Z neužitočných znalostí možno získať veľa potešenia.

Za dobu čo existuje svätá kniha sa nijako nepodarilo vyriešiť  závažne konflikty, práve naopak, kniha ktorá obsahuje plno inotajov a to z dôvodov potreby neustále ju vysvetľovať hovorcami Boha, vyvolávala stále nové a nové dôvody konfliktov. Či viera v Bibliu je založená na zjavenej pravde, alebo len na poverčivosti, záleží na dôvere s akou k nej pristupujeme. V minulosti nebolo pochýb o jej pravde, avšak s rozvojom vzdelanosti sa neomylnosť Biblie javila stále spornejšia, takže pre jej záchranu vznikali nové alternatívy vysvetlenia textov písma svätého. No tým, že ľudia museli špekulovať nad významom textov v kontexte z novými skutočnosťami, dávali jej skôr umeleckú tvár, čo spôsobilo stratu jej svätosti a stávala sa skôr šalátovou zmesou právd a nie jednej pravdy, pretože pisatelia zmiešali všetko zo všetkým: ak chcete mier, nájdete v nej zmierňujúce texty, ak chcete vojnu, nájdete v nej texty pre bojachtivých.

Pokladať Bibliu za absolútnu pravdu, zákon – ju už nemožno, i keď bolo napísaných tisícky kníh, ktoré vysvetľujú jej nepresnosti, či úpravy faktov príbehmi, tak aby upevňovali vieru a nie aby historicky informovali. Protirečivosť jednotlivých príbehov i s priamymi príkazmi Boha, nestačí vysvetliť tým, že táto kniha bola napísaná v rôznych dobách, teda z rôznych pohľadov a že niektoré texty sú kanonické (zásadné) a niektoré len doplňujúce. Zákon je zákon a musí byť zrozumiteľný každému príslušníkovi spoločnosti, ak príbeh z Biblie nezodpovedá plne faktom, alebo nie je zrozumiteľný, pretože popiera pravdy iného príbehu, čím dovoľuje rôzne výklady, musí byť označený ako beletria, či zbierka povesti a legiend.

Táto kniha nenapĺňala národ odborníkmi na zástancov práva v prospech ľudí, ani nevychovávala odborníkov ktorých spoločnosť potrebovala, aby zmiernila ťažký život ľudí, ale naopak naplňovala národ pustovníkmi, teológmi, mníchmi – zbožnými, ale ľuďmi, ktorí urobili z ľahkovernosti k Biblie najväčšiu cnosť, a z kritického skúmania najväčší zločin. Táto kniha skôr povyšuje nevedomého a otrhaného svätca nad činorodého človeka, ktorý žije a pracuje pre budúcnosť svojej rodiny, či spoločnosti. Táto kniha učí ľudí opovrhovať radosťami tohto života, aby boli šťastní v živote inom – učí ich pretrpieť život na tomto svete kvôli svetu druhému, čo je smutné, ale pravdivé konštatovanie.

Práve táto svätá kniha, priamo nariaďuje upriamiť činnosť ľudí len na neustále vzdávanie úcty Bohu, ktorý za to dovoľuje svojim vyvoleným obchodovať s ľudským telom ako s tovarom, čím bežnému človeku odopiera všetky práva; chovať sa k Zemi nie ako hospodár, ale ako koristník, čím vychováva k chamtivosti. Vyvolení Bohom na základe tejto jednej pravdy zapaľovali ohne, ktorými spaľovali „čarodejnice“, „kacírov“, konali bratovražedné i lúpežne vojny.

Hlavné nebezpečie tejto knihy tkvie v jej diktátorskom presvedčení, že je neomylná a nadčasová, pretože bola inšpirovaná nadprirodzenými bytosťami, ktoré vedia najlepšie čo človek potrebuje, t.j. ako sa „dobrovoľne“ sťať ich otrokom. Vyrobené dôkazy o zjavení týchto svätých textov sú z ríše rozprávok, dohadov či snov, ktoré neobstoja pred žiadnou skúškou autentickosti.  Každý rozmýšľajúci človek musí považovať tieto „rozprávkové svedectva“ za sporné.

