ateista

Prvé písomné ateistické názory sa objavili už v 6. storočí pr. n. l. v Indii ako filozofická škola Čárváka, ktorá reprezentovala materializmus a anti-teismus. Čárváka predstavovala hédonistický pohľad na svet, ktorý odmietal napríklad myšlienku posmrtného života. V Európe v 5.stor. pr.n.l. ateizmus sa prejavil napríklad u antického filozofa Anaxagor z Klazomenu. Ten tvrdil, že vo vesmíru nie sú ani Bohovia, na Zemi zázraky, ani veštby a že všetko je možno vysvetliť racionalisticky. K tomu je nutné dodať, že i v staroveku z právneho hľadiska bol ateizmus považovaní za kriminálny čin. Za čo bol Anaxagor vykázaní z Atén. Výrazný zlom v kritike náboženstva priniesol vzostup sofizmu, kde k základným rysom bola kritika náboženstva. Za najznámejšieho sofistu je obecne považovaný agnostik Prótagoras, ktorý napísal: „O bohoch nemôžeme vedieť, ani či sú, alebo nie sú, ani akú majú podobu“. Za čo bol poslaní do vyhnanstva a jeho spisy o bohoch spálené na hranici.

Zatiaľ čo všetci uvedený myslitelia boli len skeptici než ateisti v dnešnom slova zmyslu, sofista Diagoras z Mélu už predstavuje klasického ateistu. Tento sofista si všimol jednej na prvý pohľad triviálnej veci a vyvodil z nej pre náboženstvo nepríjemné dôsledky. Bohovia, teda bytosti všemocné a vševediace, milujú spravodlivosť, pozorujú všetko na svete a môžu zasiahnuť do ľudských záležitosti. Je teda logické, že ak títo bohovia sa pasujú za milovníkov ľudí, teda s ľuďmi neexperimentujú, tak by nemali pripustiť, aby existovala nespravodlivosť. Ta však v našom svete existuje a vinníci, či podvodníci často z rôznych situácií vyjdú bez akéhokoľvek postihu. Z toho podľa Diagorase vyplýva, že bohovia nemôžu existovať, pokiaľ by totiž existovali, tak by neexistovala nespravodlivosť.

Prodikos bol prvým mysliteľom, ktorý poskytol racionálnu teóriu o vzniku náboženstva. Pôvod predstavy Bohov spojoval predovšetkým s oblasťou poľnohospodárskeho života. Slnko, rieky, oheň či lesy, to všetko bolo v vzhľadom na ich úžitok zbožňované. V súvislosti so zabezpečením úspešného poľnohospodárstva tak vzniklo náboženstvo na základe domnienok, že úsilie ľudskej práce nezáleží len od človeka, ale aj od žičlivosti prírody.

Sofista Kritius už charakterizoval náboženstvo ako chytrý výmysel vládnucich vrstiev, ktorého je jediným účelom motivovať poddané k vernosti a zákonom udržovaním strachu ľudí pred neznámom. A nielen to, poukázal i na to ako si náboženstvo prisvojilo i vysvetlenie, že ak je úroda dobrá, sú s našou prácou Bohovia spokojní, pokiaľ naopak, nepraje nám počasie, či iné, musíme sa zrejme viac pokorne modliť, prinášať viac darov hovorcom Boha, aby nabudúce bola úroda lepšia a nebola zničená škodcami, ktorých poslali Bohovia ako prejav ich sklamania z nášho chovania. Démokritos neveril v existenciu nadprirodzených síl. Posmrtný život nazval lživými rozprávkami vhodnými pre hlupákov.

Tieto názory na náboženstvo prevzali i niektorí rímsky myslitelia, napríklad básnik Titus Lucretius Caro. Podľa neho len slabé duše hľadajú útechu v náboženstve. Náboženstvo považuje za silu, ktorá človeka utlačuje a bráni mu, aby život prežil so všetkými radosťami, ktoré život prináša, a jediné, čo môže náboženstvo rozptýliť, je pravdivé poznanie prírody. Vo svojom spise De rerum natura doslova uvádza, že k najvyšším prejavom zla núti ľudí náboženstvo.