ateista

Náboženstvo sa objavilo až so samotnou schopnosťou ľudskej mysle vnímať vnútorný i vonkajší svet. Predpokladáme, že desivý pocit bezmocnosti voči prírode vyvolal potrebu ochrany pred ňou. Prvá forma, v ktorej sa človeku zjavilo ochranné božstvo, bola zvieracie. Nebudem sa hádať, či máme tento totemizmus označiť už za náboženstvo. Ale je nesporné, že už toto „náboženstvo“ pomohlo chápať ľudskú psychiku k imaginácie a tvorbe symbolov. Tieto prvé „náboženstva“ mali úzke vzťahy k neskorším poľudštením náboženstvám, ktoré už uctievajú bohov podobajúcich sa človeku a z totemových zvierat sa stávajú posvätné zvieratá týchto bohov.

Prečo zvierací boh natrvalo nestačil a prečo ho vystriedal ľudský, pretože poľudšťovanie prírody vznikalo z potreby prekonať ľudskú bezradnosť a bezmocnosť voči obávaným silám, vytvoriť si k nim vzťah a nakoniec ich tým i ovplyvňovať. Otec predstavoval silu, ochranu pred detskou bezmocnosťou, ale i predstavu nebezpečenstva; poznanie, že človeku je určené zostať navždy dieťaťom, že sa nikdy nezaobíde bez ochrany proti cudzej prevahe, dalo bohu črty otcovskej postavy, čo znamenalo naďalej predpokladať existenciu otca – tentoraz však mocnejšieho.

Spoliehanie sa na dobrotivú Božiu prozreteľnosť, ktorá utišuje úzkosť z ohrozenia života; že všetko dobré získa nakoniec odmenu, všetko zlé trest i keď až po smrti, to je želanie, ktoré v ľudskej kultúre často zostáva nenaplnené; preto bolo treba predĺžiť pokračovanie pozemského života tak ako sa neviditeľná časť spektra pripája na viditeľnú, čím sa priniesla dokonalosť, ktorá nám tu možno chýbala.

Určite by bolo krásne, keby reálne existoval Boh ako stvoriteľ sveta a jeho dobrotivá prozreteľnosť, keby svet mal mravný poriadok a keby bol posmrtný život, ale nezdá sa Vám veľmi nápadné, že náboženstvo predkladá tieto predstavy presne také, ako sme si to pre seba želali.

Postavením týchto predstáv ako najhodnotnejšie vlastníctvo vedomostí a kultúry, ktoré boli človeku poskytnuté síce môže liečiť, ale zároveň tým uviazneme v pasty z ktorej niet úniku. Postupne totiž dochádza k pozorovaniam pravidelností  a zákonitostí prírodných javov a v dôsledku toho prírodné sily strácajú svoje ľudské črty. Tento trend kladenie otázok nemôže náboženstvo prijať, nakoľko ono má pravdu o svete už bohom zjavenú, čím by sa zničila jeho posvätnosť a padla by aj jeho strnulosť a nemeniteľnosť jeho príkazov a zákonov. Avšak už Sokrates svojim posolstvom prízvukoval, že život bez otázok nestojí za to žiť.

Aby sa udržala dôležitosť týchto náboženských predstáv, presadzujú sa myšlienky, že tieto predstavy vychádzajúce z nadpozemskej reality sú cennejšie ako všetko umenie, či úspechy, ktoré človek nadobudol vlastným pričinením. Tvrdiť, že kto o týchto náboženských dogmách nič nevie, treba ho pokladať za človeka neznalého a povrchného; a toho kto ich prijme do svojho poznania za človeka osvieteného je už prejav fanatizmu.

Keď sa budeme pýtať, na čom si zakladajú tieto náboženské predstavy svoju výnimočnosť, dostaneme tri odpovede, ktoré sú veľmi pochybné. Po prvé, má sa im veriť, pretože im verili už naši predkovia, po druhé, máme písomné dôkazy, ktoré sa nám zachovali z tých dávnych dôb, a po tretie, sa vôbec zakazuje pýtať na toto overenie. Podobné pokusy sa v minulosti stíhali najtvrdšími trestami a ani dnešná spoločnosť nevidí rada, keď sa niekto o to znova pokúša.

