Ak nie je skutočný vzťah medzi Bohom a prístupným svetom, predstava Boha je bezvýznamná.
Človek je dôverčivý živočích, evolúcia ho naučila, že ak chce prežiť je lepšie dôverovať nejakému spoločenstvu, ktoré je pod ochranou Boha, ako žiť sám. Neskôr keď sa spoločnosť rozrastala, vznikali štáty, kde už nehrozilo priame nebezpečie z vonku – stávala sa otázka prežitia a vďačnosti za to, nie tak dôležitou. Strata dôležitosti viery v Boha, nutne vyvolávala otázku zmyslu života. Náboženskí predstavitelia, ktorí sa nechceli vzdať moci nad človekom sa pevne chytili tejto témy. Preto rozpracovali do najmenších detailov osud človeka, ktorý je podľa nich plne v rukách Boha, akože bez Boha sa nepohne ani lístok stromu a svoje poslanie uviedli ako nevyhnutné pre konečnú spásu človeka.
Takouto výchovou v nezvratný osud, veľa veriacich prestavalo veriť vo vlastne sily a uverilo, že svoj osud má i tak v rukách niekto iný. No, nebol by to človek, aby sa s týmto konštatovaním uspokojil a inštinktívne začal hľadať i iné cesty ako vylepšiť svoj už určený osud. No, ak nenašiel dostatok „dobrých“ dôvodov v podriaďovaní sa zjaveným pravdám, tak sa uspokojil aj so zlými. Človek, namiesto toho aby na sebe tvrdo pracoval a tým menil osud vo svoj prospech, radšej ľahkoverne uveril tomu, že svoj nezvratný osud si najlepšie vylepší poklonkovaním rôznym stvoriteľom, prípadne uspokojí svoje obavy čítaním horoskopov, návštevami rôznych liečiteľov, či jasnovidcov. Preto si aj kupujú rôzne symboly ochrany proti zlému osudu ako krížiky, amulety, talizmany, magické náramky.
Pokiaľ však máme tieto sklony k ľahkovernosti a nebudeme ich konfrontovať s realitou, dostaneme sa ľahko do rúk rôznym šarlatánom. Potom je slabá nádej, že naše problémy sa stratia. Ale aj pre tých, ktorí sa pridržiavajú tých „pravých zjavených právd“, je vyvodzovanie ľahkoverných záverov samozrejmosť. Práve súhrn všetkých takýchto neopodstatnených a nepodložených „právd“ o vplyvu Stvoriteľa, ktorý nás nevýslovne miluje, vytvára náboženstvo. Bez nich náboženstvo nemôže existovať.
Teológovia, keďže Boha nevedia predstaviť v realite, urobili z neho čosi neurčitého, hmlistého, niečo, čo sa nachádza v metafyzickom priestore, o ktorom síce nemajú ani šajnu, ale tvrdia, že existuje. Fakty a realita sú len príťažou pre ich slobodné myslenie. Ich práce majú dokonca charakter serióznych odborných publikácií – autori však nepotrebujú žiadne empirické dáta, ktoré by potvrdzovali ich tézy. Len sa odvolávajú jeden na druhého, na vieru, či na svätú knihu a tak, imitujúc vedeckosť, odkazmi mätú čitateľov. A ateistov pokladajú za slepé stvorenie, ktoré sú natoľko šialení, že uctievajú niečo, čo vidia a cítia.
Myslím si, že ľudia sa stali civilizovanými nie preto, že boli naklonení uveriť hoci čomu, ale preto, že začali pochybovať o nezvratnom osude, ktorý má v rukách nejaký diktátor a začali na sebe pracovať, čím našli dôvod pre šťastný život inde ako v snoch. Kazatelia viery v Boha minimálne každú nedeľu dokazujú, že je nutné, aby ľudia uctievali nedokázateľné, aby odovzdali slobodu myslenia Bohu a naučili sa, mať radosť z plnenia božích teda cirkevných príkazov a bytia byť ich otrokom. Naproti tomu kazatelia ateizmu nabádajú na ostražitosť a aby neverili tomu, čo nie je možné jednoznačne dokázať, alebo odvádza od riešenia našich potrieb. Spoločenské vzťahy ak sú zbavené rozumných základov, nijaký nebeský zákon a ani mravný princíp nemôže ich nahradiť, ani ospravedlniť. Ateizmus nie je síce svetonázor, podľa ktorého možno žiť, ale len poukazuje na iné reálne alternatívy, ktoré nie sú otrávené vierou v bohov, čertov, duchov, ani neukazujú na potrebu čarovania obradmi, či odovzdávaním obetí neviditeľnému dobrodincovi, ktorého však nemožno brať na zodpovednosť. Vyzývanie k modleniu, ku klaňaniu sa, k sláveniu sviatkov na počesť nadprirodzených bytostí podľa stanoveného harmonogramu je len kamufláž, ktorá má zakryť ich duševnú úbohosť.
