ateista

Jednou z najdôležitejších podmienok demokracie je zabezpečenie slobody svedomia, vrátane práva občanov byť bez akéhokoľvek nebezpečenstva ateistom, alebo veriť v boha. Spoločnosť pritom musí zostať svetskou, t. j. akékoľvek náboženské organizácie (cirkvi) by mali byť úplne oddelené od štátu.

Avšak v skutočnosti to tak nie je. Pred našimi očami katolícka cirkev zrastá so štátom, v podstate začína získavať práva, ktoré mala v minulosti. V štátnej televízii, či rozhlase sa čítajú kázne, priživujú sa rôzne povery, vysielajú sa náboženské relácie, zveličuje sa účasť na náboženskom turizme, ale o ateizme ani nepočuť. V skutočnosti je to ešte horšie, pretože sa zámerne, alebo podlou klebetou  stotožňujú ateisti s „militantnými bezbožníkmi“. Naproti tomu v armáde sa objavili kňazi, „vysväcujú“ sa budovy, „svätenou“ vodou sa kropí pri rôznych oficiálnych príležitostiach, na cirkevné potreby sa spotrebovávajú obrovské prostriedky, ktoré sa nezdaňujú a koľkoráz ani nezverejňujú.

Keď sa pýtam mojich dospelých detí ako sa stavajú k otázkam náboženstva a spoločnosti, odpovedajú „To neriešime“. Pre mnohých inteligentných ľudí je samozrejme, že Boh neexistuje a ani sa nenamáhajú skúmať, či diskutovať o hypotetických dôkazoch jeho existencie aby ich vyvracali. Práve v tomto bode nie sú racionálny. Tento iracionalizmus, ktorý nepokladajú aby o tom aspoň uvažovali, nás môže raz priviesť do záhuby. Ale i chytrí a silní veriaci ľudia, by sa mali postaviť radikálnemu fundamentalizmu a nie vzdávať sa zdravého rozumu, len preto, že sa boja prehry vo voľbách tak, že ustupujú náboženským fanatikom.

Nikdy nepochopím, prečo dospelí ľudia  a to ľudia, ktorých som si i vážil veria báchorkám o bohu, keď nemajú o tom ani najmenšie dôkazy, že vôbec existuje. Pre mňa osobne je neviditeľný to isté ako neexistujúci. Dokáže niekto, že to nie je pravda. Dôkazy o osobnom spojení s Bohom sú len subjektívne pocity, ktoré môžeš smerovať len k sebe, ale nie k ostatným, pretože nevieš kedy oni sa cítia najviac blažení, napr. pri hudbe, keď sa im niečo podarí, keď sú zamilovaní, tieto pocity sa nedajú prenášať. Preto v tomto prípade  je hlúpe písať úvahy – to nemôžeš pochopiť, pretože nevieš o čom píšem – pretože nemôžeš vedieť či tí ostatní neprežívajú väčšiu krásu aj bez Boha. Alebo keď počuješ hlasy, kto môže dokázať či prichádzajú z neba, z pekla, alebo z môjho podvedomia, či môjho nenormálneho stavu. A vôbec ako viem, že sú adresovane práve mne. Obyčajne odpovede od Boha sú preto buď halucináciou, alebo zámerne vymyslené. Nech nachádza ktokoľvek vo viere svoje svetlo a svoju útechu, nech je blažený, avšak treba si uvedomiť, že mnohí nepotrebujú toto svetlo a túto útechu, lebo ich majú vo svojom rozume a v ľudskej bytosti a sú šťastní i bez Boha.