Keďže túto „svätú pravdu“, ktorú prináša Biblia nemožno preukázať na faktoch o znižovaní utrpenia života, tak vykladači Biblie vytvárajú dojem, že kniha povznáša ducha človeka, kde bez fyzických útrap nedôjde k jeho naplneniu. Ten kto potrebuje, aby človek veril týmto demagogickým tvrdeniam, ktoré dosvedčujú bájkami z Biblie ako jediné a správne poučenie, chce aby človek sa vzdal zdravého rozumu a aj zrejme fakty pokladal za klam, pretože chce otvoriť dvere dokorán všetkým nezmyslom, ktoré dokáže len náboženská teológia vyprodukovať.

Nadpozemské bytosti hlavne v Starom zákone slúžia nie ako príklad pochopenia viery, ale ako diktát, ktorý nemožno ignorovať. Boh cez Bibliu nám vraví: „Ak ma nebudete počúvať, potrestám vás (Leviticus 26:18). Ak si nebudete vážiť moje ustanovenia, alebo ak vaša duša sa bude vystríhať môjmu súdu… dopustím na vás hrôzu, zhubné choroby a horúčku, ktorá vám zničí oči a spôsobí vám starosť srdca.. (Leviticus 26:15-16).“ Ale ani Nový Zákon nie je na tom lepšie, čo sa týka starosti Boha o vylepšenie života človeka, či rodiny. Schvaľoval otroctvo, absolútnu podriadenosť ženy mužovi. „Sluhovia, podriaďujte sa so všetkou bázňou nielen dobrým a miernym, ale aj zlým pánom.“ (1.Pt 2,18). Ťažko v týchto textoch nájdete demokraticko – morálny princíp, len príkazy o ktorých nemožno diskutovať. Ale ani v inom sa nepoučíte, nakoľko hrdinovia Nového zákona nepotrebovali vedieť ako siať obilie, nevedeli nič o umení, o potrebe sa svetsky vzdelávať, stavať mosty, domy, lode a tvoriť čokoľvek krásne, boli to ľudia ktorí nepotrebovali chrániť prírodu, pretože národu kočovníkov to nič nehovorilo. To, že nakoniec kresťanstvo vytvorilo úspešnú civilizáciu trvalo veľmi dlho, čo zjavne nebola zásluha despotickej Biblie, ale návrat ku koreňom antickej vedy a kultúry a pracovitosť pohanských roľníkov a remeselníkov, ktorí kresťanstvo svetsky ovplyvnili.

Niektorí veriaci, či kresťanskí právnici i tak obdivujú Bibliu natoľko, že tvrdia, že desať božích prikázaní uvedených v Biblie predstavuje základ všetkého práva a základ európskej civilizácie. Hovoria, že keď nič iné, tak toto je veľký prínos Biblie. Títo ľudia v snahe odôvodniť svoju vieru určitým súhrnom prikázaní z Biblie, klamú seba samých, pretože teistické náboženstvá zo svojej diktátorskej podstaty nemôžu vytvoriť žiadny nezávislý základ slobodne sa rozvíjajúcej civilizácie, ale to môže dokázať len a len svetská predstavivosť a skúsenosť ľudí.

Väčšina desatora sú dôležitými životnými princípmi, ktoré pôvodne vznikli pre lepšie fungovanie spoločnosti ľudí, avšak ich privlastnením náboženstvom sa zmenili na príkazy, ktoré skôr posilňujú religiozitu, predpisujú otrockú pokoru k Bohu, prikazujú oslavné obrady a stavanie svätýň na hromadne vzývanie a klaňanie sa. To, že naše súčasne právo i civilizácia je založená na pravidlách zo Starého Ríma, či Grécka akosi prehliadajú. No dajme tomu, že základ zákonov Rimania ukradli z Biblie, ale ako potom vysvetliť to, že tieto zákony boli známe už dávno pred zjavením sa Mojžišovi, poznáme staršie a to nielen zjednodušené pokyny pre idiotov, ale ďaleko prepracovanejšie právne kódexy z Indie, z Mezopotámie, či z Egypta – zákony proti vražde, krivej prísahe, krádeži, cudzoložstva či podvodu. Ľudia mali rovnaké biologické potreby a stretávali sa s rovnakými problémami prežitia, vyvinuli sa často napriek veľkej kultúrnej rozdielnosti rovnaké normy. Ľudia sa museli nejako uživiť, chrániť sa pred nepohodou, brániť sa proti dravcom, proti drancujúcim kmeňom, prijateľne sa  sexuálne rozmnožovať, tak aby bolo zabezpečený zdravý vývoj deti, či opatrovanie starších, ktorí sa nevedeli o seba postarať. Keďže život staval ľudí pred rovnaké úlohy, vyvinuli sa i približne rovnaké morálne pravidlá v každej spoločnosti i keď im do toho pridávali miestne náboženstva rôzne nezmyselné povinnosti voči Bohu.

