ateista

Oslobodením človeka od náboženského tmárstva nastala doba, kedy Boh začal strácať svoj kredit, pretože ľudia poznali, že bez Boha sú na tom lepšie. Človek sa nepotreboval kajať ani modliť, aby mal schválené to, čo potreboval zmeniť. Tí, čo si myslia, že je to normálne a pritom veria na náboženské povery, zabúdajú nato, že normálne to vždy nebolo. O čom svedčí i priemerný vek dožitia človeka v stredoveku a dnes. Prečo bežný človek viac trpel, keď viera v Boha bola na vyššej úrovni ako dnes. Tento poznatok bol i pre vedecké kruhy dostatočný dôvod k tomu, že sa prestali zaoberať Bibliou, ale hľadali pravdu v prírode.

No cirkev sa nevzdala a Boha vpustila medzi vzdelancov zadnými dverami ako Boha tajomného. Túto najvyššiu bytosť už nebolo vidieť všade, ale zasvätení ju poznali nepriamo len z akýchsi „stôp v piesku“, čo znamenalo, že každá vedecká nejasnosť, či pochybnosť sa dala vysvetliť týmto bohom – bohom medzier. Potom zamotali vysvetlenie jednotlivých pochybnosti natoľko, že ich nevylúčili ako pochybné, ale práve naopak, ešte rozšírili ich mysticko – tajomné poznanie, a to filozoficky tak zložito, že i kvantová fyzika, ktorej nikto nerozumie je pochopiteľnejšia. Porovnanie boha medzier s kvantovou fyzikou je na mieste, pretože poznatky z tejto zatiaľ viac pseudovedy začali využívať nielen podvodníci, ale i teológovia, či niektorí veriaci vedci.

Ale veriaci ľudia nechápu tieto metafory tajomna, a keď nejaký veľký fyzik spomenie boha ako metaforu tajomna, okamžite si pod tým predstavujú boha, ktorý odpúšťa hriechy, odpovedá na modlitby, čo mení víno na krv, čo sľubuje, že budeme žiť i po smrti. A teda je pravda veriť vo svätú trojicu, ukrižovanie a vzkriesenie Ježiša ale i v to, že ma po smrti môže čakať 72 panien. Pretože nikto nevie, či ten boh medzier nie je moslimský Boh.

Nemožno konvergenciu vedy spájať s náboženstvom len vtedy keď sa nám to hodí. Ani nemožno prijať príklad z kvantovej mechaniky akože keď jeden fotón môže prejsť dvoma dierami súčasne, tak si už možno predstaviť i také zázraky ako nanebovstúpenie, alebo, že ma v nebi čaká 72 panien. Nie nemôže, pretože je to nezmysel, ale u tých fotónov sa dá vysvetliť akože energia sa môže presúvať i vlnením.

Teraz akoby Boh už v rozhodovaní človeka nebránil a ani ho nenúti sa ubíjať  neustálym kajaním sa, pretože nato našiel pápež recept a u Boha si to vymodlil. Tak ako teraz vymodlil vakcínu proti covidu, ak by to neurobil, vakcína by nebola účinná. Čo je aj pravda, pretože veľa veriacich by ju neprijala. Tak to je, ozaj závažný argument pre potrebu náboženstva!

Takže vedecké poznatky a ich využitie sú síce samé o sebe fascinujúce, avšak bez ich posvätenia nie sú zmysluplne ako nádej lepšieho života. To je odkaz dnešných premúdrených náboženských mudrlantov.

Úpadok spoločnosti nie je v tom, že človek ak sa zaujíma o poznatky vyplývajúce z rozumu, ktoré všeobecne zlepšujú život súčasnej i budúcej generácie, ale v tom, že znovu začne presadzovať vieru v nezmysly, pretože sa nikdy nemôžu naplniť. Takáto viera pôsobia ako droga, ktorá vám dáva pocit zmysluplnosti i keď až po smrti.

Len s pomocou Boha možno očakávať, že sebarealizácia človeka bude mať odozvu u Boha v podobe spasenia a tí čo to nechápu, pošle Boh rovno do horúceho pekla. Vôbec týmto osvieteným nedošlo, že veda nepodlieha akurát židovsko – kresťanskému Bohu, ale vystačí si aj bez stvoriteľa, či zrodenia Ježiša, pretože veda nemá nič spoločné s náboženskými poverami.

