ateista

Ak niekto použije túto vetu demonštruje tým to, že  slovu „pravda” nerozumie. Subjektívna pravda sa týka len skutočnosti, ktoré vzišli z vašich životných zážitkov vo vašom životnom prostredí. A práve taká je povaha mnohých tvrdení „pre mňa je to pravdivé“, v ktorých sa platnosť subjektívneho zážitku chybne aplikujeme na skutočnosti týkajúce sa vonkajšieho sveta. Nezáleží na tom, či toto tvrdenie sa ako pravdivé prezentuje i prostredníctvom nejakej inštitúcie,  stále je to subjektívne tvrdenie, nakoľko nie je priamych dôkazov o jeho pravdivosti. Napríklad tvrdenie, že homeopatia „mne účinkuje“ ešte neznamená, že ju možno nazvať všeliekom pre každého a nie len ako placebo pre veriaceho v homeopatiu, alebo tvrdenie, že jedine kresťanská viera je pravdivá neznamená, že žiť bez tejto viery je žitie v lži. Ak na tento klam pristúpite, potom každé odlišné zistenie voči vášmu názoru, či názoru vašej skupiny sa zdá ako spochybnenie pravdy.

Veda neprichádza s tvrdeniami o tom, čo je nespochybniteľné pravdivé vo svete naokolo, ale predkladá teórie o pravdepodobných príčinách prírodných javoch, avšak oproti subjektívnym pravdám nielen vysvetľuje tieto prírodne javy, ale dokáže ich i predpovedať a tak využiť v prospech ľudstva. Veda ani nespochybňuje slobodu presvedčenia, či platnosť subjektívnych zážitkov – iba hovorí, že subjektívne pravdy nepostačujú na vyvodzovanie tvrdení, ktorým by mal veriť ktokoľvek iný. Takže keď najbližšie budete hovoriť o pravde deduktívne vychádzajúcej z dôkazov a niekto ako protiargument zahlási, že „každý má svoju pravdu“, alebo, že existuje iná pravda, ktorú on cíti, tak povedzte mu krutú pravdu: že všetko sa netočí len okolo neho, či okolo jeho viery.

Píšem o tom preto, že pri mojich článkoch sa objavujú subjektívne narážky, ktoré popierajú dokázateľné vedecké zistenia, alebo odvádzajú diskusiu iným nepodstatným smerom, akoby im za to niekto platil. To, že niekto nevie napríklad pripustiť, že človek a opica mohli mať spoločných predkov ešte chápem, tak sme boli vychovaní, ale prečo z toho titulu odsúdime Darwinovu teóriu ako celok, bez toho, že by sme si hlbšie pozreli dôkazy. Svoju subjektívne predstavy týchto ľudí, ktoré ležia niekde medzi vedou a náboženstvom nám, ale nepredstavia, nakoľko by museli čeliť kritike, čo by neznieslo ich ego. Preto sa od nich dočkáte len urážok ohľadne inteligencie pisateľa, či odkazy na pochybných autorov, alebo prinajhoršom obviňovanie z konšpirácie a to nielen vedcov, ale aj cirkevníkov.

Problém všeobecného uznania vedeckých teórií je v tom, že sú nazývané teóriami. Keď niekto použije frázu „že je to len teória“, obvykle tým spochybňuje spoľahlivosť tohoto tvrdenia. Naznačuje, že dané tvrdenie nemá ďaleko od špekulácie, že je neisté, čiže v hovorovej reči – teóriu, väčšina ľudí chápe ako domnienku.

Náuka o gravitácie je taktiež len teóriou, ale nikto nepochybuje, že gravitácia je faktom. Avšak vysvetlenie mechanizmu fungovania gravitácie je už teóriou. Podobne je to i u Darwinovej teórie, pretože samotný proces evolúcie je faktom, ktorý nielen, že bol pozorovaný (napríklad pri veľmi krátkej rezistencie baktérií voči antibiotikám), ale aj dokázaný fosílnymi vykopávkami, vývojom DNA, či inými argumentami. Ak niekto nepochopil podstatu evolúcie, nemôže pochopiť ani biológiu. Nič v biológii nedáva rozumný zmysel, ak sa na to nepozeráme vo svetle evolúcie. Avšak vysvetlenie podstaty týchto premien je už teóriou, nie politikou, pretože každá vedecká teória musí vydávať testovateľne predpovede, a aj musí byť i falzifikovateľná, čo znamená, že je jasné, aké konkrétne zistenia by ju vyvrátili.

