ateista

Vedecká správa dvadsiateho storočia hovorí, že hmota a energia sú navzájom vymeniteľné, čo znamená, že medzi hmotným a nehmotným svetom nie je pevná čiara.

Avšak aký má v skutočnosti nehmotný svet vplyv na hmotný svet už dávno nie je dôležité, pretože riešenia tejto otázky sa zmocnili samozvaní náboženskí vykladači. Potom viera v niečo, je jedno čo to je, a či sa to dá rozumovo vysvetliť nehrá rolu, pretože oni mali moc vštepiť túto vieru do nezrelých mozgov malých detí a spáliť knihy, ktoré učili opak. Ak má niekto absolútnu moc, násilím si stáročiami vybuduje i pevnú vieru a to jednostranným diktátom. Kto učí žehnať, učí aj preklínať!

Ale i u pobožného človeka musí predsa jeho Ja upozorňovať, že kresťanská viera sú len mýty, ktoré mu síce dávajú útechu, ale sú to len príbehy zaváňajúce účelovosťou?  Možno áno, ale vo svojich úvahách až k takému logickému záveru nedôjde, pretože sa takýmto myšlienkam vyhýbajú. Skôr uveria tomu, že len oni sú tí najdôležitejší ľudia na tejto planéte, pretože bez ich oddanosti k Bohu by tento svet už dávno zanikol.  Niektorí sa i rozzúria, ak zapochybujete o ich presvedčení, lebo aj sami majú akýsi temný pocit, že nie je všetko tak, ako bolo napísane vo svätých knihách. Preto siahnu po prenasledovaní, vojne, cenzúre a prísnej výchove, ako hlavnej požiadavke štátnického umenia.

Svet ale potrebuje otvorené srdcia a nezaťaženú duchovnú vnímavosť; to sa ale nedosiahne strnulými náboženskými predstavami. Niektorí síce hovoria, že aj keď kresťanstvo nie je úplne pravdivé, aj tak prinieslo rovnosť, lásku a sociálnu súdržnosť ľudí.

Aká rovnosť, láska keď kresťanská viera nezabránila vojnám a prenasledovaniam za iné názory. Od čias Rímskeho štátu, keď sa cirkev dostala k moci, bola trvale v stave vojny s niekým, alebo nútila ľudí bojovať medzi sebou za nejakú pravdu. A aj ten, kto velebí boha ako lásku, tiež nezmýšľa dosť vznešene o podstate lásky. Nechcel byt tento Boh aj sudcom? On nás predsa nenávidí a posmieva sa nám, sľubujúc plač a škrípanie zubov. Milujúci však miluje bez ohľadu na odmenu a odplatu. Pravá láska chce viac, chce aby sme sa smiali a nie sa triasli od strachu. Preto ani pri najlepšej vôli nemôžem pripustiť, že by bola sociálna súdržnosť možná len pomocou účelovej lži a strachu z neobmedzenej diktatúry. Na sebaobranu ju netreba, ak stačia rozumné argumenty.  Ani rozdielnosť názorov nebrzdí zdravý vývoj spoločnosti, práve naopak, ale k tomu treba parlamentné pravidlá demokratickej spoločnosti a nie pravidlá diktatúry jedného presvedčenia.

Doterajšie jednostranne heslá cirkvi zneli: Nechaj svet svetom byť. Nepohni proti nemu ani prstom. Nechaj nech kto chce, ľudí škrtí, bodá a zdiera a trhá: nepohni proti tomu ani prstom, veď Hospodin ich sleduje. A svoj vlastný rozum aj ten chyť za hrdlo a škrť – tým sa naučíš zriekať sa tohto sveta, avšak to čo je proti božiemu učeniu to treba ničiť a ohovárať, pretože je to choré, rozbíja zaužívane zvyky, rodinu a hlavne to otravuje pevnosť viery. Dokonca niektoré kresťanské sekty potrebu tohto boja zdôvodňujú proroctvami, že v momente keď národy vyhlásia celosvetový mier a bezpečie, vtedy vyhrá Satan a nastane koniec sveta.

Preto si myslím, že títo dobrí ľudia nikdy nemôžu hovoriť pravdu, pretože nevedia čo je pravda – ustupujú a poddávajú sa, ich srdce opakuje po druhých, a to tých ktorým ide len o moc, ich dôvody poslúchajú – ten však čo poslúcha iných, nepočuje sám seba.

Myslím si, že správne heslá by mali byť: Robte si, v rámci svetských zákonov čo chcete, – ale staňte sa najprv takými, čo vedia chcieť. Len ten vie čo je dobré a čo zle, kto tvorí. Tvoriť, to jedine možno nazvať vykúpením z márnosti života.

Ideálna spoločnosť nie je taká spoločnosť, ktorá by bola riadená nejakou sociálnou, či náboženskou  inštitúciou, podľa ktorej by museli byť všetci čestní a pracovití, a len ona by mohla na nich parazitovať, či ich podvádzať v mene zachovania si moci ba aj vraždiť na základe nejakej anonymnej vyššej spravodlivosti. Parazit nikdy nechce milovať a predsa chce žiť z lásky.

