6/ Svätá kniha

Biblia je mocný nástroj cirkvi, ktorý dokáže aj z kresťana urobiť ateistu.

Nielen ateisti majú výhrady voči katolíckej cirkvi. I niektorí veriaci odmietajú cirkevnú interpretáciu Biblie, pričom ale veria v kresťanského Boha a v písmo sväte ako božie slovo. I keď je zrejme, že bez organizovaného náboženstva by Biblia vypadala úplne inak, pretože ju nenapísal Boh, ale ľudia, a to navyše len ľudia ktorých vybralo organizované kňazstvo, nehovoriac o tom, že kňazi máju prsty i vo vytvorení predstáv o Bohu.

Prvé príbehy svätej knihy sa začali rozprávať v židovskom národe zhruba pred 3500 rokmi. Základnou postavou týchto príbehov je Abrahám (vyvolený Bohom) od ktorého si odvodzujú Židia, a cez jeho syna Izmaela i Arabi svoj vyvolený pôvod, ale aj právo na zem zvanú – Kaanan. Kresťania až dodatočne prevzali vieru v tohto Boha, ale už bez nároku na územie Kaanan. A keďže neboli ani ako jeden národ, nemohli požadovať od Boha výsady ako národ, ale len ako spoločenstvo vyvolených.

Židovský jediný Boh Jahve nie je pôvodný boh izraelitov. Izraeliti si ho prisvojili z náboženstva „mezopotámskych“ Ugaritov, ktorí už v tej dobe ovládali klinové písmo. Podobnosť zachovalých fragmentov zo svätých textov Ugaritov a Starého zákona je zjavná a tiež to, že miesto biblického raja v Starom zákone bolo situované do delty riek v Mezopotámie. Staroveký judaizmus bol polyteistickým náboženstvom. Napr.  i bohyňa Ištar (pôvodne sumerská bohyňa) sa v prvopočiatkov židovskej viery objavovala tiež. Vykopávky to potvrdzujú, čo  ale v textoch Starého zákona nie je uvedené.

Pravdepodobne nebol ani žiaden náhly útek z Egypta, nebolo ani žiadne dobytie Kanaánu – zemi zasľúbenej – ale kočovnícko – parazitické presuny židovského národa. Tak tiež v Biblii opisované príbehy z kráľovstva Šalamúna a Davida, či príbehy o praotcovi Abrahámovi sú len rozprávky, pretože sa spísali  až po stovkách rokoch, napr. u Abraháma až po 1100 rokoch. Biblia nie je historická kniha, je to len politicko – teologická kniha, ktorá potrebovala zviditeľniť význam izraelitov a zdôvodniť nepriateľstvo s Arabmi, pričom oba tieto národy patria podľa Abraháma do jednej rasovej skupiny Semitov. Starý zákon i predstavy boha začali spisovať šamanskí rabíni a pisári – kompilátori až od 7. stor. p. n. l. v oblasti Palestíny a to s určitým politickým cieľom. Keďže spísanie celého Starého zákona bolo spísané ešte podstatne neskôr, nevytvoril ho jeden autor na jednom mieste a naraz. Je to zbierka príbehov, vytvorených, či prevzatých v priebehu takmer tisícročia jedným národom ako božie vysvetlenia na celý rad problémov a historických okolností. Preto nemôžu platiť metafory, že Biblia je „zjavenie“, že je to „list Boha ľuďom“, že Boh viedol ruku pisateľov Biblie, keď spisovali jej príbehy. Biblia je dielo spisovateľov, ktorí sledovali zvelebovanie židovského národa, nie kresťanského Boha. To z neho urobili až cirkevní otcovia nasledujúcich storočiach.

