ateista

V roku1929, americký astrofyzik Edwin Hubble zistil, že vesmír nie je stacionárny. Podarilo sa mu získať množstvo presvedčivých dôkazov, že čím ďalej sa nachádza pozorovaná galaxia, tým rýchlejšie sa vzďaľuje od našej galaxie. Inak povedané, zistil, že vesmír sa rozpína. Teda Vesmír nie je stacionárny, ani sa nevracia po skončení účinku výbuchu späť do jedného bodu. Zistilo sa, že to spôsobuje temná energia. Temná energia je „záporná gravitácia“, ktorá víťazí nad gravitáciou.

Podľa aktuálnych meraní je temná energia význačným členom vesmírnej spoločnosti – predstavuje totiž až 68% všetkej vesmírnej energie, na druhom mieste je temná hmota, v ktorej sa sústredí 27% energie, a napokon bežná hmota – z nej pochádza chabých 5% vesmírnej energie.

Čo je vlastne temná energia? Nik netuší. Najbližšie k pravde je azda predpoklad, že temná energia predstavuje vesmírne vákuum, ktoré nie je prázdne, ale naopak, presýtené časticami a ich ekvivalentmi z antihmoty.

Delenie bežnej hmoty na jednotlivé prvky sa predurčil ďalší vývoj hmoty. Vlastnosti prvkov sú po fyzikálnej, či chemickej stránky odlišné, ale ich rozmanitosť sa znásobujú spojením s iným prvkami. Napríklad sodík je jedovatý, chemicky reaktívny kov, ktorý sa dá krájať tupým nožíkom ako maslo, a chlór je zapáchajúci smrteľný plyn, no ak tieto dve zložky spojíme, vznikne neškodná a z biologického hľadiska veľmi dôležitá zlúčenina známejšia ako kuchynská soľ. A čo taký vodík a kyslík? Prvý predstavuje výbušný plyn a druhý podnecuje prudké horenie, no spolu tvoria molekuly vody, ktorou oheň hasíme.

Po spojení atómov uhlíka s dostupnými atómami kyslíka (čím vzniká oxid uhoľnatý a oxid uhličitý) sa zvyšné atómy kyslíka spájajú s inými prvkami, napríklad s titánom, čím môže pri správnych podmienkach vzniknúť i zafír, či rubín.

Necelého pol kilogramu plutónia dokáže v reaktore vyprodukovať desať miliónov kilowatthodín tepelnej energie, čo by obyčajnej žiarovke stačilo na to, aby svietila jedenásťtisíc rokov.

Ďalej sú známe i ďalšie skutočnosti, ktoré sa automaticky dejú, ako že soľ samoreguláciou kryštalizuje do kocky, voda tečie dole brehom, para stúpa, hmota reaguje na energiu, vlastná gravitácia veľkej planéty prekoná vnútorné sily neusporiadaných pevných telies na svojej dráhe a dosiahne tvar zodpovedajúci hydrostatickej rovnováhe (teda približne gule). To nerobí nejaký stvoriteľ, to je dané prírodnými silami.

Prečo príroda tvaruje hmotu do gule, pretože sa snaží povrchové napätie daného telesa čo najviac zmenšiť. Napríklad povrchové napätie mydlovej vody pri vytváraní bubliny stláča vzduch zo všetkých strán. Za krátky okamih uzavrie bublina do seba určité množstvo vzduchu a nadobudne tvar telesa s najmenším možným povrchom. Pomocou základných integrálnych počtov možno dokázať, že tvar s najmenšou plochou, v ktorom sa dá uzavrieť určitý objem, je dokonalá guľa. Gravitačná sila má schopnosť hromadiť takto hmotu, no nie vždy vyhráva – chemické väzby pevných telies sú niekedy silnejšie.

Himaláje vyrástli do výšky navzdory gravitácii vďaka odolnosti hornín v zemskej kôre. No voči rozmerom Zeme je to nepatrne zvlnenie. Ak sa pozriete na Zem z vesmíru, je na nerozoznanie od dokonalej gule aj napriek členitému terénu a miernemu splošteniu na póloch s titulu rotácie Zeme. Princíp vytvárania pohorí je jednoduchý – čím slabšia gravitácia pôsobí na povrchu telesa, tým vyššie pohoria môžu vzniknúť. Najvyšší z nich – hora Olympus Mons – sa nachádza na Marse a vypína sa do výšky približne 22 km. A tiež medzi známe vesmírne telesá Marsu, ktoré nemajú guľatý tvar, patria jeho dva mesiace – Phobos a Deimos. Oba pripomínajú tvarom skôr zemiaky. Na dvadsať kilometrov širokom Phobose, väčšom z týchto dvoch telies, by sedemdesiat kilogramový človek vážil len okolo sto gramov.

Povrchové napätie vytvára vo vesmíre z hmoty v tekutom stave vždy guľaté telesá. Ak sa vám nejaké malé a pevné teleso zdá až podozrivo guľaté, môžete predpokladať, že svoj tvar nadobudlo v roztavenom stave. No ale naša galaxia má ďaleko do gule, avšak na počiatku bola pravdepodobne guľatá. Jej plochý špirálovitý tvar dokážeme pochopiť vtedy, keď si predstavíme, že na začiatku vyzerala ako obrovská rotujúca plynová guľa, ktorá sa rotáciou roztiahla do plochej špirály.

Týmto článkom chcem dokázať, že Vesmír, ba aj život sa nerozvíjal na základe čarovných slov Stvoriteľa, ale bol poplatný hľadaniu najefektívnejšieho usporiadania a prírodným silám, ktorý Vesmír vytvarovali.

Náboženstvo nám predstavuje vznik Vesmíru a života ako logický príbeh, proste celé dejiny je nutné chápať ako rozprávku – ako poučenie z práce Stvoriteľa. To, že Boha nevidíme je tiež súčasťou našej skúšky sily viery. Čím sa skúša naša pokora a poslušnosť v naplňovaní jeho predstáv o Vesmíre a úlohe človeka v ňom.

Náboženskí teoretici potom vytvárajú predstavy o vedeckých teóriách vzniku Vesmíru ako, že sú chaotické, pretože vznikli len na základe náhod, a nie na základe logiky, ktorá vychádza zo zjavených príbehov. Avšak sily prírody dokazujú, že v skutočnosti nič ako dokonala náhoda, ktorá smeruje k nejakému výsledku neexistuje, pretože svet sa nemenil na základe náhod, ale je podriadený existujúcim prírodným zákonom a snahe hmoty byť energeticky čo najefektívnejšia – čo je niečo iné ako zámer Stvoriteľa, ktorý pri stvorení zákony prírody nebral do úvahy, neviem potom ako jeho stvorenia vôbec mohli i fungovať.

Planéty i keď sú priťahované gravitáciou Slnka nepadajú naň, ale ho obiehajú, biologický organizmus nie je hračkou prírody, ale snaží sa prežiť… Pohoria, život nevznikol v jeden konkrétny moment v čase, ale vznikali i zanikajú neustále. Podstatne je, že pri týchto pomalých zmenách môžu za dlhé obdobie ustáliť i zložité veci, ktoré vlastne žiadny boží zásah nepotrebovali. Za vznikom rieky, dažďa, vzniku ložisiek surovín, vznikom stabilnej planéty, vznikom života a čím ďalej schopnejších organizmov, vznikom civilizácií nie sú zjavené pravdy, ale prírodné zákony, stály prísun energie a snaha prežiť.