Tvrdím, že ak má niekto žiť plným životom, nesmie zabúdať ani na svoje základné biologicky potreby pre prežitie. Tým nemyslím len bydlo a stravu, ale medzi nich patrí aj sexuálna láska. Ak sa v rámci rodiny tieto potreby potláčajú, klíči možnosť tragédie. V minulosti sa nezdravé názory na sex – napr. tie, ktoré hlásal sv. Augustín – vyhlasovali za správne a oslavovali sa (podľa neho sexuálna láska nepatrí do manželstva a tiež obhajoval jednoznačne podriadenie ženy mužovi). Rímskokatolícky a budhistický dôraz na celibát a asketizmus je vo svojej podstate chorobný, pretože nevedie k činorodosti človeka, ale len k neustálemu preberaniu svojho vnútra. Potláčať prirodzené túžby alebo považovať ich za zlo, bojovať s vlastným telom alebo pociťovať k nemu hnev a nenávisť je nebezpečné, nakoľko môže vyvolávať často vážne chorobné stavy. Či ten, čo dobrovoľne žije v celibáte, nepripomína niekoho, čo bude radšej slepý a hluchý, alebo chromý, len aby sa nemusel pripustiť, že sa mýli.
Činorodý ľudia nemusia mať ani osobitné vlohy, stačí keď sú tvoriví vo svojej špeciálnej oblasti: vynachádzajú nové recepty, či varia nové jedlá, nanovo zariadia miestnosť, vysadia sad, opravia strechu, pestujú kone alebo len rozmýšľajú o tom čo by bolo dobré zlepšiť. Človek musí byť i optimista a brať život ako výzvu a nie ako konzervu. Vidieť v ňom príležitosti. Netreba čakať na nirvánu alebo spásu na druhom svete. Nikto síce nemôže dosiahnuť stav úplnej dokonalosti, a neraz urobí i chybu, avšak je na človeku aby objavil pre seba tie najdôležitejšie hodnoty, ktoré majú svoj podiel i v hodnotách spoločnosti. Otupenosť sa dostavuje najmä vtedy, keď jednotlivec nechápe svoju prácu ako povolanie, čím stráca jeho život opodstatnenie, alebo sa uspokojí s príkazmi, ktoré preňho nie sú zaujímavé. Otrok alebo nevoľník nemá vlastné myšlienky, nesmie ich mať, alebo aspoň nesmie svoje vlastné nápady uskutočňovať o čo sa nielen v duchovnej oblasti vehementne snažia všetky totalitné náboženstva. Preto tvorivej činnosti sa najlepšie darí v slobodnom prostredí, kde sa netaja príčiny problémov, ale sa posilňuje motivácia byť činorodý.
Orieme pole, či staviame dom, nie pre samotne roľníčenie, či len kvôli nejakým príkazom zhora, ale kvôli výsledku týchto činností: chceme získať pohodu a obživu. Môže sa stať, na základe výsledkov, že sa nám naša práca zapáči a začneme ju mať radi pre ňu samu, čím dosiahneme vnútorne pozitívne uspokojenie. Ak sa práca nedarí, môže to mať negatívny dopad na vlastné uspokojenie. Ak nechceme len pasívne v pokore prijímať príkazy, musíme sa učiť, ako máme úspešne realizovať svoje túžby, a musíme brať do úvahy i pravdepodobnosť ich dosiahnutia. Preto zvažujeme aj dôsledky nášho konania a nákladnosť našich činov. Chápeme dôležitú ekonomickú zásadu šetrnosti, t. j. zrieknuť sa potešenia a vyhnúť sa výdavkom dnes a investovať kapitál radšej do zajtrajška.