Premena z polyteistického židovského náboženstva na vieru v  jedného boha sa začala až zhruba 900 rokov pred n.l.  No úplne víťazstvo Jahveho ako jediného Boha nastalo keď prišla na židovský národ katastrofa. Keď v 8 stor. pred n.l. dobyli Jeruzalem Babylončania, mohli sa Židia vzdať svojho boha, alebo to nejako vysvetliť. S vysvetlením prišiel prorok Izaiáš jeden z hlavných predstaviteľov Starého zákona a to tak, že Jahveho povýšil za Boha nad všetkých bohov a to, že Jeruzalem bol porazení inovercami vysvetlil tak, že Jahve prikázal bohu Babylončanov, aby potrestali Židov, preto že sa odkláňajú od pravej viery. O pár desiatok rokov Babylon úplne vypálili Asýrčania, čím sa vyplnilo proroctvo Izaiáša, čo len posilnilo predstavu vyvoleného židovského národa. To, že neskôr permanentne Asýrčania prepadali izraelské mestá, a  novo Babylončania tiež – to asi vždy súviselo z úpadkom viery židov.

V období roku nula bolo na území Jeruzalema cca 25 židovských siekt a hnutí. Každá sekta si vykladala „Mojžišov zákon“ po svojom. Myšlienka „vyvoleného“ židovského národa však bola rozšírená v každej sekte. Taktiež každá z týchto siekt túžobne očakávala svojho mesiáša, ktorý premôže všetkých nepriateľov židovského náboženstva a ich samých učiní pánmi nad všetkými národmi. Tieto nebezpečné idei, samozrejme neboli po chuti božskému rímskemu cisárovi.

Rimania síce umožňovali každému národu slobodu vyznania. Každý jednotlivec mohol vyznávať náboženstvo, aké sám chcel, prípadne mohol byť i ateistom, len nesmel svojim náboženstvom ohrozovať vedúce postavenie Rimanov. Do vzniku kresťanstva boli jednotlivé náboženstva k sebe tolerantné, okrem židovského, ktoré bolo uzavreté do seba, čo malo pre nich katastrofálne následky a to zničením ich hlavného chrámu v Jeruzaleme Rimanmi. Rímskej ríše vnútorne problémy spôsobovali hlavne židia svojou neprispôsobilosťou a neskôr i kresťania, ktorých viera v jedného boha nepripúšťala žiadnych ďalších. Obom náboženstvám nebolo nič vzdialenejšie než predstava cisára honosiaceho sa postavením boha. Z čoho vyplynulo, že ich prívrženci odmietali obetovať dary rímskym, teda pre nich pohanským bohom. Týmto spôsobom bola otrasená legitimita cisára, štátnej autority a zákona.

Pomerne malé židovské spoločenstvo ani v rámci Rímskej ríše nepredstavovalo veľkú moc. Ale ak túžili sa stať pánmi sveta muselo ich náboženstvo zvýšiť svoju prestíž, ale ako to urobiť, keď vyznávačom židovského náboženstva nemohol byť pohan. V Izraeli ešte dnes neexistuje občiansky sobáš, len cirkevný, ktorý nedovolí sa priženiť pohanovi. A nielen to, vyše päťdesiat izraelských rabínov podpísalo v súčasnosti otvorený list, v ktorom sa „z náboženského hľadiska“ zakazuje prenajímať alebo predávať domy alebo pozemky nežidom. Tento zákaz je namierený najmä proti palestínskej menšine s izraelským občianstvom, ktorá predstavuje zhruba 20 % obyvateľstva Izraela.