Keď sme boli deti, už vtedy som chápal náboženstvo ako folklór, tradíciu. A bol som miništrantom tak viem o čom hovorím, ale aby som bral náboženstvo vážne ako životnú filozofiu to sa mi zdalo smiešne, hlavne keď som čítal tie rozprávkové príbehy z Biblie. Hlavne mi ale vadilo, keď som musel robiť niečo, čo nemalo pre mňa žiaden kladný úžitok, ba práve naopak spôsobovalo mi to ujmu napr. spoveď – nebol som si vedomí, že by som páchal nejaké zle skutky, že by som kradol, klamal, či podvádzal. Ale tieto spovede ma naučili klamať. Keďže som pri spovedi nemal čo povedať a aby kňaz bol spokojný musel som si vymýšľať hriechy, no keď mi to prechádzalo, zamyslel som sa nad náboženstvom a prestal som chodiť i do kostola. Matke som klamal, že som bol v kostole, aby bol pokoj. Otec i keď v plnení povinnosti bol veľmi prísny a neoblomný asi vedel, že tam nechodím (v tých časoch bol kostol rozdelený na mužskú a ženskú časť), pretože mi len povedal, že každý si vyrába svoj osud sám.

Po 30 rokoch, keď som náhodou zablúdil so svojim synom do katolíckeho kostola, kde sa práve konala večerná bohoslužba, som „zíral“ ako sa zmenili „tradicie“ vedenia omše, kde základom boli rozprávkové príbehy do ktorých sa veriaci často pripájali – to nebývalo. No keď ma začali chytať za ruky neznámi ľudia, ako v nejakej sekte – zobral som syna a viac som do kostola nevkročil. Možno to boli vynálezy  kňaza toho kostola, ale mne sa to zdalo vlezlé, pripadal som si ako v blázinci. O takéto nádherne pocity, ktoré vyplývajú z neúmernej pokory a sebazničenia svojho ja, nestojím.

Pripomenulo mi to príbeh z minulosti, keď som ako dorastenec mal hrať futbalový zápas na ihrisku patriaceho Psychiatrickej liečebne v Pezinku. Ráno, keď sme prišli na ihrisko, v stredovom kruhu ihriska sedeli dospelý pacienti a držali sa za ruky. Sestrička držala tranzistorové rádio a  počúvali nedeľnú rozprávku. Všetci vyzerali veľmi šťastní.

Na otázku „Veríte v boha?“ býva odpoveď často kladná, ale po prosbe vysvetliť, v čo konkrétne človek verí, čo chápe pod bohom, nasleduje úplný chaos. V podstate sa dozviem, že okrem prírody, celého nás obklopujúceho sveta, jestvuje „čosi“, akýsi vyšší, alebo absolútny Rozum, ktorý istým spôsobom riadi prírodu a ľudí. Takýto „veriacich v boha“ ani nemusí vyznávať žiadne náboženstvo, dokonca ani neverí v cirkevné zázraky, ale verí v niečo nadprirodzené čo ho nezaraďuje medzi ateistov ako si niektorí myslia.

Je namieste uviesť aj niektoré dôvody, uvádzané ateistami v prospech odmietania viery v boha. Zdalo by sa, že boh mohol ľuďom vnuknúť jednu vieru, ale jestvuje predsa veľa náboženstiev. Navyše, dokonca aj v medziach jedného náboženstva, povedzme kresťanstva, jestvuje viacero smerov (katolicizmus, evanjelici, pravoslávie, rôzny protestanti, sekty). Zďaleka nie všetky kresťanské vyznania sa nachádzajú v priateľských vzťahoch pretože jedna druhú označuje ako prisluhovačov diabla. Nie je to podivné za predpokladu jediného boha?

I keď všetky tieto kresťanské viery veria v vzkriesenie mŕtvych, posmrtný život, raj a pod. neznamená to, že je to pravda, ale je to popieranie rozumu – popieranie vedy. Ľudia sú v priemere vzdelanejší ako v minulosti, avšak nerozmýšľajú prečo je niečo tak ako je. Spýtajte sa, prečo sa menia ročné doby (zima, jar, leto, jeseň). Moje skúsenosti svedčia o tom, že aj ľudia s vyšším vzdelaním dávajú často nesprávne odpovede (hovoria napríklad o zmene vzdialenosti Zeme od Slnka). Pričom práve, keď je u nás leto je Slnko najďalej od Zeme.

