ateista

Ak napíšem, že som neveriaci, tak mi okamžite oponujú, že každý musí v niečo veriť, napr. keď ráno vstanem verím, že všetko bude fungovať tak ako má (elektrina, voda, auto naštartuje….) Bez viery by sa nič nedokázalo. Dokonca i neviera je viera, že Boh neexistuje.

Človek veril, že bude lietať a nakoniec sa to stalo. Myslím si, že to ale nebola viera, čo priviedla prvých letcov, ale presvedčenie – vízia, ktorú postupne podložili dôkazmi, výpočtami že to bude možné, potvrdili si to i pozorovaním, že iné tvory to dokážu i keď nám to Boh neumožnil.

Čo má presvedčenie vytvorené na základe doterajších skúsenosti v bežnom živote s vierou v Boha – ak mi nenaštartuje auto – budem to musieť riešiť – prosebná modlitba mi nepomôže; čo má spoločné neviera vo vili či bohov  spoločné s náboženskou vierou. Mimochodom nájsť toho pravého Boha v tom náboženskom, či poverami a okultizmom prepletenom chaose je rozumom nemožné, ide skôr o individuálne pocity s konzultáciou u najsilnejšieho prúdu demagógie.

To, že to je demagógia je zrejme z toho, že na základe pocitov k Bohu nikto žiaden vedecký objav neuskutočnil – leda ak posilnil svoje ego literárnym popísaním svojich predstav. Hovoria, že Kolombus by bez viery neobjavil Ameriku, pritom ich vôbec nezaujíma, že Kolombus už vedel,  že Zem je guľa oproti tomu čo vtedy tvrdila cirkev a, že nešiel hľadať nové svety, ale západnú cestu do Indie, pretože Portugalci východnú cestu zabookovali len pre seba..

Veriaci vychádzajú z filozofie, že vedecky existenciu Boha nikto nedokázal, ale ani nevyvrátil, tak môžu tzv. náboženské autority pripisovať Bohu všetko, čo sa zatiaľ nedá vysvetliť.  Vierou teda akceptujem realitu od autority – od zdroja, ktorému dôverujem. Nepochybujem, že existuje ostrov Zanzibar, hoci som tam nikdy nebol. Dôverujem však svojmu učiteľovi, mapám, cestovným kanceláriam..No je tu, ale rozdiel – o tom či Zanzibar existuje sa môžem osobne presvedčiť, ale nemôžem sa presvedčiť, že Boh naozaj existuje – môžem len veriť.

Tí čo veria by sa mali uvedomiť, že keď majú istý názor, neznamená, že je to pravda. Ak tvrdia, že to vedia, tak nech to dokážu pre nás prijateľným a zrozumiteľným spôsobom tak, že aj iní si to budú môcť s dostupnými prostriedkami overiť, že je to skutočne. Inak to zaváňa podvodom.

Na to mi veriaci povedia, že realitu môžem prijímať zmyslami, rozumom alebo vierou. Zmyslami Boha spoznať nemôžem – nevidím ho, nepočujem… Rozumom si môžem realitu odvodiť, viera je ale zjavenie. Nemôžete sa k nej dopracovať svojou múdrosťou, ani dobrými skutkami. Viera je stav, keď prestanete dúfať v seba a všetku svoju nádej upriete na Boha. Viera je z poznania svojej vlastnej úbohosti a pohľadu na kríž. Môžem v takomto stave niečo vedecky objaviť?

A potom ešte drzo dodajú, že ateista žije vo svojom virtuálnom svete a jedine kresťan žije v realite a to napriek tomu keď predtým tvrdili, že ateista chce zmerať i boha zmyslami a len čistý dušou vidia duchovný svet nielen očami. Vo viere v Boha preto človeku prekáža telo, resp. to, že človek nedokáže priamo vidieť do duchovného sveta. Kto potom žije vo virtuálnom svete?