Farizej Pavol si uvedomoval nemožnosť zmeny židovského náboženstva otvorením sa pohanom. Nechcem tu diskutovať o zázračnej premene farizeja Saula na kresťana Pavla. Ide skôr o to, že Pavol pochopil využiteľnosť  novovzniknutého hnutia – židovskej sekty nasledovníkov Ježiša ako mesiáša pre svoje plány i plány na tolerovanie židovských náboženských predstáv. Farizeji predstavovali najpočetnejšiu sektu a plnili úlohu učiteľa ľudu, kde väčšiu váhu kládli na židovskú tradíciu než rozum. Preto boli so sektou Saducejci (iniciovali i odsúdenie žida Ježiša ako nebezpečného šarlatána) v neustálom spore, asi aj preto, že títo tvorili vrstvu aristokracie v židovstve a kňazov. Táto časť židovského obyvateľstva sa javila skôr ako liberáli a osvietenci židovstva. Farizeji zo všetkých židovských sekt jediný verili na zmŕtvychvstanie a nesmrteľnosť duše a ako jediný sa naoko podvolili diktátu Ríma.

Pavol pre vznik nového náboženstva použil židovskú ideu monoteizmu a  predstavy farizejov o Bohu pre všetkých, ktorí v neho veria, čo bolo v rozpore s osvietencami z radov židovstva, len aby presadil dogmy farizejov o posmrtnom živote. Tým pádom toto náboženstvo už nebolo len pre vyvolených, ale mohol ho uctievať každý, avšak už nie ako náboženstvo určujúce vládnuť ostatným, ale ako náboženstvo otrokov, ktorí dospejú k spaseniu jedine pokorou k židovskému Bohu.

Preto by si mali súčasní kresťanský veriaci uvedomiť, že ak sa hlásia k učeniu Ježiša, hlásia sa k židovstvu, lebo on bol len a len židovský nacionalista, ktorý by „nežidovi“ možno ani pohár vody nepodal. Ak sa veriaci hlásia k farizejovi Pavlovi (ktorý pretvoril učenie Ježiša pre každého) teda k náboženstvu prvých „kresťanov“, potom napríklad oslavou Márie sa rúhajú Bohu (starozákonnému, ale aj novozákonnému), pretože Boh podľa poslednej úpravy Biblie je jeden, či trojjediný, ale nie štvorjediný. Tieto rozdielne pohľady spôsobovali od začiatku delenie kresťanov a vytváranie kresťanských sekt.

Jednotlivé bunky novovzniknutého náboženstva spisovali život Ježiša po svojom, kde nebolo výnimkou prispôsobovanie života Ježiša nielen predstave mesiáša zo Starého zákona, ale dopĺňali ho i o príbehy iných „mesiášov“ len aby utvrdili vieru v Neho, čo spôsobovalo v radoch veriacich chaos a bolo nutné kodifikovať tieto evanjelia do jednotnej svätej knihy – Nového zákona. Po vyradení väčšiny evanjelií, boli i zostavujúce 4 evanjelia podrobne kodifikované a to až v r. 367 – 382 n.l. , teda vyše 300 rokov po smrti Ježiša. Je nepochybné, že uznávané kresťanské  výklady učenia, hlásané po tisícročie prešli prísnou cenzúrou a prepracovaním. Teda Nový zákon a portrét Ježiša bol upravený tak, aby vyhovoval potrebe mocných a všetko čo tomu odporovalo bolo zničené.

Biblia v Novom zákone je teda výsledkom rozsiahlej editorskej práce, v ktorej sa snažili odstrániť nielen rozpory medzi evanjeliami o božej pravde, či potvrdiť vybranými zázrakmi „pravú“ vieru, ale zároveň aj zničiť antickú filozofickú vzdelanosť a to dokazovaním viery spisovaním rozprávkových príbehov čo bolo pôsobivejšie a účinnejšie pri pretváraní negramotného národa.

I keď základom kresťanskej viery sú evanjelia o Ježišovi, hlavnou postavou Biblie zostáva Boh – stvoriteľ, ktorý sa predstavuje hlavne v Starom zákone. Zmena postoja Boha zo Starého zákona v Novom zákone nás privádza si myslieť, že Boh menil svoje názory. Keďže Boh je neomylný, tak táto zmena môže predstavovať len zmenu taktiky a to z dôvodu zmeny postojov ľudí. Tieto postupne zmeny taktiky možno vysledovať i v Starom zákone.