Prečo hovorím i o ekonomickej stránke života? Pretože v dnešnej dobe mocní tohto sveta už vedia, že veľká časť obyvateľstva nenaletí na strašenie nadpozemskými bytosťami, preto na zotročenie ľudí využívajú ekonomické nástroje, t.j. propagujú zlepšenie vášho života potrebou brať si neustále úvery a hypotéky.
Racionálne uvažujúci človek tiež chápe, že ak si chce zachovať zdravie, musí vášne držať na uzde. To znamená striedmosť nie len v práci, ale i v iných záľubách ako sú hry, či šport, sex, a paradoxne i starosť o svoje telo a nekontrolovať sa stále čo jem, či pijem – ak si chceme zachovať pokojnú myseľ. Opak by ľahko viedol ku katastrofe. Celkovo treba ísť cestou medzi oboma krajnosťami: na jednej strane teistická morálka zatracuje telesné radosti, čím ničí telo, čo spôsobuje neurózy, ktoré môžu prepuknúť do nebezpečného opačného extrému a to až do nemorálneho pôžitkárstva, čo robí z nás korisť našich chúťok. Preto zlepšenie života nedosiahneme zakazovaním ani presadzovaním prehnane tvrdou teistickou výchovou, čo nevedie k úspechu, ale obyčajne k schizofrénie. Na druhej strane si nemyslím, že svoje problémy vyriešime tým, že prepadneme inej duševnej závislosti. Svoje problémy môžeme riešiť len zmenou životných priorít, ktoré berú do ohľadu naše duševné a telesné potreby, čo bez použitia vlastného rozumu nepôjde.
Predstavitelia cirkvi tvrdia, že máme chrániť nám zjavenú pravdu života. Ale čo to tá pravda života predstavuje to sa nedozvieme. Asi to bude pravda veľmi tajná a my ju máme chrániť tak, že sa jej budeme hlboko klaňať, aby sme nevideli, že vyvolení Bohom sú stále bohatší už v tomto živote a nám zostane sa tešiť len na ten „život“ po smrti. V skutočnosti sú títo cirkevní hodnostári tí, ktorí pod pláštikom obrany tzv. večných právd chránia najmä svoje mocenské pozície. Ako to myslia z tou ochranou pravdy života, tak stačí si pozrieť výsledky synody o rodine (2015), kde kardináli s pápežom riešili problém odlivu ovečiek z titulu rastu rozvodov a homosexuality, ktorým nesmejú kňazi dávať „sväté prijímanie“. Títo ľudia by podľa doterajšej ochrany života nemali ani právo vstúpiť do kostola. Synoda však nič nezmenila. Nakoniec ako výsledok sa dozvieme, že ak bude takýto veriaci ústretovejší voči kňazom a cirkvi (asi treba finančné obete), tak budú ústretovejší i kňazi.
Ja viem, veľká časť diskutérov číta len to s čím súhlasí, alebo nečíta to ostatne veľmi dôsledne, takže nepochopí o čom je reč a preto sa im to z hlavy ihneď vytratí, nakoľko to písali podľa neho nepovolaní ľudia. Je zrejme, že dva názory, ktoré si jednoznačne vzájomne odporujú, nemôžu byť obe vo všetkom pravdivé. No náboženstvo rieši tento problém tým, že si založilo svoju pravdu na viere a preto nemusí nič dokazovať. I keď ich symboly pravdy neodkazujú na nič iné, len na ďalšie symboly, čím sa prirodzene dostávame do bludného kruhu ríše snov a želaní.
Ak má byť rozum darom z neba a my nesmieme pochybovať o základných symboloch viery – potom buď viera je podvod, alebo rozum je nepotrebný. Byť fanatikom viery a nie rozumu nás neprivedie k spáse, ale privedie nás k blúzneniu, že prestaneme mať ohľady na fakty, alebo si ich prispôsobíme k svojmu uhlu pohľadu tak, že naraz uvidíme cestu k pravde. Túto pravdu si podporíme znameniami, ktoré vychádzajú z našej neznalosti, čo nás neodvratne privádza k myšlienke, že „Armagedon sa blíži“. Zoznam hriechov, ktoré posielajú hriešnikov priamo do pekla nám tým neustále narastá. Proste nie je najmenšej nádeje pre tých, ktorí neuveria v náš varovný hlas.
