Prečo to neotočiť – nie prečo Boh urobil pre človeka  to či ono, ale k čomu potrebuje človek neviditeľného Boha.

Abrahám Lincoln privítal deputáciu, ktorá prišla z návrhom zákona, ktorému on sám neveril otázkou: „Koľko nôh bude mať ovca, ak jej chvost nazveme nohou?“ Odpoveď znela: „Päť.“ On nato povedal: „Mýlite sa, ak chvost aj nazvete nohou – to z chvosta nohu ešte neurobí.“

Božie slová, tak ako predstavy o božích skutkoch, či bytostiach, sú podobné premisy, avšak neustálym opakovaním ich dôležitosti sa vytvoria v našom mozgu elektrochemické spojenia –  podnety, ktoré budú vyvolávať v našom mozgu dojem reality a veľkej úcty k Bohu. Z toho vyplýva, že človek neuctieva boha, ale iba vloženú predstavu boha vo vlastnej hlave, čo sa postupne stáva súčasťou jeho bytia. Pochopiť pritom z čoho potom vychádza strach zo straty priazne Boha je začiatok uvažovania, či pre človeka má neviditeľný boh nejaký význam. Niektorým takéto uvažovanie pripadá ako nepredstaviteľné rúhanie, ktoré nemôže zostať bez trestu. Myslím si, že je to vecou každého, či potrebuje ilúziu, že nás niekto kontroluje, alebo pochopíme, že ilúzie Boha sa netreba báť, len ľudí, ktorí sa za ňou skrývajú.

Hovorí sa, že len slová nesplácajú dlhy, ale skutky. Cirkevníci síce tvrdia, že Boh je nad nami, zasahuje a sleduje každého z nás či mu veríme, alebo nie. Ba dokonca nabáda bojovať proti zmenám, ktoré oslabujú vieru a cirkev. Avšak ak trestá za tieto prečiny, tak len na princípe kolektívnej viny , t.j. trestá všetkých i tých, ktorí ho úprimne uctievajú, či deti, ktoré sa nemohli ešte nijako previniť. Potom smrť podľa kresťanskej viery už nie je trestom, ale bude asi vykúpením. Vraj každého bude Boh osobitne súdiť a to už čoskoro. Ale najprv musí Boh vyzdvihnúť ostatok nekorumpovateľnej nebeskej vlády nad zemou. Potom čaká obyvateľov zeme slávne zjavenie nebeských synov, aby oslobodili ľudstvo z márnosti ich bytia s pod vlády satana. Už treba len vydržať a Boží súd sa blíži. Neviem, kto tieto nezmysly vymýšľa a dokonca im i verí, čo možno vysvetliť jedine tak, že dotyční mali asi neliečený úraz na hlave.

No i tí neudretí cirkevníci si urobili Boha neomylného a vždy dokonalého, no keď ide o dôkaz jeho existencie v podobe nápravy nespravodlivosti ako príklad jeho dokonalosti, vtedy ho nevidieť, maximálne sa mu pokúšajú pripísať len vhodnú náhodu.  I keď tento dokonalý Spasiteľ nás nesmierne miluje, nemožno ho priamo upozorňovať, či dokonca od neho požadovať, aby aj riešil neplnenie zákonov, ktoré „sám“ vydal. Ako potom môžeme vedieť, že to myslí s nami úprimne, keď dôkazy jeho existencie nie sú vidieť tam kde treba, ale len ako ojedinelé nedôveryhodné divadelné predstavenia – zázraky, ktoré sledujú zámer ohromiť, ale nie niečo riešiť.  Nezasahuje tam, kde má, ale od ľudí vyžaduje dôsledné individuálne plnenie jeho príkazov v každej situácie.

