ateista

   Múdri starého sveta na túto otázku odpovedajú jednoznačne – niečo ako: Tvoj život má zmysel, lebo ťa stvoril Boh k svojmu obrazu, sleduje ťa a kladie ti do cesty prekážky, aby zistil či si za svoje rozhodnutia zaslúžiš posmrtný život v blaženosti. Teda, akoby zmyslom života bolo zaslúžiť si spasenie, ktoré jedine dosiahneme odriekaním sa v prítomnosti. Rozdiel voči výkladu ateistov je zrejme v tom, že oni hlavný zmysel života kladú do prítomnosti – proste v tom čo človek rád robí – v jeho detailoch. Teda akoby zmyslom života bola prítomnosť jej vnímanie a skúmanie všetkými zmyslami.

   Tento rozdiel v chápaní života môže pri prechode na ateistický pohľad pôsobiť hlavne v jeho začiatkoch rozkolísané, pretože tento pohľad akoby stratil konečný cieľ zmyslu života. Avšak po nejakom čase štúdia tejto problematiky začneme vnímať a vážiť si živý svet okolo seba a jeho význam, čím si postupne vybudujeme nový životný štýl – byť neustále zvedavý, čo je vlastne obsahom plnohodnotného života. Voči teistickému pohľadu na svet, ktorý postupne otupuje zmysly a to až do takej miery, že ľudia v dospelom veku si prestanú klásť otázky je život neveriaceho skutočným spasením. Náboženská výchova z prirodzene inteligentného a zvedavého dieťaťa postupne vytvaruje síce cnostného, ale myšlienkovo slaboduchého dospelého človeka. Proste ho nasmeruje na život bez otázok, čo nie je život, ale dožívanie.

   V tomto príspevku nemienim rozoberať otázku pravdivosti náboženstva, ani sa nechcem pozastavovať nad rozprávkami o vzniku viery, ktorá sa zniesla z nebies za zvuku trúb, ba ani nebudem polemizovať s názormi či nás riadia nadprirodzené bytosti z nebies. V nasledujúcej úvahe budem len rozoberať rozdiely vo vnímaní zmyslu života a obracať sa s mojim riešením skôr na tých, ktorí nedokážu veriť na zázraky, duchov, či báchorky o horiacom kríku a ani sa nijako zvlášť nezaujímajú o zázračné skutky svätých, ktorí na chrbte anjela vystúpili na nebesá.

   Rozdiel v nazeraní ľudí na život pravdepodobne nespočíva v tom či verím v Boha, ale v tom či uverím náboženským tvrdeniam, že len prijatým morálky otroka a pravidelným zúčastňovaním sa na obradných praktikách poriadených cirkvou je cestou k spaseniu. Netvrdím, že niektoré myšlienky, či postupy, ktoré sa tvorili cez stáročia nemôžu byť pre sekulárnu spoločnosť niečím užitočné, alebo aspoň zaujímavé, aby sme sa s nimi zaoberali. Pretože vytvorená morálka a obrady neslúžili len k patetickej oslave Boha, ale vytvorili pevný systém spoločnosti, a bojovali i proti pesimizmu, tým že vytvárali spolunáležitosť medzi ľuďmi, a to na základe spoločnej perspektívy. Tak tiež tvorba svätých nebola len náboženská propaganda, ale slúžila ako vzor pre potrebu prejaviť sa v ľudskej láskavosti a mravnosti. Čo dnes už nemožno využiť, nakoľko „slobodné“ média dokážu i zo svätého urobiť netvora. Napríklad v očiach verejnosti je Matka Tereza prezentovaná za stelesnenie dobra. Vatikán ju preto 4. 9. 2016 za údajné zázraky vyhlásil za svätú. No podľa vyhlásenia ľudí, ktorí s ňou pracovali bola skorumpovaná, protivná, cynická a krutá. „Nemala žiaden výraznejší dopad na chudobných v tomto meste, boli tu iné dobročinné organizácie, ktoré vykonali lepšiu prácu.” hovorí bývalý primátor Kalkaty Bikash Ranjan Bhattacharya.

   Na začiatku tohto príspevku som poukázal na hlavnú odlišnosť vzťahu k životu veriaceho a neveriaceho. I keď pohľad vychádzajúci z viery síce stojí na preferovaní hlavných cnosti ako pokora a odriekanie, nemožno tvrdiť, že sa nepovoľovali i výnimky z tejto tvrdej rehole. Je predsa známe, že už ranné kresťanstvo si privlastnilo rôzne odľahčujúce praktiky z predchádzajúcej otrokárskej spoločnosti, ktoré občas povoľovali i neuvážené a nerozumné kroky. Na základe tejto potreby kresťanstvo muselo vstrebať nespočetné množstvo pohanských zvykov, ktoré ani súčasná sekulárna spoločnosť nezavrhla i keď si niektorí myslia, že sú to zvyky čisto kresťanské.

   Kresťanská cirkev prevzala rôzne oslavy, ktoré dovoľovali i priechod tzv. protispoločenským náladám, ktoré vyústili i do  bláznivých osláv rôznych pohanských sviatkov. Napríklad zo sviatkov zimného slnovratu (saturnálie) urobili Vianoce… I svätá omša pôvodne tiež vzišla z pohanského zvyku riešiť problémy usporiadaním hostiny, ktorú postupom času premenili na vážnu oslavu Boha a z hostiny zostali už len symbolické oplátky, či popíjanie omšového vína. Prijala nielen rôzne filozofické pohľady na svet, ale prevzala i systém riadenia, ba i techniku. Zabrala i staré chrámy zasvätené iným božstvám a iným motívom. No neskôr postupne zavrhovala výdobytky predchádzajúcich spoločnosti, čo ju nepriviedlo k blaženosti, ale do doby temna. Nakoniec však bola vonkajším svetom donútená, aby znovu objavila, to čo zatratila.

