ateista

Hovorí sa, že viera nás robí šťastným a preto je pravdivá. Veríme v Boha, či v niečo iné utopistické, pretože nám to dáva uspokojenie, nádej a tiež zmysel života. Avšak pokiaľ viem, tak takáto viera je založená len na sľuboch a víziách, pričom šťastie a nádej sa podmieňuje absolútnou vierou. Údajný dôkaz sily viery, je v podstate zase len viera.

Viera v Boha ako imperatív je veto proti vede. Pavol pochopil, že jeho halucinácie a vyrobené potrebné lži sa dajú zakryť len vierou,  a až neskôr cirkev pochopila Pavla.

Ak má veriaci pochybnosti, kňazi veriacemu odporúčajú, aby si vždy uvedomil v čo verí a okamžite pochybnosti zmiznú ako para nad hrncom. Podobne radil i tajomník komunistickej strany Jakeš svojim spolu straníkom „Ptáte se mně soudruzi, komu teď věřit; říkám vám: věřte straně!“

Slovné spojenie „vernosť viere“ je z pohľadu rozumu nebezpečný nezmysel a aby sa v tom nikto nešpáral, tak ju  v každom náboženstve, resp. v diktatúre zakrýva trest, ktorý príde, ak neuveríte a práve strach zakrýva očí miliónom ľudí, ktorý sa boja a ničia si život pre nič za nič.

Odporúčanie realistov, že treba hľadať fakty, ktoré sú nezávislé na ľudskej vôli, kým pravda je vždy niečia je pri často rozporuplných dôkazoch nie vždy presvedčivé. Pretože existujú i rozdielne názory na samotné fakty. Hovorí sa tomu aj uhly pohľadu. To je čarovné pomenovanie našej snahy prispôsobiť fakty jedinej pravde – tej našej. Akoby dialóg nebol spôsobom, ako sa obohatiť o nové vedomosti, ale len súbojom o to, kto vyhrá.

Otázky prečo a načo sme tu,  či potrebujeme motív ideálu k lepšiemu životu vyplýva z myšlienky, že ľudstvo samo od seba nie je na dobrej ceste a potrebuje byť riadene božskou rukou. Otázka pôvodu morálnych hodnôt vyplynula z náboženstva, ktoré budúcnosť ľudstva dalo do rúk biblie. Táto „svätá kniha“ poskytuje uspokojenie božou múdrosťou a božím riadením osudu ľudstva. To, že ľudstvo sa týmto dostalo do najhorších rúk z titulu svojho rozvoja, chápeme až teraz.

Viera a pravda je rozdiel. Väčšina národa vplyvom katolíckej propagandy je presvedčená, že starý Rím znamenal despotizmus a kresťanstvo prinieslo ducha slobody. V skutočnosti opak je realitou. Kresťanstvo nás pripravilo o plody antickej vedy a kultúry pričom otroctvo nezrušilo, ale ho pretvorilo do vyššej formy – dobrovoľného otroctva. Kresťanská cirkev nenechala nič čo malo hodnotu aby z toho neurobila bezcennosť; z každej pravdy lož, z každej čestnosti duševnú podlosť.

Už samotný fakt, že neexistuje iba jedno náboženstvo, jeden svetonázor  vylučuje existenciu jedného Boha, jedinej správnej cesty, ale ukazuje skôr na to, že radosť zo života je v hľadaní ciest odhaľovania zákonov prírody a tiež v tom, ako ich správne využiť pre kvalitné žitie, a nie v uzatvorení sa  do konzervatívnych tradícií, či viery v nepodložené zjavenia.

Otázkou je, či viera v nevyspytateľného Boha, alebo viera v nevyspytateľnosť evolúcie prírody je potrebná pre zmysel života. Oba tieto extrémne presvedčenia však ako rozhodujúci názor nič neriešia, pretože naplnenie života u oboch nemožno plne ovplyvniť, a tak v praktickom živote nutne spôsobujú nebezpečnú polarizáciu spoločnosti. Potom bude možno lepšie a to vzhľadom na upokojenie a potrebnú spoluprácu ľudí s rôznou vierou prijať nejaký konsenzus, ktorý síce pokrytecky upravuje jednotlivé „pravdy“ do prijateľnej formy, avšak dovoľujú v pokoji sa niekam posunúť. V tomto smere sa nesú i súčasne dohody medzi dvoma extrémami.

Jedni si hovoria kresťanský demokrati, hoci kresťanstvo nikdy nebolo demokratické a druhí si hovoria humanisti pričom vychádzajú z evolúcie, ktorá je všetko iné, len nie humanistická.

Mňa osobne protistrana zaradila medzi militantných ateistov, i keď pôvodne som nemal takéto ambície. Vstúpil som do tohto blogu len preto, lebo sa mi nepáčili „žvásty“ o úpadku morálky a blížiacom sa konci sveta. No aby som svojim argumentom dal väčšiu váhu musel som riešiť i existenciu Boha. I keď zbraňou nikoho neohrozujem, ale preto, že sa neustále pokúšam zabiť Boha, som militant.

Dokázať, že Boh neexistuje, nie je možné – avšak dokázať, že viera v Boha je účelovo priživovaná výmyslami, by možno bolo priechodne u premýšľajúcich. Takže zhrniem len jeden pohľad na vieru a to škodlivosť viery v kresťanského Boha. To, že takto radikálne neanalyzujem i vieru v evolúciu, či vieru v mimozemšťanoch je prirodzené – na to tu by mala byť v rámci dialógu protistrana.

