ateista

Z  Darwinovej evolučnej teórie vyplýva, že všetky pozemské organizmy spája spoločný pôvod – spoločný prapredok. Je teda pravdepodobné, že základne vlastnosti a molekuly, ktoré spájajú všetky organizmy (od baktérií po človeka), mal aj tento prapredok i keď sa postupne rozširovali.

I keď v začiatkoch tvorby života ešte neexistoval voľný kyslík O2, život už vznikal!. Podmorské sopky nielen ohrievali vodu, ale dodávali ďalšie látky potrebné pre vznik života, čo vytvorilo na morskom dne, kde existovali vývody sopiek chemicky základ zložitých molekúl.

Pravdepodobne prvotné organizmy boli hypertermofilné (žijúce pri teplotách 80 až 110 °C) – pred 4,1 mld. rokov, avšak to neboli priamo naši predchodcovia i keď je pravdepodobné, že niečo z nich máme.

Prvá živá hmota sú teda tieto archeóny, čo možno považovať za začiatok evolúcie živej hmoty. Archeóny sú neobvyklé organizmy, ktorých telo tvorí jedna bunka. Ich rozmery dosahujú veľkosť od 0,1 do 15 mikrometrov. Tieto organizmy žijú v extrémnych podmienkach ako: bez kyslíkového prostredia, v prostredí s vysokou koncentráciou solí, či pri vysokých teplotách. I dnes existujú a dajú sa využívať napríklad pri čistení odpadových vôd, pričom spájajú oxid uhličitý s vodíkom, čím produkujú hlavne metán, ktorý sa dá využívať ako bio palivo. V tomto smere je Darwinova teória asi menej presná, pretože i bez kyslíkovej atmosfére sa vyvíjali organizmy, ktoré asi nie sú naši  priamymi predchodcovia, ale súbežne pokusy o život, ktoré sa vzhľadom na nemeniace životné podmienky sa už nepotrebovali ďalej rozvíjať.

Vznikom mikroskopických bunkových útvarov podobných dnešným siniciam možno už hovoriť o podmienkach vzniku našich predchodcov. Prvé stopy života týchto našich „predkov“ pozorujeme až v horninách spred 3,8 miliardami rokov.

Tieto baktérie síce ešte nepotrebovali k životu kyslík, ale ho produkovali ako odpad. Sinice získavajú organické látky – sacharidy  reakciou oxidu uhličitého s vodou, pričom ako katalyzátor slúži chlorofyl. Chlorofyl je organická látka, ktorá dokáže premeniť svetelnú energiu na chemickú alebo elektrickú pomocou vytvorených chemických väzieb potrebných pre biologické reakcie. Chlorofyl je preto zelený, pretože absorbuje modrú a červenú časť svetelného spektra a ostatné odráža.

Kyslík vyprodukovaný sinicami sa stal potom hlavným palivom i hnacích motorom, ktoré dodnes nemá konkurenciu.  Hlavným dôkazom týchto jednoduchých živočíchov je fakt, že sa zachovali až dodnes.

Vznik buniek s  jadrom a chromozómami  sa datuje o niečo neskôr. Bolo to asi pred 2, 7 – 1,6 miliardami rokov, čo môžeme označiť za jednu z najväčších inovácií v histórii evolúcie. Mitochondrie, čiže chromozómy, ktoré sa dostali vo veľkom množstve do primitívnej bunky pravdepodobne ako baktérie z prostredia archeónov sa prispôsobili v živej bunke. Pre predchodcu mitochondrií mohlo byť výhodné prežívať v stabilnom prostredí vnútra svojho hostiteľa.

Tieto archaické energetické továrne dokážu prežiť bez kyslíka, pričom produkujú kyslík a látky, ktoré hostiteľ potreboval pre svoj metabolizmus. Takto vylepšená bunka sa stala základom pre zložitejšie organizmy, čo im umožňovalo investovať túto energiu do vývoja a prevádzky nových a energeticky náročných bunkových systémov spotrebujúcich kyslík. Tento systém už obsahuje, možnosť získať schopnosť pohlavného rozmnožovania. „Môžeme teda povedať, že kyslík (okrem iných neobytných prvkov pre život) pridal evolúcie pár kW výkonu naviac”.

