3/ Viera ako utešovateľ a iniciátor.

23. februára 2016 09:50, Prečítané 2 663x, janko2005, ateizmus

Viera v Boha je len utešovateľom, ale nie je iniciátorom pre vylepšenie života človeka.

Každý, kto sleduje nočnú oblohu si sníva svoje predstavy. Niekto hľadá padajúcu hviezdu, aby sa mu splnilo jeho želania, niekto tam vidí iné svety a sníva o tom aké to tam je, a niekto pozerá na oblohu z titulu zistenia počasia a sníva čo bude robiť zajtra – to ale neznamená, že kto sníva je veriaci a vidí len Božie dielo v ktorom človek môže maximálne žasnúť. Snívať, či veriť nie je know-how náboženstva. Viera nie je božie zjavenie, cez ktoré človek pozná veľkosť diela svojho Pána. Človek si vieru vypestoval v boji o lepší život a nie aby slúžila k oslave moci. Lepší život nie je niekomu slúžiť, ale postaviť sa vlastne nohy a zmeniť svet v prospech človeka.

Viera v prvom rade je záležitosťou životnej potreby, ktorá slúži k hľadaniu spôsobov vylepšenie života a nie k prosbe o zázrak. A to nielen pri realizácie objavných vízií, ale je prítomná i v bežnom živote. Tí čo prežijú nejakú katastrofu, ľahko uveria tomu, že sú nejak výnimoční, čoho sa múdro chytili rôzni šamani, a ukázali komu za to ďakovať, čím ich nasmerovali do ríše povier. Falošné viery môžu byť rovnako utešujúce ako pravé. Človeka, trpiaceho na konečné štádium rakoviny, môže potešiť lekár, ktorý mu klame, že je vyliečený, rovnako účinne ako u človeka, ktorý je naozaj vyliečený, a preto viera nemôže predstavovať pravdu len možnosť. Ak, ale uveríme tomu, čo nemá ani racionálny podklad, potom sme náchylný uveriť všeličomu, účelovým želaniam o nadpozemských bytostiach i vysloveným klamstvám.

Každý človek má svoje prirodzené potreby, ktoré je nútený napĺňať a používa na tento účel aj iluzórne prostriedky, predovšetkým fantáziu. A keďže je často bezmocný, je nútený premýšľať aj o akejsi iluzórnej kompenzácie. Teológovia túto bezmocnosť zneužili a povýšili slovo viera za základ bytia človeka daného Bohom a ak napíšem, že som neveriaci, tak mi okamžite oponujú, že bez viery nie je život možný. To je možno pravda, ale prečo by malo ísť vždy len o vieru v neviditeľného čarodejníka.

Učenie, že bez viery v kresťanského Boha by sa nič nedokázalo je mylné a to nielen z toho dôvodu, že kresťanského boha nevzývajú všade, ale i historický vývoj svedčí o opaku. Približne v r.1820, keď sa na zemegule dosiahla prvá miliarda ľudí, bola ešte viera v Boha a to jedno v akého, určite úprimnejšia ako dnes, teda kvalita života podľa teológov bola po stránke duchovnej vyššia, avšak čo sa týka životnej úrovne – žilo vo svete 94% ľudí pod hranicou chudoby, dnes keď viera v Boha je podstatne slabšia, je nás 7 – násobne viac, pričom ľudí žijúcich pod hranicou chudoby je len cca 10%. A to nie je všetko – počet ľudí nad 60 rokov bol v tom čase zanedbateľne percento, dnes predstavuje viac ako 20% obyvateľstva.

Historický vývoj napovedá, že vrcholom snaženia človeka nie je sa stať „chrámom Ducha svätého“, ale dôležitejšie je pre neho rast životnej úrovne a zdravotnej starostlivosti. I Ježiš Kristus videl v zlepšení života tiež úspech svojej misie a preto robil „zázraky“ pri uzdravovaní, a záchrane človeka, ktorý trpel v núdzi, ale len ojedinele a len ako ukážku demonštrácie Božej moci. „ Ak by som nekonal skutky svojho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, aj keď mi neveríte, verte skutkom, aby ste poznali, že Otec je vo mne“ (Ján 5, 36; 10, 37-38).

Podľa tohto svedectva by súčasná doba bola sami zázrak, avšak problém je v tom, že tieto zázraky priamo nesúvisia s vierou v Boha, ale s pokrokom využitia vedy, čo s vierou v Boha nijak nesúvisí. Cirkev trend svetského vzdelávania nikdy nepokladala za správny, túto cestu, hlavní vykladači zázrakov dokonca znevažovali a človeka, ktorý dospel k presvedčeniu, že sa sám dokáže postarať o kvalitu svojho života nazvali pyšným rebelantom – čo tvrdili, že hlboko uráža Boha.

