ateista

V blogu „Pápež, ateisti a vlastníci pravdy“ cituje autor Boghossiana, ktorý tvrdí, že ateista neverí v Boha, preto lebo nemá dostatok dôkazov na to, aby dokázal prijať túto vieru za pravdivú. To vystihuje myslenie väčšiny ateistov – oni by radi verili v nesmrteľnosť duše, že Boh nad nami bdie, ale dospeli k názoru, že táto viera stojí na výmysloch, ktoré nekorešpondujú z realitou. Po stáročia cirkev tvrdila, že Biblia je absolútne pravdivá, že neobsahuje žiadne chyby.

Áno, znie to všetko ako by to bola pravda a že na tom nemá byť nikomu nič divného, keď dospelí ľudia si rozprávajú príbehy ako deti v škôlke o bratovi Boha, nám známeho ako Lucifer i o vojne v nebi, kde má panovať len mier a láska, o Adamovi, ktorého Boh použil na výrobu Evy, o hovoriacom hadovi, o  Noemovej archy, o Mojžišovi ktorý previedol svoj národ peši cez more, o Lotovej žene, ktorá sa premenila na kameň, o Márii, ktorá v 14-rokoch porodila syna bez toho, že by prišla o panenstvo, o Ježišovi, ktorý po vode chodil, oživoval mŕtvych, o jeho rýchlo výrobe chleba i o jeho vzkriesený či  do neba vystúpenia. Biblia rozpráva o fiktívnych zvieratách ako sú jednorozči,  draci, satyrovia, baziliškovia, ohnivý a lietajúci hady, anjeli, diabli ako by skutočne existovali. Biblia preháňa a uvádza neskutočné údaje o počte bojovníkov (niekde i 800000) počty obeti (500000), údaje o počtu prepelíc uvedených v Nu 11:31-32, ktoré predstavovali objem 780 štvorcových míľ do výšky 3 stop. Je Biblia morálna? Potvrdzuje otroctvo – schvaľuje polygamiu, ženu nepokladá za človeka. Mohol to diabol urobiť horšie? Je milosrdná? Vo vojne v mene Boha dvíhala čiernu zástavu; prikazovala deštrukciu a masaker všetkých – starých, slabých a bezmocných – žien a detí. O tom všetkom si rozprávajú dospelí s vážnou tvárou. No je zrejme, že sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou.  

Zďaleka však nikto nevie čo je pravda, čo bola pravda, alebo čo možno prijať ako pravdu. Všetko je postavené na viere  v slova učiteľa, ktorý označí svoje vysvetlenie za pravdu a akúkoľvek prirodzenú zvedavosť za našeptávanie diabla. A ak chcete zostať v komunite svojho okolia, skrátka nemáte  inú možnosť ako zostať sám, alebo hľadať iné spoločenstvo.

Zdalo by sa, že každé spoločenstvo je dobré, lepšie ako zostať sám. Avšak spoločenstvo, ktoré nerozvíja tvoju zručnosť, či praktické vedomosti, ale stoji na rozvoji  nezmysloch dokáže jednotlivých členov prinútiť konať nezmysly, ktoré by ich inak ani nenapadli. Takéto spoločenstva človeka mimo seba podceňujú a prinajlepšom ich poľutujú ako chudákov, ktorým chýba ich dar výnimočnosti.  Spoločenstvo, ktoré si takto zakladá na výnimočnosti, zotročuje človeka a s nemožnosťou si overiť tieto tvrdenia a navyše ho ešte i ohlupuje a to tak že už nevie ani odlíšiť pravdu od želania. A to hlavne uprednostňovaním dogmy, utopistickým tvrdením o láske k blížnemu ako všelieku, morálkou strachu pred historickou a súčasnou pravdou. Jednať proti vlastnému svedomiu neprináša spásu. Náboženstvo vôbec nie je otázkou historickej pravdy, ale len slepej viery. Pre predstaviteľov týchto spolkov a ostatných chamtivcov je autorita pravdou a nie pravda autoritou.

Milióny tvrdia, že Kristova filozofia je dokonalá – že Kristus bol najmúdrejší z tých, čo niekedy otvorili ústa. Pozrime sa na to:

„Neprotivte sa zlému! Naopak: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ (Mt 5, 39)

Obsahuje toto nejakú filozofiu, nejakú múdrosť? Kristus zbavuje dobro, cnosť, pravdu – práva na sebaobranu. Zlo sa stáva pánom sveta a dobrí obeťami darebákov. Nikto nemá právo chrániť seba, svoj majetok, svoju manželku a deti. Vládnutie sa stáva nemožným a svet je vydaný na milosť kriminálnikom. Utešujú sa tým, že po smrti im to Boh spočíta. Jestvuje ešte väčšia absurdnosť?