Snaha dokázať, že tieto zázraky, či tresty sú prejavom Boha ak sú aj v podobe prírodných úkazov, či katastrof, musí správna logika vyvrátiť, ak to neurobí prestane logika správne fungovať čo je príznačne a potrebné pre náboženstvo. Veda sa zakladá na logike, rozumu a z toho vyplývajúcich zmien v myslení, čo je náboženstvu cudzie a to napriek tomu, či práve preto, že tvrdia, že „božia ruka“ je jediná „logická“ možnosť vzniku sveta. Pokusy zosúladiť vedu s náboženstvom by zničili obe tieto disciplíny. Nemyslím tým, len to, že náboženstvo „vidí“ božiu ruku v každej činnosti pričom o vede hovorí, že navádza človeka, aby nepočúval božie prikázania, ignoroval božiu vôľu, ale hlavne preto, aké metódy práce náboženstvo používa. Náboženské zaklínadla, modlitby, vyháňanie démona, či zlých duchov, ružence, klaňanie sa nadprirodzeným bytostiam, rituály, nesmrteľnosť duše, dogmy, svätyne, či zázraky nemajú miesto vo vede. Naproti tomu veda vychádza z relatívnych právd a tvrdení, ktoré neovplyvňujú nadpozemské bytosti a preto môžu byť overované, konfrontované či zodpovedajú realite alebo nie. Hlavný rozdiel medzi vedou a náboženstvom je v tom, že vedci si nevymýšľajú odpovede skôr, než si položia otázku a priznajú si, ak niečo nevedia. Takýto postup nenájdete  u teológov, ktorí dodatočne odpoveď vždy nájdu niekde skrytú v písme svätom, ale až potom, keď ju už predtým zodpovie veda. Potom predstierajú údiv, že ako je to možné, že tieto odpovede tam nevideli už ďaleko skôr.

V písme je ešte dosť takých to nezrozumiteľných textov, ktoré postupne odhalíme, ale až veda na to príde. Ako príklad uvediem text zo svätého písma, ktorí hovorí asi o supermodernej genetike, ktorú ešte nechápeme: „Gen 31:37 Jákob si vtedy vzal čerstvé topoľové, mandľové a platanové prúty, olúpal z nich prúžky kôry, a tak odkryl biele jadro prútov. 38 Potom tieto olúpané prúty kládol pred dobytok do žľabov, totiž do korýt na vodu, ku ktorým zvieratá prichádzali piť a kde sa i párili. 39 Zvieratá, ktoré sa párili pred týmito prútmi, potom vrhala pruhované, škvrnité a strakaté mláďatá“.

Sväté knihy sú aj plné príkazov a výrokov typu: „Kto nie je so Mnou, je proti Mne“; „Nie mier som priniesol, ale meč“; „Keď stretnete tých, ktorí neuverili, udrite mečom“; „Každý kto je na strane pravdy, bude počúvať môj hlas“ atď. Takéto absolútne diktáty vychádzajúce z Biblie, nám jasne vravia: „Ak ma nebudete počúvať, potrestám vás …(Leviticus 26:18),( Leviticus 26:15-16).

I slobodná veda môže mať svojich kacírov, ale to neznamená, že ich bude chcieť za každú cenu zničiť. No, to neplatí v náboženstve. Sväté oficium pokračovateľ inkvizície ešte v 17. stor. vyhlásilo ústami svojho consultora, že cirkev prežíva ťažkú epochu vo svojej slávnej histórie. Ale víťazstvo je nespochybniteľné, lebo Božia prozreteľnosť nestrpí, aby zvíťazili protivníci cirkvi. Inkvizícia je nástroj boží tohto zápasu i keď má svoje nedostatky. V čom sa ale nemýli, to je cieľ a to je vykynoženie kacírstva. Lenže kacírstvo sa dá vykynožiť len vtedy, ak budú eliminovaní kacíri a spolu s nimi aj tí, čo kacírstvo obraňujú. Lebo sú aj takí. To nie sú kacíri, ale s kacírstvom kolaborujú. Potom sú tu celkom prefíkaní a opatrní zločinci, ktorí nie sú kacíri, ani nekolaborujú s kacírstvom, ale kolaborujú s tými, čo kolaborujú s kacírmi.

Hrozby Boha, že bude trestať tých čo budú pochybovať, viseli stáročia nad vedeckým bádaním, čo aj urobilo svoje, že veda počas diktátu náboženstva postupovala veľmi pomaly. Za posledných sto rokov, keď sa veda postupne uvoľňovala z pazúrov náboženstva pre vývoj civilizácie urobila  viac ako kresťanstvo urobilo za 20 storočí.

