Existencia zla vo svete je logicky nezlučiteľná s existenciou dobrotivého Boha, a že je teda rozumnejšie usudzovať, že žiaden boh neexistuje, ako to, že jestvuje, ale neurobí nič, aby zastavil zlo na Zemi.

Kresťanská viera hlása rovnosť a lásku, dokonca tvrdia, že láska k bohu nepovyšuje. Ako je potom možné, že od čias Rímskej ríše, keď sa dostala kresťanská cirkev k moci nezabránila sústavným vojnám, ktoré vychádzali z povyšovania jedného nad druhým, nezabránila ani prenasledovaniu jednotlivcov za iné názory, ba práve naopak, bola ich hlavným iniciátorom.

Myslím si, že ten, kto velebí boha ako vrchol lásky podľa cirkevných predstáv nezmýšľa dosť vznešene o podstate lásky. Láska nie je v odriekaní. Láska nie je krv a utrpenie. Láska nie v zavraždení vlastného syna pre uspokojenie Jeho márnivosti. Láska nie je nenávisť a hnev, vrátane mučenia ľudí, voči tým ktorí si dovolili uraziť jeho krehké ego, či porušiť moc vyvolených. Vyvážená láska nie je poslušnosť, ani pokora, či podriadenosť. Láska nie je to, čo je vyžadované za odmenu, alebo pod hrozbou trestu. Ozajstná láska je priateľstvo, ktoré je poskytnite bez ideologického zaťaženia, len tak môže budiť rešpekt a obdiv, súcíť a láskavosť.

Nechcel tento Boh byt i našim sudcom? Čo to má spoločné s láskou, nič, pretože On sa nám posmieva, sľubujúc na poslednom súde plač a škrípanie zubov. Milujúci však miluje bez ohľadu na odmenu a odplatu. Pravá láska chce viac, chce aby sme sa smiali a nie podozrievali priateľa. Preto ani pri najlepšej vôli nemôžem pripustiť, že by sociálna súdržnosť bola možná len pomocou účelovej lži a strachu. Na sebaobranu ju netreba, tam stačia pravdivé argumenty a útočiť pomocou demagógie na nevinných, či názorovo iných, by láska k blížnemu nemala dovoliť.

Podľa Starého zákona boh svoju lásku k človeku podmieňuje jeho úplnou podriadenosťou, kde dokonca žiada v jeho mene vraždiť:  „Ak zistite, že v niektorom meste uctievajú iného Boha, musíte toto mesto napadnúť a úplne zničiť všetkých jeho obyvateľov, rovnako ako všetok ich dobytok. Potom musíte nakopiť celú korisť uprostred ulice a spáliť ju. Podpáľte celé mesto ako obeť Pánovi, vášmu Bohu. Mesto musí ostať v troskách navždy, nesmie byť nikdy znovu postavané. Nenechajte si nič z koristi, ktorá bola odložená bokom, aby sa zničila. Potom Pán zmení svoj neskrotný hnev a bude k vám milosrdný. Zmiluje sa nad vami a urobí z vás veľký národ, tak ako slávnostne prisľúbil vašim predkom: …Pán, váš Boh bude k vám milosrdný iba ak ho budete poslúchať a dodržíte všetky jeho príkazy, ktoré vám dnes dávam a budete robiť to, čo sa mu páči. (Deuteronómium 13:13-19)“. Tak takto má vypadať tá pravá láska?

Ak si vezmeme Nový zákon, ktorý obrátil pojem obete, kde sa neobetuje Bohu, ale syn boží sa obetuje nám, a položíme si otázku, pre koho mal tento symbol pokory slúžiť, či proti komu, alebo čo sledovalo toto sebaobetovanie, zisťujeme, že bolo namierené proti skazenosti a neúmerným výsadám kňazov, ktorí v židovskej provincie vlastne vládli. A ako to vlastne urobil tento svätý anarchista,  – no tak, že ako syn boží sa stotožnil so spodinou národa a hriešnikmi, čím sa pokúsil narušiť zabehaný poriadok vlády kňazov, ktorí mohli vzísť len z vyvolenej triedy.

Ak preskúmame učenie najväčších prorokov sveta, zistíme, že Budha, Mohamed, Konfucius, či aj Mojžiš pokladali seba samých len za učiteľov. Ani jeden z nich nikdy netvrdil, že je rovný Bohu. Ježiš to však o sebe tvrdil, čo podľa fanatikov je dôkaz jeho božskosti, ale podľa židovských kňazov to bol skôr dôkaz niečoho iného. Nie autorita Rímskej ríše ho nazvala pomätencom, ale vtedajší židovský vodcovia ho nazvali anarchistom a zločincom, čo i vysvetľuje ako potom musel skončiť. To znamená, že zahynul ako obeť politiky moci a nie ako spasiteľ.

