ateista

Opíjanie je príčinou, prečo spoločenské správanie alkoholika nemajú radi ani jeho najbližší a naopak nespoločenské správanie alkoholika je reakciou na spoločenské odmietanie jeho osoby ak už je príčina akákoľvek. Obe príčiny sú pravdivé, ale nič z takejto pravdy nevyplýva čo máme robiť, aby sme vyriešili toto dilema. Tvrdé presadzovanie len jednej pravdy môže mať za následok vznik tragédie, alebo utrpenie osoby a stratu jeho vlastného ja.

Na základe našej výchovy sa domnievame, že každý následok má svoju príčinu. Prečo si to myslíme? Pretože sú známe preukázateľné súvislosti, napr. v matematike, v Newtonovej mechanike: ak je známa v danom momente pozícia a rýchlosť telesa, potom je jeho pohyb v  akomkoľvek nasledovnom čase determinovaný mechanickými rovnicami. Pri kvantovej fyzike, však nastávajú problémy a príčina a následok už nie sú jednoznačné, ale len pravdepodobné, čo je pre mnohých nepochopiteľné.

Vo všetkých dobách však ľudia verili, že vedia, čo je príčina. Náš spôsob videnia sveta a príčina, prečo niektoré veci chápeme intuitívne ľahko a iné ťažko, súvisí s tým, že aj naše mozgy sú orgány, ktoré vznikli evolúciou; sú to počítače, ktoré sa vyvinuli, aby nám pomáhali prežívať v okolitom svete, a nebolo potrebné ich viac rozširovať.

Žiadny jav nemôže spôsobiť jedna konkrétna príčina. Naše skreslené vnímanie a sledovanie motívu spôsobí, že nejakú príčinu vidíme ako vysvetľujúcu. Keď dôsledne použijeme myslenie typu príčina – následok na túto príčinu, zistíme, že ju spôsobili ďalšie a ďalšie príčiny a nakoniec získame nekonečne dlhý, rozvetvený strom príčin, ktorých výsledkom je nejaký následok. Príčiny v exaktnej realite neexistujú. Stačí si preštudovať napr. príčiny, ktoré uvádzajú renomovaný ekonómovia ku ekonomickej kríze – nie, že sa nevedia dohodnúť na príčinách kríze, ale ani na tom ako jej predchádzať. Myslenie typu príčina – následok môže častokrát spôsobiť viac problémov ako výhod v riešení situácií, pretože riešenie je poplatné motívu.

„Rob to a to, zdrž sa toho a toho – a budeš šťastný! V opačnom prípade….“. Každá morálka, každé náboženstvo má tento imperatív – toto je dedičný hriech rozumu. Možno si poviete, že tieto zásady vznikli na základe dlhoročných skúsenosti, ale doba sa mení a nemožno sa držať skúsenosti spred 2000 rokov. Ani z tisícročných skúseností, že na osobnú dopravu je nutné seno (na kŕmenie tiav, oslov a koní) nemožno analógiou usudzovať, že aj na pohon kozmických rakiet treba seno.

Podľa Tomáša Akvinského každá zmena vo svete skutočnosti má nejakú dokonalejšiu príčinu a celá skutočnosť závisí od prvej príčiny, pričom všetky ostatné príčiny, sú len inštrumentálnymi príčinami. Konečnou cieľovou príčinou, čiže motívom pôsobenia všetkých druhotných príčin, je Boh, prvá príčina všetkého; aj náhodnosť spadá do celkového plánu pôsobenia prvej príčiny. Boh je prvá tvorivá a cieľová príčina všetkých vecí. Tento dôkaz sa však zakladá na predpoklade, že svet je konečný v priestore a čase že jestvuje jeho nehmotná príčina. T.j. veľký tresk evokuje boha – príčiny, ale ak Vesmír existoval vždy, kde je prvotná príčina.

Ak by tento názor ostal len v polohe názoru, nič by sa nedialo, avšak určití jedinci,  sa chopili príležitosti a začali vymýšľať: kto je boh?, aké má vlastnosti?, čo si želá?, čo treba konať?, ako nás bude trestať?, ako odmeňovať? A súčasne sa títo chytráci pasovali za vodcov, prorokov, synov božích, mesiášov a pod..

To znamená, že odpovede na tieto otázky, jeho príčiny hľadali v podvedomí, kde inde sa dá spojiť s Bohom. Že tieto „empirické dôkazy“ boli zneužité v zmysle viery, a príčiny boli podriadené náboženskému motívu je zrejme. Väčšina z tohoto takzvaného zdôvodňovania pozostáva z hľadania argumentov podporujúcich vieru v to, čo už robíme. Čo z toho vyplýva, že náboženský svet, ktorý nám neustále vnucujú rôzni proroci bol stvorený ako svet príčin, svet ich vôle – teda Boha, svet duchov.  Preto v Biblii možno často nájsť spájanie príčin a následkov, hoci to nemá žiadnu príčinnú súvislosť. Ak by vedec napísal knihu tak preplnenú týmito omylmi ako je to v tých početných posvätných písmach rôznych náboženstiev vysmiali by ho. Bezpochyby aj mnohí z tých svätých mužov videli príčinu cunam, zemetrasení nie v pohyboch zemskej kôry, ale v ľudských hriechoch, idúcich od pitia a tancovania v baroch, homosexuálnych stykoch až po porušenie nejakého malicherného nedeľného pravidla. No nedá sa im to vytýkať, pretože celá ich výchova im vysvetľovala prírodné katastrofy ako bezprostredne nadviazané na ľudské záležitosti, skôr ako trest za zlé správanie sa, než ako akési neosobné pohyby zemských platní. Ale, že tieto nezmysly nevadia i niektorým súčasným vzdelancom je smiešne, ale radšej sa realizujú v brýzganí na iné presvedčenia, ktoré vychádzajú z faktov.

Je zrejme, že ak sa  pýtame na príčinu, predpokladáme, že príčina jestvuje. A tu je koreň nezmyselnosti mnohých otázok: sú rovnako nevhodné, ako tá, v ktorej sa vás pýtali, prečo si ako homosexuál spôsobil hurikán. Najprv treba dokázať, že Vesmír je čosi, čo by mohlo mať príčinu, že ľudský život je čosi, čo by mohlo mať zmysel, a až po týchto dôkazoch sa môžete zmysluplne pýtať na konkrétnu príčinu, či zmysel.

Preto by sa nemala pri riešení exaktných otázok, dávať otázka „prečo?“. Otázka „Prečo?“ sa odvoláva na príčiny. My sa musíme zamerať na proces a preto namiesto otázky „Prečo?“ používať otázku „AKO?“. Otázka „Ako?“ so sebou nesie charakteristickú vlastnosť a ňou je odkazovanie na proces — pomocou nej veci dostaneme do pohybu.

Aby nedošlo k omylu, nemyslím si, že myslenie príčina – následok je potrebné eliminovať. S princípom príčina – následok súvisí napríklad logika, matematika, technologické postupy — ktorých táto štruktúra musí byť súčasťou. V oblasti, ktorá nie je exaktná, si môžeme dovoliť porušiť zákony logiky a premeniť ich na zákony prijateľnosti, ale nie na zákony tajomnosti, či nadprirodzenosti.