Veda znamená poznanie. Poznanie, ktoré vedie k zlepšeniu života človeka. Náboženstvo sa bráni zmenám, ktoré vyplývajú z poznania života. Na druhej strane sa síce rozvinula tzv. náboženská poznávacia literatúra, ale o poznania, ktoré sú nám k ničomu, pretože až dodatočne zisťujú, že písmo sväté je v súlade s modernou vedou a s požiadavkami modernej medecíny. I keď čarovanie pri stvorení sveta, či koľko má anjel pier na jednom krídle (mimochodom neviem načo sú anjelovi krídla, keď hore v nebi je vzduchoprázdno a na Zemi ich tiež nepotrebuje lebo je nehmotný) nevypadá, že by bolo v súlade s modernou vedou. Načo je nám dodatočné pochopenie písma, keď sme ho tak nepochopili skôr než sme to sami neobjavili.  Doterajšie písanie o Stvoriteľovi a jeho zámeroch bolo na úrovni šarlatánov, ktorí hovoria o osude človeka z  kávovej usadenine, a naraz ho vymenili za hľadanie „skrytých“ potvrdení, že Boh bol najväčší vedec. Ešte donedávna platilo, že predstavitelia cirkvi odsudzovali nové vedecké poznatky, ktoré nesmerovali k potvrdeniu textu Biblie, ani k upevneniu moci vyvolených, a vyhlasovali ich ako jednoznačne nezmysly, ktoré človek nepotrebuje. A naraz nastal obrat a teraz nachádzajú v písme dodatočne potvrdenie každého oboru vedy.

Keď sa objavil pojem „prírody“ ako protiklad predstavy „boha“, teológovia vyrobili z tohoto výrazu prirodzený synonymum odsúdeniahodný, lebo svet náboženskej fikcie mal svoje korene v nenávisti voči všetkému prirodzenému – voči skutočnosti. Kresťanstvo v súlade s Bibliou učilo opovrhovať týmto reálnym svetom, opovrhovať telom – hygienu odmietalo ešte donedávna ako zlomyseľnosť (prvé opatrenie po vyhnaní Maurov zo Španielska bolo zatvorenie verejných kúpeľov; len v Córdobe ich bolo 270). Teraz nachádzajú v Písme potvrdenie, že Boh svoj národ viedol k modernej hygiene a k ochrane proti infekčným chorobám a to tým, že prikazoval ako majú vykonávať potrebu do jamky v zemi mimo tábor a potom ju prikryť (asi tie národy, ktoré už v tom čase vyriešili záchod v byte, boli nemoderní). Avšak cirkev v minulosti asi tieto pokyny v Písme nevidela, keď napádala zvyk umývať sa na základe toho, že všetko čo robí telo atraktívnejšie, je hriech. Vychádzali z Matúša (15,20), kde Boh hovorí, že jesť neumytými rukami, to človeka nepoškvrňuje. Vychvaľovali špinu…vši nazývali božie perly a byť nimi zamoreným, bolo neklamným znakom svätého muža. Dnes sa tomu zasmejú i cirkevní hodnostári, ale vtedy takýto smiech, ťa mohol doviesť jedine tak na šibenicu. Predstava čo je hriech a čo je správny význam textu písma sa časom menil, akoby podliehal nejakej móde, či lepšie povedané k realite, ktorú už nemohli zakryť, tak ohýbali Písmo sväté.

V debatách k tejto téme sa často vyskytujú stanoviska, ktoré kladú vieru v Boha na úroveň vedy, pritom citujú významných vedcov.  Ak budeme považovať hlbokú úctu napr. Einsteina, alebo iných fyzikov pred majestátom Vesmíru, pred jeho tajomstvami vzniku, či pôvodu fyzikálnych zákonov – ako, že je to čosi tajomné a to takmer ako tajomný boh, čo aj títo fyzici často používajú ako metaforu, tak vtedy sa náboženstvo akoby približovalo k vede. Ale veriaci ľudia to tak nechápu, keď veľký fyzik spomenie boha, okamžite si pod tým predstavujú boha, ktorý odpúšťa hriechy, odpovedá na modlitby, čo mení víno na krv, čo sľubuje, že budeme žiť i po smrti. A teda je pravda veriť vo svätú trojicu, ukrižovanie a vzkriesenie Ježiša a vo všetko ostatné, čo samozrejme nemá nič spoločné so základnými konštantami fyziky.  To nie je to isté a nemožno konvergenciu vedy spájať s náboženstvom len vtedy keď sa nám to hodí.