Neverec má slobodu nielen čítať hocičo, ale nie je ani nijak obmedzovaný preberať prečítane z rôznych uhlov. Dokáže si vyberať to čo prospieva jeho životu. Takže neprepadá klamu, len jednej pravde, ktorá zákonite vytvára dojem, že všetko iné sa rúti do chaosu. Radosť z výsledkov slobodnej voľby myslenia je čosi čo otrok jedinej „zvestovanej“ pravdy nikdy nepochopí.
Renovovaní teológovia to nemajú vôbec ľahké. Preto je pre nich príznačné, že vysvetľujú tieto veci mätením pojmov, alebo pojmami, ktoré nič nehovoria. Ako môže existovať veda o Bohu , ak je Boh skrytý, nepochopiteľný, nedefinovateľný, normálne nedostupný? Ak prijmeme ako fakt, že existuje Stvoriteľ , ale je nezistiteľný tak o čom je teológia – je to „veda“ ako zo želania urobiť pravdu preto je to pravda zjavená, nie skutočná.
Dokonca i časopisy určené len pre vedcov sa snažia písať tak aby tomu rozumela širšia klientela, používajú zrozumiteľné pojmy, aby ich závery boli správne pochopené. Naproti tomu náboženská teologická literatúra prekrúca slova bežnej reči tak, že strácajú pôvodný význam a vytvárajú len veľkolepý dojem, čím ponechávajú čitateľov v pomykove, čo vlastne tým chcú povedať. Napríklad prečítajte si článok pápeža Benedikta XVI uverejneného na začiatku r. 2014 o vnímaní Ježiša. Čítal som to trikrát, no nebol som múdrejší, pretože to bol súhrn veľkolepých špekulácií pôsobiacich na city, ktoré sa ale nedajú nijako overiť, ani pochopiť.
Veriaci k týmto výlevom nič nehovoria, pretože nie je tam nič čo by bolo zrozumiteľné a teda diskutovateľné, ale za to často sa pozostávajú nad výrokmi ateistov obyčajne vytrhnutými z kontextu, ako že sú neobhájiteľné. Vôbec im nevadí, že ich viera je postavená na základoch, ktoré nemajú s realitou nič spoločné. Asi preto, že tieto výmysly boli vyhlásené za sväte k čomu sa nediskutuje, ale hľadí s úctou.
Keď boli moje deti ešte malé, čítal som im každý večer rozprávky, no raz som siahol na Bibliu v domnení, že pôjde o zaujímavé príbehy. No moje deti mali viac rozumu ako ja a veľmi rýchlo ma zasypali otázkami na ktoré som nevedel rozumne odpovedať. Namiesto poučných príbehov sa dozvedeli o schvaľovaní bezprávia Bohom, aj ľuďmi, krutosti na zvieratkách pri obetovaní, ale i o anjeloch, či diabloch. V tejto knihe je síce rozprávok na kýble, avšak rozprávok kde xenofóbia a sexuálna diskriminácia je bežná, predsudky a otroctvo sa schvaľuje, cudzoložstvo sa vychvaľuje, klamanie sa javí ako spôsob nábožného života, povera je zapletená do všetkého, ba i schvaľovanie krádeži, či incestu. Autoritárstvo je predstavované ako jediný správny spôsob vládnutia, pravda je dokazovaná v uzavretom kruhu a to tak aby sa dala vysvetľovať akokoľvek. Keďže som nechcel použiť na vysvetľovanie tento vynález cirkevníkov dokazovania pravdy v kruhu, veľmi skoro som ukončil toto čítanie a obstaral si slušné rozprávkové knižky.
Čo myslíte, čo bude pravdepodobnejšie že deti, ktoré počúvajú tieto príbehy a ich vysvetlenia sa stanú vypočítavé beštie, či ustráchané ovečky, alebo sebavedomý a pritom slušní občania.