Cirkev argumentuje najmä tým, že bez vôle Boha by sa nič nestalo, a nárast ateizmu v súvislosti s rastom životnej úrovne, pripisuje bláznovstvu doby, pretože ľudia, ktorí kedy žili na tejto planéte, vždy verili v Boha a teda je nenormálne neveriť v Boha. Avšak ako je potom možné, že stratou viery v Boha sa zvyšuje životná úroveň, zvyšuje sa zdravotná starostlivosť a v dobe keď všetci sa spoliehali na milosrdenstvo božie, bola životná úroveň človeka na úrovni ťažného hoväda?

Človek veril, že bude lietať a nakoniec sa to stalo. Myslím si, že za tým nebola nepodložená viera – sen v nadpozemské bytosti, čo priviedla prvých letcov, ale presvedčenie – viera, ktorú postupne podložili dôkazmi, výpočtami že to bude možné, a potvrdili to dôkazmi, že iné tvory dokážu lietať i keď nám to Boh neumožnil. Duchovno teda patrí k slobodnému človeku, a nie veriacemu.

Gén viery nebol vytvorený Duchom svätým, ale bol vypestovaný po radu generácií ľuďmi, čo spôsobilo, že človek sa začal odlišovať od okolitej živej prírody. Viera pôsobí ako motor civilizácie. To však neplatí pre vieru v Boha, ktorá nie je spojená so zlepšovaním životnej úrovne, či s objavmi, ktoré uľahčujú život, ale len so súkromnými prosbami – modlitbami o milosrdenstvo božie. Avšak tým, že cirkev zničila predchádzajúce kultúry a ako jedinú vieru vo svojho Boha zakonzervovala do vytvorených tradícií a obradov, vlastne tým zamedzila jej ďalší rozvoj, pretože náboženské duchovenstvo nevedie človeka k rozvoju myslenia, ale častejšie k obmedzenosti a netolerantnosti voči inej kultúre.

Tým, že si cirkev pre seba uzurpovala monopol nad vierou, stalo sa, že cirkev si myslí, že len ona má právo rozhodovať o tom, ktorá viera je „pravá“; a označovať ostatné viery, i keby boli podložené vedeckými argumentami (evolúcia života) za „falošné“, „bláznivé“, „šialené, či „deziluzionistické“. I svätý Augustín, ktorý žil v rokoch 354 – 430, učiteľ cirkvi sa nevyjadroval tak jednoznačne k viere ako takej, že patrí len Bohu: „Čo totiž je viera, ak nie veriť, čo nevidíš? Viera je veriť, čo nevidíš, pravda je to, čo si uveril, že vidíš.“.

Presvedčenie, že Boh dáva vidieť (poznať) seba, len tomu kto v neho pevne verí, vychádza z toho, že neustálym modlením si môžeš privodiť akýsi stav náboženskej fantázie (tranzu) v ktorej je vám naraz všetko jasne. Takému človeku je zbytočne v niečom oponovať. Pretože nastala tá zázračná „premena“ človeka na božieho syna (dcéru), ktorého sa zmocnil Duch svätý. Tento stav je v skutočnosti len ilúzia, ktorá vám neprinesie nové vedomosti ani istoty, ale len podivnú radosť z toho, že ste bol vybraný slúžiť najväčšiemu Pánovi. Podľa mňa je to tento stav, ktorý nie je hodný obdivu, ale skôr je ho potrebné triezvo analyzovať z hľadiska jeho užitočnosti pre neho samého. Pretože tento fanatický fenomén je zneužiteľný nielen na presvedčovacie práce v prospech Boha, ale neraz je nasmerovaní až k nezmyselnému sebaobetovaniu.

Uznávam, že modlitbami a vzývaním imaginárneho Boha v kritických chvíľach sa kresťania naladia do stavu psychickej pohody a akoby sa vrátili do svojho útleho veku a oddávali sa do rúk niekoho, komu veria, že to mysli s nimi dobre. Je to akýsi placebo efekt, niečo ako uzdravenie myšlienkou, imaginárna pilulka. Toto nepodceňujem. Tým, že človek hľadá pomoc u svojho spasiteľa, dochádza vo väčšine prípadov k žiadanému výsledku riešenia problému a tým sa stáva viera v Boha pre dotyčného viac pravdivejšia ale aj závislejšia. Je samozrejme, že modlením si nevyprosíš novú nohu, či z ničoho ti Boh nevyčaruje dom (také zázraky nerobil ani Ježiš Kristus), ale riešiš len problémy, ktoré vychádzajú z psychiky, čo sa dá úspešnejšie liečiť taktiež vierou, ale bez vzývania Boha. Je na škodu, že slovo „viera“ si uzurpuje len náboženstvo. Nepatrí len jemu.

Je pravda, že človek koľkoráz sám nevie, čo mu v kritických chvíľach dokáže najviac pomôcť, dostať sa z pracovnej, rodinnej alebo aj zdravotnej šlamastiky. V každom prípade je to práca s vedomím, či už na úrovni hľadania kresťanskej útechy alebo autosugestívnej diagnostiky. Vedomie v pretrvávajúcom strese podporuje vznik zápalových ohnísk v tele človeka a jedine kľud, pokoj, pohoda a stabilizovanie nervovej sústavy umožňuje regeneráciu ľudského vedomia. Je mnoho ciest ako dostať rozladené telo človeka do konsolidovanej polohy. Každý z nás si hľadá svoju vlastnú cestu. Poznáme cesty i východných kultúr, ktoré nemožno nazvať ako módne cesty, pretože sú staré tisícročia, no keďže nepotrebujú vzývať kresťanského Boha sú neprijateľné. O tom samozrejme katolícka cirkev dobre vie, preto pokusy o zavedenie jogy vo vyučovaní na základných školách tvrdo torpéduje.