Pojem boha bol vynájdený ako protiklad k pojmu život. Proti prirodzenosti života –  morálka Boha, ktorá získala najvyššie pocty a ostala nad ľudstvom visieť ako najvyšší zákon. Učí pokore až do takej miery, že pohŕda inštinktami života. Privádza telo v hanbu., čím ho považuje za čosi nečisté. Morálka odosobnenia sa od tela, popiera základy života.

Pojem záhrobia – „pravého sveta“ bol vynájdený, aby znehodnotil jediný svet, ktorý existuje – aby v pozemskej skutočnosti nenechal žiaden cieľ, nijaký dôvod, nijakú úlohu.

Pojem duše a dokonca nesmrteľnej duše bol vynájdený, aby sa pohŕdalo telom, a svätá bola len imaginárna duša, čo spôsobí ľahostajnosť k vážnym otázkam potravy, bývania, svetského duchovného vzdelávania, vyliečenia chorých a tiež k vede ako prostriedku v boji proti prírodným živlov. Miesto vedomosti o postupoch na predĺženie života, či rozvoja technológií za účelom ochrany ľudstva – spása duše.

Pojem hriechu bol vynájdený zároveň s príslušným nástrojom mučenia, pojmom slobodnej vôle, ktorá má v prvom rade odolávať pokušeniam, tak aby pomiatli inštinkty; a aby z nedôvery k inštinktom sa vytvorila morálka. Hriech, táto forma sebaprznenia človeka bola vynájdená, aby znemožnila vedu, kultúru a akékoľvek povznesenie človeka. Hriech je medzi bohom a človekom a nemá nič spoločné so svetskými zákonmi. Bez pestovania hriechu v človeku, by kňaz bol bez práce.

V pojmoch nezištnosť, sebazaprenie sa vytvoril prostriedok škodlivosti pre človeka, neschopnosť rozpoznať vlastný osoh, sebazničenie brať ako znak hodnoty, ako povinnosť, svätosť ako to božské v človeku. V tejto súvislosti sa pýtam – odkiaľ pochádza tá úžasná moc ideálu svätého pustovníka na tele zanedbaného asketika. Prečo len v zničenom tele môže byť „dokonalá duša“.

Žiť tak, že už nemá zmysel žiť, to je odkaz evanjelia. Načo zmysel pre rodinu, kolektív, načo spolupracovať, dôverovať, podporovať nejaké spoločné dobro. Toto všetko, čo nie je v biblie je „pokušenie“ odchýlky od „pravej cesty“.  Spása duše je svet, ktorý sa točí okolo mňa a to až do takej miery, že pripúšťam i  prekračovanie prírodných zákonov.

Núdza dovoľuje človeku nemyslieť. Prostredníctvom cirkvi sa táto spása duše zvrhla na tézu, že človeka treba neustále robiť nešťastným. Človek nemá vidieť von, má byť zahľadený do seba, nemá byť svetsky múdry, nemá sa učiť vidieť do vecí, má trpieť … a trpieť tak, aby stále potreboval kňaza.

V pojme dobrého človeka sa predstavuje všetko slabé, choré, nepodarené, to čo nemá prežiť a človeka s budúcnosťou so schopnosťami pokladať za zlého.

Kňaz potrebuje degeneráciu ľudstva, preto rád vyhľadáva a nálepkuje snahy človeka ako úpadok, lebo si myslí, že len tak môže ovládať veriacich. Aký zmysel má veriť pojmom morálky typu duša, duch, slobodná vôľa, alebo boh ak nie k zotročeniu ľudstva. Ak sa pozornosť odvracia od sebazáchovy, od zvyšovania sily tela, od znalosti, schopnosti a robí sa ideál z opovrhovania tela pre blaho duše, z nesebeckosti a z detskej naivnosti – a tomu hovoria morálka. Keď hovoria, že velebia Boha, oslavujú sami seba; keď vyžadujú cnosti, ktoré potrebujú aby si zachovali postavenie a svoj príjem, urobia si z toho povinnosť. Morálkou sa dá ľudstvo najlepšie ťahať za nos.

Pre upokojenie situácie a potrebnosti prežitia ľudstva do ďalšieho tisícročia, je asi treba neustále prehodnocovať svoju vieru, pretože pravda založená len na fanatickej viere je neobjektívna a v dnešnej dobe atómových zbraní i veľmi nebezpečná.

No ak prijmeme pochybnosti, asi nám to pomôže byť tolerantnejší i keď nie spokojnejší, pretože každý konsenzus obyčajne prináša nudu,  riziko nekonečného prežúvania, ktoré nakoniec môže zatrpknúť, pretože nič sa nepodarí natrvalo dokončiť. Navyše zákonite vzniknú  i protirečivé kompromisy ako napr. obmedzovanie práv rôznych menšín a to nielen na  základe „lásky k blížnemu“, ale i na základe zlepšovania kvality človeka, teda kastovaním ľudí. Jedno je však isté, že tento potrebný konsenzus  zabraní pripustiť taký stav vecí pri ktorom rozhodujú len svätuškári, alebo len nadľudia.