Vážne hovoriť o prevtelení – teda , že víno sa obratí na krv a chlieb na živé mäso; Božská trojica je jedna a tá istá bytosť; Mária bola panna a napriek tomu počala a porodila; smrť jedného, môže zbaviť viny iných ľudí; pokropenie svätenou vodou zmyje všetky hriechy; či hovoriť o nesmrteľnosti bez dôkazov je len pre veriacich zrozumiteľné a pravdivé. Kresťanský teológovia radi hovoria i o živote po smrti, ale ešte som od nich nepočul povedať čo bolo pred našim narodením, kde sme boli, či to nebude rovnaké ako po smrti. Myslím si, že z každej ľudskej čiastočky po smrti raz opäť niečo bude – nejaká rastlina, prípadne potrava pre zvieratká. Žiadna molekula sa nestratí, nehovoriac o spomienkach, ktoré zostanú medzi živými. Vidím silu práve v tom, že máme na zemi svoj vymedzený čas, aby sme robili to, čo dokážeme. Možno pochopiteľnejšia a ľudskejšia bola viera na základe predstáv našich predkov v predkresťanskom období o súžití s matkou prírodou ako neustále velebenie mocenských požiadaviek Boha?
Pokiaľ ide o kresťanskú teológiu, viete si predstaviť niečo hroznejšie, idiotskejšie než kresťanská predstava neba? Slúžiť najvyššiemu tyranovi na nebesiach, pričom mojou odmenou za prežitie takejto existencie je večný život strávený jeho pochlebovaním. Čo to má byť za božstvo schopné stvoriť anjelov a ľudí na to, aby spievali na jeho slávu vo dne v noci po celú večnosť? Nepripomína vám to skôr režim v Severnej Kórei ako raj.
A načo vlastne stvoril ľudí, keď mal oddaných anjelov? Dokonca ani Hollywood sa doteraz nepokúsil niečo také natočiť, pretože podľa Biblie, či Koránu nebo vyzerá pre rozumného človeka ako nudné a otravné miesto, kde sa nič nové nedeje a ani nemôže diať. „Náš život sa má zavŕšiť vo večnosti, ktorú nemožno opísať, pretože …ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo… čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ píše arcibiskup Korec: Rok str.336- 337. Nie, oveľa viac sa mi páči život riadený náhodami a občasnými nepredvídateľnými udalosťami, že život je plný príležitostí a v tom spočíva jeho zmysel. Páči sa mi predstava, že naša existencia nemá iný zmysel, iba ten, ktorý jej dám ja sám, aby som bol užitočný.
Máme uveriť aj tomu, že Boh lásky stvoril svet plný diablov, ktorí čakajú na to, aby plnili jeho pomstychtivé pokyny. Vybudoval peklo dokonca ešte predtým než boli nejakí ľudia vôbec stvorení a potom na nás vypustil všetkých diablov, aby zabezpečil prevádzku pekla. Zo zápalistých reči niektorých cirkevných kazateľov vieme, že nič neposkytuje väčšiu radosť než predstava o ich nepriateľov, ako sa smažia v pekle. Oni sa bez Satana nezaobídu. Satan im umožňuje, aby svoj kšeft držali nad vodou. Myslím si, že v dohľadnej budúcnosti bude stále existovať náboženstvo, tak ako budú existovať aj iné ľudské nedostatky a zlozvyky: závisť, hlúposť; neopätovaná bláznivá láska, samovraždy v prospech viery i náboženské tmárstvo…
Odstraňovanie strachu, plodí slobodu a zvýrazňujú ľudské nedostatky. Šíritelia strachu z Boha, Satana, strachu exkomunikácie, z pekla, z Armagedonu nie sú priatelia slobody a radi zneužívajú ľudský strach z neznámeho vo svoj prospech. Hovoriť, že strach pred Bohom je začiatok poznania, znamená vrchol absurdity. Bez pekla by sa väčšina náboženstiev okamžite rozsypala. Strach z nás robí zbabelcov, donášačov, neschopných intímnosti a lásky, pretože dlho pôsobiaci strach otupuje myseľ. Kresťania tvrdia, že majú i nový zákon, ktorý hovorí o tom, že láska oslobodí, ale láska ku komu – k diktátorovi – „Ak zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci. A spoznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ ( Ján 8, 31-32 ) , „V láske niet strachu, ale dokonala láska vyháňa strach“ ( 1.Jana 4,18 ).
