ateista

Slnko a naša Zem ako planéta vznikli asi pred 4,6 mld. rokov z hmloviny, ktorá zostala po vzniku Vesmíru a zmiešala sa s vyvrhnutým materiálom zo zaniknutých hviezd a to i zo vzdialených galaxií. Táto hmlovina obiehala okolo stredu galaxie, kde sa vytvorila čierna diera s obrovskou gravitačnou príťažlivosťou. Po vytvorení Slnka sa v tejto mini sústave začali formovať i malé telesá na obežných dráhach, ktoré svojou gravitáciou priťahovali ďalšie častice a okolitý plyn. Vznikli tak prvé planétky, ktoré sa vzájomne zrážali a formovali na väčšie telesá. Planéty blízko Slnka sú v prevažne tvorené ťažšími prvkami, kde ľahšie prvky absorbovalo Slnko. Vzdialenejšie planéty sú prevažne tvorené ľahšími prvkami. Hviezdy totiž vysielajú do svojej blízkosti silnú radiáciu, kvôli čomu planéty normálne strácajú svoju plynnú atmosféru, ktorá sa zvyčajne vyparí a zanechá za sebou len kamenné jadro.

Hviezdy typu nášho Slnka existujú zhruba 10 mld. rokov. Teraz je teda Slnko asi v polovice svojej životnosti (podľa pomeru množstva vodíka k množstvu hélia). Premenou vodíka na hélium sa postupne zvyšuje jeho teplota a to za miliardu rokov o 10 %, čo spôsobí neskôr vyparenie vody a zánik života na Zemi.

Dokonalosť vo Vesmíre z titulu ochrany života neexistuje i keď gravitácia urobila určitý poriadok a stabilitu vo Vesmíre. Pre rozvoj života tu bolo ešte veľa nebezpečenstiev (výbuchy blízkych supernov, čierne diery so svojou obrovskou gravitáciou, veľké množstvo balastu – obrovských kameňov, ktoré dopadali na planéty, vysoká rádioaktivita…). No i tak si myslím, že neexistuje žiadna vyššia moc, ktorá stvorila život na Zemi, pretože rozvoj života mohol vzniknúť nie tam, kde určil Boh, ani náhodne kdekoľvek, ale len tam, kde príslušná planéta bola ďaleko od vplyvu výbuchov supernov, od vplyvu čiernej diery, kde väčšie planéty sústavy hviezdy zbierali balast medzi planétami a tým chránili vnútorne kamenné planéty, ktoré sa stabilizovali tak, že ich rádioaktivita poklesla na prijateľnú mieru pre vznik života. Naše Slnko je stabilná hviezda a leží asi v 2/3 vzdialenosti od stredu galaxie, teda dosť ďaleko od centrálnej čiernej diery a nachádza medzi ramenami špirál galaxie, takže dosť riedkom vesmíre, teda ďaleko od prípadných výbuchov supernov. Len pri takýchto podmienkach bola šanca pre vznik života. Hrozby z Vesmíru pre zánik života na Zemi sú i tak, i keď nie tak nebezpečné. Dopady asteroidov na Zem, ktoré nezachytili vonkajšie veľké planéty postupne ustávali, a boli skôr popudom pre vznik odolnejších druhov života.

Približne pred 4,4 miliardy rokov, keď sa naša slnečná sústava ešte len vytvárala, narazil do Zeme balvan veľkosti Marsu, zhruba 100 miliónov rokov po jej vzniku. Materiál vyvrhnutý zo Zeme sa nakopil na jednom mieste, čím vznikol Mesiac. Náraz, ktorý vytvoril Mesiac,  Zem veľmi prehrial. Rádioaktívny rozpad zohrial Zem ešte viac. Železo a nikel, ale aj vápnik a draslík sa roztavili, a klesali smerom do stredu Zeme. Jadro Zeme sa tak vytvorilo z magnetických kovov, čo vytvorilo magnetickú ochranu Zeme, čím sa ochránila zemská atmosféra pred nebezpečným slnečným tlakom. Pohybom roztavených kovov a rotácie Zeme vzniklo magnetické dynamo Zeme, ktoré svojim účinkom siaha ďaleko mimo Zem. Jupiter je zväčša plynná planéta, takže má len malé percento ťažkých kovov, avšak má obrovské magnetické jadro – ako je to možné? No vodík v jadre masívneho Jupitera podlieha takému obrovskému tlaku, že sa správa skôr ako vodivý kov než ako plyn a vytvára tak najsilnejšie magnetické pole s pomedzi planét.

Vznik Mesiaca napomohol tiež k vzniku podmienok pre život a to tak, že pri náraze, ktorým sa vytvoril Mesiac podstatne spomalil rotáciu Zeme a vychýlil sklon Zeme oproti rovine ekliptiky z osi smerujúcej priamo na Slnko (23,5 stupňa) čím rozkolísal Zem a tým rovnomerne stabilizoval klímu na celej planéte, čo znamenalo vytvorenie striedania  ročných období na Zemi. Ďalej taktiež tým, že svojou gravitáciou pôsobí na vznik prílivu a odlivu mora, čím urýchlil evolúciu a to tak, že prinútil neskôr morských živočíchov v okrajových častiach mora sa prispôsobovať životu na krátko bez vody.

