15/ Zámena príčiny za následok.

17. mája 2016 11:16, Prečítané 2 878x, janko2005, ateizmus

Ľudia radšej veria tomu, čo si prajú, aby to bolo pravdou.

Žiadna zmena v živote, či vznik javu nemôže spôsobiť jedna konkrétna príčina. Naše skreslené vnímanie pri sledovaní motívu, politiky, náboženstva spôsobuje, že nejakú príčinu vidíme ako vysvetľujúcu. Keď dôsledne použijeme myslenie typu príčina – následok i na analýzu tejto vysvetľujúcej príčiny, zistíme, že na ňu pôsobili ďalšie a ďalšie príčiny a nakoniec získame nekonečne dlhý, rozvetvený strom príčin, ktorých výsledkom je nejaký následok. Jednoznačné príčiny v exaktnej realite neexistujú, pretože existujú príležitosti, ktoré rozvetvujú možné následky. História pokusov politicky, či nábožensky obmedzovať príležitosti, tak aby sa dostavil požadovaný výsledok, prinieslo len stagnáciu.

Existujú však obory, kde myslenie príčina – následok sú súčasťou tejto štruktúry. Ide o logiku, matematiku, technologické postupy. V týchto konkrétnych disciplínach si môžeme dovoliť myslenie príčina – následok obmedziť na zákony prijateľnosti, ale nie na zákony tajomnosti, či nadprirodzenosti. I keď i tu môže pôsobiť Murpyho zákon a následok na základe možných príčin bude len vysoko pravdepodobný.

Podľa Tomáša Akvinského predného kresťanského teológa (i keď už 200 rokov pred ním takto formuloval prvotnú príčinu i moslimský filozof Avicenna), každá zmena vo svete skutočnosti má nejakú dokonalejšiu príčinu a celá skutočnosť závisí od prvej príčiny, pričom všetky ostatné príčiny, sú len inštrumentálnymi príčinami. Konečnou cieľovou príčinou, čiže motívom pôsobenia všetkých druhotných príčin, je Boh, prvá príčina všetkého; aj náhodnosť spadá do celkového plánu pôsobenia prvej príčiny. Boh je prvá tvorivá a cieľová príčina všetkých vecí.

Táto špekulácia sa však zakladá na predpoklade, že svet príčin a následkov neovplyvňuje príležitosť, kde môže napríklad silnejší eliminovať slabšieho, kde rovnováhu systému nenarúša nevyspytateľná príroda, kde svet má začiatok a je konečný v priestore a čase, a kde zákonite musí jestvovať i možnosť nehmotnej príčiny. Aj keby vesmír mal počiatok, tak jeho ďalší vývoj ani v najmenšom nenaznačuje, že mu predchádzala, či ho usmerňovala nejaká existencia mimo fyzikálnych zákonov. No ak Vesmír existoval vždy, kde je jeho prvotná príčina.

Ak by názor o tejto prvotnej príčine ostal len v polohe názoru, či v polohe domnienky ako jedna z alternatív bolo by to v poriadku. Avšak ak toto želanie napriek nedostatku dôkazov o jeho platnosti povýšime za jedinú logicky vysvetliteľnú príčinu vzniku sveta, potom zákonite začneme na základe tejto domnienky si vymýšľať: kto je boh?, aké má vlastnosti?, čo si želá?, čo treba konať?, ako nás bude trestať?, ako odmeňovať? Zodpovedanie týchto otázok, kde dôkazy nebolo treba uvádzať sa chopili určití chytráci – hovorcovia Boha, ktorí už túto príležitosť ako sa stať najdôležitejšími nepustili z rúk a zároveň sa pasovali za vykladačov božích slov a kontrolórov domnelých božích príkazov.

Keďže ľudia radšej veria svojmu želaniu, čiže tomu, čo by chceli aby bola pravda, a nie tomu čo potvrdzujú dôkazy, tak za ubezpečovania horeuvedených chytrákov si vytvorili fantázie nadpozemských bytosti, ktoré stvorili tento svet a aj naďalej ho ochraňujú. Židovský národ si svojho boha vytvoril ako najvyššieho boha všetkých bohov, ktorého hlavným záujmom bolo chrániť a učiť len židovský národ. Takáto realita, že národ je vyvolený bohom platila len na začiatku tvorby izraelského národa. Avšak postupne sa nádeje Izraela začali rúcať. Neustále pustošivé nájazdy pohanov spôsobili, že si židia museli tieto porušenia ochrany národa nejako vysvetliť.

