ateista

Náboženstvo bolo prvým pokusom vysvetliť Vesmír a vznik života. Svet bol prezentovaný ako produkt nadprirodzených síl. Hlavné svetové náboženstva (je ich cez 4000) celé stáročia bádali a dokazovali vznik Vesmíru stvorením, tak aby tomu dali  zmysel a i zmysel stvoreniu človeka.

Druhým pokusom o výklad vesmíru je veda. Tá pracuje s neosobnými silami a s prirodzenými fyzikálnymi procesmi bez vplyvu nadprirodzených síl, ktoré sa v našom Vesmíre ustálili po počiatočnom chaose. Veda dokazuje vznik a vývoj Vesmíru, či života ako prirodzené etapy vývoja hmoty.

Pravdou je, že pri vedeckom vysvetlení sveta vznikajú vždy nejaké medzery. Skrátka sa hovorí, že po každej vedecky zodpovedanej otázke sa vynoria tri ďalšie, ktoré veda nevie ihneď dostatočne vysvetliť. Avšak nemyslím si, že vedeckých problémov a záhad je nekonečne mnoho. Jedine, že by sme narazili na akúsi pomyselnú „bariéru v poznávaní“, ktorú veriaci očakávajú. No nič také sa nedeje, skôr opak – poznávanie sa neustále rozširuje a čo je dôležité i využíva v prospech človeka. Naproti tomu teologické vysvetlenie je síce v podstate uzavreté, ale to neznamená, že je i správne, nakoľko  v podstate ničím nie je dokázané a neprináša, čo by sa dalo využiť v prospech človeka – prináša len psychickú útechu.

Väčšina vedcov je potom toho názoru, že súčasťou ich motivácie v bádaní je potreba prispieť k zániku tvrdenia o božej bariére, teda k zániku i existencie boha, ktorého vnímajú ako nebezpečný a zavádzajúci klam. A nielen boha, ale aj jeho plánu, zmyslu, či účelu vzniku prírody, pretože sú presvedčení, že Vesmír nemá žiadny zmysel, ani účel. Účel a zmysel mu dáva až svojim premysleným, či nepremysleným konaním človek.

Kresťanská doktrína naproti tomu tvrdí, že všetko musí mať svojho stvoriteľa a teda i účel pre ktorý bol stvorený. Avšak už samotný boh stvoriteľa nemá, je to bytosť ktorej existencia nevyžaduje žiadne vysvetlenie. Z toho logicky vyplýva, že boh tu bol vždy a bez boha svet nemá zmysel. Na základe nesporných vedeckých poznatkov však niektorí teológovia začali vysvetľovať náboženské dogmy tak, aby boli prijateľnejšie napr. evolúciu vysvetľujú tak, že boh nestvoril svet taký aký je dnes ale dal prvotný impulz pre vznik a vývoj vesmíru, či života a nakoniec odlíšil človeka od prírody tým, že mu dal dušu.

Ale čo tá duša je – to sa presne nedozvieme. Genóm DNA človeka „vie“ o sebe a o svojom okolí a prenáša sa i na potomkov, teda podľa cirkevnej terminológie ho možno nazvať tou záhadnou dušou človeka. Sú to informácie, ktoré sú zakódované v každej bunke a svojim prenosom do potomstva sa zabezpečuje nesmrteľnosť tejto „duše“.

To, že genóm DNA nevznikol stvorením a ani nenesie v sebe dedičný hriech je zrejme z toho čo obsahuje. Obsahuje realitu, ktorá vznikala behom dlhovekej evolúcie a teda zahrňuje potrebné informácie k tomu čo organizmus potreboval aby prežil pri meniacom sa životnom prostredí. To znamená, že genóm DNA sleduje hlavne svoje prežitie, čo nemá nič spoločné s morálkou človeka a ani to nemožno nazvať dedičným hriechom, pretože bez neho by neprežil. Morálku – svedomie i zákony sa vytvorili až človekom, keď si uvedomil, že fungujúce spoločenstvo ľudí zabezpečí istejšie prežitie.

Pojmy ako dedičný hriech, nebo, peklo, či očistec vznikali až ako súčasť výchovy v existujúcich spoločnostiach. Avšak kde sú tieto výchovné zariadenia a v akej forme v nich pôsobia duše – o tom žiadny prorok , či vykladač písma a ani samotná cirkev nič nenaznačila. Preto cirkev nemá ani najmenší záujem dokazovať božiu existenciu a snaží sa obchádzať tieto otázky tým, že zdravá spoločnosť potrebuje princípy morálky. To ale znamená, že žiadne cesty „duše“ do neba, či pekla sa nekonajú, ak tak, tak len do svojho potomstva.

Najnovšie výskumy vedy potvrdzujú túto argumentáciu cirkvi, pretože sa zistilo, že človek je až z 95 % formovaný získanými génmi od svojich predkov a až potom výchovou.  V tejto súvislosti sa cirkev môže cítiť oprávnená tvrdiť, že jej úlohou je a bolo aj strachom z boha, pekla a smrti utlmovať účinok zlých dedičných génov (alegória s dedičným hriechom), ktoré sa prejavujú v konkrétnom chovaní človeka.