Každý, kto sleduje nočnú oblohu si sníva svoje predstavy. Niekto hľadá padajúcu hviezdu, aby sa splnilo jeho želania, niekto tam vidí iné svety a sníva o tom aké to tam je a niekto pozerá na oblohu z titulu zistenia počasia a sníva čo bude robiť zajtra – ale to neznamená, že kto sníva pod nočnou oblohou vidí len Božie dielo a verí v jeho  dokonalosť. Snívať, či veriť nie je know-how náboženstva. Každý živý tvor si vytvoril svoj spôsob prežitia. Myslíte si, že vlk, keď uteká za korisťou neverí, že ju chytí, či korisť, že mu utečie?

Keď človek dospeje pomocou viery k poznaniu je s ním koniec – stáva sa fanatikom. Uvediem príklad z bežného života:

Keď dospeje fanúšik napr. i hviezdneho  Realu Madrid, že jeho klub je najlepší na svete – dospel na základe viery k poznaniu. I keby ste namietali, že to nie je pravda, nepochodili by ste – on má iné kritéria a argumenty proti ignoruje. Je to jednoznačný fanatizmus a to isté sa týka i náboženského fanatika, ktorý vierou dospel do štádia poznania – je presvedčený o svojej pravde a nijaké argumenty proti  neobstoja.

Že viera je pre náboženstvo najdôležitejšia je vidieť i z toho, že doterajší pápeži nikdy nehovorili o tom čo robiť, ale len slová o tom čo veriť, aby bol človek spasený. Na to, čo sledoval prvotný zámer Ježišovho učenia sa z úst povolaných akosi  zabudlo a robí sa z toho fraška ako keby najdôležitejšie pre kresťana bol boj proti potratom a homosexuálom.

Môžem veriť tomu, že keď zomriem, tak sa znova narodím. Môžem. Netvrdím však, že je to pravda. Neviem to. Ak by som to aj pri nejakej hypnóze zistil, tak by som to netvrdil. Lebo iní človek si to nemôže jednoducho overiť. Kresťania tvrdia, že reinkarnácia neexistuje, ale pritom existujú ľudia ktorí sa videli v inom živote. Jedine kresťanstvo vysvetľuje správne, čo sa stane s človekom po smrti, pretože je to vedecký dokázané a  potvrdené Bibliou, že jedine kresťanstvo  učí veci správne. Kresťanské náboženstvo najviac prospieva nielen duši, ale i zdraviu. Preto asi, keď bývali minister školstva Ftáčnik chcel presadiť do vyučovania jogu nepochodil  – asi kvôli ochrane zdraviu školákov.  Hriechy a diabol zvyčajne spolupracujú s rozumom človeka a navyše vytvárajú odpor k Bohu. Čo dodať k týmto perlám ducha, nie je to jasný príklad fanatizmu.

Aké vedecké dôkazy má cirkev na podporu toho čo tvrdí, ak nepočítam vyrobený idol , studnicu všetkých múdrosti – svätú encyklopédiu , ktorú sami priznávajú, že bola napísaná v nejakom božom amoku? Ide len o dve veci – zázraky a osobné stretnutia s Bohom.

O zázrakoch pomlčím, nebudem túto záležitosť rozoberať, pretože ide vo väčšine o podvod a o ostatných zázrakoch sú informácie veľmi skreslené a umelo prispôsobované. Dodám len to, že Je zaujímavé, že teraz je ďaleko viac ľudí ako v stredoveku, ale zázrakov je menej. Pri vtedajšom zdravotníctve a výžive hlavne u nevoľníkov bolo zázrakom, keď sa niekto dožil 40 rokov – asi preto, že sa viac modlili a viac báli Boha ako teraz.

