ateista

Je pravda, že nemám hlboké znalosti biblie, či kresťanskej teológie, alebo cirkevného zákonníka. Študium biblie bolo pre mňa veľmi nudné, navyše i texty boli nejednoznačne, ale čo mi najviac vadilo, že boli odtrhnuté od súčasnosti. I keď teológia, či kódex kánonického práva  sa časom prispôsobujú spoločenskej potrebe i tak tieto traktáty mi pripadali veľmi abstraktné,vyumelkované a nezrozumiteľné pre bežného človeka, akoby boli písané len kvôli udržania moci kňazov a to i za cenu úmyselného prekrucovania skutočnosti.

Z tohto dôvodu  je možná pravda, že vieru v Boha som si nahradil vierou v prírodu – v život, či vierou vo vlastnú pravdu. Avšak nebolo inej možnosti, nakoľko vplyvom moderných vedeckých poznatkov sa nevinné omyly ako existencia neba, či mýtus vzniku života stali vyslovene klamstvami a bolo jasné, že trvanie na týchto mýtov je už prejavom choroby. Niektorí kresťania sa pokúšajú zachrániť čo sa dá a vymenili božiu účasť na stvorení Adama za spustenie Veľkého tresku, ale to ozaj patrí do kategórie; topiaci sa i slamky chytá.

Kresťanstvo nemožno skrášľovať a parádiť; viedlo ničivé vojny, všetky základne inštinkty človeka, ktoré viedli k prežitiu dalo do kliatby. Kresťanstvo sa postavilo na stranu všetkého, čo je slabé, nízke – vytvorilo ideál vzdoru voči inštinktom a hodnoty intelektu nazvali hriechom a klamstvom, či pokušením. Kresťanstvo sa nazýva náboženstvo súcitu – z čoho si urobili cnosť, a už len to pôsobí veľmi depresívne. Križuje sa so zákonmi evolúcie čím zachováva pri živote to čo dozrelo pre zánik. Táto „ušľachtilá morálka“ pôsobí ako zachovavateľ biedy. A namiesto riešenia biedy hovorí o „onom svete“, o „Bohu“, o „pravom živote“, o „vykúpení“, o blaženosti. Táto nevinná rétorika  je ale nepriateľská k zachovaniu života.
Pre mňa je zachovanie života poplatné zákonom evolúcie, t.j. inštinkt rásť, trvať, zbierať silu, a dokonca chcieť vládnuť. Kde chýba vôľa mať moc, tam dochádza k úpadku. Blahosklonne opovrhovať „zdravým rozumom“, „dobrým životom“, či „vedou“; vidieť také veci za škodlivé – prízemné nad ktorými sa vznáša „duch“, ktorý uprednostňuje pokoru, cudnosť a chudobu je zvrátenosť. Pravda je postavená na hlavu a vytvorenie ducha je číri výmysel. Čo je pre život najškodlivejšie, to volá „pravdou“ a čo ho pozdvihuje, stupňuje, potvrdzuje, to volá „nepravda“. Zo skutočnosti urobili zdanie a úplne vymyslený svet bol vyhlásený za skutočnosť, čo z ľudí robí idiotov. Slobodnú vôľu zdecimovalo o schopnosti a prezentujú ju ako „správnu“ reakciu na rôzne popudy, „pokúšanie diabla“. Celé je to zamerané k tomu, aby ste sa cítil ako hriešnik a k tomu slúži i vymyseľ dedičného hriechu. Viera musí znehodnotiť rozum, vedomosti a cesta k pravde sa stane zakázanou cestou.

Keď sa objavil pojem „prírody“ ako protiklad predstavy „boha“, teológovia vyrobili z výrazu prirodzený synonymum odsúdeniahodný, lebo svet fikcie má svoje korene v nenávisti voči všetkému prirodzenému – voči skutočnosti. Kresťanstvo učí opovrhovať telom, hygienu odmieta ako zlomyseľnosť (prvé opatrenie po vyhnaní Maurov zo Španielska bolo zatvorenie verejných kúpeľov; len v Cordóbe ich bolo 270).

