ateista

Donedávna bola Európa prakticky len kresťanská, čo ale neznamenalo, že nevznikali nezmyselné vojny, ktoré samozrejme, že neriešili zlepšenie postavenie človeka, ale len posilňovali moc cirkvi. Až postupnou sekularizáciou života, keď ľudia vytlačili  cirkev z rozhodovania v štáte nastal priestor pre rozvoj pracovných príležitosti, obchodu a vedy, obnovenie športových zápolení, čo následne  eliminovalo vášne a vznik neprekonateľných náboženských, či politických konfliktov. Dovtedy cieľom nebolo dosiahnuť blahobyt človeka, ale ponímať seba i celú svoju realitu ako súčasť strastiplnej cesty pokánia k večnej spáse pod patronátom cirkvi, kdesi mimo tejto Zemi. To znamenalo pre väčšinu obyvateľstva na tejto Zemi len utrpenie. Právo, vzdelanie, umenie, rodina ba i zdravie, či smrť bola ideologicky úplne v rukách Boha, teda v rukách cirkvi.

Človek sa, ale len tak ľahko nedokázal zbaviť závislosti na „správnej“ ideológie, v ktorej rozhodujú viac emócie ako rozum, čo spôsobilo, že už na začiatkoch sekularizácie života vznikali i nové nenáboženské ideológie a teda i nové dôvody k vojenským konfliktom. Nikto normálny predsa nechce vojnu a preto ak niekto chce lúpiť a zabíjať svojich protivníkov musí emočne presvedčiť ľudí, že je to v ich prospech. No keď už nemali jednoznačne po ruke len toho pravého Boha, použili nacionalizmus, rasizmus, či vízie komunizmu aby ukázali na nepriateľa, ktorý je na príčine ich biedy.

V súčasnosti keď sa Európa prakticky zjednocuje v jednu spoločnosť a nadobúda stále viac charakter konzumnej spoločnosti, zvyšuje sa vzdelanosť a rozvíja sa všeobecná informovanosť i pomocou internetu, čo podstatne eliminuje nebezpečný stret názorov, nastáva nová skúška boja rozumu voči emóciám a to z potierania ďalšieho rozvoja spoločnosti na základe prijímania multikulturizmu, či nových pohľadov na rodinu. Znovu sa vyťahujú argumenty vyvolávajúce emócie, ktoré vyplývajú z rôznych „správnych“ ideológií, ktoré podporujú posilňovanie cirkvi, nacionalizmus, rasizmus a znova sa citujú slova „pravého“ Boha.

Sekularizácia už v minulosti vedela riešiť tieto problémy, ktoré vyplývajú zo snahy prerásť zo svojou ideológiou do rozhodovania štátu a to tak, že eliminovala vplyv vášni. Zmravňovať stret náboženských ideológií tak, aby nenastala partizánska vojna, ktorá ničí životy nevinných bude budúca úloha sekularizácie. Rozhodovanie štátu musí byť úplne odlúčené od každej ideológie, takže riešiť tieto problémy neznamená prijímať zákony obmedzujúce určitú časť obyvateľstva ale práve naopak právne ošetriť súkromný názor každého občana, tak aby nebol spoločnosťou vopred diskvalifikovaný.

Ak nechceme riešiť spory násilnými činmi je nutné posilňovať zákony, ktoré zabezpečujú všeobecný spoločenský rozvoj, rozvoj demokracie, zdravú súťaživosť, stabilitu, prosperitu a sociálny a kultúrny pokrok.  Opačná situácia, kde udalosti napomáhajú k rozvratu, úpadku, k nerovnosti, k nespravodlivosti, k všeobecnej neistote, či utrpeniu niektorej časti spoločnosti by vytváralo priestor pre oživovanie rôznych náboženských ideológií a teda pre prijatie jednostranných zákonov, ktoré síce riešia požiadavky určitej skupiny spoločnosti ale na úkor inej, čo naopak len vyostruje rozbroje.