Skôr ma zaujíma kategória osobných stretnutí s Bohom, nemyslím tých čo tvrdia, že sa po večeroch zhovárajú s Bohom, ale tých, čo to zažili po klinickej smrti – je to niečo podobné ako už zamietnuté vidiny o minulých životoch pri reinkarnácie. Ide obyčajne o jediný ale podivný a neopakovateľný dôkaz a podľa mňa  je aj najdôležitejším zdrojom viery.  Títo ľudia svoju záchranu po klinickej smrti skôr  pripisuje rozhovoru s Bohom ako záchrancovi, či lekárovi – čo ich utvrdzuje vo viere v Boha, a to sú tie dôkazy o existencie Boha – halucinácie v smrteľnom amoku. Sú to silné zážitky, nechcem sa im vysmievať ale sú to len Vaše zážitky, ktoré sa nedajú zovšeobecniť pre každého. V iných destináciách i u iných náboženstiev sa tieto zážitky vyskytuje tiež ale v súlade z ich náboženstvami. Že by bohovia mali rozdelené územia svojej pôsobnosti?

Existuje tu ešte jeden „vedecký“ dôkaz o existencie Boha. Človek, Zem, vesmír – všetko je tak komplikované, ale zároveň úžasne zladené na základe istých zákonitostí. Mohlo to všetko vzniknúť náhodne? Oveľa jednoduchšie je usudzovať, že to všetko má na svedomí nejaký Stvoriteľ.

Vesmír existuje bezmála 15 mld. rokov, myslite, že za ten čas sa neutriasla určitá zladenosť a zákonitosti. Je zrejme, že na začiatku vzniku Vesmíru to tak nebolo. Keď vznikne nový prameň, voda tečie kade –  tade, ale postupne si vyhĺbi svoje koryto aj cez skalu a vrchy i keď medzitým nastane niekoľko povodní a omylov, než sa voda dostane do mora. Problém, ale je v tom, že fanatický veriaci vidia vek Zeme len cca 6500 rokov. Z toho je zrejme, že za tú dobu sa nemohol samostatne vyvinúť Vesmír ani človek, ale musel byť stvorený. Tých, čo tvrdia, že Zem má niekoľko miliárd rokov pokladajú za klamárov a manipulátorov, ktorých nečaká nič iné ako peklo.

Záverom by som chcel dodať, že i keď sa zdá, že viera za každú cenu je v niektorých záležitostiach dobrá – je to dvojsečná zbraň a môžeme z toho titulu neskôr dočkať nepríjemných prekvapení. Uvediem príklad:

Keď mi manželka zahne, nemusím sa to ani dozvedieť a budem naďalej jej veriť, i keď som bol od začiatku klamaný, najskôr kvôli môjmu majetku. Je zrejme, že zistiť či mi je manželka verná sa nijako nedá – vždy môžu byť pochybnosti – tu je na mieste viera. Ale zistiť sa dá, že mi je neverná – na to môžu byť i presvedčivé dôkazy i keď v rámci zachovania svojej viery ich vidieť nechcem. Avšak  ak sa nechcem pozrieť pravde do očí, môžem sa dočkať nepríjemných prekvapení. Viera v Boha mi pripadá ako podobná viera. Nedá sa nijako zistiť, či Boh existuje, ale na druhej strane by som mohol zistiť či všetko čo mi predkladajú je Božie dielo, ale neurobím to,  lebo by sa mi mohol zrútiť môj doterajší svet. Lepšie žiť v klame za vetrom po prúde a platiť, ako sa postaviť pravde do očí a prípadne upraviť či zmeniť svoj doterajší život. Väčšina to rieši ako rybár, ktorý chodí na ryby ale nikdy nič nechytí – o čo mu ide potom, keď nie o ryby – skryť sa pred manželkou, skryť sa pred nepríjemnými otázkami?

Na začiatku som povedal, že som neveriaci, ale v skutočnosti som ateista, je to zrejme z mojich predchádzajúcich článkov. Viem priznať sa k tomuto znamená, že vyvolám predstavu militantného komunistu – zadubenca, kohosi, kto druhým berie nárok na vieru a spochybňuje ju. Tak ako vznikli predstavy – samozrejme podľa skutočných príkladov ako: Politik – zlodej, vedec – klamár a manipulátor. A čo tak Boh – masový vrah, cirkev – podvodníci a pedofili a veriaci – platiaci hlupáci.