ateista

Premeny života v prispôsobovaní prírody sa zapisovali do vývoja generácií – a to nielen vo vývoji mozgu, ale sa zapisovali aj iné skúsenosti, ktoré boli vyvolané reálnym nebezpečenstvom – ak sa niekto popálil, či ho vlastné skúsenosti, či príklady iných presvedčili, že stykom so špinou sa môže nakaziť, alebo že život mimo spoločnosť je nebezpečnejší, vytvorila sa nielen u neho, ale v ďalšej generácie podvedomá ochrana vyhnúť sa týmto nebezpečiam. Strach z neznámeho je tiež prirodzený, ale vyrobiť zjavné nezmysly, či vytvoriť z inak premýšľajúcich ľudí svojich nepriateľov, nás neochráni proti strachu z neznámeho, to je priamo vyvolávanie strachu, ktorý je potrebný pre vládu samozvancov.

Život sa teda vyvíjal na základe neustáleho prispôsobovania sa prírode. Od začiatku však existovali i jedinci, či celé skupiny, ktoré sa sami považovali za viac ako príroda a teda ostatných nútili podriadiť sa k ich pravidlám. Úplne sa podriadiť, teda i v  myšlienkach vyvoleným neznamená prispôsobovať sa prírode, ani životnému prostrediu, ale prijatie úlohy otroka, čo znamená čakať na smrť, ktorá bude pre neho len vykúpením.

Podľa Biblie v božej zoo, teda v raji sa živé organizmy neprispôsobovali prírode, ale k želaniu svojho pána. V raji sa nebojovalo o prežitie, dokonca levy žrali trávu, nikto nehľadal svoje lepšie uplatnenie, nikto nebol zvedavý a kto tak učinil – bol kruto trestaný! Už z tohto poznatku je zrejme, že raj je len snová predstava otroka, ktorý nevýslovne trpel, čo ale so skutočným vývojom prírody nemá nič spoločné. A ani po vyhnaní z raja, nešlo podľa textov z Biblie o nič iné, len o to, kto sa dokáže viac vtierať do priazne Boha (viď Ábel a Kain). I keď v tomto prípade akože zlý zabil dobrého (i keď i to nie je isté, pretože roľníka si viac vážim ako pastiera), inak ale v Biblie sa píše len o tom ako dobrí vraždia zlých, ba i celé národy zlých i keď im nič zlé neurobili – dnes sa tomu hovorí genocída, vtedy služba Bohu.

Táto snaha o rozdeľovanie ľudí na blížnych a nepriateľov, na potrebu i devastovať celé národy v prospech Boha sa nakoniec tiež zapísala natrvalo do podvedomia ľudí. Ale nie ako zjavná existencia Boha, ale ako strach z neznámeho, pretože Boh bol vždy pre bežného človeka neviditeľný, a preto ho bolo možné upokojiť len cez poverčivým uctievaním v réžie vyvolených. Toto však nie je, ako sa mnohí domnievajú zafixovanie viery v Boha do podvedomia človeka, to je zafixovanie strachu z nevyspytateľnosti a to nielen prírody. Až na takto zdedenom strachu z neistoty a poverčivosti je založená viera v „pravého“ Boha a nie na základe jeho lásky, pretože ako by sa mohla prejaviť láska od neviditeľných bytosti. V rôznych krajoch vznikli rôzni bohovia, nie preto, že by existovali, ale preto, že v každom kraji existovali iný šamani, čo presadzovali vieru v iné povery.