Zaujímavosťou je tiež, že Biblia v Starom i Novom zákone obsahuje príbehy, príkazy, ktoré preberajú hlavne medziľudské vzťahy. U tvoriaceho sa národa, ktorý mal ešte kočovnícke sklony, kde boli tieto vzťahy len vo vývoji sa mohol takýto prorok presadiť ako mudrc. Prečo, ale „pravý“ Boh si nevybral už vtedy vyspelé národy, ktoré mali funkčnú spoločnosť, písmo – ako boli vtedajší Egypťania, Indovia, Číňania  či Mezopotámci. Asi preto, že jednak už mali bohov, ktorí pozdvihovali ich sebavedomie voči ostatným národom a jednak preto, že uvádzané múdrosti už poznali. A čo sa týka príchodu toho, koho niektorí židia, či kresťania označovali za mesiáša, tak podľa vtedajších židovských kňazov tento „mudrc“ priniesol len šarlatánstvo a anarchiu a preto tak skončil ako skončil. I keď myšlienky lásky k blížnemu z tohto učenia sú správne, avšak tým, že sa nepresadzovali ako pochopenie medzi národmi, ale ako násilne presadzovanie jednej pravdy, stratili svoj pôvodný morálny význam a zostali len ako láska k nedefinovateľnému Bohu.

Rozvoj stykov medzi kmeňmi, vrátane výmeny tovarov a obchodovania, mal za následok vznik vyššieho stupňa morálneho povedomia našich predkov. Príchod mesiáša mal naznačiť zmenu filozofie a to z tvrdého nacionalizmu a despotizmu prejsť na spoluprácu medzi národmi. Avšak národy, náboženstvá a etnické skupiny doteraz nepochopili význam spolupráce medzi sebou a stále medzi sebou nehanebne bojujú, nepracujú na porozumení, ale len na tom aby získali výhodu i na úkor druhého. Neexistuje žiadny vyvolený národ Bohom, ani vyvolení ľudia, ktorí majú zaistené miesta v nebi po pravici Boha. Vývoj smeruje univerzálnemu správaniu a oslovuje všetkých ľudí bez ohľadu na ich sociálne a kultúrne pozadie. Pre presadzovanie týchto myšlienok však vôbec nepomohlo nové náboženstvo ako malo, ale demokracia, ktorá je všetkým náboženstvám cudzia.

Preberme si v krátkosti ako desať božích prikázaní usmernilo našu euroatlantickú morálku.  Napr. už 1.prikázanie: Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Už tento prvý príkaz bol zneužitý proti spolupráci národov a obmedzovaniu slobody rozhodovania. Nečudujete sa, prečo má Boh obavy zo spolupráce svojich ovečiek s ovcami iných Bohov, alebo prečo trvá na tom, že sa mu musíme oddane klaňať, keď je „jediný boh“ a neprekonateľne múdry, či mocný. Prečo chce z nás urobiť sluhov a likvidovať iných bohov, inú kultúru, iné názory a teda v konečnom dôsledku ubíjať človeka a rozdeľovať národy?

Keď sa pozrieme na prvé štyri prikázania, čo majú z morálkou spoločné? Nič. Sú to príkazy pre sluhov! I keď 4. prikázanie sa zdá, že patrí do morálky (Cti otca svojho i matku svoju), no neviem, že by iné národy zaobchádzali so svojimi rodičmi horšie aj keď nepoznali toto prelomové odporúčanie.

