ateista

Po uchopení moci katolíckou cirkvou v Ríme nebol len ateizmus hrubo potláčaný. V tej dobe temna sa šírila téza: V záujme záchrany duše, treba všetko zničiť hoci aj telo. Pálili sa celé knižnice, búrali sa nielen náboženské stavby, bránilo sa svetskému vzdelávaniu, vraždilo sa, pretože  kresťanstvo z toho nič nepotrebovalo, nakoľko to stálo v ceste absolútneho uchopenia moci pápežom. Tieto čistky však neprebehli len v Ríme.

Otázkou vždy bolo, kam sa podeli všetky vzácne rukopisy Alexandrijskej knižnice? Kde zmizli vedomosti – papyrusové zvitky starých škôl a dokumenty na ktoré písali svoje objavy najznámejší vedci z vtedajšieho sveta, ktorí sa schádzali na dvore faraóna. Najväčšiu stratu táto knižnica zažila v r.391, keď Atanáz, biskup z Alexandrie napísal list a rozposlal ho do všetkých kostolov v Egypte, v ktorom nariaďoval, že len sväté písmo sa bude považovať (27 kníh obsiahnutých v nedávno sformulovanom Novom zákone) za potrebné vedomosti. Následné podpaľačstvo, nariadené patriarchom Theophilom, ktoré viedlo k úplnému zničeniu najväčšej knižnice staroveku v chráme Serapis v Alexandrii. Fanatickí mnísi očisťovali mesto od všetkého pohanského, ale nielen o unikátne svedectvá svetových vedcov, či o živote v starom Egypte, ale i o prvých kresťanoch, čo znamenalo, že i o jeruzalemskej židovskej sekte oslavujúcej zmŕtvychvstanie Ježiša – vtedy knižnica prišla o 700 tis. zvitkov rukopisov, čím úplne pochovali staroegyptskú kultúru. Z tej doby je známy prípad z r. 415 n. l. – kde slávnu grécku filozofku Hypatiu, ktorá tvrdila, že najstrašnejšia vec je učiť povery ako pravdu zavraždili fanatickí mnísi, strhli z nej šaty, odvliekli ju do kresťanského chrámu a vydali strašnej poprave: ostrými mušľami a črepinami roztrhali na kúsky jej telo, jej ostatky vyniesli z chrámu, porozhadzovali po meste. Po tomto incidente bolo akékoľvek vyučovanie mimo cirkvi zakázané. Posledným klincom do truhly antickej múdrosti a vzdelanosti bol kresťanský cisár Justinián a to vydaním zákonov v r.529, ktoré úplne znemožnili pohanom verejne vyučovať, a to i po súkromnej línie, čo znamenalo, že tieto zákony im nielen popreli právo na živnosť ale i vlastníctvo hnuteľného, či nehnuteľného majetku. Trvalo najmenej 500 rokov, keď sa opäť začala svetská veda spamätávať.

Neskorší reformátori náboženstva ako Viklef, Hus, Luther, Voltair ešte nemohli byť ateisti i keď cirkev ich neraz takto označila. Nová vlna ateizmu sa preto nemohla v Európe uchytiť skôr ako v 18. stor., keď prebehli určité reformy, kde náboženstvo už nebolo dominantné. Jedným zo základným stavebnom kameňom obnovy ateizmu bola neomylná katolícka cirkev. Odpor voči katolíckej cirkvi vychádzal z jej ideológii, dogiem, morálnych princípov a náboženskej neznášanlivosti, ktoré vyústili až do neúmernej krutosti, ktoré sa mohli uskutočniť len pod patronátom náboženstva. V oblasti morálky náboženstvo ničilo mravnosť a rozdeľovalo ľudí, namiesto toho aby ich spojovalo. Násilne presadzovanie teologických domnienok spôsobilo, že proti sebe bojovali nielen ľudia, ale celé národy.

Paul Heinrich Dietrich von Holbach, francúzsky filozof píše, že len neznalosť prirodzených príčin a síl prírody spolu s nevedomosťou ľudí podporilo vznik bohov. Klaňať sa Bohom tak znamená klaňať sa výtvoru vlastného mozgu, či lepšie povedané, klaňať sa ničomu – Holbach totiž tvrdil, že pokiaľ budeme dôslední, budeme si musieť priznať, že Boh „je obyčajne nič, prelud, vymyslený k objasneniu prírody, pričom je so zákonmi prírody vo večnom spore“.