Je zrejme, že život na Zemi vznikol v mori a to ďaleko skôr ako na súši, pretože látky podporujúce život sa najprv objavili rozpustené vo vode, o čom ale v Biblie nie je žiadna zmienka, že by sa Boh najprv babral vo vode s nejakými mikroorganizmami. V Biblie sa píše, že hneď stvoril morské obludy. Obrovská priepasť rokov potrebná na pretvorenie atmosféry a veľkých organizmov využívajúcich toxický kyslík ako palivo hovorí o tom, že život na Zemi nikto naraz nestvoril, ale len táto premena z mikroorganizmov trvala miliardy rokov.

Zaujímavé je, že po každej dobe ľadovej nastalo zvýšenie obsahu kyslíka v atmosfére Zeme, čo dodalo viac energie pre rozvoj života. Totiž potreba kyslíka v organizme stúpa s intenzitou metabolických dejov. Vysvetlenie prečo po dobe ľadovej stúplo percento kyslíka spočíva v tom, že po zaľadnení planéty sopky stále fungovali a pod zamrznutým oceánom sa zhromažďoval oxid uhličitý. Pri dosiahnutý určitej výšky koncentrácie nastal skleníkový efekt a ľad sa začal topiť, čo spôsobilo prudké zvýšenie teploty a veľmi búrlivé počasie, ale i náhle uvoľnenie kysličníka uhličitého do atmosféry, ktoré premiešalo živiny zo dna oceána na povrch, čo spôsobilo zrýchlení rozvoj mikroorganizmov spracúvajúcich CO2 na O2. Bez týchto ľadových dôb by asi život zostal na úrovni mikroorganizmov.

Pravdepodobne na mikroskopickej úrovni tu hrala úlohu i kvantové mechanika. Organizmy by si podľa tejto teórie opakovane mechanicky „vyberali“ vhodnejšie mutácie, pričom by mali k dispozícií prehľad o viacerých skúšaných alternatívach súčasne – podobne ako kvantový počítač, ktorý sa tiež nachádza vo viacerých stavoch súčasne. Viedlo by to minimálne k podstatnému zrýchleniu vývoja pozemskej biosféry a predstavovalo by to tak odpoveď na názor, že k vzhľadom ku známym okolnostiam prebehol evolučný proces na zemi pomerne rýchlo i keď trval miliardy rokov.

Mohol by som pokračovať príčinami vzniku zložitejších organizmov v jednotlivých dobách vývoja Zeme v duchu Darwinovej teórie, ale kto sa o to ozaj zaujíma nájde si potrebné informácie na internete. Hodlám v niektorých neskorších článkoch zhrnúť postupný vývoj života na Zemi. Tieto články, vzhľadom na ich kratšiu dĺžku mi nedovoľujú sa venovať každému organizmu. Skôr mi ide o pohľad, ktorý dokazuje, že sa vývoj organizmov neustále prispôsoboval meniacemu sa prostrediu.

Život podľa Darwinovej teórie sa vyvíjal nielen adaptáciou na zmeny životných podmienok, ale ovplyvňovalo ho i konkurenčné prostredie rôznych organizmov. Nové generácie skúšali rozvinúť a posilňovať hlavne tie vlastnosti organizmu, ktoré zvýhodňovali prežitie druhu. Cesta od prvých organizmov k človeku nebola jednoduchá, teda ani krátka. Zrejme je, že súčasný človek je vrcholom inteligencie života, ale to neznamená, že je i vrcholom schopnosti prežiť – také baktérie sú ďaleko schopnejšie prežiť veľké katastrofy a znovu život rozvinúť, pretože prežívajú i  5 km hlboko pod povrchom Zeme, prežijú i vo Vesmíre, či v hĺbkach oceánov. Treba si uvedomiť, že len v jednom centimetri nášho hrubého čreva je viac mikroorganizmov ako kedy žilo ľudí.

Človek aby dosiahol vyššie prežitie nemôže sa uzavrieť, ale musí ďalej postupne usmerňovať svoj vývoj. V prírode nový druh organizmu však nemôže vzniknúť postupne, ale do určitej miery len skokovite a to na základe kardinálnej zmeny prostredia a to zvýšenou mutáciou génov (táto premena netrvá deň, ale milióny rokov – i tak z hľadiska veku Zeme je to skok). Základnou príčinou tejto selekcie je gén, jednotka dedičnosti, ktorá je veľmi stabilná, avšak i malé zmeny pri kopírovaní môžu vyvolať u organizmu vážne zmeny.