A morálne prikázania (5 až 10) sú tak v rôznych spoločnostiach samozrejme, že ich rámcovo dodržujú i šimpanzy vo svojich komunitách bez toho že by kedy čítali Bibliu. Možno okrem prikázania „Nepokradneš“, pretože v spoločnostiach lovcov a zberačov možnosť kradnutia neexistovala, lebo čo sa našlo a ulovilo, patrilo všetkým. Asi jediný rozdiel voči šimpanzom je v tom, že tieto prikázania neplatia pre každého, pretože Boh podľa Biblie a ani jeho hovorcovia ich nemusia dodržiavať. Napríklad zákon „Nezabiješ“ rešpektujú rovnako veriaci ako neveriaci. Rozdiel je iba v tom, že neveriaci túto zásadu neodvodzujú od Boha, ale z jednoduchého logického princípu: Nerob druhým čo nechceš, aby druhí robili tebe. Avšak veriaci,  ktorí majú za sebou Boha tento zákon vysvetľuje inak – jednak platí iba voči svojmu blížnemu (to znamená len voči ľudu svojho kmeňa, svojho náboženstva) a jednak vyvolení ho môžu porušovať i voči svojim blížnym.

Knihy Starého zákona sa spisovali v priebehu viacerých storočí a  tak vyjadrujú etické myslenie a sociálne zvyklosti rozličných období. Vidíme v nich postupné zmeny vládnucich doktrín, prejavujúce sa v početných protirečivých príkazoch. V desatore Boh hovorí „Nezabiješ!“ (Ex 20,13). Ale už o dvanásť kapitol ďalej zlomyseľne prikazuje Izraelitom: „Každý nech si prepáše meč na bedrá! Choďte cez tábor od jedného vchodu k druhému vchodu a zabíjajte svojich bratov, priateľov i príbuzných!“ (Ex 32,27). Na inom mieste v desatore stojí: „Nescudzoložíš!“ (Ex 20,14). Keď však dal víťaznej dobyvačnej židovskej armáde príkaz, aby zabila všetkých zajatcov vrátane nevinných žien a detí, dovoľuje Boh armáde, teda aj ženatým mužom, aby si pobrali mladé panny pre seba (Mojžiš : v Numeri 31“17-18). Ale aj jeho svätosť pápež Sixtus V. (1585-1590), významná postava protireformácie, so zúrivou rozhodnosťou vyhlásil: „Kým ja žijem – každý zločinec musí zomrieť!“. Tí zločinci, boli v jeho prípade hlavne kacíri. Mnohí pápeži mrzačili iných a naopak, pápeži boli mrzačení inými oprávnene pohoršenými „veriacimi“, čo v ničom nepripomína zákon „Nezabiješ“.

Mimochodom chýbajú v Biblie zákony na ochranu prírody i keď teraz cirkev už na tento problém poukazuje. Biblia skôr má opačný cieľ – pretože ľudia dostali povolenie od Boha (Gn 1,28), aby si Zem podmanili a vládli nad živou prírodou, čo skôr navádza na koristnícky vzťah kresťanov i židov k prírode. To bol i hlavný argument prečo dlho americká vláda odmietala sa pripojiť do aktivít na záchranu Zeme. No najvyšší súd USA znova vrátil Spojené štáty do stredoveku, čo vyhovuje koristníckemu kapitalizmu. Čo je veľký rozdiel chápania prírody, tak ako ju videli ľudia, ktorí  žili u nás, či na území USA pred prijatým kresťanstva. Títo ľudia vedeli, že ak chceme na Zemi prežiť, musíme s prírodou múdro spolupracovať.

Tiež v týchto zákonoch Biblie nie je riešená chamtivosť a potreba pomáhať iným, čo v Koráne je. Za to „teológovia“ viery pokrytecky uvádzajú nutný koniec sveta na základe zväčšujúcej sa chamtivosti bohatých. Pritom časť biskupov, síce až v roku 1965 pochopila kam takáto chamtivosť smeruje a podpísali  na záver II. vatikánskeho koncilu tzv. Pakt z katakomb. V ňom sa zaviazali žiť chudobne, angažovať sa (aj politicky) na strane chudobných a zmeniť cirkev na cirkev chudobnú a slúžiacu.  Avšak čo sa odvtedy zmenilo v cirkvi z hľadiska tohto predsavzatia, či vo vzťahu k bohatým – nič, pretože tam sama patrí. Doterajším pápežom bolo treba vyzbrojenú ochranku, papa mobil, veľkolepé domy so zlatom bránou, kostoly na ktoré dopláca hlavne obec, skvelé nalakované topánky, zlaté hodinky, mobil s diamantmi a pritom asi vedeli, že konajú nesprávne, pretože si na kostoly pre istotu – nainštalovali hromozvody. Až terajší pápež František sa prihlásil k tomuto paktu z katakomb, no získal tým vo vlastnom dome nielen kritikov, ale priamo nepriateľov, ktorí pod rúškom obrany ortodoxie bojkotujú Františkovo úsilie o reformu v tejto veci.