V tom čase ešte pod silným vplyvom náboženstva sa objavili názory, že nie kresťanstvo, ale niektorí predstavitelia cirkvi poškodili predstavy o viere v Boha. Tým sa chcelo dokázať, že kresťanská predstava sveta je správna a zbavovať sa ho, by znamenalo vyliať vaničku i z dieťaťom. K tejto úvahe Holbach povedal, že je to hrubá demagógia, nakoľko nikto nemôže dokázať, že existuje nejaký vysnívaný Boh, čiže jeho morálka, ktorá to s nami možno myslí dobre. Ďalej uvádza, že projektu krutého Boha zo svätých písiem môžu slúžiť len poddaní, ktorí sa mu podobajú – z čoho Holbach usúdil, že náboženstvo potom nielen, že zlo nelieči, ale ho ešte zhoršuje, znásobuje, čím ho činí trvalejším. Tieto ateistické myšlienky však mali jednu chybu, boli to viacmennej len filozofické úvahy i keď vychádzali už zo známych prírodných zákonov, ale bez rukolapných dôkazov, tak ako to je a vždy bolo o náboženských predstavách.

Prvé dôkazy vzišli od Laplaceho, franc. vedca, ktorý zhrnul a rozšíril prácu svojich predchodcov tak, že sa odvážil tvrdiť, že stav Vesmíru i jeho budúcnosť,  či minulosť určuje kompletný súbor zákonov. Neexistujú žiadne zázraky alebo výnimky zo zákonov prírody, čo skôr hovorí o tom, že tento svet nikto neriadi. Keď s týmito objavmi oboznámil Napoleona, ktorý sa ho potom spýtal, ako do toho zapadá Boh. Laplace odpovedal: „Pane, pre túto hypotézu som ho nepotreboval“. Postupne pribúdali ďalšie a ďalšie dôkazy. No, hlavný dôkaz poskytol až v polovice 19. stor. Darwin vydaním diela : O pôvode druhov.

Náboženstvo začalo byť chápané ako zdroj fanatizmu, ktorý zaslepoval realitu, ako akt zúfalstva, ktorý je len krytým pre zločiny a týraniu. Zdravo mysliacemu človeku začalo byť smiešne navzájom si odporujúce názory na toho istého Boha. Vtedy sa objavilo tvrdenie, že všetky deti sa narodia ako ateisti, pretože nemajú žiadnu predstavu o Bohu. Neskôr sa vyskytla i kritika voči postave Ježiša Krista. V Kristovom mravnom profile je jeden veľmi závažný nedostatok – skutočnosť, že veril v peklo. Žiadny človek, ktorý je naozaj hlboko ľudský nemôže veriť vo večný trest i keď je koľkoráz ovládaný emóciami. Naproti tomu Ježiš, ktorý akože predstavuje absolútnu dokonalosť pri svojom konaní by nemal byť ovládaný emóciami, pudmi pomsty, ani vyžadovať uctievanie. V tejto jeho diktátorsky – pomstivej vlastnosti vyplynulo, že neznášal ľudí, ktorí nechceli počúvať jeho táraniny o tom, že sa rovná Bohu. Citát z evanjelia Matúša: „Hade! Plemeno zmijí! Jak chcete uniknúť pekelnému súdu?“ „Kto by hovoril proti duchu svätému, tomu nebude odpustené ani v tomto veku, ani v nastávajúcom“. Tieto slova spôsobila na svete nevýslovne mnoho utrpenia, pretože veľa ľudí prepadli predstave, že spáchali hriech voči duchu svätému, a domnievali sa preto, že im nebude nikdy odpustené. Týmto Kristovo učenie vnieslo do života veľa desivých obáv a strachu.

Ak ateista i teraz vysloví pochybnosti o náboženstve veriaceho, tak sa to rovná pomaly trestnému činu vyvolávania násilia, avšak ak veriaci sa vyhráža ateistom večnými pekelnými mukami, či návratom Ježiša, ktorý zničí všetko a zachová len pár neplodných panicov, tak to je v poriadku – na to neexistuje žiaden trestný paragraf o hanobení presvedčenia, či vyvolávania nebezpečných emócií. Opýtajte sa sami seba, kto je viac nenávistný: ten, čo chce aby jeho protivník úpel v pekelných mukách, alebo ten kto ho za to kritizuje?