Kvantová mechanika je hlboko tajomná a ťažko pochopiteľná. Náboženská mystika je tiež hlboko tajomná a ťažko pochopiteľná. Z toho, ale nemožno vydedukovať ako je to u teológov príznačné, že už staroveký mystikovia v dávnej dobe vlastne hovorili o kvantovej mechanike.

Na druhej strane ak náboženstvo tvrdí, že môže zaujať miesto vedy, lebo je dobročinejšie a ušľachtilejšie ako veda, najprv však musí dokázať že je aj pravdivejšie. A tu vzniká motivácia ateistov, aby sa zaoberali opodstatnenosťou náboženstva, pretože samotné náboženstvo necíti potrebu zisťovať či je pravdivé, ale do všetkého chce zasahovať z titulu svojej neomylnosti.

Prečo predstavitelia náboženstva jednoducho nevyhlásia,  že nemôžu poskytnúť to čo sa obvykle nazýva pravdou; a ak ju chcete získať  v tom ktorom obore obráťte sa na vedu. Avšak my Vám poskytneme neporovnateľné krajšie, upokojúcejšie a ušľachtilejšie a komplexnejšie pravdy než čokoľvek môžete získať od vedy, pretože je to pravda vo vyššom význame. Toto nemôžu verejne vyhlásiť, pretože hneď by bolo jasné, že tá vyššia pravda je len želanie, čím by cirkev stratila vplyv na uvažujúcich ľudí. Slobodný človek pozná len pravdu, ktorá korešponduje so skutočnosťou a nevie si predstaviť čo by bola tá vyššia pravda. Pravda je ako smrť nemá stupne.

Veda odpovedá na otázky „ako?“ a náboženstvo na otázky „prečo?“. Prečo si niekto myslí, že otázka prečo má v tomto poli nejaký zmysel. Proste to čo nechápeme, tak to nechápeme a budeme pracovať na riešení problému ale nebudeme si vymýšľať odpovede skôr než vedomostne dospejeme k odpovedi. Pre pračloveka bolo treba vedieť, že blesk je nebezpečenstvo, ale mohlo by byť i dobrodenie, ak priniesol oheň. Vymýšľať čo je za tým je základ náboženstva, ktoré neslúži na vysvetlenie pravdy, ale na základe týchto účelových vysvetlení sa menovať za vodcov, prorokov, synov božích, mesiášov a pod..

Opierať sa o Boha, alebo aj o rôzne inštitúcie, ktoré v diktátorských režimoch za vás rozhodujú, ktoré za vás vyriešia naše problémy je síce pohodlné, ale krátkozraké, pretože v týchto prípadoch história ukázala, že veda u takého to režimu začne stagnovať, pretože sa začne zameriavať viac na zdôvodňovanie a ochranu vlastného režimu, či na uchlácholenie ľudí a nie aby pracovala v prospech skutočného zlepšenia života človeka.

Nemôžeme síce dokázať každému, že napr. Boh neexistuje, ale to neznamená, že automaticky existuje,  pretože to môžu existovať  aj iní bohovia, vily, či upíry. No ak mi niekto bude tvrdiť, že dôvody pre existenciu kresťanského Boha sú oprávnenejšie, potom tie dôvody treba vysloviť a rozumovo vyhodnotiť. To znamená, že treba dokázať, že iní bohovia nemôžu byť rovnako pravdivý, ale faktami, nie  na základe svojich vymyslených bájok.

Ak teológovia sa chcú priblížiť k ozajstnej vede, tak musia v prvom rade odvrhnúť zázraky a tiež obmedziť existenciu nadpozemských bytosti (ako sú anjeli, diabli). Keď si však napríklad ponechajú zázračne nanebovstúpenie Panny Márie, ktoré vyhlásil pápež Pius XII len nedávno  (v r. 1950 – pričom až v r. 1854, teda po 1800 rokoch došlo k vyhláseniu dogmy o Nepoškvrnenom počatí P. Márie.), alebo iné zázraky, či existenciu diablov, alebo anjelov, tak potom sa nemôžu pchať medzi vedcov, ale nech idú zbierať body do Lúrd medzi nevzdelancami, síce už ani tam po poslednej potope nemajú veľký kredit. Panna Mária asi keď sa dostala do neba, už nemá záujem robiť zázraky a kľudne dovolí povodeň, ktorá poničila toto pútnické miesto.