Chamtivosť, príčina kríz v dnešnej dobe musí mať vyhradené medze, čo cirkev od svojho vzniku ignorovala a sama zhŕňala neúmerne majetok i keď ho nepotrebovala, ani nedovoľovala aby ho niekto mohol investovať na zlepšenie života pre všetkých. I keď pápežovia v novoročnej kázne –   v tradícii svojich predchodcov – všeobecne a platonicky vždy kritizujú rastúcu nerovnosť medzi bohatými a chudobnými a prevahu sebeckosti a individualistického prístupu, ktorý mimochodom ako zlý príklad môžu veriaci vidieť v samotnej cirkvi. Avšak pápežove slová odznejú a svet kapitalizmu sa krúti ďalej tak, ako doteraz. Preto sa nemožno čudovať terajším manažérom, že nemajú mieru a nehľadia na skutočné prínosy svojej práce a už vôbec na potreby svojich podriadených. Heslo „Robiť dobro a vráti sa ti dobro“ to už dávno zabudli i vo vedení kresťanskej cirkvi. Ale ak ide o politické zriadenie, kde cirkev nehrá hlavnú úlohu v štáte, tak tu nezostane len pri slovách, ale ako politickí oponenti náležite vystupujú proti režimu, ktorý ohrozuje ich predstavy morálky, t.j. ich majetky.

I keď pokus o vytvorenie hraníc v týchto „božích“ zákonoch je, a to v oblasti sexu. Stvoriteľa vesmíru najviac urážalo asi nie chamtivosť vyvolených, či ničenie prírody, ktorú stvoril, ale to čo ľudia robia keď sú nahí. 9. prikázanie hovorí: Nepožiadaš manželku blížneho svojho. Kresťan sa teda, čo sa týka sexu má úplne obmedziť, vedieť sa ovládať, čo nevyplýva ani tak zo strachu sexuálnej neviazanosti ako z toho, že inštinkty života nemôžu byť nadriadené imaginárnej duše.

Toto prikázanie vo vysvetlivkách zakazuje na telesnú žiadostivosť i pomyslieť.  Niečo iné je zakázať kradnúť, lúpiť, znásilňovať, podvádzať – to sú nedobré skutky voči svojim blížnym, trestané v každej spoločnosti už od nepamäti. Avšak zakázať sebe samému myslieť to nie je dobré, takéto sadistické mučenie ako pomstu mohli vymyslieť len impotenti, žijúci v celibáte – i keď  kresťanský boh nemal manželku, impotentom asi nebol, keď cez Ducha svätého požiadal manželku blížneho svojho – čo bol určite chvályhodný zázrak. Myslím si, že muž si môže predstaviť aj tucet vyzliekaní krásnej ženy, ba môže i slušne požiadať i keď nie manželku blížneho svojho, ale pokiaľ tento úmysel násilne neuskutoční, nie je vinný a nemožno ho súdiť. Až konkrétny čin ako výsledok voľby je predmetom morálky.

Čo bolo teda cieľom týchto evanjelií (dobrých správ) pre veriaceho: Naučiť sa žiť tak, že už nemá zmysel niečo meniť, ale v pokore čakať na spásu svojej duše. Nemať radosť zo života, ba ani v myšlienkach, nepliesť sa do života vyvolených a  nechať to na svedomie týchto chamtivých psychopatických autorít.

Keď nemožno povyšovať potreby jednotlivca, rodiny, kolektívu nad Boha, nemožno poukazovať ani na psychopatiu vyvolených, potom je problematická i spolupráca medzi ľuďmi, dôvera, bádanie, podpora ľudskej morálky, pretože to sa netýka mojej spásy. Toto všetko, čo nie je v Biblie, je „pokušenie“ odchýlky od „pravej cesty“.  Pretože spása duše je svet, ktorý týka len mňa a preto svoje konanie úplne podriadim Bohu a vrchnosti a to až do takej miery, že uverím, že bez môjho pričinenia sa budú samé od seba ohýbať i prírodne zákony.