No ak sa dá veriť evanjeliám – dobrej zvesti, na ktoré sa tak radi odvolávajú ortodoxní kresťania, tak bojoval aj proti každému pojmu času a priestoru, proti všetkému čo je pevné, ako zvyky, majetok, cirkev a ako alternatívu k tomu dával pocit, že len vnútorný svet je ten pravý a večný – „Kráľovstvo božie je vo vás“. Čo by každý fyziológ nazval idiotizmom. Vidieť blaženosť, rozkoš  len v tom, že všetko rozdám, prestanem odporovať a to aj zlému a v tom vidieť lásku a podklad pre spásu je postavené na chorom podklade. Dobrá zvesť mala znamenať, že už niet protikladov a nebeské kráľovstvo patrí každému človeku, ktorý sa pokorí. Toto presvedčenie Ježiš potvrdil i tým ako sa správal pred sudcom, žalobcami, na kríži. Neodporoval, nedovolával sa na svoje práva pred cisárskym legátom, nikoho nebral na zodpovednosť, a čo je zaujímavé, ale ani nikto nechcel svedčiť v jeho prospech, nikto nepoukázal na zázraky, ktoré vraj vykonal, naopak chcel mučenícky trpieť. Tento neegoistický postoj, či už to bolo  bláznovstvom, alebo nebolo, určite ho však neprevzala jeho následnícka kresťanská cirkev, ktorá robí pravý opak toho, čo hovoria evanjelia a znova skĺzli do praktík Starého zákona. Pre koho bol potom odkaz Ježiša, keď nie pre predstaviteľov jeho učenia, asi ozaj len pre otrokov, ktorý sa nemajú protirečiť vrchnosti.

 Aj v dnešnom čase dobrý Boh nič nekoná proti zlu, ktoré vyplýva z nespravodlivosti vyvolených. Dokonca to prezentujú ako dobrý dôvod pre našu pokoru. Tak je zrejme, že ak chcete byť dobrým, nemôžete konať nič proti zlu, pretože ani boh to nerobí, len proti zlu, ktoré síce sa nás osobne netýka, ale obmedzuje moc cirkvi.

Ani argumenty, že Boh sa drží v úzadí, aby nám dal šancu konať dobro, neobstojí. Takto totiž dobrí ľudia ani bohovia nemôžu konať. A preto „dobrého“ Boha takto ospravedlňovať nemožno. Keď má niekto k dispozícii potrebné prostriedky na odstránenia zla, môžeme tolerovať jeho nečinnosť. A to len preto, aby sme ostatným uštedrili lekciu, tak sa má správať dobrá osoba? Boh, ktorý má k dispozície prostriedky a schopnosti urobiť viac a pritom tvrdí, že vás miluje, no nikdy k vám neprehovorí bez pretvárky a nikdy nie je nablízku, keď ho ľudia ozaj potrebujú (napr. nezmyselne zabíjanie v koncentráku, vo vojne, pri prírodných katastrofach), v skutočnosti nijaký váš priateľ nie je, ale sa vám vlastne opovržlivo vysmieva.

Tvrdenie cirkvi, že Kristova filozofia je dokonalá – že Kristus bol najmúdrejší z tých, čo kedy otvorili ústa je potom najhrubšie pokrytectvo, pretože oni sami sa ňou neriadia.

„Neprotivte sa zlému! Naopak: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ (Mt 5, 39)

Obsahuje toto nejakú filozofiu, nejakú múdrosť? Kristus zbavuje dobro, cnosť, pravdu – práva na sebaobranu. Zlo sa stáva pánom sveta a dobrí obeťami darebákov. Nikto nemá právo chrániť seba, svoj majetok, svoju manželku a deti. Vládnutie sa stáva len výsadou vyvolených, čím svet je vydaný na milosť psychopatom. Utešovať sa len tým, že po smrti im to Boh spočíta je smiešne, nakoľko ani predstavitelia cirkvi v to neveria, pretože sa správajú akoby raj mali už na Zemi. Jestvuje ešte väčšia absurdnosť?

„Nestarajte sa o zajtrajšok.“ (Mt 6, 34)

Môže si niekto takto plánovať svoju budúcnosť, či budúcnosť rodiny, svojich deti. Môžeme sa spoľahnúť na Boha, asi ako tí spomínané vrabce v Biblie o ktorých sa vraj stará Boh, ktorých mimochodom už nie je ani vidieť.

