Ak viera i keď potvrdená tradíciami nepotrebuje žiadne dôkazy o svojej reálnosti, potom nepredstavuje nádej, ale ako povera vytvára len chorobnú závislosť. Poznatky z histórie a vedy ukazujú, že človek si vytvorí  lepšiu budúcnosť aktivitou, ktorou ruší pochybnosti a rozširuje svoje schopnosti.

K tejto téme hodlám uverejniť niekoľko článkov. Aby som presnejšie vykreslil túto tému začnem od začiatku vývoja človeka.

Príbeh vzniku človeka nie je rozprávka o Stvoriteľovi, ktorý nás stvoril počas obeda, ani rozprávka o kráľoch, ktorí vytvorili civilizáciu človeka na bojových vozoch, ale vzišiel z dlhého a komplikovaného vývoja hmoty, ktorá sa sama dokázala brániť degenerácie. O tom, že človeka vytvorila a naďalej tvaruje hmotná príroda, existujú reálne dôkazy, kým o domnienke, že človek bol stvorený ako sluha niekomu, kto ani nepatrí do hmotného sveta, sú len predstavy prefíkaných šarlatánov. Tvrdenie, ktoré sa neopiera o dôkazy, ale dopredu vytvára príčinu vzniku je len predstava, ktorá ozaj patrí do rozprávkových príbehov. Ba ani tam nie, pretože význam stvorenia sa nechápe ako rozprávka o víťazstve dobra, ale ako dôvod večnej pokory a uctievania Stvoriteľa, ktorého nám prezentujú ľudia chtivý moci. No nikdy takéto ilúzie vytvorené ľuďmi za účelom moci neboli nesmrteľné tak ako i ľudia, ktorý ich vytvorili.

Náboženská viera, vytvorená v dobe otroctva nás môže viesť len ako nádej do lepších zajtrajškov otroka, ale nie nádej pre slobodného človeka. Pretože toto vysnívané otroctvo už nesleduje len otroctvo tela, ale otroctvo rozumu, ktorým si máme vykúpiť milodary od svojho stvoriteľa. Kto nechápe tieto nádeje ako dobro a nepodriadi sa, musí byť večne zatratený. Teda pochybujúci, využívajúci vlastný rozum sú nepodarené výtvory neomylného Boha, ktoré je treba ihneď zničiť, pretože môžu nakaziť armádu nespochybňujúcich sluhov vyvolených. Ani do vymysleného neba predsa nemôže prísť taký, ktorý by sa nedokázal večne poklonkovať svojmu pánovi. Preto úloha vyvolených daná „Bohom“ je prevychovať od prírody slobodného človeka na otroka, a to tak, že ho spasí aj od rozumu.

Avšak Vesmír, Zem a hlavne život sa počas miliardy rokov vyvíjal inak, nie podľa pravidiel cirkvi vyrobených v diktátorských spoločnostiach, ale vždy sa riadil aktivitou organizmov v hľadaní trvalého miesta v prírode. Jeho vývoj nepodliehal žiadnym „božím“ pravidlám ale učil sa prežiť na vlastných chybách a to spôsobom  pokus – omyl – znova pokus. Prežili len tí, ktorí v mori príležitosti sa skôr zorientovali. Prežiť znamenalo vedieť v konkurencie ostatných organizmov lepšie využívať zdroje dostupnej energie. Vesmír i naša Zem je prirodzené nestále prostredie. Preto život nebol niekým stvorení, ale stvorila ho aktívna obrana hmoty proti svojmu zániku. Vznik organizmov a prírody sa ďalej rozvíjal do stále sofistikovanejších organizmov až dospel k človeku. Teda i človek vyšiel z prírody a to nielen preto, že je zložený z toho čo vytvorila príroda, ale hlavne preto, že je stále na nej závislí. Viera v duchovno nesplodila človeka, len vyvolených a ich náboženstvo, ktorá si ho pretvorila pre vlastne potreby.

Sigmund Freud (1856 – 1939), zakladateľ psychoanalýzy:

Náboženstvo je ilúzia, ktorá pochádza z nášho pudu sebazáchovy.