Postupom civilizácie sa svetské tresty stávali stále istejšie a božské stále neistejšie. Ľudia nachádzajú stále viac dôvodov pre predpoklad, že ich chytia, ak budú kradnúť, a stále menej dôvodov pre predpoklad, že ich boh potrestá, pretože sa môžu vyspovedať z hriechov a oľutovať ich.  Nepokradneš, Nezabiješ – sú posvätne slová, i keď najlepšie sa lúpilo a vraždilo, keď bola pravda na našej strane – no nezabila sa tým sama pravda? V civilizovaných spoločnostiach, kde náboženstvo nehrá hlavnú úlohu sa menej kradne, pretože vedia že môžu byť potrestaní tu na zemi a ani nerobia radi to čo nechcú aby niekto robil im. Na svete je veľa dobrých vynálezov, niektoré užitočné, iné príjemné a niektoré sú i škodlivé, ale je na nás, aby si každý našiel vlastnú cnosť, ktorá pomôže riešiť problémy a preto je žiaduce svet milovať a nie ho odpisovať.

Ale náboženstvá túto demokratizáciu názorov odmietajú, tvrdiac veľmi často, že len oni sú držiteľmi pravdy, dokonca zjavenej pravdy. Tento dogmatizmus ich zbavuje úžitku z postoja systematickej pochybnosti, ktorý tak oplodňuje vývoj spoločnosti ale hlavne rozvoj vedy.

Zázraky potvrdzujúce vieru, sú pochybné už z toho dôvodu, že sú zafarbené vierou hlásateľa zázraku. Napr. mal niektorí protestantský mystik  kedy zážitok s Pannou Máriou?  Alebo ak svedkovia zázraku vo Fatime v roku 1917 povedia, že videli slnko tancovať, môžem veriť ich halucináciám; áno, videli to, čo opisujú; no súčasne v tej chvíli videli to isté slnko milióny iných ľudí a netancovalo im pred očami.

Príliš dlho sa týmto ľuďom dávalo za pravdu: tak sa im dala nakoniec aj moc – a teraz kážu: Nemáte chcieť. To sú kázne vedúce k sluhovstvu. Dobré je len to, čo povedal náš učiteľ, ktorý sám vzišiel z ľudí s malým duchom, ten impotentný svätec a zástanca malých ľudí, ktorý si sám dosvedčil: „Ja som – pravda“

„Človek je zlý“ tak vraveli múdry. A preto sa musí úplne poddať Bohu. Ale je to naozaj pravda? Lebo zlo, t.j. i iný názor je najlepšia sila, ktorá poháňa človeka. Použitým podobenstva, tak ako je u veriacich zvykom by som povedal: Aby mi blesk už viac neškodil, nestačí ho zvádzať, zašliapať do zeme, ale lepšie mať snahu sa na ňom poučiť, tak aby s nami spolupracoval.

Čo sa pokladá za „dobre“, tomu sa pobožní naučili veriť bez dôkazov. Keďže zdôvodňovanie budí ich nedôveru nemožno preto tieto „dobré“ skutky analyzovať! Ľudia sa zo „zlého“ poučia, ale škoda, ktorú spôsobia dobrí ľudia je najškodlivejšia, lebo sa neanalyzuje, ale oslavuje. I keď sa hrdia tí, čo označili niečo dobrom tým, že neklamú, vieme už, že schopnosť neklamať neznamená ešte, hovoriť pravdu.

Ten čo povedal, že boh je duch a nie nejaké zviera či vec- urobil na zemi najväčší krok a skok k neviere: ten výrok sa už nedá napraviť, pretože týmto sme odstránili osobnú zodpovednosť a dali ju kdesi do prázdna, čo je síce pohodlné, ale pritom sme sa dopustili toho, že nám vlastný duch celkom ufrnknúl!  Potom je lepšie radšej nijakého Boha, radšej si robiť osud na vlastnú päsť, radšej byť bláznom, radšej sám byť bohom.

Slová žalmu: „Riekol blázon v srdci svojom: Niet Boha.“ – sleduje zámer ako urobiť z použitia rozumu bláznovstvo. Vo svojom srdci máme skôr stáročiami zakódovaný pravý opak, t.j. zbabelosť, ktorá nás núti ruky spínať – ten vnútorný zbabelý diabol nám nahovára : „Boh je, treba sa báť!“ Keď sa tomu poddáme i dospelí začnú blázniť, pričom sa im trepoce srdce rozkošou i zlobou, že sa zase stanú detičkami, a budú mať oporu v otca. Že sa konečne budú slobodne správať ako detičky, totiž, úprimne modliť, ruky spínať a pane bože volať! Ale teraz už je načase opustiť túto detskú izbu, kde sa udomácnili všelijaké detinskosti. Samozrejme, že ak zostaneme maličkí, vojdeme do toho detského nebeského kráľovstva. Ale veď my už nechceme do kráľovstva nebeského: stali sme sa mužmi – tak chceme kráľovstvo pozemské.