 „Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď.“ (Mt 5, 39) „A ak ťa pravá ruka zvádza na hriech, odtni ju a zahoď.“ (Mt 5, 30)

Kto je tu teda bláznom. Prečo sa potom divíte, že nie som veriaci? Ja som duševne úplne zdravý a takého to lekára určite nepotrebujem. Skrátka mňa presvedčili fakty a reálny život, vás presvedčili šarlatáni so svojimi krásnymi výmyslami a snami.

Alebo sme všetci blázni a len veriaci sú liečení. Ale proti čomu, proti samostatnému mysleniu, či zvedavosti?

 Oltárnici, samozrejme týmto „múdrym“ vetám veľmi dobre rozumejú, pretože podľa ich zvrhlej ideológie nie je dôležitý vzťah človeka k človeku, ale vzťah človeka k bohu, to znamená k cirkvi. A nie je nič lepšie ako sa plne oddať Bohu. Môžeme vyvraždiť, olúpiť celé národy, ale keď to robíme so súhlasom Boha, ktorého obhospodaruje cirkev a dostatočne sa potom budeme kajať, bude to úplne v poriadku.

Morálnosť nám nie je uložená „zhora“, ale sa tvorí tu medzi ľuďmi. Výsledkom náboženstva nie je morálnosť, ale nenávisť. Boh, ktorého si vymysleli kňazi, vždy riešil to čo sa cirkvám nepáčilo, strachom, nenávisťou a násilím. Príkladov „zdravej morálky“ v Biblie je nadostač. Jeden za všetky:  V Numeri 31:17-18 Mojžiš vyvolený Bohom má prejav k veliteľom vojska a vraví: „Zabite každé dieťa mužského pohlavia, zabite každú ženu, ktorá nie je panna. Nezabíjajte mladé panny, ponechajte si ich pre seba.“

Tento vzťah k žene ako k majetku prerastá takmer všetky náboženstva a i v súčasnosti sa prejavuje v jej diskriminácie. Avšak žiadny oficiálny náboženský hodnostár, ani pápež neprime názor, že by on alebo jeho náboženstvo diskriminovalo ženy. Katolícka cirkev trvá na tom, že nediskriminuje ženy. A poukazujú na slávne ženy, zvyčajne už mŕtve, ktoré cirkev uctieva. Vatikán ako jediný doteraz neumožnil volebné právo ženám. Na otázku prečo nemôže byť žena kňazom, či dokonca kardinálom, keď si ich tak vysoko cenia. Odpovedajú, že oni nevyjadrili záujem o tieto pozície, pretože sú veľmi skromne. A nezabudnú dodať, čím viac je žena vzdelaná, tým viac sa odcudzuje cirkvi. Vzdelanie u ženy je recept na katastrofu. Preto pre kresťanskú ženu platí „Daj sestra kotol na oheň , lebo môj byt treba upratať“.

Avšak najhoršie i na „pravom“ náboženstve je to, že namiesto aby ľudí spájalo, stavia ich proti sebe. Nenávisť, ktorú majú „kresťania“ voči iným, nie je náhodná, ale dlhodobo pestovaná. Boh je láska? Tak prečo viera v neho plodí nenávisť? Koľko utrpenia, bolesti a mŕtvych už priniesla! A koľko nedorozumení ešte prinesie? Ako je možné, že kresťanská viera chráni život už od počatia, no keď sa rozvinie, neváha ho zmariť? Ako je možné, že si niekto váži viac svoju vieru ako svojho blížneho?

Oltárnici sa rozprávajú so svojimi bohmi, pri čom nesúvislo fantazírujú. V iných povolaniach (okrem politikov) by ich vyhostili na miesto určené pre šialencov. No pretože sú vysvätení, rozmaznávame ich, ako pokazené detičky. Nemusia sa báť, že nebeské bytosti budú protestovať, oni totiž hrajú úlohu, ktorú im pridelili, raz sú neúprosní,  inokedy milujúci.

Keď dnes, už cirkev nemá také možnosti stavať národ proti národu, tak hľadá iné dôvody pre nenávisť. Možno sa niekomu požiadavka na obmedzovanie práva homosexuálov  zdá ako oprávnená, no niekto iný to považuje za diskrimináciu. Dnes keď sa s väčším dôrazom ozývajú hlasy, ktoré spájajú rastúcu akceptáciu homosexuality s úpadkom morálky sa pýtam komu takéto názory prospievajú?