Oživeniu náboženskej filozofie nepomôžu ani špekulácie, ktorými chcú dodatočne náboženskí teoretici upraviť hypotézu stvorenia a to na základe nepopierateľných vedeckých poznatkov. Akože zrazu sa bude tvrdiť, že vznik a vývoj Vesmíru až k človeku bol premysleným plánom neomylného Boha, ktorý nie pár dní, ale pár miliárd rokov experimentovania vytvoril prírodu a stovky miliónov pokusných druhov organizmov, len aby konečne dosiahol vytúžený výsledok – jemu prispôsobený, teda vyvolený druh Homo Sapiens. Ktorému následne dal dušu, aby ho vykúpil z večného kolotoča prírody – čo tiež nemôže byť pravda, pretože i toto vysvetlenie vychádza len z rozprávok a viery, nie z faktov. Ak Vesmír má začiatok i koniec, tak ho musí mať i Boh. Rozdiel je v tom, že nevieme, či Vesmír pravdepodobne mal svoj začiatok výbuchom hmoty (avšak môže ísť i o opakovaný cyklus a potom je Vesmír nekonečný i v čase), za to bezpečne vieme, že Boh vznikol až s človekom.

Nielenže obsah náboženskej viery nezodpovedá existujúcim faktom doterajšieho vývoja človeka, ale stále chápe človeka ako otroka Stvoriteľa. Rozvoj človeka nikdy nesúvisel z náboženskými vidinami, ktoré sa v hmotnom svete nikdy nemôže naplniť. Ale vždy vychádzal z využitia reálnych objavov zdrojov energie v existujúcom svete, ktoré jedine môžu u človeka rozvinúť a to nielen nové schopnosti, ale i novú filozofiu pre jeho životnú silu.

Nemôžem uveriť tomu, že by Boh stvoril človeka na obraz seba len ako sluhu, skôr ak by mal byť jeho obrazom, tak bude tvorivý ako on. Načo si teraz pestuje veriacich ako sluhov, ktorý ho budú neustále velebiť, keď ich nevšímal od svojho stvorenia? Že by mal naraz svedomie? Kto potrebuje predstavu Boha, ktorý ako neukojený diktátor dlhé veky vyčíňal, a ktorý po miliardách rokoch evolúcie prírody a vykryštalizovania človeka, ho teraz potrebuje ponížiť, tak aby sa mu kajal i z toho, čo ani neurobil, lebo inak ho zničí?  Kto potrebuje nazvať objavovanie prírodných zákonov bez súhlasu Boha rúhaním? To nie je milujúci Boh, ktorý nás akože stvoril na svoj obraz, to vychádza len z predstáv samozvaných mocichtivých hovorcov Boha!

Alebo máme rozumieť tomu tak, že tento pravý obraz Boha, ktorý bol vykúpený z kolotoča života má zničiť prírodu ako nezdarený experiment, pretože príroda neustále oponuje a sama nechce dobrovoľne zaniknúť. Za čo bolo človeku prisľúbené, že sa stane večným duchom, to jest bude navždy mŕtvy. Ak by toto mal byť zmysel života človeka, tak potom predobraz Boha – nie je rozumný človek ako priateľ prírody, ale hrobár prírody, ktorý si podpíli haluz na ktorej sedí. Tvrdenie, že príroda nie je dôležitá, pretože v nebi príroda, či zvieratka neexistujú, ale podľa písma je tam sveta žiť i keď tam budú existovať zasa páni, ale už svätí páni. Preto si treba na uctievanie Boha zvyknúť, i keď ho nikto nevidel, čím túto nezmyselnú úlohu podrobenia sa vyvolením len schvaľuje. Kto niečo také potrebuje, aby život a príroda bola dehonestovaná ako nedôležitá? Čo je krásne na tom byť otrokom vidín, teda byť mŕtvy už za života?

Michel de Montaigne, franc. filozof (1533 – 1592):

V nič iné, tak pevne neveríme, ako v to, o čom najmenej vieme.