Spočiatku bol Boh úplne podobný človeku, chodil po Raji, dalo sa s ním rozprávať i pred ním skrývať. V priebehu kočovania Židov z Mezopotánie do Egypta a späť sa však zmenil. S Abrahámom a Mojžišom najprv hovoril pomocou normálnej reči, o pár kapitol ďalej sa prejavoval už len hrmením a hrou plameňov na mieste, kde Jeho Neviditeľnosť stála. Neskôr hovoril už len cez prorokov, ktorým inšpiroval, to čo potreboval. Ani predstavitelia židovského náboženstva nevedeli čo, či kto je to ten Boh, preto museli Židia z neho urobiť bytosť, ktorá nemá podobu a ktorej pravé meno sa nesmie vyslovovať. A to i napriek tomu, že v podstate všetko o sebe už predtým vytáral rôznym nespoľahlivým indivíduám zvaným proroci, ktorí to potom všetko zapísali, hoci počutému vôbec nerozumeli a nevedeli ani písať.

Nakoniec Boh už nechcel, aby sme si ho nejak predstavovali, ale aby sme ho poznali, pretože On je vždy väčší ako predstava o ňom. Súčasťou prvého Božieho prikázania preto bolo: Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, ani toho, čo je dolu na zemi alebo vo vode pod zemou (Dt 5,8). Poznať niekoho, bez toho aby si veriaci nesmel predstavovať k čomu sa modlí je ťažko pochopiteľné, ešte šťastie, že prišiel syn boží Ježiš Kristus v podobe človeka.

Avšak židovská predstava neznámeho Boha spôsobila i v kresťanstve, že vzťah s Bohom si každý človek začal vytvárať po svojom a to podľa zemepisného a kultúrneho rámca v ktorom sa nachádzal. O jeho rozmanitosti svedčia nespočetné náboženské predstavy na celom svete. Tým, že tajomstvo jeho sily sa začalo stavať na osobných prianiach – i Boh sa začal stávať osobným Bohom.  Z tohoto marazmu osobných predstáv o Bohu, či úplného odmietania vtedajších predstav o konkrétnych rímskych bohov vzniklo podozrenie a to už v starom Ríme, že prvý kresťania sú vlastne ateisti (Justinian – Apológia prima).  I keď predstava o Bohu sa odvtedy oficiálne zmenila a Boha postupne nahradili zákony, teológia a morálka, i tak tá skutočná, podvedomá predstava zostala na úrovni osobnej predstavy o Bohu a práve ona ovláda a kontroluje náš život.

Lenže, je ľahké tvrdiť, že nejaká bytosť je strašne zložitá, ťažšie je jej dať potom nejaké vlastnosti, čo ju spája s nami  – s ľuďmi. Veď načo nám bude entita, ktorá s nami nemá nič spoločné, nič od nás nežiada, ani ju nezaujíma náš názor. Takého Boha nikto nepotrebuje. Na druhej strane si myslím, že ak by taká inteligentná bytosť mala s nami nejaké zámery, tak by sa určite ako uvádza Biblia neprejavovala primitívnymi pudmi, nebola by žiarlivá, pomstivá, uznávajúca princíp kolektívnej viny, starajúca sa o to, či uvidíme sestrino ohanbie, alebo zjeme v piatok kúsok mäsa… A asi by ani nemala záľubu v obetiach ani v prijemnej vône spáleného mäsa. I keď dnes láskyplný Boh už ľudské, či zvieracie obete nechce, ale len pokoru a peniaze i tak neviem k čomu to on môže potrebovať, čo zaváňa podozrením, že Boh je vymyslený len pre potreby cirkvi. Síce kňazi neustále rozprávajú, že ich kráľovstvo nie je z tohto sveta, avšak radi vzťahujú ruky po všetkom, čo môžu schmatnúť z tohto sveta.