Ale ani tvrdenie, že stvorenie života bolo jedinečné a to len na našej Zemi neobstojí. Pretože už s určitosťou možno tvrdiť, že život vznikol i na iných planétach. Vysvetlenie prečo vznikol v známom Vesmíre inteligentný život len na Zemi je možné doložiť tým, že na tejto planéte  boli vhodné podmienky pre dlhší rozvoj hmoty oproti iným z mnohých planét v tomto Vesmíre. Podľa zákona veľkých čísiel boli tieto podmienky splnené na jednej z mnohých biliónov planét, čo nemá nič spoločné s božou vôľou. A je aj veľmi pravdepodobné, že na základe horeuvedeného sa nájdu i iné planéty, kde sa rozvinul život i do určitej inteligentnej formy, ktorá je schopná zabezpečiť rozrastanie života tým, že už sama si pretvára životné podmienky.

Neviem čo je na tom dobré, že budeme tvrdiť, že sme sa nevyvinuli, ale že sme boli stvorení, a to napriek všetkým dôkazom. Týmto tvrdením vlastne dokazujeme, že svoj osud nemáme v rukách, ale že je v rukách nevyspytateľného boha o ktorom nikto nič nevie, čím len paralyzujeme národ, čo samozrejme vyhovuje hlavne diktátorom.

Dokazovať existenciu boha textami Biblie a to tým, že budeme tvrdiť, že všetky jej texty sú vyjavené a nie vytvorené ľuďmi nespôsobuje, že by zlí ľudia sa stali dobrými, ale opačne, že ľudia s dobrými génmi robia nedobré veci a inteligentní ľudia tárajú hlúposti.

Ak niekto ozaj čítal Bibliu musí priznať, že je nepochopiteľné divná, presne taká aká by sa dala očakávať od chaoticky splácanej antológie nesúvisiacich dokumentov, ktoré boli poskladané dohromady, niekoľko krát poopravované, prekladané a tím prekrucované, vylepšované stovkami anonymných autorov a odpisovačov. Náboženskí fanatici nám ju podstrkujú pod nos ako neomylný zdroj existencie boha a ním daných morálnych zásad. Títo ľudia,  ktorí chcú stavať na doslovnom výklade Biblie asi doteraz nepochopili ako Biblia vznikla. Dnes už aj väčšina teológov tvrdí, že nie je možné brať starý zákon a knihu Genesis doslovne, ale len ako symbol a alegóriu. Napr. predstava stvorenia Vesmíru bohom pred 6000 rokmi za 6 dní, alebo že po „potope sveta“ zostal len Lot a jeho dcéry s ktorými incestom vytvorili dnešnú generáciu ľudí je smiešna.

Hodnotenie tejto knihy je potom len otázkou osobného rozhodnutia, a to je už podobné ako keď ateista sa rozhodne, ktoré morálne pravidla je rozumne dodržovať a ktoré nie.

Síce niektorí veriaci ľudia a to sa týka i malého percenta vedcov uvažujú aj o tom, že ateisti môžu mať pravdu, a sú ochotní i vysloviť pochybnosti o niektorých tvrdeniach náboženstva, avšak sú vždy poplatný myšlienke, že Vesmír ani človek nemohol vzniknúť bez účelu, a že tu je niečo nepochopiteľné, čo má vplyv i na myseľ človeka. Majú svoje osobné zážitky, ktoré si nevedia inak vysvetliť ako spojenie s Bohom. Nijaké priame dôkazy o existencie boha síce nemajú, a aj Bibliu chápu ako predstavu historického človeka o bohu, ale stačia tieto osobné zážitky, ktoré nevyplynuli z reálnej skutočnosti, ale v podstate sa v mysli vytvorili na základe  zbožných želaní, že Vesmír má svoj zmysel, aby prešli do iracionality.

Tieto osobné zážitky s bohom sú len súkromne pocity, ktoré posilňujú výnimočnosť seba a preto ich zvyčajne nerozoberajú s inými, pretože sa boja, že sa im vysmejú. U nás je hlavným predstaviteľom takých to predstáv známy popularizátor vedy a bojovník proti pavedám ako napr. astrológie RNDr, J. Grygar. Na otázku v televíznom programe: „Kdy si sám sobě udělíte, pane doktore Grygare, Bludný balvan za iracionální víru v Boha?“, odpovedal: „Víra v Boha je z udělení této ceny vyňatá, té se to netýká!“

Samozrejme, že sa vyskytovali a vyskytujú i výnimky, ktorí nepokryte prezentujú vývody z týchto svojich osobných zážitkov ako posolstvo zaslané bohom a stavajú sa do role proroka. Ale to je už iná kapitola, ktorá nepatrí do serióznej diskusie.