   Dnešná liberálna spoločnosť preto nemieni takto postupovať a zatratiť všetko „en-bloc“, ani zaberať kostoly tak ako sa o to snažila napríklad i komunistická ideológia, ani vytvárať nejaké ateisticko-truc náboženstvo, ale má záujem vytvárať podmienky pre rozvoj každej žiaducej činnosti, ktorá spoločnosť obohatí.

  Nie však spôsobom ako to robia náboženské spoločnosti, ktoré presadzujú prísne zákonníky a vyžadujú bezpodmienečne dodržiavanie morálky rozpracovanej do najmenších detailov (napríklad židovské náboženstvo obsahuje i kódex, ktorý menom Boha ukladá i početnosť manželských sexuálnych povinnosti a to podľa povolania muža). Súčasná sekulárna spoločnosť nesmie až takto podrobne usmerňovať ľudí, i keď rámcovo preberá celý rad pôvodne náboženských zákonov. Avšak motivácia týchto zákonov už nevychádza zo strachu pred Bohom, ale je stanovená na základe potrieb spoločnosti, ktoré nie sú proti vôli ľudu, ale na ich ochranu. Sekulárno – liberálna  spoločnosť ak chce zachovať slobodu rozhodovania musí jasne oddeliť chovanie podľa zákona od osobnej morálky. Proste zákon má vyšetrovať napríklad krádež, či inú násilnú činnosť voči spoločnosti, či jednotlivcovi, ale nie morálku prejavujúca sa napríklad z nedostatočnej pozornosti v spálne. Neochota pliesť sa do týchto osobných záležitosti nepramení v liberálnej spoločnosti z ľahostajnosti k týmto problémom, ale z titulu toho, že chce si vážiť rozhodnutie jednotlivca a nemôže jednoznačne určovať čo je dobré a čo zlé. Tento princíp zaručuje slobodu rozhodovania, jedine tak máme možnosť naplniť svoj zmysel života v prítomnosti.

   Sú to teda dôležité pravidlá nielen pre prežitie, ale i na podporu nájdenia zmyslu života v prítomnosti. Teraz už vieme, že tisícky rokov platné zákony nepochádzajú od Boha, ale od nás samotných a i určitá nadstavba morálnych zákonov, ktorá zväzovala veriacich a nedovoľovala im žiadne zmeny bola taktiež úmyselne prekryté priamo Bohom, takže sa stali neomylné a nezmeniteľné. Morálka ak chceme aby nebola kazajkou musí sa dať meniť podľa našich potrieb, proste vychádzať z nás a to na základe rozumných kompromisov.

  To však ešte dlho platiť nebude, pretože väčšina z nás i teraz bez rozmyslu dá prednosť tvrdým moralistickým zásahom oproti rozumu; najvypuklejšie sa to prejavuje vo výchove detí. Tu sa presadzuje názor, skoro nábožensky, že dieťa nie je majetok rodičov, ale štát (cirkev) má právo rodičom priamo prikazovať, nie odporúčať ako má vychovávať dieťa a to pod rôznymi hrozbami. Táto oblasť morálky je tabu, čo zapríčiňuje, že veľa vecí je stále nedoriešených – hlavne v sexuálnej výchove.

   Pri takých to oblastiach kde neustále musíme prehodnocovať neuspokojivé výsledky vyplývajúce s uplatňovania tvrdej a nekompromisnej morálky, namiesto osvety – nás otázky života nabádajú riešiť tieto problémy novátorstvom, čo však potrebuje čas aby sa nové názory uchytili. Zatiaľ čo v oblasti techniky (našťastie), novinky ľahko prijímame, zatiaľ v oblasti spoločenskej sa skôr kloníme k zachovaniu toho, čo poznáme. Tradičné pojatie vzdelávania, vzťahov, voľného času, slávnosti i slušného chovania nás obyčajne uspokojuje. Avšak i v tejto oblasti je potreba inovácií, proti ktorým sa hlavne vyjadruje cirkev, ktorá presadzuje kult osobnosti Boha, čím dokazujú nielen dať neopodstatním výmyslom punc ctihodnosti, ale i hrozbu, že odklon od viery spôsobí tresty v podobe prírodných katastrof.

Možno v tomto zmysle veriť náboženstvu, ktoré za účelom zachovania viery a teda zachovania moci postaví pojem boha ako protiklad k pojmu život, t.j. k hľadaniu lepšieho života pre každého jednotlivca a každé snaženie o jeho zlepšenie považuje za nezmyselné, či dekadentné. Nútiť ľudí k pokore až do takej miery, že pohŕdanie šťastia jednotlivca stanovuje ako základ správnej morálky a celé snaženie o šťastí upriamujú na život po živote. Tento náboženský názor nemôžu veriaci zaprieť, pretože vychádza z Biblie, kde sa dozvedáme, že zdrojom zla sa stalo až slobodné rozhodovanie ľudí, ktoré aj keď vedie k lepšiemu životu je cestou do pekla.

Nakoniec by som uzavrel túto hlbokú otázku po zmysle života konštatovaním, že náš život má iba taký zmysel, aký mu sami dáme. Riadiť sa nezmeniteľnými úzkoprsými pravidlami náboženskej morálky neničí len inteligenciu človeka, ale i jeho osobnosť. Myslím si, že život riadený občasnými náhodami a udalosťami je život plný príležitostí a len je na nás ako ho využijeme k tomu aby sme sa stali užitočnými a tým posunuli názory spoločnosti tak aby nám nebola ľahostajná podpora života na našej Zemi.