Povrch Zeme ešte dlhý čas pokrývali vybuchujúce sopky, ktoré zásobovali Zem hlavne skleníkovými plynmi (oxid uhličitý, sírovodík), čo nepomáhalo k stabilizácie teplotu povrchu Zeme. Ľahšie materiály, ako napríklad hliník, kyslíkové zlúčeniny a kremík, sa uvoľnili a plávali na povrchu, čo však ešte stále neboli podmienky pre vznik a rozvoj života.

Vzhľadom na magnetický filter slnečných lúčov a väčšiu vzdialenosť od Slnka ako u Venuše. kde neustále unikali skleníkové plyny, nastalo postupne ochladenie planéty, čím sa vytvorila zemská kôra a do atmosféry tak prestali unikať ťažšie skleníkové plyny. Zloženie atmosféry začalo pozostávať viac z ľahších plynov. Pravdepodobne Zem, ako aj iné planéty dostavali vodu prostredníctvom komét, ktoré vznikli rozpadom predchádzajúcej hviezdnej sústavy. Obrovské ionizujúce žiarenie pri rozpade predchádzajúcich hviezd spôsobilo rozpad oxidu uhlíka a spájanie s kyslíkom a vodíkom, čím sa vytvoril základ organickej chémie a zo zamrznutých  komét sa vytvorili oceány vody. Kométy, ale aj asteroidy vzhľadom na to, že nemali vytvorené magnetické jadro neboli rozžeravené ako veľké planéty a preto zamrzli ako veľké rezervoáre vody, čo však je prekvapujúcejšie, že spolu s vodou zostali v nich i organické zlúčeniny z predchádzajúcich pokusov života.

Kométy vplyvom najväčších planét Jupitera a Saturna menili svoje dráhy a dopadali i na vnútorné planéty, kde prinášali vodu a základne stavebné kamene života – organické zlúčeniny. No Zem oproti Marsu vzhľadom na svoju väčšiu hmotnosť (10 násobnú) a magnetický štít dokázala tieto „dodávky“ vody dlhodobo udržať na svojom povrchu. Únik vody na Marse spôsobil hlavne nízky tlak atmosféry vzhľadom na nižšiu hmotnosť planéty, a tiež tým, že magnetická ochrana planéty pomaly slabla a tak dovolila Slnku „odfúknuť“ väčšiu časť atmosféry, čo spôsobilo vyvarenie všetkej vody. Avšak ľad pravdepodobne pod povrchom Marsu asi zostal a možno i život.

Neustále bombardovanie povrchu Zemi asteroidmi, sopečnou činnosťou a bleskami, či silným ionizačným žiarením, pretože ešte neexistovala ochranná ozónová vrstva v atmosfére nedávalo veľkú nádej na rozvoj života. Podmienky začali byť priaznivejšie až neskôr po vytvorení zemskej kôry, ktorá umožnila vytvoreniu oceánov vody a zastavenie únikov skleníkových plynov do atmosféry (cca pred 4,2 mld. rokov), čím sa vytvorilo stabilné a bezpečne vodné prostredie pre vznik života. Tekutá voda dokáže rozpustiť stavebné kamene života a znova pod vplyvom energie ich spájať do nových z hľadiska prijímania energie efektívnejších organických zlúčenín. Táto chemická polievka, v ktorej sa medzi sebou miešajú látky zamiešali i blesky z búrok a tak nastali reakcie, ktoré spôsobili, že výsledkom bolo čosi, čo tam predtým nebolo.

Veriaci radi znižujú dôležitosť reálneho uvažovania o vzniku života, namiesto toho, často vyzdvihujú intuíciu, ktorá nevychádza z dôkazov, ale z náboženských predstáv, čo prirovnávajú či dokonca stotožňujú s údajným šiestym zmyslom. Ľudia praktizujúci nejaké náboženstvo, teda majú tendenciu viac sa spoliehať na vieru, hlavne v tých situáciách, kde sa vysvetľujú zložité a pre človeka neisté skutočnosti.

Spisovateľ a filozof Lev Nikolajevič Tolstoj varoval: „Neobávaj sa nevedomosti, ale falošného poznania.“ Ukazuje sa, že nie je nič ľahšie, ako obalamutiť sám seba.

V realite však neexistujú isté skutočnosti ani nič veľké a transcendentné, čo by v dobrom ovplyvňovalo našu Zem. Jedine ak Slnko. Slnko bolo kľúčom k stabilite planéty, kľúčom k životu na Zemi. Bez Slnka by nebolo svetlo, teplo, potrava, voda, počasie, dni, nebola by Zem, ako ju poznáme. Ale takýchto Sĺnk je vo Vesmíre myriady. Pre koho vyžarujú teplo a svetlo tie ostatné miliardy hviezd, keď nie pre človeka?