 „Dnes viac než hocikedy predtým potrebujeme exorcizmus, pretože ľudia sú posadnutí zaklínačmi a satanistami“ povedal otec Gabriele Amorth, ktorý predsedá Medzinárodnej asociácii exorcistov a tvrdí, že sám poslal 160.000 diablov naspäť do pekla. A ďalej dodáva: „Hovorím s diablom každý deň. Hovorím s ním v latinčine. On odpovedá po taliansky (ako inač veď diabol nemôže vedieť latinsky). Už s ním zvádzam boj celých 14 rokov – vo dne, v noci.“ Na otázku ako pozná, že človek je posadnutý diablom odpovedá: „Podľa ich odporu ku všetkým sviatostiam. Ak ich požehnávam, rozzúria sa. Ak im ukážem kríž, stávajú sa krotkými”. „Ako súčasť exorcizmu, je modlenie a vtedy držíme dva prsty na pacientových viečkach a zdvihneme viečka. V prípadoch prítomnosti diabla takmer vždy sú oči celkom biele. Ani pomocou oboch rúk nevieme zistiť, kde sú zreničky. Ak zreničky smerujú hore, démoni, čo spôsobujú posadnutosť, sú škorpióny. Ak smerujú dolu, démoni sú hady. Naša úloha je odhaliť ich, a potom ich vyhnať. Použitie svätenej vody a soli môže byť veľmi účinné“. „Diabol získava pôdu. Žijeme v čase, keď viera sa stráca. Ak opustíte Boha, Diabol ho nahradí. Pamätajte si, keď sa posmievame diablovi a nahovárame si, že neexistuje, vtedy je diabol veľmi šťastný“. Požiadavky na exorcizmus sa zvyšujú ako nikdy predtým. Pred 15-timi rokmi bolo v Taliansku dvadsať cirkvou ustanovených exorcistov. Teraz je ich 300.

Predsa však v niektorých otázkach nastal v náboženstve akoby posun k vede. V 19. stor. ľudia nesúhlasili s princípom evolúcie, pretože sa im zdalo, že podrýva ich vieru v Boha. Teraz sa karta obracia a pre znovunastolenie Boha, pripúšťa i sám pápež existenciu evolúcie, pretože už každý človek, ktorý nie je nábožensky zadubený, chápe, že evolúcia je skutočnosť. A tak Boha vpašujú späť s tým, že naznačia že Boh evolúciu vytvoril a ju aj riadi, i keď nikto nevie ako, keď fyzicky nejestvuje. Dokonca neváhajú i Darwina dať na svoju stranu, tým, že antikoncepcia je proti darvinovskému pudu o zachovanie rodu.

Celá krása Darvinovského vysvetlenia života, spočíva v jej sebestačnosti. Každý stupeň evolúcie je vysvetliteľný a každý aj dokázateľný – nemusí sa tam vpašovávať nič nadpozemské. Pridaním Boha sa k vysvetleniu evolúcie nič nepridá, len možno uspokojí veriacich. Pridaním Boha sa sledujú len vlastne ciele cirkvi pričom ciele spoločnosti – poskytovať pravdu občanom,  nie sú pre cirkev dôležité.

No niektorí teológovia si uvedomili, že ak príjmu  evolúciu ako fakt, potom nemôžu zabrániť pochybnostiam o Bohu a znova sa začala evolúcia napadať ako paveda. Prečo sa boja vyhlásiť evolúciu za zrejmú definoval Wiliama Provine na týchto piatych  neodvratných dôsledkov pri prijatí evolúcie:

 1/ Niet Boha

2/ Niet života po smrti

3/ Niet objektívneho meradla pre dobro a zlo

4/ Neexistuje vyšší zmysel života

5/ Ľudia v skutočnosti si nemôžu uplatniť slobodnú vôľu, pretože by išli proti sebe.

Vieme kedy vznikol tento Vesmír, vieme prečo a ako vznikali hviezdy, planéty. Poznáme  princípy ako svet chémie sa pretváral na biológiu. Veda vykorenila kiahne, dokáže liečiť väčšinu chorôb. Veda vie predpovedať  zatmenie Slnka, príchod tajfúnu, vie určiť vek fosílie. Veda vie dopraviť ľudí na Mesiac a pripravuje sa dostať ľudí i ďalej. Veda spoznáva inštrukcie DNA.