Väčšina mutácií je však neutrálnych. Vznik úplne nových druhov organizmov, ktoré sa viac prispôsobili prostrediu nevznikal preto postupným spôsobom, pretože ak sa druh osvedčil a obsadil jemu vyhovujúce prostredie – nebolo treba nič podstatné meniť, a každá nová mutácia i keď výhodnejšia bola konkurenciou vládneho organizmu v tom ktorom životnom prostredí nemilosrdne likvidovaná.

Prevratným zmenám organizmu mohlo dôjsť jedine vtedy, keď doterajšie životné podmienky sa podstatne zmenili. Pri náhlej zmene životných podmienok organizmy zažívajú stres, čo spôsobí zvýšenú aktivitu vírov, čo organizmus značne oslabí, čím sa umožní uchytiť novým kombináciám – mutáciám génov pre značné pretvorenie organizmu. Tieto zmeny v organizme, to jest jeho prispôsobovanie sa prostrediu prebieha i počas života, ktoré sa zapíšu do informácií genetického kódu druhu (dlhodobý pobyt kozmonautov v bezváhovom stave spôsobil nielen zvýšenú aktivitu vírov v tele, ale i genetické zmeny – niektoré až nevratné). Katastrof, či zmien životných podmienok, ktoré nakopli organizmy do podstatných zmien bolo za dlhú históriu Zeme viac než dosť.

A taktiež je známe, že po týchto katastrofách, keď vyhynula prevažná časť organizmov nastala éra nových druhov, ktoré sa vedeli lepšie prispôsobiť novým podmienkam.

Dôkazom toho, že je to tak, sú neskôr geograficky oddelené územia (Austrália, Madagaskar…) kde sa vyskytujúce živočíchy, či rastliny, ktoré sú v evolučnom vývoji pozadu, pretože sa bez konkurencie hlavne predátorov vyvinuli v niečo, čo by sme nepredpokladali. Napríklad na ostrove sv. Heleny sú stromy, ktoré neodpovedajú stromom z pevniny, ale sú príbuzne obyčajným bylinám. Semená týchto bylín, pretože sú ľahké, tak sa dostali vetrom na tento ostrov a keďže tam nemali konkurenciu v stromoch, pomaly sa vyvíjali do veľkosti  i s drevnatým kmeňom a stali sa z nich klasické stromy. I ostrov Santa Cruz z Galapág má lesy obrích púpav s drevnatým kmeňom. Endemity, to znamená živočíchovia, či rastliny vyskytujúca sa geograficky len v jednom mieste, pretože sa tam prispôsobili k špeciálnym životným podmienkam tiež potvrdzujú, že život sa vyvíjal na základe možnosti, ktoré im dali rôzne životné podmienky a nebol stvorení naraz a na jednom mieste.

Ale aby vznikli nové druhy živočíchov netreba čakať milióny rokov na zmeny životného prostredia, ale pri umelom výberu sa tieto zmeny vyskytnú oveľa rýchlejšie, napr. divoká kapusta – stačilo niekoľko storočí pre jej pestovateľov, ktorí o genetike nemali ani šajnu, nieto aby chirurgicky zasahovali do génov, avšak starostlivým výberom pri pestovaní divej kapusty vzniklo niekoľko nových druhov zeleniny ako: brokolica, karfiol, kaleráb, kel, ružičkový kel a samozrejme niekoľko typov kapusty.

Tento príklad by skôr nahrával tomu, že pôvodcom novej  informácie DNA, ktorá sa kopírovala v génoch nie je prirodzený výber, ale inteligentný Stvoriteľ, či mimozemšťan. Avšak, nové druhy živočíchov sa nevytvárali niekoľko storočí, ale milióny rokov a vždy až po nejakých katastrofách. Ak by Boh existoval čakal by milióny rokov na drastické zmeny životného prostredia, keď život skoro zanikol.  Nie je skôr pravdepodobnejšie, že sa o to postarala snaha o prežitie, čo riešili jednotlivé skupiny živočíchov vlastnými spôsobmi, alebo zanikli. Vznik nových a rozmanitejších druhov živočíchov nevytvoril Boh, pretože sa tieto nové druhy stabilizovali až dlho po katastrofe, ktorá zničila ich predchodcov (trvalo to niekoľko desiatok miliónov rokov). V praveku existovali úplne iné vyspelé živočíchy, dnešným ani nepodobné, ktoré zanikli, alebo sa pretvorili ( 99.9 % vzniklých druhov vyhynulo). Z tej doby zostali v pôvodnej forme len niektoré jednoduché živočíchy, ktoré žili v stabilizovaním morskom prostredí a teda nepotrebovali sa niečomu novému prispôsobovať.