ateista

Zostatok predchádzajúceho Vesmíru bol mŕtvy, ale nie úplne, pretože obsahoval potencionálnu energiu b podobe temnej hmoty i keď sa choval ako stádo oviec, ktorý prestupoval cez seba. Nič neexistuje večne. Neexistovali v ňom síce žiadne sily (možno až na gravitáciu), ktoré dnes ovplyvňujú vývoj sveta, ale určite to v ňom začalo vrieť, až….

Po expanzie tejto viazanej energie sa transformáciou vzniknutých fotónov, základnej jednotky elektromagnetického žiarenia sprostredkoval i vývoj individuálnych hmotných častíc. Pohol sa i čas, čím sa stalo, že nebolo už cesty späť. Svet sa začal rútiť zo zdanlivej stability do chaosu. Stopy začiatku nového Vesmíru, t.j. kreácie fotónov nachádzame i dnes v podobe pozostatkov gama žiarenia. Toto žiarenie je dnes naším najspoľahlivejším zdrojom informácií o vývoji základných parametroch nášho Vesmíru. Vieme veľmi presne, koľko energie vzniklo a koľko hmoty náš Vesmír obsahuje, a tiež i vek vytvoreného Vesmíru, hoci väčšinu z neho vôbec nevidíme v medzihviezdnom priestore, ba ani netušíme, akej je povahy.

Ako je možné, že z malého bodu hmoty vzniklo tak obrovské množstvo energie. Pochopíme to tak, ak si obrátime Einsteinovu základnú rovnicu E=m.c² , ktorá hovorí o pomere medzi energiou a hmotou. Čo znamená, že menšie množstvo hmoty vynásobené konštantnou rýchlosťou svetla na druhú predstavuje obrovské číslo, čo vyvolá aj obrovské množstvo energie.

Rozpínanie Vesmíru po „výbuchu hmoty“ malo za následok predlžovanie vlnovej dĺžky fotónov a tým postupná strata energie z tohto žiarenia, čím dochádzalo k nevratnej prevahe častíc hmoty nad energiou žiarenia.

Vznik hmoty musel sprevádzať i vznik antihmoty (ktorá má elektrické náboje častíc atómu opačné ako hmota), ktoré spolu nemohli koexistovať a tak sa vzájomne ničili a znova menili na energiu. Avšak víťazná zmes hmoty nad antihmotou predstavovalo niečo, čo neskôr motivovalo i vývoj Vesmíru – aktivitu častíc, ktoré sa vzájomne spájali s cieľom vytvoriť komplexnejšie prvky hmoty. Čo vyústilo do skutočnosti, že už vtedy sa niektoré subatomárne kvazičastice, dokázali vzájomným pôsobením i replikovať, či následne i samé seba opravovať, tak aby „prežili“. Väzba medzi časticami hmoty bola veľmi silná, napriek stále zvyšujúcej sa vzdialenosti po expanzie, čo malo za následok vytváranie lokálnych zhlukov, ktoré sa energeticky stabilizovali do základných prvkov hmoty. Tieto prvky hmoty už obsahovali elektricky kladné jadro z pospájaných častíc ako sú protóny a neutróny, či záporne nabité obiehajúce častice – elektróny.  V skutočnosti vo Vesmíre je prevaha menších častíc hmoty ako je atóm (atómy predstavujú len 4% z celkovej hmoty)

S rozťahovaným Vesmíru, klesala i jeho teplota, čo znamenalo, že ubúdala i energia potrebná na znovu spájanie častíc do jedného celku. Spájanie častíc pri veľkom tresku dokázalo realizovať len vytvorenie najľahších prvkov. I tak vznikla rôzna individualita hmoty, ktorá sa prejavovala vznikom samostatných prvkov ako je vodík, ťažký vodík (jadro obsahovalo protón i neutrón), hélium (dva protóny, dva neutróny), či lítium (tri protóny, štyri neutróny). Elektróny sa voľne pohybovali medzi fotónmi a postupne sa k vytvoreným protónom v jadre prvkov integrovali, čím si Vesmír našiel novú silu pre prežitie v chaose, ktoré vzniklo po výbuchu.

Dan Barker (1949 – ), americký ateista, ktorý pôsobil 19 rokov ako evanjelický kazateľ:

Pravda nevyžaduje vieru, vedci nespájajú ruky každú nedeľu spievajúc „Áno gravitácia je pravda, mám vieru! Budem silný! Z hĺbke duše verím, že čo ide hore, musí padnúť i dole Áaaamen!

Ak by to totiž robili, asi by sme si pomysleli, že sú ohľadne toho čo veria, dosť neistí.