„Nestarajte sa o zajtrajšok.“ (Mt 6, 34)

Môže si niekto takto plánovať budúcnosť rodiny, svojich deti. Môžeme sa spoľahnúť na Boha, ako tí spomínané vrabce, ktorých už ani nie je vidieť. Ale pravdaže, tomu veľmi dobre rozumiem. Podľa zvrhlej kresťanskej ideológie nie je dôležitý vzťah človeka k človeku, ale vzťah človeka k bohu. Môžem vyvraždiť celé národy, ale keď sa potom budem kajať, bude to úplne v poriadku.

No to som trošku odbočil, pretože veľa veriacich mi bude oponovať, že ich cirkev nezaujíma, oni i tak veria. Veria v čo? V Boha?

Ale tu si treba položiť otázky – verím, že Zem má len 7000 rokov, potom by Biblia mala pravdu, ale keď neverím – verím, že život sa rozvíjal na našej planéte  už viac ako miliardu rokov. Ak áno, potom tu prichádza do úvahy i možnosť, že život vznikol postupne bez zásahu nadprirodzenej bytosti ako opozícia k fyzikálnym zákonom. Ako môžeme vedieť, cez priepasť toľkého času, že ho stvoril Boh. A ako to, že tento Boh nás ešte stále sleduje a súdi.

Priznávam, že v vo stvorení by spočívala božskosť činov, že by pretvorením energie na hmotu, ktorá sa riadi nemennými fyzikálnymi zákonmi. To si myslím, že nie nič božské, pretože vlastnosti hmoty či energie sú od počiatku vekov nemenné. Ako napr. voda bude vždy kvapalina pri určitej teplote a tlaku – to ale neplatí o živote – ten môže nadobúdať rôzne formy nezávislé od fyzikálnych zákonov. Skôr si myslím, že ak niečo by malo byť považované za božské tak je to vznik života.

Zatiaľ nevieme ako vznikol život na našej planéte, ale je zrejmé, že sa vyvíjal postupne niekoľko stoviek  miliónov rokov a to prispôsobovaným sa životnému prostrediu a to bojom proti fyzikálnym zákonom, tak že ich využíval vo svoj prospech. I samotný človek sa ako druh vyvíjal niekoľko miliónov rokov a bude sa vyvíjať i ďalej. Jednotlivé druhy živočíchov neboli stvorené naraz, ale postupne sa oddeľovali a vplyvom zmeny životného prostredia sa menili,  čím vznikali nové druhy. Viď taká veľryba je cicavec, ktorý nutne vznikla na súši, pretože dýcha vzduch cez pľúca sa vrátila do mora, ale už nemôže sa páriť s rybami, pretože boli dlho odlúčení tak, že vznikol nový veľmi odlišný druh.

Aby sme žili úprimný život – k tomu potrebujeme naozaj pravdu. Pravda môže byť šokujúca, alebo nepríjemná, ale nakoniec vedie k oslobodeniu a k dôstojnosti. Veriaci však nehľadajú pravdivé odpovede na otázky! Ako môže niekomu nezáležať na pravde, zvlášť keď sa pravdou na každom kroku zaklína? Oni ak aj niečo hľadajú, je to ich potvrdenie názorov, ktoré sa opierajú o autority (napr. text Biblie), ale nie pravdivosť toho, čomu veria. Otázky, na ktoré zatiaľ nevie nik odpovedať (vznik vesmíru, života), nepovažujú za podnet na hľadanie odpovede, ale za dôkaz ich mystických predstáv. Zaujímajú ich vlastné emocionálne zážitky (mravoučná interpretácia skúseností — či už vlastných alebo cudzích), moralizovanie o tom, čo sa má, či nemá konať, ilúzie ktoré im poskytujú útechu v neistej budúcnosti (nádej na posmrtnú spásu) — a to je asi tak všetko. Ale záujem o pravdu im beznádejne chýba. Bez pravdy však poznanie nemá cieľ, nemá teda zmysel ani diskusia, ktorá nevedie k žiadnemu výsledku.