Ak život človeka sa riadi podľa ilúzií hovorcov „pravého“ Boha, tak nerieši jeho skutočné záujmy, ani jeho nádeje. Človek, napríklad chce poznať Vesmír do ktorého hodlá vstúpiť, no v tom mu nijako nepomôžu biblické vedomosti o nebi z doby bronzovej. Vo Vesmíre nie je žiadne nebo, žiadny Boh nesedí na tróne, kde má po svojej pravici svoje super ego Ježiša. Vesmír predstavuje veľké neznáme nebezpečenstva pre život, ktoré bez pochopenia zákonov hmoty a energie nemôže zvládnuť.

Náboženstvo vzhľadom na prijaté nemenné dogmy už nemôže zmeniť nezmyselnosť vytvorených nebeských štruktúr. Preto náboženskí predstavitelia poznatky vedy ignorujú a hľadajú vysvetlenie mimo realitu a to v legendách, ktoré si sami vytvorili. Pre veriacich je stále bližšia zromantizovaná biblická doba, keď ľudia sedeli okolo ohňa a rozprávali si neuveriteľné božie príbehy, ako by pracovali na vedomostiach o skutočnom fungovaní prírody.

Poznať zákony prírody je ďaleko fantastickejšie, avšak to vyžaduje byť otvorený k prírode cez poznatky z vedy. Príroda sa miliardy rokov vyvíjala, nebola vyčarovaná Bohom, či vyfantazírovaná nejakým Metrixom, ale sa vyvážené navzájom prepojovala a doplňovala, tak aby prežila. Pravý človek nie je ani podľa ateistov len stroj, ktorý nechápe pocity, emócie a je vedený len rozumom. Bez pocitov, by vôbec nevedel, že existuje, a že existuje svet okolo, avšak ak chce uspieť v tomto svete musí využívať to čo je jeho najväčšia zbraň – rozum.

Tárať, že močiare stvoril Boh preto, aby žaby mali kde žiť je kladenie následku pred príčinou, čo je v náboženskej filozofie základ uvažovania. Močiare nestvoril Boh, ale sa prirodzenou cestou ustálili ako stabilné prostredie. Do tohto prostredia vstúpil živočích, ktorý ešte nebol žabou, ale stal sa ňou až vtedy, keď sa prispôsobil prostrediu. Prečo vstúpil do prostredia v ktorom sa musel prispôsobovať, pretože tu našiel obživu a mohol sa tu i bezpečnejšie rozmnožovať a skrývať pred predátormi. Teda cieľom života nie je prechod do nejakej snovej virtuality, ale prechod do skutočného sveta, ktorý dokáže ovládať.

Prečo píšem i o vede, keď som sľúbil, že články sa budú týkať rozboru náboženstva. Veda nie je náboženstvo, a preto ako jediná činnosť sa so svojimi znalosťami hodí na analyzovanie náboženstva, nakoľko vychádza len z potvrdenej skutočnosti. Analyzovať kresťanské náboženstvo podľa predstáv iného náboženstva je strata času, pretože to by sme sa museli zaoberať len inými predstavami, vidinami, či ilúziami, ale nie realitou.

Ba ani pravidlá náboženskej morálky nestvoril pre nás Boh, ale vyvíjali sa postupne podľa potrieb doby. Morálka stanovená kresťanským náboženstvom vznikla počas vlády otrokárov a preto platí len pre tú dobu. Vnucovať nám túto morálku ako neomylnú je nepochopenie rozvoja života. Správna morálka moderného človeka má rozvíjať hlavne rozum, tak aby spolupracovala i s prírodou, a nie aby ho zotročovala a ničila. Biblická morálka, vytvorená otrokármi sa preto netýka ochrany prírody, či chamtivosti ľudí, ale sleduje hlavne ochranu otrokárov.

Ako môže byť správna morálka, kde dobrý, či zlý pán má vždy pravdu, že žena má práva na úrovni dieťaťa, ba ešte nižšie, že život tu na Zemi je len skúška zo znášania utrpenia, že pochybnosti nie sú chápané ako zámer niečo zlepšiť, ale ich treba podľa inštrukcií „Boha“ ihneď likvidovať a to aj spolu s ich autormi.

Napriek tomu, že náboženstvo bolo vytvorené za účelom presadanie len jedinej pravdy, ktorá vyhovuje vyvoleným i tak bude bežný veriaci tvrdiť, že veda nemôže nahradiť všetky potreby človeka. Keď opýtate o aké potreby ide, ktoré veda, či demokracia rozhodovania nedokáže nahradiť, ba i vylepšiť, tak sa napríklad dozviete, že viera v Boha vytvára útechu v lepšiu budúcnosť a stanovuje vyššie pravdy. Že by otrokár raz urobil z ľudí slobodných, to ozaj môže byť len rozprávkový sľub. A čo sú to tie vyššie pravdy, že otrok bude vždy otrokom a otrokár vždy pánom? O takéto sľuby by nemal nikto stáť, pretože otroctvo ducha je absolútne otroctvo pri ktorom budeme slúžiť už ako plnohodnotný otrok aj v myšlienkach.

Alebo tvrdenie, že bez viery v lepšiu budúcnosť nastane depresia. To áno, ale prečo viera v rozprávkové nebo a peklo, ktoré nikto nedokáže potvrdiť by malo zahnať túto depresiu? Skôr opačne vyvoláva úzkostlivé otázky.

Tu nejde o skutky, ktoré by zaháňali depresiu, tu ide o vymývanie mozgov, aby ľudia príliš nerozmýšľali nad zmyslom života a tak pochopili, že najvyšší zmysel života je podriadiť sa, lebo inak žiadne milé pohladenie od cirkevníka nebude. „Môže nás uzdraviť, pretože On je Boh všetkej útechy. On je ten, ktorý vie potešiť v každom našom súžení (2 Kor 1.3-5)“.

Martin Luther (1483-1546), nemecký teológ:

Rozum je diablova nevesta a najväčší nepriateľ Boha. Každý kto len chce byť kresťanom musí svoje oči odtrhnúť od svojho rozumu. Viera musí pošliapať pod svojimi nohami všetok rozum, vnímanie a chápanie (zväzok V, 423).