Cirkev a to je jedno aká, robí čo môže aby narušovala rozvoj spoločnosti smerujúce k jej sekularizácie a z toho titulu umelo vytvára spoločenské problémy, straší následkami presadzovania konzumnej spoločnosti, náboženskými, či národnostnými konfliktami. A tým vyvoláva nielen prejavy náboženského radikalizmu, ale aj nebezpečné proti aktivity.

Presadzovanie svetského humanizmu, podloženého vedou, filozoficky a eticky, ktorý neuznáva žiadne ideologické dogmy, pričom nepodlieha neracionálnym, neraz nehumánnym predstavám a predsudkom. Tomuto smeru sú cudzie emócie, vedúce až k násilným činom, ktoré sú tak či onak náboženského pôvodu a charakteru. Svetský humanizmus, medzinárodný obchod, demokracia, ľudské práva a vzájomná pomoc úspešnejších dokáže aj bez správnej ideológie zvládať i tie najťažšie problémy ľudskej existencie.

Veriaci sa nemajú prečo obávať sekularizmu a odluky cirkvi od štátu, pretože nestrácajú nič, naopak, získavajú náboženskú slobodu pred zákonom a možnosť sa slobodne prejavovať a praktizovať svoju vieru bez komandovania tej ktorej pravej cirkvi. Kto stráca, a bojí sa odluky, tak to je predovšetkým doteraz dominantná katolícka cirkev, ktorá by prišla o privilégiá, prestíže a bohatstvo (pretože sekularizácia znamená i zbavenia cirkvi majetku, ktorý nepotrebuje k svojej pasterizačnej činnosti), čím sa podstatne obmedzí jej možnosti násilného vnucovania cirkevných dogiem, tým ktorí o to nestoja.

Je neprípustné, aby štát sa staval za niektoré osobité náboženstvo alebo presvedčenie. Štát sa musí opierať o argumenty prístupne rozumu tak aby riešili problémy človeka a nie aby boli poplatné cirkvami hlásenej imaginárnej vôle Boha. Tejto neutralite sa hovorí sekularizmus. Je to politicko – inštitucionálny  princíp, nie je to nijakým druhom „štátnej filozofie ateizmu“. Práva sú pre ľudí, nie pre viery. Sekularizmus je najlepšou zárukou nielen slobody náboženstva ako svetonázoru, ale aj možnosťou ako sa vymaniť z nábožensky obmedzujúcich ustanovení. Prijatie svetských zákonov potrebných pre nerušený rozvoj človeka, jeho vzdelanosti, jeho súkromného života, kde sobáš, krst a výchova dieťaťa ba i pohreb je plne v právomoci dotyčného. Slovensko už nie je katolícke, ani kresťanské. Slovensko je pluralitné. Vidieť to aj podľa toho, že aj keď sa ku katolíckej cirkvi sa pateticky hlási väčšina obyvateľov, kresťanské politické strany volí významná menšina občanov.

Sekularizácia je i pre každé náboženstvo šancou zbaviť sa nesprávnych identifikácií. Je šancou učiť sa zrelým spôsobom viesť dialóg. Ak nás sekularizácia privádza k pluralite, potom to znamená výzvu porozumieť tejto pluralite, vnímať ju ako hodnotu a akceptovať ju. Dnešný svet je tak výzvou na hlbšie vnímanie tohto času, na načúvanie svetu a človeku. Kto je však zástancom zakonzervovaného života jednoznačnými zákonmi, ktoré určuje cirkev, bez možnosti konfrontácie, bez zneistujúcich otázok a rovnocenného dialógu, bude brojiť proti sekularizácii a svet nazve zlým.

Tomáš Garrigue Masaryk: (1850 – 1937)

Potrebujeme konštruktívnu, tvorivú náboženskú slobodu. Nielen, že musíme mať náboženstvo, musíme mať vyššie a ušľachtilejšie náboženstvo… Chceme pozitívny pokrok v náboženstve, chceme náboženský život, ktorý prekoná všetky cirkevnícke formy náboženstva.