Ak si zoberieme vývoj človeka doslovne, jeho premeny, nemôžeme zostať len pri vylepšovaní rozumu, ale je treba si všimnúť i fyzické zmeny. Biológovia si už dávno všimli, že už behom zárodočného vývoja ľudského embrya sa vo vývoji ľudského zárodku objavujú a potom zase i zanikajú rôzne štruktúry, ktoré pripomínajú znaky našich dávnych predkov zo zvieracej ríše. Teda, čo sa prekonalo, to sa postupne ako nepotrebné strácalo pri kopírovaní do ďalšej generácie. Asi najznámejším fyzickým znakom je chvost, ktorý sa dočasne objavuje behom vývoja ľudského embrya. A tieto zmeny sa dejú i v súčasnosti. Napríklad ešte na konci 19. storočia bolo v ľudskej populácie len 10% tých, čo mali v ruke tri tepny, dnes je ich už cez 30%, čo prinajmenšom nás donúti zmeniť učebnice anatómie. Aká je v tom evolučná výhoda? Špekuluje sa, že by to mohlo zlepšiť zásobovanie horných končatín okysličenou krvou, čo sa môže pozitívne prejaviť pri záťaži. Ale možno ide o citlivejšiu motoriku v ruke, pri používaní nástrojov, či klávesnicu na PC.

Vývin ľudského embrya je z tohto pohľadu rekapituláciou predchádzajúceho evolučného vývoja jeho predkov, ktorý je potvrdený i príbuznosťou DNA všetkých živočíchov, žijúcich na našej Zemi. Embryo spočiatku vychádza zo spojenia buniek rodičov, kde má z časti náhodne vybraté programové informácie z ponuky rodičov o celom jeho budúcom vývoji. Bunka neskôr dostane i žĺtkový vak, žiabrové oblúky, chvost i kožuch. No postupne tieto interesantné doplnky ako dospelý organizmus v prostredí v ktorom žil nepotreboval, tak vymizli, ale obohatil sa o iné nové vlastnosti ako napríklad spomínanú vyššiu motoriku v ruke, lepší zrak, či o širšie možnosti v hlasovej komunikácie.

Náboženstvo však neprináša nič, čo by vysvetľovalo, prečo ľudské embryo vo svojom vývoji kopíruje tieto vývojové míľniky biologických organizmov. Jedine tak táraniny o obete Ježiša, ktorá mala zbaviť ľudstvo akého si dedičného hriechu – v skutočnosti táto vyrobená predstava nie je namierená pre lepší vývoj človeka, ale proti človeku, pretože ho touto obeťou len neustále vydiera.

Odporcovia prírodného vývoja človeka sú presvedčení o stvorení človeka Bohom, pretože si myslia, že len poklonkovanie Stvoriteľovi môže zmeniť údel človeka byť večným otrokom a vrátiť ho späť do raja. Tvrdia, že evolúcia, podľa ktorej človek sám dokázal prežiť a sa rozvinúť do nových dimenzií je nezmysel, pretože potom by učenie kresťanstva bolo bezpredmetné.

A majú pravdu, nie že by Biblia vyvracala evolúciu, ale evolúcia zmenila pohľad na Bibliu. Pokiaľ chceme na základe nejakej vopred stanovenej neomylnej ideológie pretláčať len jednu variantu toho ako vznikol a utváral sa život, či Vesmír, teda presadzovať len jedno presvedčenie, ktoré vyhovuje tým, ktorý sa na nás prisali, potom sa nesmieme obťažovať faktami, či dôkazmi, ale musíme presvedčiť ľudí, aby vychádzali len z pocitov, ktoré im boli nainfikované poverami už mladom veku. Bez tejto náboženskej výchovy je dokázané, že človek je menej poverčivý, teda nemá tak veľký strach z neznámeho a je i zvedavejší, teda prístupnejší k zmenám.

Verejná prezentácia náboženských predstáv nepatrí do výberu názorov z ktorých si má človek vybrať, i keď existujú ľudia, ktorí pod vplyvom náboženstva sa obetovali pre život iných, to ale neznamená, že je to jediný spôsob ako byť platný v spoločnosti, pretože viera nie je opretá o fakty, ale len o strach a o nepotvrdené vidiny. Človek nepotrebuje demagógiu, či rôzne bludy aby pochopil, že má konať tak, ako si sám predstavuje, že sa budú i k nemu chovať.  Demagógia postavená na neexistujúcich bytostiach nemá čo robiť v rozumnej debate, a už vôbec nie vo výchove našich detí.

Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 – 1910), ruský spisovateľ :

„Blud neprestáva byť bludom, i keď ho zdieľa väčšina“, alebo „Každý chce napraviť ľudstvo, ale nikoho nenapadne, že by mal začať u seba“