Kedy teológia dala svetu niečo také, čo bolo zrozumiteľné a malo pre človeka nejaký úžitok, jedine tak opodstatnenosť vojny proti nepriateľovi, čo pre obyčajného človeka nebolo žiadne terno. Kedy povedala teológia ozaj niečo dokázateľné pravdivé ak to nebolo banálne samozrejme, ktoré už aj tak dávno predtým, dozrelo v svedomí spoločnosti ako napr. neustále opakované desatoro.

Zo súboja vedy a náboženstva vznikli dve protichodné stanoviská k náboženstvu. Prvé, ateista sa čuduje veriacemu, že sa zaoberá niečím, o čom nie sú žiadne priame dôkazy. Druhé, veriaci sa čuduje neznabohovi, že necíti, nerozumie „zjavnému“ vplyvu stvoriteľa a nedokáže ho „nevidieť“ v prúde každodenného života. Ak hráte Človeče nehnevaj sa, predsa vás nezaujíma, kto túto hru vymyslel, kto pravidlá hry,  ale ako sa dostať čo najrýchlejšie do cieľa, pochopiť teda princíp samotnej hry a nehľadať v nej nejaké skryté odkazy, či prsty nadpozemských bytosti. Samozrejme, že sa vyskytnú i hráči, ktorí si myslia, že modlitbou môžu ovplyvniť hru, či náhodu a niekedy im to i vyjde, ale trvale len takto postupovať, nevedie k úspechu.

Veda svojimi výkonmi sa posúva dopredu, objavuje nové cesty ako sa dostať v životnej hre Človeče nehnevaj do cieľa, pričom to nerobí spôsobom posväcovania výhod pre vyvolených, ale využíva k tomu všetky doteraz dostupné informácie ako aj skúsenosti. Záhada vzniku sveta zostane záhadou do úplného vyhasnutia Slnka. Dnes nevie veda povedať, na koľko percent poznáme funkcionalitu tohto sveta, ani  ako dobre ju poznáme. Nebude to na 100%  vedieť ani o desať, sto rokov, možno nikdy. Entita Boha je a bude mystériom ľudstva naveky, pokiaľ človek nebude schopný sám riadiť vesmírny monument podľa vlastných predstáv a požiadaviek. A ak by k takému niečomu prišlo, som presvedčený, že človek sa stane ozajstným bohom a prekoná potrebu žiarliť, závidieť a vyžadovať absolútnu poslušnosť, pretože tieto „božské“ vlastnosti a požiadavky by ho nikdy k takým obzorom nepriviedli.

Otázkou preto v súčasnosti zostáva či poznanie, čo ľudský duch môže pochopiť –  nás urobí šťastnejším, či lepším, alebo je to zradná snaha, ktorá sa nám nebezpečne vráti, pretože poznaniu chýba inštitút pokory. Lákavá viera v ľudský rozum, jeho geniálnu logiku chápania súvislostí nám otvára neustále nové a nekonečne obzory, ale i vedomie, že len reálne poznanie ochráni našu planétu a zachová život na nej. Nové obzory nie sú to fatamorgány, ktoré sa rozplynú, keď k ním dorazíme, ale etapy, ktoré nám vzápätí otvárajú nové a lákavejšie ciele. Toto je zmysel života – slobodne tvoriť a pretvárať spoločnosť v prospech žijúcich ľudí. Naša spokojnosť sa nikdy nezrodí len na základe perfektného ovládania toho, čo nás naučia iní, ani pokorná viera a úcta k neviditeľnému Bohu nám nepomôže. Tá nás môže priviesť najskôr len k nepochopeniu tohto sveta a dokonca i k prianiu čo najskoršieho jeho konca, čím nekontrolovateľne otvárame pole samozvaným chamtivým psychopatom.

Denis Diderot (1713 – 1784):

Neverte nikomu, kto sa rozhodol zaviesť poriadok. Predpisovať to neznamená nikdy nič iného než povýšiť sa na pána druhých a obmedzovať ich.

Budúci utorok preberiem otázku príčiny a následku.