Fanatizmom viery, kde ľudia sa odvolávajú len na tieto zjavené tvrdenia o pravde nemožno vychovávať rozumných a morálnych ľudí, len namyslených hlupákov: „Ľudia žijú v blude pretože odmietajú počúvať Boha a dôverovať jeho evanjeliu. Tento blud je veľmi silný pretože Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť.“  2 Tesalonickým 2:11-12).

Napriek tomu sú veriaci presvedčení, že kresťanské náboženstvo i tak prospieva duši i zdraviu. Zároveň jedným dychom pripomínajú, že k viere v Boha sa nemôžeš dopracovať múdrosťou, ani si ju logicky odvodiť, ale len ju môžeš precítiť. Realitu môžeš prijímať zmyslami, rozumom, ale aj vierou. Zmyslami Boha spoznať nemôžeš – nevidíš ho, nepočuješ… , ale viera to je zjavenie.  Nemôžeš sa k nej teda dopracovať svojou múdrosťou, ani dobrými skutkami (asi len svojou detinskosťou). Viera je stav, keď prestaneš dúfať v seba a všetku svoju nádej upriamiš na Boha. Viera je z poznania svojej vlastnej úbohosti a pohľadu na kríž. Nepripomína Vám to skôr nejakú diagnózu ako zdravý rozum.

Napriek tomu, že o ateistoch kresťania tvrdia, že chcú všetko zmerať a to i Boha, zmyslami, či skutočne existuje, obviňujú ich z toho, že sami nežijú v skutočnosti, ale vo virtuálnom svete. Pripomínajú, že len človek s čistou dušou vidí duchovný svet nielen očami. Teda neveriaci človek nedokáže vidieť priamo do duchovného sveta, pretože mu v tom bráni jeho telo so zmyslami. Zmyslami vidíme len nepravý – virtuálny svet, čo ateisti nikdy nepochopia.

Tieto teologicko – akrobatické kúsky so slovami, ktoré nemožno nijak overiť sú pre kresťanských teológov príznačne. Môžem v to len veriť a v tom majú pravdu. Lenže veriť sa dá hoci čomu. Prečo by som mal veriť tomu, že keď nebudem počúvať Boha a zomriem, pôjdem za trest do pekla alebo sa znova narodím na dne spoločnosti?

Dokonca o tej druhej možnosti, znova sa narodiť existuje rad reálnych overiteľných svedectiev malých detí, ktoré hovoria o svojom minulom živote. Netvrdím, že je to pravda. Neviem to. Ale prečo by mala byť pravda len tá, ktorú tvrdia kresťania, keď sa ani jedno tvrdenie nedá reálne overiť. Dokazovať, že len kresťansky výklad je pravdivý, pretože to potvrdzuje Biblia je filozofia bludného kruhu, pretože samotná Biblia je prispôsobená k ideológie viery v Boha.

V dnešnom sekulárnom svete, Boh/náboženstvo už nemá žiadnu svetskú vzdelávaciu funkciu. Šírenie tejto ideológie a vnucovať ju ľuďom a to je jedno či podobrom alebo pozlom nie je už dobré. Ľudia ktorí neveria v existenciu nadprirodzených entít majú rovnaké právo na hodnotný život. Základné práva – čiže akýsi etalón práv – považujeme ľudské práva a slobody, a nie práva Boha na dušu človeka. Preto tolerovanie neprávosti voči bezbrannej skupine, to jest deti i napriek tomu, že rodičia, či predstavitelia cirkvi  s tým súhlasia nemožno donekonečna obchádzať a to i napriek tomu, že títo ľudia si myslia, že majú na to právo z titulu akéhosi výkladu svätého písma.

Rodičia majú síce právo vychovávať dieťa v duchu svojho náboženstva. To je fakt. Avšak nemajú právo mu ho nanucovať.  Majú nárok len na to, čo dokážu podporiť argumentami. Vychovávať ho v duchu náboženstva a indoktrinovať ho doň sú dve rozličné veci. V duchu znamená, že rodič ide príkladom a  správa sa tak ako si myslí, že to jeho náboženstvo vyžaduje, ale nie dieťa nútiť, čo si má myslieť.

