ateista

Myslím si, že toto nie je otázka viery. Je to zákon . Ak porušíte zákon, zvolená vláda, ktorá zabezpečuje Vami dohodnuté zákony Vás potrestá, či v ňu veríte alebo nie. Tieto zákony sa tvorili stáročia a prispela k nim i filozofia z náboženstva. V podstate, ale tieto zákony nemôžu  byť diskriminačné, či v prospech nejakej vybranej komunity – ak chceme podporovať zdravý vývoj celej spoločnosti a všetkých jeho členov, ale aj zabezpečiť dodržiavanie zákonov na ochranu prírody. 

No existujú  i ďalšie zákony, ktoré Vám predkladá náboženstvo, ktoré nie sú už tak antidiskriminačné a s ochranou prírody majú tiež málo spoločné. Cirkev (v našom priestore hlavne rímskokatolícka) vraj tieto zákony tvorí na základe názorov veriacich. Kedy „názor veriaceho“ bol v minulosti prípustný – o tom som nikdy nepočul. Názory v cirkvi sa nezisťujú medzi veriacimi, názory sa v cirkvi diktujú.

Aké sú to zákony: zakázať zrovnoprávnenie homosexuálov, prikázať povinný krst, zakázať potraty, prikázať všetkým náboženskú výchovu, zakázať nedeľnú prácu, prikázať podpísanie ďalších Vatikánskych zmlúv, zakázať odčlenenie cirkví od štátu, vykázať ateistov a inovercov mimo spoločnosť, prikázať verejnoprávnym médiám, čo majú vysielať, zakázať antikoncepciu a sexuálnu výchovu na školách, a prikázať a zakázať…

Poviete si, ale tieto požiadavky vyplývajú z dodržiavania zákonov Boha a ak ich nebudem dodržiavať Boh, či príroda v ponímaní ateistov Vás skôr či neskôr potrestá. A sme pritom na čom je postavené kresťanské náboženstvo –  na strachu. Pričom, ale cirkev na druhej strane tvrdí, že náboženstvo znamená predovšetkým poznať Boha  a milovať ho. A ak máte záujem poznať Boha, potom musíte prijať proces dobrovoľnej oddanosti, tak ako matka miluje svoje dieťa. Zmyslom teda nie je trpieť, ale radovať sa so života. No z hora uvedených návrhov na „zlepšenie života“ to vôbec nevyplýva.

Navyše niektorí veriaci zastávajú názor, že človek Boha potrebuje i inak. Vraj ho ešte potrebujeme  na vysvetlenie niektorých prírodných javov (napr. vzniku sveta, života či vedomia), na odvracanie či zmierňovanie chorôb a pohrôm (prostredníctvom verejných a súkromných modlitieb a náboženských obradov), na udržiavanie morálky – údajne až do tej miery, že bez Boha by sa spoločnosť morálne úplne zvrhla (čomu majú napodiv čeliť hore uvedené opatrenia, ktoré ľudskú spoločnosť zušľachťovalo v Európe skoro po dve tisícročia so známymi výsledkami).

Medzi ateizmom a teizmom jestvuje teda výrazná asymetria: ateizmus nedeklaruje existenciu ničoho, čo by si človek nemohol overiť; teizmus, naopak, práve z existencie neoveriteľného princípu vychádza. Za vieru v existenciu Boha ponúka teizmus v podstate len nehmotného Boha a posmrtný život, teda niečo, o čom sa nikto nemôže presvedčiť. Pri takej asymetrii vzniká celkom prirodzená otázka, prečo tak veľa ľudí verí v existenciu bytosti, o ktorej sa (tu na zemi) nemôžu s istotou nič dozvedieť.