Každý dôkaz o fungovaní teórie sa síce dá prekrútiť alebo „racionálne“ vysvetliť, ak daný človek sa vopred rozhodne neveriť mu. Je to podobné, ako keď niekto odmieta veriť tomu, že človek stúpil na Mesiac. Nezáleží na tom, koľko informácií mu predložíš – satelitné zábery kozmonautov prechádzajúcich sa po Mesiaci, rozhovory s nimi, kamene z Mesiaca… – jeho subjektívny názor sa nezmení. Všetky dôkazy sú bezcenné –– pretože tento človek je presvedčený, že ľudia na Mesiaci nikdy neboli a má na to i svoje subjektívna dôkazy Tak isto i u Darwinovej teórie sa objavujú oponenti, ktorý jej neveria, pretože jej nechcú rozumieť a radšej budú tvrdiť, že je to konšpiračné tajne sprisahanie vedcov i keď o tom nemajú najmenší dôkaz. Predkladajú i rôzne konkrétne námietky ako, že vedci nedokážu evolúciou vysvetliť napríklad vznik oka, či mozgu, alebo vznik živých organizmov z neživej hmoty. Avšak už nečakajú na vedecké vysvetlenie, keďže títo „samozvaní vedci“ nechcú chápať evolučný vývoj biologických organizmov, tak ich ani nezaujíma vysvetlenie skutočných vedcov, ktorí sa týmito problémami zaoberajú. Radšej sami si subjektívne vysvetľujú tieto záhady, ktoré sú obyčajne poplatné náboženským vysvetleniam, t.j. pre nich zostáva jedine logické vysvetlenie týchto záhad biológie – čarovanie neviditeľných a nehmotných nadpozemských  bytosti.

Viera v nadpozemské bytosti, ale nie je otázkou vecnej diskusie s racionálnymi argumentami, aj keď sa to takto navonok veľmi často prezentuje. Pretože títo ľudia nepripúšťajú za žiadnych okolnosti falzifikovanosť svojich náboženských presvedčení, asi preto, že prakticky nejde o teóriu ale o vieru – želanie, čo znamená, že radšej budú ochotní perzekvovať zástancu iného názoru, ako pripustiť, že by existovali nejaké podmienky pri ktorých by mohli uznať, že náboženské učenie vychádza len zo subjektívnych pocitov. Avšak i keby sme zanedbali tento fakt, že veriaci nepripúšťajú diskusiu o svojej subjektívnej pravde i tak, ak má byť náboženstvo, náboženstvom  mieru, musí pripustiť, že existuje princíp prezumpcie neviny. Podľa tohto princípu nemožno odsúdiť človeka bez predloženia reálnych dôkazov o jeho omyle, čo znamená, že „obžalovaného“ považujeme za nevinného (aj vedecká teória je správna) až do momentu, kým sa nepredložia relevantné dôkazy o jeho omyloch, či u teórie sa nepredložia overiteľné dôkazy o neplatnosti predpovedi, ktoré z nej vychádzajú.

Samozrejme, že pri posudzovaní platnosti rôznych teórií je treba sa zbaviť predstavy o absolútnej pravde, ktorú sme získali náboženskou výchovou, to znamená, že nič nie je len čierne alebo biele, že neexistuje absolútna istota, ale ju treba nahradiť pravdepodobnosťou, ktorú u predkladaných teórií môžeme zvýšiť len predkladaním priamych a overiteľných dôkazov, nie demagógiou. Je to tvrdá zmena, ktorá by sa mala prejaviť už vo výchove detí – prijať, že v živote nie je takmer nič isté, čo ale neznamená, že musíme o všetkom pochybovať, že nemáme rešpektovať teórie, či presvedčenia podložené overiteľnými dôkazmi. Pochybovať, ale treba u tvrdení, ktoré nie sú riadne doložené alebo vychádzajú zo subjektívnych pocitov. Treba sa vyvarovať pred prostomyseľnou vierou, ktorá z vás ľahko urobí vazalov psychopatov, kňazov, či vodcov, ktorí majú potrebu vás ovládať.

Mali by sme prijať rozumný princíp, ktorý nás ochráni pred tými to zbytočnými problémami, tým že budeme pokladať teóriu za nesprávnu len vtedy keď sa stotožníme s  predloženými overiteľnými dôkazmi o neplatnosti vývodov, ktoré vychádzajú z tejto teórie. V opačnom prípade budeme pokladať „obžalovaného“ za nevinného a predloženú vedeckú teóriu za správnu. Hovorím tu o vedeckých prácach – teóriách podložených dôkazmi, ktoré sa nás dotýkajú, nie o subjektívnych predstavách, ktorých účelom je nás zavádzať. No, keď sa i tak neviem rozhodnúť, tak radšej sa čestne priznám: „Ja neviem“, t.j. zdržím sa hlasovania a nebudem posilňovať svoje ego hľadaním odkazov na potvrdzovanie svojich subjektívnych právd, či splietať rôzne obviňujúce konšpirácie, ktorými ale nič nemôžem dokázať.

.