Hodina náboženstva ako sa dnes na školách vyučuje nie je nič iné ako indoktrinácia do intolerantnej ideológie a zastrašovanie. Na tomto predmete deti učia slepo veriť v kresťanskú dogmu a veľkého neviditeľného. Učia ich tiež aby sa na ostatné náboženstvá dívali cez „vysvetlenia faktov z Biblie“ a kriticky ich  spochybňovali. Rovnako ich učia znevažovať, opovrhovať homosexuálmi, ateistami aj z  ich predstavami. Vnucujú im myšlienku, že ich niekto sleduje a vie o každej ich myšlienke. Učia ich aby tohto majstra v špehovaní milovali a dôverovali mu, lebo ak nie tak ich postihne trest. Rovnako ich potrestá ak nebudú dodržiavať pravidlá cirkvi. Toto je prosím pekne zastrašovanie a psychické zneužívanie detí. Tým, že trvajú na vyučovaní náboženstva v škole, kde je nedostatok času na vyučovanie potrebnejších predmetov, posúvajú krajinu do stredoveku. Teda do doby, keď ľudia nepoznali slová terorizmus, genocída, domáce násilie, alebo xenofóbia, pretože vtedy to boli tak obvyklé javy voči už zlým skutočnostiam ako verejným popravám, post natálnym potratom (keď sa rodičia legálne zbavovali „zbytočných“, alebo chorých detí), vojnám, epidémiám a hladu, že ani nepotrebovali ich zvlášť odlišovať.

Často sa prehliada, že školy majú za cieľ zlepšovať tak intelektuálnu, ako aj morálnu stránku povahy žiaka. Škola sa musí snažiť sprostredkovať žiakom aj dobré zvyky správania. Preto deti (osoby mladšie ako 18r.) by sa mali učiť o etike a keď aj o náboženstve, tak o všetkých náboženstvách (od prírodných cez antické až po súčasné moderné, od východných po západné) a to od ich vzniku (mytológii) cez pôsobenie (vplyv na spoločnosť) až po zánik. A to nielen preberať históriu náboženstva, podľa predstavy príslušnej cirkvi, ale i analyzovať príčiny prečo kryli nespravodlivosť a tyraniu. Teda sa má skoro začínať s výchovou charakteru, ale v určitej chvíli treba toto štádium prekročiť a rozvíjať schopnosť etického uvažovania. Dať im základy pre kultúrnu diskusiu, čo vyžaduje naučiť sa technike diskusie – logika a sémantika im sprostredkujú uvedomiť si svoj názor a vedieť odpovedať na argumenty a čo najlepšie vedieť pochopiť názor oponenta. Potom sa nestane, že mladý ľudia budú z titulu toho, že nepoznajú seba voliť extrémizmus.

Škola by mala deťom poskytnúť objektívne informácie založené na overených (a overiteľných) faktoch na základe ktorých si každý jeden pomocou samostatného a kritického myslenia vytvorí vlastný názor. Škola má naučiť deti ako myslieť a nie len to čo si majú myslieť. Do tej miery aby neporušovali práva iných. Je to ich právo. Bohužiaľ, ľudia získavajú náboženské presvedčenie skôr, než sa naučia kriticky myslieť a neskôr ich už vlastne ego nepustí zmeniť názor. Prečo myslíte, že sa štát stará len o zdokonaľovanie metodiky vyučovania a úroveň odmeňovanie učiteľov na štátnych školách zostáva na nízkej úrovne, pretože asi nepotrebuje, aby sa deťom poskytli slobodné informácie, ktoré u detí vybudujú pevnejší charakter, väčšiu úctu k sebe i k iným ľuďom, väčšiu zodpovednosť. Bez výchovy k občianstvu a bez cieľavedomej mravnej výchovy k ľudským právam, bez príkladov v učiteľoch sa človek nestane skutočným občanom. Slovensko je na posledných priečkach v Európskej únii podielom HDP na školstvo.

