriaceho človeka.

V súčasnosti už nie je nikto u nás, čo by osobne zažil vládu teokracie, aby vypovedal o jej bohumilej evanjelizačnej činnosti. Nespočetnekrát sa však v dejinách ľudstva potvrdil názor – daj človeku moc a až vtedy zistíš, aký vlastne je. Cirkev už v  minulosti to zjavne ukázala, a aj teraz, keď už nemá absolútnu moc, neraz ukazuje aká vie byť netolerantná, pretože inak to ani nevie, nakoľko jej podstata je diktátorská.

Možno by sa zdalo, že v súčasnej dobe, keď do Európy plazivým spôsobom eskaluje islam je potrebné oživiť kresťanstvo ako protitlak tejto expanzie. Avšak o to tu ide – o moc. Ponúknuť občanom Európy jedinú alternatívu krvavého boja za naše tradície a tým sa zvýrazniť ako morálny líder spoločnosti a poukázať na nemožnosť demokracie sa stým vysporiadať. Myslím si, že jediné riešenie tejto záležitosti, nie je boj, ale ignorovanie rozprávok jednej i druhej strany a oddeliť štát už navždy od stredovekých praktik násilia a teda i od zasahovania do vývoja spoločnosti na základe náboženských domnienok.

Väčšina textu tejto knižky bola už zverejnená na blogoch novín, no postupne som bol „diskutujúcimi“ nálepkovaní – od hlupáka, ktorý ničomu nerozumie,  cez rôzne nadávky, či vyhrážky, že po smrti mi to Boh spočíta, až po „seriózne“ označenie za militantného ateistu, ktorý hanobí náboženské presvedčenie. I keď hanobenie, či rúhanie ako to chápu tzv. ochrancovia viery môj zámer nikdy nebol, len som nevedel pochopiť ako sa môže niekto pokladať za kompetentného, vzdelaného a nezaťaženého predsudkami, keď ako dôkaz pokladá  nepodložené predstavy nevzdelaných ľudí len z jednej židovskej sekty a to až s pred 2.000 rokov.

Knižka je obvinením náboženstva, preto nečakajte, že v nej nájdete nejaké pochvaly na náboženstvo i keď v súčasnosti je kresťanské náboženstvo už pokrytecky tolerantnejšie voči spoločnosti a i viac sa stará o potreby ľudí ako to bývalo v minulosti.  No akonáhle sa cirkev niekde dostane k rozhodovaniu, diktátorské štruktúra cirkvi toleranciu a ohľaduplnosť okamžite zavrhnú. Preto chcem písať priamo bez okolkov tak ako to je, nebudem brať ohľad na to, že niekto dal celý svoj život viere, že je to tradícia našich dedov, a že z toho titulu sa bude niekto cítiť urazený.

Ohľaduplnosť a ustupovanie, ba ani návrhy ponižujúceho kompromisu nikam doteraz neviedli, ale práve naopak odluka cirkvi od štátu sa posúva do nekonečna, za to sa realizuje odluka štátu od škôl a od vedy. Tento opačný trend, ktorý zaznamenávam na Slovensku, nám chce „ordinovať“ náš život už i dekrétmi, zákonmi, či nevypovedateľnými medzinárodnými zmluvami. Taký to nátlak už nemožno riešiť podľa  známej ľudovej „múdrosti“ o ustupovaní múdrejšieho, pretože nám hrozí, že zostaneme zaslúžilými hlupákmi.

Polemika o opodstatnenosti náboženstva sa točí okolo predstavách o existencie, či neexistencie  Boha a oprávnenosti jeho vyznávačov riadiť našu spoločnosť a zasahovať i do školstva, armády, či činnosti vedných oborov.

Všeobecne veda i keď nemá konečné odpovede o vzniku Vesmíru, či života, a len postupne odhaľuje tajomstvá prírody dokázala za pár desiatok rokov viac ako kresťanské náboženstvo za 2000 rokov. Samozrejme, že pri vysvetľovaní mojich argumentov sa budem opierať o vedné poznatky. I keď nie som odborník na všetky obory vedy – môžem sa dopustiť i veľa nepresnosti, avšak ide mi o to, že je lepšie hľadať odpovede a vyvolávať pochybnosti, ako sa uspokojiť s predstavou, že netreba sa na nič pýtať, pretože Boh vie najlepšie čo je pre nás dobré.

Na základe diskusií ohľadne náboženskej ideológie som sa rozhodol venovať hlavne katolíckemu náboženstvu a jej cirkvi, pretože sa najviac snaží zasahovať do vývoja spoločnosti. Z rímsko-katolíckeho náboženstva v priebehu rokov vzniklo okolo 360 kresťanských sekt, ktoré si svojim učením vzájomne odporujú. Nemám záujem argumentovať voči katolíckemu náboženstvu jednotlivými pochybnými odlišnostiami, z ktorých vyplynuli rozdiely medzi sektami, ale budem sa držať názorov a činnosti veriacich, ktoré vyplynuli z Biblie i keď každá sekta tvrdí, že len jej učenie je pravé a vychádza z Biblie. A čo sa týka dôkazoch o viere v existenciu Boha, či oprávnenosť konať v jeho záujme – budem sa snažiť len vyslovovať pochybnosti o oprávnenosti ich argumentov. Zistil som totiž, že rozoberanie konkrétnej náboženskej dogmy, ktorá môže dokonca i vychádzať z Biblie je neúčinné. Jednotliví veriaci, či sekty si vysvetľujú Bibliu po svojom a nevedia sa zhodnúť ani na tom čomu je vlastne treba veriť. Preto každý pokus o kritický pohľad na “kresťanskú dogmu” okamžite nasledujú námietky typu “ale tomuto ja vôbec neverím!”- čo nielenže zničí diskusiu, ale vyvolá polemiku o hlúpostiach.

Táto knižka nebola inšpirovaná neviditeľným Bohom, ale myšlienkami konkrétnych ľudských mysliteľov ako napr. Jim Al-Khalili,  Marián Baťala, Matej Beňo, Mark Cleveron, Charles Darwin, Richard Dawkins, Chester Dolan, Ján Dudáš, Jevgraf Kaljenevič Duluman, Sigmund Freud, Stephen Hawking, Hans-Adam II, Christopher Hitchens, Ladislav Hubenák, Robert Green Ingersoll, Lawrence Maxwell Krauss, Jozef Krško, Hans Küng, Paul Kurtz, Erich Mistrík, Friedrich Nietzsche, Alexej Raju, Adam Roman, Bertrand Russell, Rastislav Škoda, Filip Tvrdý,  François Marie Voltaire, a iných…, ale aj anonymnými prispievateľmi z  rôznych internetových diskusií. Tieto postrehy sa pokúsim zhrnúť do názoru ateistu k náboženským otázkam. Myšlienky hore menovaných vždy presne necitujem, ale nimi inšpirovaný prispôsobujem ich myšlienky k námetu knižky – dúfam, že mi to odpustia.