ateista

Väčšina ľudí, ak má fungujúcu rodinu a netúži po sebarealizácie, nepotrebuje vyhľadávať iné kontakty, bezpečie či nejaké istoty. Samozrejme, že chápem ľudí, ktorí cítia potrebu rozdávať sa v službe blížnym, pretože žijú sami, alebo majú odrastené deti, či sú  po tragickej udalosti rodiny v depresie a tak im práca v  spolku pomôže sa dostať z najhoršieho alebo aspoň sa vyhnúť riešeniu problému s alkoholom, či inou drogou. V súčasnosti existujú rôzne typy tzv. občianskych združení (kluby, spolky i nadácie) zamerané na pomoc, alebo sa združujú na určitý druh záujmu – patria medzi ne i verejné neštátne, či cirkevné inštitúcie, ktoré poskytujú služby na inom, než podnikateľskom princípe. Avšak podľa mňa do tohto výberu riešenia sociálnej potrieb nepatria náboženské združenia, politické strany či politické hnutia hlásajúc určitú ideológiu. Tieto spolky nezdružujú ľudí citiacich sociálnu potrebu, ani sa nezdružujú za účelom vzdelávania, či pomoci iným, ale združujú ľudí, ktorí vidia účasťou v tomto spolku určité výhody voči ostatným, či dokonca lepšie postavenie v spoločnosti. Navyše tieto spolky majú i prísne kritéria výberu členov, ktoré vylučujú ľudí nesúhlasiacich z ich ideológiou čo posilňuje ich ego o výnimočnosti.

No nebolo to tak vždy, načo mnohí zabúdajú. Vo feudalizme mala privilégia združovania len šľachta či cirkev. Až zrušením poddanstva po revolúcii 1848/49, zaznamenal príklon k slobode združovania. Hoci zrušenie poddanstva znamenalo obrovský pokrok v rozšírení osobných slobôd, mnohé feudálne povinnosti zostali zachované a tak veľká časť roľníkov hlavne v našej oblasti zostala ešte dlho pripútaná k pôde a k zemepánovi.

Ja sám som od mladosti inklinoval vzdelanostným krúžkom no malo to svoje hranice ale i keď bola „totalita“ mohol som si vyberať. Neviem prečo, ale odmietal som vstup do pionierskej organizácie – asi preto, že v tom čase som bol miništrantom v miestnom kostole. Ale i z tohoto spolku som veľmi rýchlo vycúval, pretože pán farár nemal trpezlivosť odpovedať na moje všetečné otázky. Takže mi zostali len športové spolky. Následne som objavil krúžky organizované Zväzarmom. Do zväzarmovských krúžkov som rád chodil a mal som rád i ľudí, ktorí sa v týchto záujmových krúžkov pohybovali. Neskôr som vodil do týchto krúžkov i maličkého svojho najstaršieho syna, ktorému som tým poznačil i ďalšie smerovanie života. Ja som to mal len ako koníček, ale on sa po revolúcie i zamestnal ako oravar PC, neskôr ako súkromný opravár mobilov – čo už teraz neexistuje.  Preto v súčasnosti opravuje a navrhuje úpravy výherných automatov  – v čom je taký dobrý, že sa uplatnil i na americkom trhu.

Prečo o tom hovorím, pretože neexistujú len spolky, ktoré rozvíjajú osobné predpoklady na vykonávanie určitej činnosti, i keď záujmy sa počas života môžu meniť, ale existujú i nebezpečné spolky, ktoré nemusia vždy správne usmerniť ba môžu i zviesť ľudí na scestie. Motivácie týchto spolkov môže posilňovať potrebu seba presadenia – obhajovanie vlastných záujmov, dravosť, snaha o vyniknutie bez potreby zvyšovania svojej kvalifikácie; potrebu pohybovať sa v lepšej spoločnosti – rečnivosti, záujem o zábavu, o nadväzovanie a udržiavanie strategického priateľstva; agresivitu – slovnú či fyzickú – čo dokáže zablokovať i fungujúcu rodinu. Spolky fungujúce na takýchto motiváciách grupujú ľudí hlavne podľa náboženskej viery (vznikajú fanatické sekty), príslušnosti k národu (posilujú nacionalizmus a separatizmus), sexuálnej orientácie (vznikajú nové sexuálne úchylky, sekundárna homosexualita), rasovej príslušnosti (legalizujú rasizmus); potrebe politickej moci (realizujú potrebu dominovať nad druhými, ovládať či riadiť). I keď tieto motívy môžu mať i správny eticky rozmer, akože ich uplatnenie je v záujme ľudí a cieľov skupiny.  Avšak ak tieto skupiny dovoľujú dominantné správanie voči ostatným, prichádza k zneužitiu týchto sociálnych potrieb. Človek stráca kritický pohľad na svoje správanie, ľudí okolo seba ponižuje, zneužíva, podceňuje a tým ich ovláda.

Teológovia tvrdia, že rozdiel medzi človekom a zvieraťom je v tom, že len človek má svoje náboženstvo na základe, ktorého sa dokáže združovať za spoločnú vec. Čo podľa mňa nie je úplná pravda – viď vlci majú tiež svoje náboženstvo (vyjú na Mesiac) a uznávajú svojho alfa samca, či samicu za účelom akože spoločných záujmov. Áno, i týmito vypestovaními zvieracími vlastnosťami sa tiež i u ľudí vytvorila potreba uctievať. Človek rozvinul informácie a motivácie do väčších rozmerov čím práve oslabil jednotnosť viery a jednotný pojem koho uctievať. Ľudia sa prestávali báť kňazov a začali si vysvetľovať náboženstvo po svojom.  V niektorých tradičných kresťanských krajinách dnes tvoria najväčšiu skupinu ľudia, ktorí majú vlastné náboženstvo.Ba niektorí označili prírodu za svätú, božskú, ktorá vzbudzuje posvätnú úctu, a len v prírode si dokážu obnoviť silu, pokoj a harmóniu. Jeden anketár zhrnul svoju správu slovami: „Boh sa presťahoval do lesa.“

 Nečudujem sa preto, že pre niektorých ľudí, ktorí nedokážu už učinne obhajovať tzv. tradičné hodnoty je najlepšie zriadenie – návrat k stredoveku.