Autoritatívni rodičia veria na prísnu disciplínu. Zdôrazňujú, že existuje absolútne dobro a zlo, a že povinnosťou dieťaťa je poslúchať bez uvažovania o morálnych pravidlách, ktoré sa im predkladajú. Takáto výchova vysvetľuje aj zúrivý boj niektorých rodičov a spoločenstiev proti školám. Mnohí konzervatívne založení ľudia sa boja zmien a nepáči sa im, že by ich deti mali dospieť k iným názorom o zásadných otázkach, najmä čo sa týka náboženského presvedčenia, ako majú oni. Hromžia aj proti diskusii o hodnotách, lebo sa obávajú, že to ich deti môže priviesť do styku s príslušníkmi iných etnických a náboženských spoločenstiev a ponúknuť im alternatívne životné koncepcie. Osobitne hrozivá je pre nich myšlienka, že by to mohlo viesť k pochybnostiam o večných pravdách, ako sa to stáva pri každom kritickom uvažovaní. Je však zrejmé, že model autoritatívnej poslušnosti nedosahuje úroveň morálnej dospelosti, lebo správať sa tak, ako bolo zvykom, len preto, že sme nútení tak robiť, nijako nezaručuje morálne správanie. Okrem toho nám tento strnulý model nepovie, ako sa vyrovnať s novými rozpormi, čo nahráva na trvalú závislosť k autoritám, alebo pri tvrdej dvojitej výchove príklon k extrémizmu.

Je tu rozdiel i v tom, že ak niekto svoj názor prezentuje pomocou argumentov, ktoré sú podporené objektívnymi faktami a tým ak ich niekto zakladá svoje presvedčenia na bludoch (výmysloch, fantáziách, mytológiách a nevedeckých nezmysloch) i keď sú podporené svätou knihou. Dôležité sú objektívne fakty/pravda a nie „správny“ pocit jednotlivca. Objektívne fakty sú objektívne fakty a ten kto ich použije by mal mať vždy pravdu. Konanie na základe strachu pred bohom alebo z lásky k nemu, nie je etické konanie do tej doby kým to nebude vlastné rozlišovanie medzi dobrým a zlým. Nepotrebujeme autoritu ani zákon, ktorý by vždy rozhodoval, čo je správne a čo nie, čo je dobré a čo zlé; človek má mať schopnosť sám pochopiť zmysel svojej povinnosti. Je pravda, že môže dôjsť k vážnym sporom o aplikácii týchto zásad v rozličných konkrétnych situáciách; aj čestní a spravodlivý ľudia sa môžu rozchádzať v presvedčení, ako treba riešiť niektoré morálne dilemy, avšak len takto sa dá pokročiť k lepšej spoločnosti. Treba neustále hľadať a nachádzať spoločné základy. A musíme byť pripravení zmeniť svoje hodnotenie a zásady, ak sa to ukáže potrebné, čo u veriacich v pravého Boha je neprekonateľný problém.

Viera je len akýsi inštinkt,  ktorý je výsledkom evolučného vývoja. Tento inštinkt je dôležitou súčasťou každého z nás a je doslova životne dôležitý. Veríme skúsenejším jedincom pretože mnohokrát nemáme čas vyskúšať si danú situáciu na vlastnej koži. Mohol byť to náš jediný pokus. Preto im ich viera/inštinkt diktuje aby verili dospelým. Tento inštinkt, ale zneužívajú jedinci – inými slovami podvodníci a šarlatáni – nato aby tých menej rozumných presvedčili o existencii neexistujúcich nadpozemských bytosti a tým, že sa pasovali za hovorcov týchto entít a mohli manipulovať s ľuďmi. Dokonca im nahovorili, že svoju vieru musia posunúť na vyšší stupeň a to až do formy slepej viery ktorú nesmú spochybňovať. Čím viac ľudí začne používať samostatné a kritické myslenie/rozum i keď z toho titulu nastanú určité problémy, ale je to lepšie pre správny vývoj spoločnosti ako slepo veriť psychopatickým autoritám, tak tým rýchlejšie sa zníži nielen moc obchodníkov s vierou, ale i nutnosť vlády neomylných diktátorov.

1. List Korinťanom 2: 14 – 15:

Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať. No duchovný posudzuje všetko a jeho nik nemôže posúdiť.

Budúci utorok sa pozrieme na to čo si predstavujeme pod morálnymi pravidlami a ako chápeme pojem dobra a zla.