ateista

Prečo náboženstvo sa vždy snaží odtrhnúť človeka od reality, pretože zo strany náboženstva ide o kontrolovaný biznis, potvrdzovaní reklamami o neviditeľnom Bohu a o viditeľnej našej viny. Pocity viny a ich odpustenie je živnou pôdou prežitia náboženstva, ktoré potrebuje veriacich absolútne ovládať. Ježiš nás neuzdravuje tak, že by riešil príčiny chorôb, ale odstraňuje v nás pocit hriechu tým, že sa mu v pokore oddáme. Spoveďou sa stavajú tvoje hriechy zárukou pre jeho vydieranie, skrátka čo veriaci vykoná po prijatí Boha je už vykonané z moci Ducha svätého, čo už sa potom netýka vlastného svedomia.

To znamená, že násilník nie je zločinec ale ruka Boha, ktorá skúša vieru veriacej. A stačí sa hlboko kajať, prípadne finančne podporiť cirkev a cesta do neba je stále otvorená. K tomu, aby sa jeho svedomie neozvalo potrebuje ho neustále ubíjať kajaním sa. Keď prijmeme toto spasenie od rozumu, a od svedomia, kde prosíme Ježiša a Ducha svätého aby vošli do nášho života, stávame sa novým stvorením – novým stvorením Ježiša. Čo je staré, pominulo…(2.Kor 5.17). Boh nám odpustí všetky naše hriechy a urobí Krista našou spravodlivosťou (1.Kor 1.30).

Tu nejde o nejakú psychoanalýzu hriechov a ich nápravu, tu ide o to, že od teraz čo robím, robím pre Ježiša, nech to vyzerá akokoľvek, mám vždy pravdu, pretože je to pravda Ježišova.. Toto „uzdravenie“ nie je veľmi jednoduchý proces, pretože vyžaduje odtrhnúť sa od rodiny a odovzdať najlepšie i svoj majetok cirkvi. Znamená to, neustále sa modliť, teda chodiť s Ježišom určitý čas, než k tomuto úplnému odovzdaniu rozumu Ježišovi dôjde.

Takýto smer vývoja však väčšina ľudí obyčajne rozvojom dospievania odmieta, pretože vidí, že tým nerieši svoje problémy s okolím, ale stáva sa predlžená ruka niekoho iného. Preto rôzne cirkvi nemajú rád, keď ľudia vyrastajú, pretože ľudia rozvojom a dospievaním strácajú tento klamlivý pocit istoty v lone cirkvi. Cirkev, aby znovu získali kontrolu nad dospelými ľuďmi, vyhráža sa poverami o božom súde a druhom živote, ktorý príde v podobe pekla, ak sa nebudeme riadiť ich vidinami. V náboženských pravidlách o životnej skúške človeka tu na Zemi, však nejde o to, ako primäť ľudí k aktivite, tak aby sa ukázalo čo v nich je, ale očakávajú, že tak ako v nebi, tak i na Zemi budú poslušne plniť príkazy pánov.

Ak je Boh vševediaci ako môže byť Božia pravda spútaná v akomkoľvek ľudskom systéme, či v akejkoľvek knihe napísanej ľuďmi. Veda je preto pravdivejšia, pretože je slobodná, ešte nedopísaná, pretože je otvorená k potrebám človeka i k prírode.

Alebo, že by potreba modlitby, ktorá ospravedlňuje našu nečinnosť v rozhodujúcich chvíľach nás uspokojila  a tým nás urobila zdravších? Silná viera, vyvoláva placebo efekt prebudenia, kde naraz vidíme vo všetkom boží zázrak, počujeme hlas Ježiša, čo nás môže načas i ukojiť, ale nijako nám v skutočnosti nepomôže, pretože odtrhne človeka od spoločnosti, ktorej má pomáhať. Tak isto pôsobí i droga i keď si to dotyční ovládaní „Duchom svätým“ neuvedomujú. Všetky dôkazy, ktoré by nás mali upozorniť, že nie je niečo v poriadku, pokladá boží človek len za slová bez významu, teda nezmysly. Ak tomu prepadne väčšia časť obyvateľstva, tak nenastane doba svetla, ani rozvoj duchovna človeka, ale doba temna, čo sme tu už raz mali a trvalo to viac ako 1000 rokov než sme sa z toho dostali.

Pápež Pius IX. (1846 – 1878):

Podľa Ježiša Krista chudobní nemajú smútiť nad svojím stavom, pretože samotná chudoba im pripravila ľahšiu cestu pre spásu, ak trpezlivo znášajú svoju biedu.