Naši predkovia, verili veciam, ktoré sú dnes pre nás neprijateľné. Je možné, že aj náboženské učenia sú tohto druhu. Dôkazy, ktoré nám zanechali v písomnej forme v tejto veci nesú všetky znaky nespoľahlivosti. Sú plne rozporov, boli niekoľkokrát prepracované a sfalšované na úrovni ako písomnosti o živote Jara Cimrmana. Málo pomáha, keď sa, pokiaľ ide o pôvod textu alebo trebárs iba o ich obsah, odvolávajú na božské zjavenie, pretože toto tvrdenie je už samo súčasťou onej náuky, ktorej vierohodnosť skúmame, a žiadna poučka sa nemôže predsa dokázať sama.

Táto nemožnosť ich overenia a teda ich nedokázateľnosť sa pociťovala vždy, určite ju pociťovali aj naši predkovia, ktorí nám toto dedičstvo zanechali. Asi mnohí z nich mali rovnaké pochybnosti ako my, boli však vystavení príliš silnému tlaku, aby sa ich odvážili vyjadriť.

Prečo všetky dôkazy, ktoré majú dokázať vierohodnosť náboženských poučiek, pochádzajú z minulosti. Fyzické pokusy o dôkazy z prítomnosti sú ľahko spochybniteľné takže sa osvietení musia utiekať až do špiritizmu.  Žiaľ ani títo osvietení nedokážu poprieť fakt, že zjavenia a prejavy ich duchov sú iba výtvory ich vlastnej duševnej činnosti, teda , že sú to len ilúzie vychádzajúce z ľudských želaní. Proste je zrejme, že Boh teraz ani nikdy na človeka priamo neprehovoril inak ako cez psyché, či jeho prostredníctvom.

Ilúzie síce ešte neznamenajú omyl, a môžu predstavovať i reálnu nádej, ktorá motivuje človeka k chvályhodným činom. Avšak ak sa táto ilúzia nepotvrdzuje, možno ju nazvať bludom. Napríklad pekné dievča si môže robiť ilúziu, že si po ňu príde princ. Je to možné, keď na sebe popracuje, niekoľkokrát sa to už stalo. Avšak náboženská predstava, že príde Mesiáš a začne zlatý vek je oveľa menej pravdepodobná, pretože sa to doteraz nikdy nestalo, čo naznačuje, že ide skôr o blud, ktorý zneužíva želania neschopných sa sami o seba postarať.

V dejinách sa ukazuje, že kedykoľvek sa otázka moci prepojí s náboženstvom, za rohom číha davové šialenstvo. Náboženské predstavy môžu liečiť, ale i pôsobiť ako jed, pretože sa stanu nástrojom sebaklamu a davovej manipulácie. Skrátka bez náboženstva môžeme stratiť zmysel života, ale s náboženstvom môžeme uviaznuť bez možnosti niečo zlepšiť.

Určite je nezmyslom chcieť odstrániť náboženstvo násilne a naraz.  Dnes už nemožno postupovať tak ako za čias Karola Veľkého (9.stor.), keď vykorenil vieru starých Sasov tým, že dal popraviť 5000 náčelníkov a svätý Bonifác zrúbal strom, ktorý Sasi uctievali ako posvätný; okolostojaci očakávali, že to bude mať strašné následky. No nič sa nestalo , tak akoby sa nič nestalo, keby sa naraz prepadla kresťanská viera.

Nemožno odstrániť náboženstvo v prvom rade preto, že je to beznádejné. Veriaci si nedá vytrhnúť svoju vieru len argumentmi, či zákazmi. Keby sa to však u niektorých ľudí podarilo, bola by to rovnaká ukrutnosť ako voči starým Sasom, pretože, kto po desaťročia užíval uspávacie prostriedky, samozrejme, nemôže spať, keď mu ich vezmeme, musí dostať inú vieru, lebo inak by sa mu jeho život zdal neznesiteľný. Ale i tí, ktorí príliš neinklinujú k náboženstvu majú k nemu určitý citový vzťah daný výchovou sa nezbavia strachu pred ním pokiaľ nespozorujú, že ani iní sa ho neboja.