Preto zmenili predstavu o Bohu, ktorý ich ochraňuje a doplnili ju i o jeho tresty za odklon od viery v neho – zbavili sa všetkého prirodzeného a vytvorili boha fungujúceho za určitých podmienok, ktoré určovali kňazi (každé šťastie bolo za odmenu a každé nešťastie ako trest za neposlušnosť – za „hriech“). Pojem „príčiny“ a „následku“ raz navždy postavili na hlavu. Tým sa stalo, že kňazi určovali hodnotu vecí, a príčiny stavu ich uzavretej komunity, čím sa ešte viac odcudzili voči ostatnej verejnosti. Celú túto filozofiu zjednodušili ako formulku pre idiotov „poslušnosť, alebo neposlušnosť voči Bohu“, čo prevzalo zo židovského náboženstva i kresťanstvo. O tých čias sú všetky záležitosti života boli usporiadané tak, aby kňaz bol všade nevyhnutný (pri narodení, svadbe, chorobe, ukončení stavby..) a posvätil tieto udalosti.

Zjednodušené návody ako: „Rob to a to, zdrž sa toho a toho – a budeš šťastný! V opačnom prípade….“. Týmto zafixovaním morálky na Boha sa zabraňuje zmenám, ktoré by vyplynuli z analýzy príčin, čo vlastne narušuje používanie rozumu a potvrdzuje náboženské predsudky. Zafixovanie jednoznačných príčin do manuálu kresťana spôsobuje, že fikcia stanovených príčin sa mysliacemu človeku môže javiť ako nezmysel, čím sa vytvárajú pochybnosti i o správnosti viery. Napriek tomu predstavitelia cirkvi len veľmi ťažko pokladajú základy morálneho kódexu za relatívne, a teda zmeniteľné, pretože by touto „úpravou“ boha značne oslabili i vlastne postavenie. Relativizmus si však nesmieme mýliť so subjektivizmom. Relativizmus sa odvoláva na skúsenosťou potvrdenú skutočnosť, teda nevyhnutné zmeny môžu nastať, pretože tieto zásady majú svoje korene v poznatkoch, získaných cieľavedomou ľudskou činnosťou a sú jej súčasťou. Avšak náboženskí fanatici nenachádzajú základ v objektívnych kritériách, ale v dogmách a v subjektívnom pohľade na vec, čo bráni diskusie o skutočnom vývoji.

Etické zásady majú aktívnu funkciu len vtedy, keď ľudia navzájom na seba pôsobia vo svojom sociálnom a kultúrnom prostredí tak, že sa snažia nájsť rovnováhu – symetriu vzťahov. Mravnosť a etické zásady majú byť otvorené voči zmenám, lebo spoločnosť sa stretáva s novými problémami, ktoré sa líšia od minulých. Avšak zjednodušené náboženské zásady síce tiež vznikli na základe dlhoročných skúsenosti ale na základoch iných spoločenských zriadení. Doba sa mení a nemožno sa držať skúsenosti len jedného národa a to spred 2.000 rokov, kde otroctvo a autoritatívny režim vlády bol žiaduci. Ako sa nemožno spoľahnúť na tisícročné skúseností v riešení technických problémov tak to platí i v riešení sociálnych problémov. Napríklad v minulosti bolo zrejme, že nemôžu vzniknúť miliónové mestá, pretože zväčšovaním počtu obyvateľstva bola potreba i zahustiť dopravu tovarov a to znamenalo, že bolo treba rozšíriť i dopravu sena a počet staníc na kŕmenie tiav, oslov a koní čo už bolo neriešiteľné a aj prekračovalo rozumnú mieru výhod mesta. Ale v súčasnosti také mesta existujú, pretože sa použilo iné uvažovanie, iné podklady a nehľadali sa analogické odpovede z doterajších skúsenosti.

To znamená, že odpovede na sociálne otázky, ich príčiny by sa mali hľadať nie v podvedomí, kde jedine sa dá spojiť s Bohom, ale s rozumom. Väčšina z tohoto takzvaného zdôvodňovania spojenia s Bohom pozostávalo z hľadania argumentov podporujúcich vieru v to, čo už sme robili, čo je napísané vo svätých textoch z čoho jednoznačne vyplývalo, že i budúce povozy budú potrebovať seno. Samozrejme, že existovali aj kresťanskí myslitelia, ktorí pozerali na veci z reálneho pohľadu zmien v spoločnosti, ale tí mali skôr problémy ako podporu zo strany cirkvi.