Pýtal som sa inteligentných ľudí, prečo veria v Boha, keď nič priamo nepotvrdzuje jeho existenciu. Dostal som odpoveď, viera u nich funguje ako sebazachovaváci mechanizmus. Bez viery v Boha a v posmrtný život by stratil svet i jeho súčasný život zmysel. Všetko teda poukazuje na to, že viera v Boha sa vštepuje bezmyšlienkovite z rodičov na deti výchovou už v útlom detstve. Taká viera uspokojuje celkom pochopiteľnú psychologickú potrebu ochrany v časoch núdze a neistoty. I pre zaistených ľudí je veľmi užitočná, hlavne ak zaisťuje ich postavenie.  No je prijateľná táto predstava aj pre profesionálnych vrahov, najmä keď sa pred smrťou obracajú k viere, pretože banálnym aktom pokánia sa dajú ich zločiny odčiniť. Preto religiozita stúpa počas epidémií či pohrôm, aj preto ju oveľa častejšie pozorujeme v spoločenstvách trpiacich núdzou než v blahobytných spoločnostiach s výnimkou v USA, kde je spojená neraz i s primitívnym obhajovaním rasizmu.

Prečo viera v Boha je založená na neoveriteľných tvrdení. Ja osobne, keby som chcel vzývať nejakého Boha a modliť sa k nemu, aby zachoval k nám stálu priazeň – vybral by som si Slnko. Od Slnka závisel vznik života i jeho pokračovanie. I keď v počiatkoch civilizácie Slnko bolo Bohom, neskôr ale to kňazom nestačilo – nemohli hocičo tvrdiť o Bohu, pretože ho každý videl, vymysleli si Boha, ktorý je nehmotný, ale pôsobí na hmotný svet len prostredníctvom nich a duše človeka. To vyhovelo i mystickému ponímania Boha, takže kňazi sa stali jediný, ktorí  tomu rozumeli a boli prepojení s Bohom, čo náležíte vedeli i využiť.

Ateizmus ako svetonázor vychádza z veľmi jednoduchej myšlienky: človek nepotrebuje Boha vôbec na nič. Nepotrebuje ho na vysvetlenie žiadneho prírodného javu, na dosahovanie žiadnych cieľov,  ani na podporu morálky. Boh je podľa ateistu jednoducho zbytočná hypotéza, ktorá popis sveta iba komplikuje a konzervuje zmýšľanie ľudí  do doby, keď bolo zákonné otroctvo a iné diskriminačné pohľady.

Všetci môžeme veriť v čo len chceme, ale najjednoduchšie vysvetlenie toho čo sa deje, že žiaden Boh neexistuje. Vytvárať si rôzne obezličky a nadčasové  príbehy, ktoré potvrdzujú prítomnosť Boha, ktoré určujú prečo a ako mám žiť sú síce zaujímavé, a niekedy i poučné, ale lepšie je pre človeka vedieť, že si musí v prvom rade sám poradiť a to tak, že sa bude vzdelávať v oboroch, ktoré rozvinú jeho identitu.

Nakoniec malá špekulatívna ateistická poznámka  k vzniku sveta a života (myslím si, že je reálnejšia ako vysvetlenie Biblie o vzniku sveta):  Pred veľkom treskom neexistoval čas, takže ani nijaký Boh nemal čas niečo robiť. To, že sa zastavil čas je dokázané na tom ako sa prírodné zákony menia v blízkosti silnej gravitácie, čím silnejšia gravitácia tým sa viac čas spomaľuje. Ak pred veľkým treskom bola gravitácia sústredená do jedného bodu, čo spôsobilo, že sa úplne zastavil čas. Pretože bez plynutia času sa nedá nič robiť, nemohol pred veľkým treskom existovať ani Boh.

A život vznikol tiež na základe prírodných zákonov, t.j. ako reálna opozícia, či opačná reakcia  k prírodným zákonom s cieľom obrúsiť ich tvrdosť. A to či prírodné zákony stanovil  a ich pôsobenie umožňuje Boh je tiež pochybné, pretože tieto zákony vychádzajú z vlastnosti hmoty a energie, ktoré sú nemenné.

 A čo sa týka duše musíme si vždy pamätať, že do ľudského tela sme sa dostali po dlhej ceste evolučným procesom a že sa tak príliš nelíšime od zvierat. Zviera i vy musí jesť, spať, rozmnožovať sa, a brániť seba i rodinu. Tak aký rozdiel je tu. Ponižovať zvieratá ako, že sú bez duše a to len preto, aby sme ich mohli spokojne zožrať je úbohé. Jedine čím sa líšime, že sa pýtame na príčiny tohto bytia.