V podstate existujú pre predstaviteľov cirkvi len dve riešenia ako pochybnosti o existencie Boha eliminovať. Buď zamotať jednotlivé pochybnosti pomocou teológie, a to tak aby jednak sa rozšírilo poznanie už Bohom zjavených právd (dogiem), ale tak filozoficky zložito, že sa nikto z bežných ľudí nebude v tom paprať. Alebo to urobiť tak ako je to bežné v islamskom náboženstve, či v kresťanských ortodoxných sektách, kde žiadna teológia o predstave Boha, či vysvetlenia Písma svätého neexistuje, ba priam sa zakazuje. Kto má pochybnosti o tom čo je napísane v Koráne, či v Biblie toho treba odstrániť, či ho prinajlepšom označiť za peklom riadeného ateistu a je to vyriešene.

Ale i tí čo berú texty Biblie akože do slova, potrebujú určitý manuál – vysvetlivky od „osvietených Duchom svätým“ , aby mali istotu, že na nich pôsobí ten „správny duch svätý“ a  rozumejú správne jeho vôli. Je to zaujímavé, že i keď Biblia bola písaná jazykom pre jednoduchých ľudí, veriaci u organizovaného náboženstva sa nemôžu spoliehať len na vlastný rozum. Títo veriaci si zvykli čítať Bibliu cez vysvetlivky zo Strážnej veže či podobnej „vylepšujúcej“ literatúry. Podobný projekt na vylepšenie božích zámerov vyrobila i katolícka cirkev, keď spísala Bibliu pre deti, či rodinnú Bibliu. V týchto publikáciách sú pekne farebné obrázky a jednoduchou formou popísané príbehy z Biblie a to v podobe neškodných gréckych báji bez krvi. Čitatelia tým dostanú zromantizovanú predstavu o postavách z Biblie, ktorú si prenesú i do dospelosti. Potom majú pocit, že Bibliu majú preštudovanú s tým, že väčšine zostane v pamäti dobrý a starostlivý Boh, čo RKC najviac potrebuje.

Problémom Biblie nie len jej krvavý obsah, či obhajoba zločinov ani to, že vzhľadom na jej vek sú niektoré jej pasáže nezrozumiteľné dnešnému človeku, ale hlavne to, že niektoré dôležité fakty uvádzané v Biblie nezodpovedajú poznatkom súčasnej vedy. Vykladači Biblie musia zápasiť s jasnými faktami o veku zemi, o polohe Zemi vo Vesmíre, o poznatkoch z evolúcie… , čo by potvrdzovalo názor, že Biblia nebola inšpirovaná Bohom, ale bola zostavená ľuďmi na základe vedomosti z tej doby.

Po stáročia cirkev tvrdila, že Biblia je absolútne pravdivá, že neobsahuje žiadne chyby, že príbeh o stvorení je pravdivý, že jej astronómia a geológia sú v zhode s faktami, že vedci, ktorí sa odchyľovali od Starého zákona boli neveriaci a ateisti.

Prečo potom, ak je Biblia neomylnou výpoveďou Boha, musia sa texty Biblie vysvetľovať a objasňovať. A nielen to, pri prekladoch Biblie sa objavujú nové termíny, ktoré zavádzajú a falšujú pôvodný obsah. Zürišská biblia ako jedna z najrozšírenejších v Nemecku skresľuje obsah tým, že napríklad text, kde sa  hovorí o „boháčoch“, sú v nej uvedení „páchatelia zla“, „nespravodlivý“ sa prekladá ako „bezbožný“. Tak vzniká dojem, ako by boli odcudzovaní ateisti a nie bohatí. Ak by sa priznalo, že sa Biblia v niečom mýli, alebo by poukazovala na chamtivosť bohatých, to by mohlo ohroziť i postavenie cirkvi.