Horeuvedené slova síce vypadajú pekne, nehovoriac o tom, že sám Ježiš nenapísal ani slovo, ale je to čisté pokrytectvo vodcu, ktorý vlastne žiada bezpodmienečnú oddanosť. Z uvedených slov vyplýva, že Nový zákon sa v ničom nelíši od Starého zákona len je pokryteckejší. Kto bez premýšľania uverí bude odmenený a kto nie bude stratený. O Ježišovi, ktorý akože mal božskú láskyplnú podstatu, napísali aj to, že preklial figovník, pretože na ňom nenašiel ovocie, keďže už po bolo po sezóne (Matúš 21:14). Bol to človek, ktorý žiadal, aby jeho nepriatelia, ktorí mu neverili boli pred neho predvedení a zabití pred jeho očami (Lukáš 19:27). Tieto príklady hovoria jasne o akú bezmedznú lásku ide a ku komu.
Otázka viery by teda nemala spočívať v tom, či je niektorá doktrína pre nás krásna, alebo užitočná, pretože sľubuje raj, ale či môže byť i pravdivá. Teisti ponižujú moc človeka, keď tvrdia, že sami o sebe nie sme nič a vo všetkom závisíme od boha, pričom od neho nemožno nič vyžadovať, len ponižujúco prosiť. Tvrdia, že nemôžeme robiť nič iné ako plniť božie príkazy, že nemôžeme prekonať tragický osud ľudského rodu a že jediné riešenie je pokora k Bohu, čo nás privedie ku konečnej božskej spáse. Podľa mňa desiť sa neznámeho nie je riešenie, ale treba ho postupne odhaľovať a to napriek zákazu všemocného Boha. Ak nás nedesí predstava čo bolo s nami pred narodením, prečo by mali vymýšľať za čo budeme trestaní po smrti. Niekoho tieto pochybnosti rania, ba rania ich pochybnosti o vyslovených nezmysloch ako, že sú anjeli strážni, ktorí nás ochraňujú. Raní ich dokonca i to, keď poviem, že neexistuje Satan zodpovedný za naše zlé skutky.
Preto je na čase prevziať zodpovednosť za vlastný osud, jedine to je cestou ako sa vymaniť z tohto začarovaného kruhu. Schopnosť človeka sám si riadiť svoj vlastný život – znamená ochotu prevziať zodpovednosť za vlastnú budúcnosť. Každý sám má rozhodnúť, ako chce žiť a čo od života očakáva. Bez určitej sebadôvery a odvahy to, ale nepôjde. Nastal čas na zmenu. Človek by mal obmedziť počúvať rady rôznych potuchlinou zapáchajúcich prorokov a snažiť sa aktívne rozširovať svoje schopnosti, čo bude len na úžitok sebe, rodine a celej spoločnosti. Máme len jeden život, nemali by sme s ním zaobchádzať márnotratne odmietaním vlastného rozhodovania a prenechať iným, aby za nás rozhodovali.
Vývoj ľudstva nie je závislí od viery v transcendentno, t.j to čo sa nachádza za hranicami nášho vedomia. Sprostredkovatelia viery v Boha prakticky vystupujú ako „cestovné spoločnosti“, ktoré tvrdia svojim klientom, že im zabezpečia cestu ku metafyzickému Stvoriteľovi, avšak žiadne zaručené správy o pobyte v tejto entite nepredkladajú. Bohužiaľ, ľudia neoddeľujú vieru od cirkvi a tak nekriticky prijímajú dogmy a zákony, ktoré vytvorila cirkev hlavne na podporu svojej moci. Samozrejme, že o tom tušia i drobní farári, mníšky, ktoré naozaj žijú (väčšinou) iba službou Bohu a ľuďom, ale viera im nedovolí pochybovať a teda ani nič zmeniť. Ak by prioritou RKC bola láska medzi ľuďmi, a sami išli príkladom, tak by za 2.000 rokov to bolo vidieť.
Etienne Bonnot de Condillac (1714-1780):
Ľudia, ktorí padli do osídiel povier, sú schopní iba meniť jeden omyl za druhý.
Budúci utorok sa zastavím nad vznikom svätej knihy.
Celá debata | RSS tejto debaty