Ďalej s náboženstvom je organicky spojená viera v zázraky, napríklad v kresťanstve s vierou v nepoškvrnené počatie, vzkriesenie z mŕtvych, atď. Pod vplyvom faktov sa veda zdokonaľuje, náboženstvo je však dogmatické a v svojej podstate zostáva nezmenené, i keď určité zmeny na základe prihlúplych scholastických diskusií a sporov prebiehajú, ako napr. či syn boží môže niečo robiť bez súhlasu otca i keď sú ako jeden trojjediný Boh.

Človek však má rozum nato, aby rozmýšľal, čo mu kto predloží a nepoddával sa emóciám, alebo sa podriaďoval predsudkom, či svätému písmu, ktoré si cirkev prispôsobila pre vlastne potreby. To, že väčšina textu písma svätého je prevzatá z predchádzajúcich náboženstiev je zrejme už len z toho, že v začiatkoch židovského náboženstva bolo viac bohov ako jeden. Ale i tak ak sa veriaci hlásia k učeniu Ježiša, hlásia sa k židovstvu, lebo on bol len a len židovský nacionalista, ktorý by nežidovi možno ani pohár vody nepodal. Ak sa veriaci hlásia k farizejovi Pavlovi (ktorý úplne otočil učenie Ježiša) teda kresťanstvu, potom sa oslavou Márie rúhajú Bohu (starozákonnému, ale aj novozákonnému), pretože Boh je trojjediný, a nie je štvorjediný, atď..

Preto si myslím, že treba oddeliť rozum od viery, ktorá vede nepomáha, ale snaží sa ju diskreditovať. Pretože, keď človek musí potlačiť rozum, to najúžasnejšie čo človek má, aby veril (pričom rozum je dôležitejší pre prežitie ako viera z pocitov) – tak tu nie je niečo v poriadku, buď viera v Boha nepochádza od Boha, alebo rozum sa samostatne vyvinul a teda ho ani Boh nemohol stvoriť a teda nemá naň žiaden dosah. Alebo ak má byť rozum darom z neba a my nesmieme diskutovať o základoch viery – potom buď viera je podvod, alebo rozum je nepotrebný. A tiež ak niekto chce pochopiť zmysel nejakého náboženského nezmyslu, tu môže pomôcť jedine viera. Pretože výroky náboženstiev sú založené na rozprávkach o nezmysloch.

Aj veriaci vedec (pokiaľ je naozaj vedcom) predsa používa vedecké metódy, a tak vlastne sám poškodzuje svoju vieru a sám sa diví kam sa potom dostal. Ak ale nepoužíva vedecké metódy, tak to potom nie je vedcom a výsledkom toho bude metafyzika , bezbrehá fantázia.
Viera, znamená  dogmatizmus.  Rovnítko medzi vierou a dogmatizmom je prirodzené, lebo každá viera je založená na dogmách. Teda nie na faktoch, ktoré sa dajú dokázať, ale na dogmách, ktoré sa dokázať nedajú – v tie sa dá jedine veriť. Keby to tak nebolo, tak by to už nebola viera.

Prepašovať do náboženstva rozum to je veľmi riskantné, tak ako bol podobný krok s heslom „socializmus s ľudskou tvárou“. Oltárnici sa môžu spoliehať len na vieru a rozum preto každodenne zatracujú, ale napriek tomu dokážu ateistom vyčítať, že pokiaľ rozum hovorí, že Boh nie je, tak to plyne z ich nedostatočnosti rozumu, nie zo skutočnosti. Taktiež vyčítajú že je veľmi nepravdepodobné aby život sa vyvinul čisto náhodou, pričom sami veria náhode, že sa narodili v správnej krajine, ktorá verí v pravého Boha, že nastane zázrak a len ich Boh odmení – samozrejme až po smrti.