No i tak akonáhle začnete vysvetľovať čo texty Biblie v skutočnosti znamenajú – v tom okamžiku prestanú byť Božím slovom, ale stanú sa slovom o slove Božom. Poprední vykladači svätého písma, aby svoju moc upevnili a nevznikali nezhody, či konflikty si svoje vysvetlivky zaštítili i dogmou o neomylnosti pápeža. Ani to však nevyriešilo tento problém, ale práve naopak vznikali ďalšie pochybnosti, ktoré vyústili nielen vznikom nových kresťanských náboženstiev, ale i zbytočných náboženských vojen. Títo veriaci si neuvedomili, že problémom je samotné písmo, a nie spochybniteľná neomylnosť diktátorov, teda pápežov. Biblia totiž sľubuje len nekontrolovateľné chiméry, za kontrolovateľné plnenie príkazov. A vytvára túžbu po moci bez kontroly, čo kompilátori Biblie umne ukryli za vzletné klamstva.

Preto si samostatne veriaci vytvorili vlastné presvedčenie, ktoré spočíva v tom, že oni nepotrebujú žiadne vysvetlivky, pretože si vybrali z Biblie len jej silu v duchovnej rovine. Myslia si, že napriek nezrovnalostiach v Biblie, či obhajobe kdejakého zla, za ktoré podľa nich môžu len ľudia, je jej hlavnou myšlienkou – aby človek miloval blížneho svojho. Ich predstavy, že keby každý v  hlbokej pokore plnil božie príkazy, bol by svet bez vojen, otroctva a manipulácie, sú síce naivne, pretože Nový zákon nebol v skutočnosti spísaný, kvôli láske blížnemu, ale kvôli láske k Bohu a jeho predstaviteľom. No tieto naivné predstavy sa dotýkajú i počínania cirkvi, čo je pre klérus veľmi nebezpečná predstava. Ak veriaci nebude potrebovať riešiť neustále lásku k Bohu, nebude potrebovať ani cirkev. Pretože v očiach týchto veriacich je pravdou opak toho čo hlása cirkev, že človeka neposudzuje Boh podľa jeho viery, ale podľa jeho skutkov.

Samostatne veriaci, vyčítajú organizovanému náboženstvu, i to, že pre nich sú dôležitejšie poverami opradené ceremónie uctievania Boha v kostoloch, ako šťastie veriacich. Pre vlastné potreby moci nútia ľudí k skutkom, ktoré by im inak vlastné svedomie nedovolilo.  Ospravedlňovať tieto skutky  „božím zámerom“ je možné len u organizovaného náboženstva, kedy vlastné svedomie je nahradené dobrými zámermi.

Tieto názory na obviňovanie cirkvi sú síce zaujímavé, no myslím si, že mylné v tom, že by viera v kresťanského Boha nepotrebovala organizované náboženstvo. Keby nebolo katolíckej cirkvi nebola by jednotná kresťanská Biblia a už vôbec  by nebolo v našich končinách dominujúce kresťanské náboženstvo.

„Ty poď za mnou! Ty nasleduj mňa!“: vraví Ježiš, ale to isté vraví i každá politická strana. Každá politická strana teraz vo voľbách hlásala, že je samospasiteľná. A predsa im málokto verí, za to Ježiš, či Boh otec i keď  nikdy nevydal žiadne programové vyhlásenie, podľa ktorého by sme mohli kontrolovať naplnenie jeho sľubov je dôveryhodný. Vydal len príkazy a zákazy čo majú robiť tí ktorí ho zvolili a navyše im pohrozil za ich nedodržanie prísnymi trestami. A takého to samozvaného vodcu, ktorý nás neustále špehuje si kresťanská obec predstavuje ako osobu pravdivú a dôveryhodnú. Zaslúžia si ozajstnú diktatúru, aby pochopili, čo je láska k blížnemu.