Vieme, v približne akých dobách a akí ľudia vytvorili rozličné náboženstvá. Keď ešte zistíme, aké pohnútky ich k tomu viedli, naše stanovisko k náboženským otázkam sa zreteľne zmení. Myslím si, že človek sa stáva naozaj moderným až vtedy, keď dôjde k tomu, že dokáže to z čoho vyrástol odmietnuť i za cenu, že pripustí, že teraz stojí pred prázdnym stolom. Avšak len z neho môže opäť vyrásť. Nie je to stav bez východiska ako domnievajú veriaci. Jednoducho povedané, je tu príroda, ktorej vplyv na človeka nie je stále plne objavený a či chceme alebo nechceme jediné takto môžeme urobiť svoje vedomé rozhodnutie a urobiť svoj život taký aký chceme.

Od zvieracích bohov, k bohom na všetko možné až k jednému bohu sa musíme znova vrátiť k prírode, k životu, ktorý jediný dokáže pozdvihnúť hmotu do nových dimenzií. To znamená nie prírode vládnuť, ale byť jej súčasťou. Nesmie existovať žiaden Boh nad prírodou, ktorý by nám milostivo odpúšťal naše prečiny proti prírode.

Ani nesmie nám byť ľúto, že pri racionálnej motivácii kultúrnych predpisov sa vzdáme historickej pravdy. Pravdy, ktoré obsahujú náboženské učenia, sú predsa natoľko deformované a systematicky zastierané, že masy ľudí ich ako pravdu nedokážu spoznať.

Uznávam, že  človek sa plne neriadi svojou inteligenciou, že je ovládaný vášňami a pudovými nárokmi, avšak i tak navrhujem nahradiť afektívne základy jeho kultúrnej poslušnosti ráciom, čo nie je rozpor ale nevyhnutnosť.

Ľudia sú málo prístupní rozumovým argumentom, sú úplne v moci svojich pudových želaní. Prečo by sme im teda mali brať pudové uspokojenie a nahrádzať ho rozumovými dôvodmi? Pomyslite na skľučujúci kontrast medzi oslnivou inteligenciou zdravého dieťaťa a myšlienkovou slabosťou priemerného dospelého. Nebolo by celkom možné, že práve náboženská výchova má z veľkej časti vinu na tomto relatívnom úpadku?

Myslíte si však, že na posilnenie funkcie myslenia je veľmi užitočné, keď sa taká významná oblasť uzavrie vyhrážkou pekelných trestov?  Preto nás nesmie prekvapovať myšlienková chudoba človeka, ktorý potom nekriticky prijíma všetky absurdnosti náboženských učení a prehliada ich vzájomné rozpory. Nemáme však iný prostriedok, ako ovládnuť našu pudovosť než svoju inteligenciu.

Možno je to tiež len moja  ilúzia, ale všimnite si odlišnosti náboženského a môjho postoja k ilúzii. Vy musíte náboženskú ilúziu brániť zo všetkých síl; keď stratí hodnotu – a skutočne je dosť ohrozená – váš svet sa zrúti, nezostane vám nič, iba si zo všetkého zúfať, z kultúry aj budúcnosti ľudstva.

Moje ilúzie – nehľadiac na to, že sa ich odmietanie netrestá – nie sú nekorigovateľné ako náboženské, nemajú charakter bludu. Ak ukáže skúsenosť – nie mne, ale mojim rovnako zmýšľajúcim nasledovníkom – že sme sa mýlili, vzdáme sa svojich očakávaní. Máme vedu, ktorá nie je ilúzia. Bolo by však ilúziou veriť, že odinakiaľ môžeme dostať, čo  nám ona nemôže dať.

Tento príspevok bol spracovaní na základe myšlienok psychoanalytikov S. Freuda a C.G.Junga.