Samozrejme, že kresťania sa nenazývajú slabými, ale dobrými. T.j. ak je ich boh bezmocný voči nespravodlivosti, vtedy nevyhnutne sa stáva dobrým bohom. Láska je stav, keď človek vidí veci spravidla také, aké nie sú.

Naproti boh zo starého zákona – židovský boh je boh silný, ktorý chráni svoj vyvolený národ i násilím, to síce platilo len na začiatku tvorby izraelského národa. Avšak postupne sa nádeje Izraela začali rúcať. Židia museli zmeniť predstavu o ňom – zbavili sa všetkého prirodzeného a vytvorili boha fungujúceho za určitých podmienok, ktoré určovali kňazi (každé šťastie bolo za odmenu a každé nešťastie ako trest za neposlušnosť – za „hriech“. Pojem „príčiny“ a „následku“ raz navždy postavili na hlavu. Tým sa stalo, že kňazi určovali hodnotu vecí, a kto patrí do ich komunity, čo nijak nepomohlo, ba práve naopak len viac odcudzilo židovský národ voči ostatnej verejnosti. Celú túto filozofiu zjednodušili ako formulku pre idiotov „poslušnosť,alebo neposlušnosť voči Bohu“. O tých čias sú všetky záležitosti života usporiadané tak, aby kňaz bol všade nevyhnutný (pri narodení, svadbe, chorobe, ukončení stavby..) a posvätil ich. Teraz síce Izrael sa vrátil k prvopočiatkom Izraela a dovoláva sa svojej výnimočnosti a ochrane od Boha, čo možno je ešte horšie.

 A i keď kresťanský boh je dobrotivý, maniere starého boha cirkev preniesla i do kresťanstva. A definovali sa do princípu „Boh odpúšťa tomu, čo robí pokanie“, čo v preklade znamená – tomu čo sa podrobí kňazovi.

Každému bolo záhadou proti komu, či proti čomu bolo namierené povstanie, ktorého pôvodcom bol Ježiš. Je zrejme, že tento svätý anarchista vyzval spodinu národa a hriešnikov, aby sa vzbúrili proti skazenosti, výsadám a poriadku, v ktorom vládli kňazi a preto aj umrel z vlastnej viny ako politický zločinec, nie ako sa to prekrucuje, že umrel za viny iných. No ak sa dá veriť evanjeliám – dobrej zvesti, tak bojoval proti každému pojmu času a priestoru, proti všetkému čo je pevné, ako zvyky, majetok, cirkev a ako alternatívu k tomu dával pocit, že len vnútorný svet je ten pravý a večný – „Kráľovstvo božie je vo vás“. Čo by každý fyziológ nazval idiotizmom. Vidieť blaženosť, rozkoš  len v tom, že prestane odporovať a to aj zlému, čo vidí ako lásku a podklad pre spásu je postavené na chorobnom podklade. Dobrá zvesť mala znamenať, že už niet protikladov a nebeské kráľovstvo patrí človeku s detským rozumom.Toto presvedčenie potvrdil i tým ako sa správal pred sudcom, žalobcami, na kríži. Neodporoval, nebránil svoje práva, nikoho nebral na zodpovednosť, naopak trpel. A takýto človek, ktorý sa nevyznačoval žiadnym egoizmom a nevyžadoval žiadne výhody by si želal skorumpovanú cirkev, ktorá robí opak toho, čo hovoria evanjelia? Určite nie, ale bez moci cirkvi by učenie Ježišovo i keď upravené podľa potrieb cirkvi, dávno zaniklo.

Zakladateľ kresťanstva – žid Pavol, chcel moc a vyrobil dôkaz zo svojich halucinácií, že vykupiteľ ešte žije. Čo mu ani on sám neuveril, tomu uverili idioti, ktorým rozhodil svoje učenie a symboly na tyranizovanie a vyciciavanie stáda.

Čo ako jediné prebral i Mohamed z kresťanstva. Pavlov vynález, kňazkého tyranstva, vieru v nesmrteľnosť, čo znamená aj učenie o poslednom súde.

Spracované na motívy Friedricha Nietzscheho.