Všetko zlo, čo sa deje vo svete a to i v mene božom sa asi jeho netýka i keď je všemocný a vševediaci. Je to len a len naša chyba. Pritom by stačilo, aby aspoň z časti napravil svet len tým, že by sa ukázal, že existuje. Za to od politických vodcov v rámci demokracie vyžadujeme opak,  nie že seba spytujeme, ale správne požadujeme od straníckych vodcov, aby oni boli zodpovedný za nespravodlivosť, aby oni bránili chamtivosti a v každom prípade plnil naše prania – prečo to nežiadame od Boha, či cirkvi? Asi preto, že potom by Boh, či Ježiš už prestal byť snom, ale nedôveryhodný výmysel.

François Marie Voltaire (1697-1778):  

,,Tí, ktorí nás donútili veriť nezmyslom,  nás donútia páchať zverstvá.“

Budúci utorok sa pozrieme na odkaz svätého písma.

Niečo k voľbám prezidenta a k Ukrajine.

24.03.2024

Tlak osvietených demokratov, aby ľudia svoj rozvoj s potrebami prírody ignorovali, nerozdeľuje ľudí na dobrých a zlých, ale vyrába z ľudí nekompromisných nepriateľov. Predloženie takej to nehanebnej idei, kde sme povinný sa podriadiť národným či božím neomylným rozhodnutiam, ktoré nesmieme si prekonzultovať s tzv. nepriateľom, ba ani si vyjasniť jednotlivé [...]

Viera, ktorá nepotrebuje dôkaz 26 – záver.

15.06.2021

Nakoniec sa vám zdôverím s iným názorom na existenciu Boha, ktorý sa mi prisnil. Kto mi vyvráti obsah tohto sna, ktorý je rovnako logický ako domnienky o vychádzajúcom dobre len z Boha, a preto ho musíme milovať i keď nám hrozí večným zatratením. V tomto sne mi nadpozemská bytosť oznámila, že on je pravý Stvoriteľ, pretože on stvoril zlo ako základný princíp [...]

Viera, ktorá nepotrebuje dôkaz 25

14.06.2021

Preto ani dnes, keď sa cítime pánmi nad prírodou, ktorú ničíme so zbraňou v ruke v boji o posledné zvyšky prírodných zdrojov nám nepomôže vytváranie si tradícií o neomylnosti, či vytváranie si rituálov, ktoré platia len pre pravú vieru, ale musíme pochopiť že sme súčasťou Veľkého Vesmíru, ktorý nám nikto nedaroval, aleže sme z neho vyšli vlastným [...]

Msta-S, ruská húfnica, kanón, streľba, bombardovanie, vojna na Ukrajine

Hrabko: Na dianí na Ukrajine sa nič nezmení, kým do toho nevstúpi Trump

23.11.2024 08:26

Pribúdajú politické signály, že by sa mohli začať rokovania o zastavení bojov na Ukrajine. Reálne to však bude až s Trumpom, povedal publicista.

Libanon, Bejrút

Izraelský úder otriasol Bejrútom, na mieste zničenej budovy sú mŕtvi a ranení

23.11.2024 08:05

Niekoľko mŕtvych a ranených si v sobotu skoro ráno vyžiadal izraelský vzdušný úder na obytný dom v centrálnej časti Bejrútu.

Roberta Metsolová

Šéfka europarlamentu Metsolová sa obáva nemeckých volieb, hovorí o populistoch: Koho zvolia sklamaní občania?

23.11.2024 07:50

Metsolová apelovala na proeurópske a proukrajinské strany v Nemecku, aby pred voľbami spojili svoje sily.

vojna na Ukrajine, Bachmut, Da Vinci, Dmytro Kocjubaljo

ONLINE: Rýchlo a zbesilo. Ruská raketa Orešnik doletela k Dnipru za 15 minút rýchlosťou 13-tisíc km/h

23.11.2024 07:15, aktualizované: 08:57

Nová ruská raketa, ktorú Rusko použilo pri útoku na Dnipro, mala šesť hlavíc, každá ešte šesť kusov submunície.