Myslím si, že práve títo ľudia, ktorí priživujú odpor za zrovnoprávnenie homosexuálov, či bránia slobodnom rozvoji týchto osobnosti, sú tí „svätí“ ľudia ktorí sa obávajú, že by sa zrovnoprávneným homosexuálov mohli otvoriť dvere na riešenie podobných problémov vo vlastných radoch, čo by viedlo minimálne k zrušeniu celibátu. No nielen kňazi sú viazaní celibátom, ale aj, načo sa zabúda, mníšky. Dnes tých cca 100 tis. mníšok z celého sveta platí hroznú cenu za svoju oddanosť Bohu, keďže je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že ochorejú na rakovinu prsníka, vaječníkov a maternice, či iné chronické choroby. Je to riziko vyplývajúce z toho, že nikdy nerodili. Je dokázane, že ženy čo rodili, majú znížené riziko rakoviny prsníka v porovnaní s nerodičkami.

Homosexuáli ma doteraz vôbec netrápili, obyčajne sú to veľmi slušný ľudia, pracovitý a dokonca  v niektorých profesiách nenahraditeľný a navyše nemôžu sa priamo rozmnožovať – tak ich bude vždy len malé percento – tak to zariadila evolúcia. Prečo naraz ohrozujú zdravý vývoj rodiny a sú horší ako neprispôsobivý lenivci, alkoholici, či narkomani?

Vyvolávanie dojmu, že je to proti Bohu je nezmysel, či Boh ich nestvoril? Síce v Biblie sa nájdu citáty, ktoré odsudzujú sexuálny styk medzi mužmi („Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich.“ (Lv 20,13)).V Biblie sa nájde, kde čo – citáty kde odporúčajú smrť i za zber dreva v sobotu, schvaľovanie mnohoženstva a pod. čo dnes už nikto neberie vážne. Homosexualitu však až do 12.stor. nikto jednoznačne neodsudzoval. Až v 12. stor. po zavedení celibátu sa nenápadne vsúvajú do Biblie pri prekladoch do iných jazykov texty v tomto zmysle. V Biblie nachádzame i opak tohto odsúdenia ako: Druhá kniha Samuelova – kapitola 1 – „26 Krušno mi pre teba, brat môj Jonatán, veľmi si mi bol milý. Tvoja láska bývala mi vzácnejšia ako láska žien“.

Podľa biblickej chronológie žijeme v čase konca skonávajúceho sveta, ktorý balansuje na hrane života a smrti. Veľmi rýchly koniec trápeniu lásky a slobodnej vôle sa chystá podľa fanatikov urobiť Boh. Kto má rozum na mieste, ten nebude tieto nezmysly brať vážne. Ale ten koniec môže vážne nastať, pretože títo „svätí“ ľudia sú presvedčení, že Boh bude na ich strane i keď začnú nukleárnu vojnu. Preto treba sa báť fanaticky veriacich ľudí, nie boha, pretože ten neexistuje. Nehovorí sa predsa, že umierajúci had je ten najjedovatejší.

Preto si myslím, že sa máme snažiť opustiť myslenie zamerané len na božie istoty i keď boli overené časom, ale pre koho?  Pre demokratické riadenie krajiny je dôležitejšie riešiť problémy v danej situácie a nie ich zakrývať božími istotami. Človek by mal znášať neistoty bez paniky a prehnaného strachu a nie to pokladať za úpadok, ale výzvu. Treba považovať normy, pravidla a programy za niečo umelé vytvorené, ktoré možno meniť v prospech človeka i keď je to spojené z úzkosťou a sankciami zo strany samozvaných autorít. Len odvaha, a nie pokora znamená milovať život.

Nechápme chyby ako hriech a prestaňme známkovať chyby svojich blížnych. Hľadajme pokiaľ možno spoločného menovateľa, možnosť jednania, kompromis. Negatívne seba hodnotenie  vedie sebe potlačovaniu a k neuróze. Voči agresie sa bráňme ihneď.

Myslím si, že je potrebné byt kritický k vonkajšej manipulácie, mať odvahu i s tým, že sa môžeme mýliť, ale i priznať si chyby pri posudzovaní vlastného chovania. Buďme individuality a kritizujme konformistické myslenie a chovanie. Tolerujme individualistické reakcie druhých, majú na to právo. Stabilitu nahraďme flexibilitou, zostaňme otvorený voči názorom iných. Vyžadujme to tiež smerom k nám. Prestaňme perfekcionisticky hodnotiť seba i ostatných, buďme znášanlivý k omylom a chybám v rámci zákona. Pestujme lásku k všetkému živému, buďme kritický voči obdivu, dokonalosti a automatizmu.

Vyzývanie k pokore ako aktu lásky k Bohu, hraničiacej až k sebazničeniu za veci božie – nie je koncepcia lásky, ale koncepcia sebazničenia svojho ja.

Giovanni Boccaccio (1313-1375):

„Kňazi a mnísi ukazujú, že môžu byť spasení braním a ostatní zas dávaním.“

Budúci utorok bude o rešpekte a tolerancie voči veriacim.