Čo z toho vyplynulo, že náboženský svet, ktorý nám neustále vnucujú rôzni proroci bol stvorený ako svet príčin Boha, svet vôle kňazov, teda svet neviditeľných duchov. Preto v Biblii, ktorú napísali ľudia je časté spájanie príčin zlého správania človeka s následkami prírodných úkazov, hoci to nemá žiadnu príčinnú súvislosť s človekom.

Ak by vedec napísal knihu takto preplnenú domnienkami, ktoré nedoloží dôkazmi ako je to zvykom v tých početných posvätných písmach rôznych náboženstiev vysmiali by ho. Bezpochyby mnohí z tých svätých mužov boli presvedčení, že príčiny vzniku cunami, zemetrasenia nie sú v pohyboch zemskej kôry, ale v ľudských hriechoch, idúcich od pitia a tancovania v baroch, homosexuálnych stykoch až po porušenie nejakého malicherného nedeľného pravidla. No nedá sa im to vytýkať, pretože celá ich výchova v minulosti im vysvetľovala prírodné katastrofy ako bezprostredne nadviazané na ľudské záležitosti, skôr ako trest za zlé správanie sa, než akési neosobné pohyby zemských platní. Ale, že tieto nezmysly nevadia i niektorým súčasným vzdelancom, ktorí vedia čo je vo veci je povážlivé. Robia to asi preto, že sú platení za to aby brýzgali na iné presvedčenia, ktoré vychádzajú z takých faktov, ktoré eliminujú nadpozemské pôsobenie.

Vo všetkých dobách však ľudia verili, že vedia, čo je príčina. Náš spôsob videnia sveta a príčin, prečo niektoré veci chápeme intuitívne ľahko a iné ťažko, súvisí s tým, že aj naše mozgy sú orgány, ktoré vznikli evolúciou; sú to počítače, ktoré majú vyvinuté programy nato, aby nám pomáhali prežívať v okolitom svete. Hľadanie príčin javov sa v súčasnosti viac rozšírilo do oblasti v ktorých človek pôsobí len krátko. Preto napríklad ani renomovaný ekonomickí odborníci nevedia sa dohodnúť na príčinách vzniku ekonomickej kríze, či naopak, ale oni ani nevedia ako jej predchádzať, či vytvoriť podmienky neustáleho rastu. V tomto prípade myslenie typu príčina – následok môže častokrát spôsobiť viac problémov ako výhod v riešení situácií, pretože riešenie sa stáva poplatné motívu, politike, náboženstvu.

Každý zdravý človek je sugestibilný, to znamená, že je schopný nekriticky prijímať informácie ako pravdivé, ak ich dostáva od osoby, ktorú považuje za autoritu a podľa nich sa správať, či konať. Tou autoritou môže byť aj kniha, pre veriacich napr. Biblia. Je teda prirodzené, že sme ochotní prijať ako pravdivú informáciu o kauzalite – príčinnosti vecí i javov a z nej vydedukovať, že vesmír a všetko v ňom má nejakú počiatočnú nadpozemskú príčinu i keď o tom žiadne vierohodné dôkazy neexistujú.

A na základe tejto výchovy je samozrejme, že sa pateticky pýtame na príčinu, pričom predpokladáme, že príčina jednoducho jestvuje a všade ju vidíme, takže nad tým hlbšie neuvažujeme. Myslím si, že najprv treba aby náboženskí teoretici dokázali, že Vesmír je čosi, čo by mohlo mať príčinu, že ľudský život je čosi, čo by mohlo mať nadpozemský zmysel a nie len v to veriť, a až po týchto dôkazoch sa môžete zmysluplne pýtať otázkou prečo na konkrétnu príčinu, či zmysel. Inak tieto otázky sú nezmyselné a nevhodné : sú na úrovni otázky, ako tej, v ktorej sa vás pýtali, prečo si ako homosexuál spôsobil hurikán.

Preto by sa nemala pri riešení exaktných otázok, dávať otázka „prečo?“. Otázka “Prečo?” sa odvoláva na príčiny, ktoré nie sú relevantné, ale často subjektívne. My sa musíme zamerať na proces a preto namiesto otázky “Prečo?” používať otázku “AKO?”. Otázka “Ako?” so sebou nesie charakteristickú vlastnosť a ňou je odkazovanie na proces rozumu— len pomocou nej prídeme na koreň problémov a dostaneme veci do pohybu.