Viera, hlavne tá fanatická, vytvára síce dojem bezpečia a výhry, ale ide len o duševné placebo, čo v skutočnosti nás nijako neochraňuje, ale oddeľuje od spoločnosti, ktorá sa nám začína zdať nepriateľská. Viera, ktorá je poplatná Bohu nie človeku, nevylieči, len dočasne upokojuje naše hypochondrické sklony. Hypochondria nie je simulantstvo, je to psychická porucha. Preto u liečebných metódach viery v Boha je riziko, že len vymeníme jednu závislosť za inú závislosť. Preto je lepšie ako hazardovať so svojim duševným zdravím, zamerať sa na skutočne liečenie choroby, a tiež liečenie prácou za presadzovanie ľudskej spravodlivosti či inými užitočnými prácami, ktoré zlepšujú život a zvyšujú bezpečnosť rodiny i spoločnosti, ale hlavne je, aby sme si pestovali vlastnú dômyselnosť – čím budeme na tom oveľa lepšie ako keby sme sa spoliehali len na náhodné božie milosrdenstvo, či neistú božiu spravodlivosť.

Kresťanské náboženstvo však čo sa týka závislosti pokročilo ešte ďalej a veriaci sú vedení k tomu, že i keď sa nám napriek modlitbám nedarí, máme uveriť tomu, že je to náš údel daný bohom ako kríž, ktorý musíme niesť, čím sa dostávame úplne do moci cirkvi. A o tom to je. Ľudia veria v autoritu Boha, lebo boli k tomu naprogramovaní už v mladosti. Nikto z nich v skutočnosti nemá osobnú skúsenosť z Bohom, ale boli vychovaní veriacimi ľuďmi a tak sa to deje stále dokola. Cirkvou je prízvukované, že veriaci človek sa má učiť z utrpenia, pretože cieľom na tomto svete nie je jeho pohodlie, ale bolestivé skúsenosti, ktorými sa vykúpi z otroctva do večnosti.

Vraj táto cesta kríža je božím spôsobom ako poraziť zlo. Len cesta utrpenia, biedy je tá najlepšia cesta, ktorá sa nám mohla stať. Z Biblie sa dozvedáme, že zdrojom zla sa stalo až slobodné (nesprávne) rozhodovanie ľudí, ktoré aj keď vedie k lepšiemu životu je cestou do pekla, namiesto toho aby sa riadili božou voľou. Vina je teda na človeku, to on stvoril zlo. To znamená, že podľa týchto teológov každý kto odmietne Boha, zákonite sa stáva vrahom, zlodejom, zvrhlým sebcom, ktorý nakoniec dospeje k tomu, že život nemá zmysel. Boh dal ľudom pravidlá, ktoré majú rešpektovať voči nemu, a tiež čo ich čaká ak tieto pravidlá nebudú dodržiavať. Teda peklo si volí každý sám a nemožno za to obviňovať Boha. Aj ten, kto tieto „múdrosti“ z Biblie nepozná a hrá sa na boha je zdrojom zla. Boh je však úžasne veľkorysý a zoberie na milosť každého človeka, ak sa vzdá svojho odboja i v posledných minútach života (posledný neprekročiteľný termín) a poddá sa Bohu. Inak raz príde deň odplaty – Božia pomsta (Rimanom 12, 19), (Hebrejom 10, 30).

„Pravý“ kresťan je presvedčený, že nie je iný výber, neexistuje žiadna tretia cesta, buď slúžiš Bohu, alebo satanovi. Touto filozofiou sa cirkev snaží úplne zlikvidovať snahu človeka o zlepšenie svojho života, pričom túto snahu hodnotí ako neospravedlniteľný zločin, ktorý neobstojí pred posledným súdom. Človek ak sa postaví na vlastne nohy, volí peklo ako prirodzený trest za rebéliu voči Bohu, odvrátením sa od toho, čo je pre neho najlepšie, to jest byť otrokom, lebo tak bol stvorený.

Potvrdzovať „pravú“ vieru zázrakom Ducha svätého je prinajmenšom na hraniciach diagnózy. Tvrdiť, že tento dôkaz môžu chápať len kresťania a ateisti, keďže neveria v existenciu Boha (a teda ani jeho Ducha) ho z toho titulu nemôžu pochopiť. Tvrdenie, že Duch svätý obdaruje svojimi schopnosťami a vedomosťami len veriacich kresťanov je ako dôkaz nepoužiteľný a nedôveryhodný, tak ako vysvetľovanie vzniku Biblie ako Božieho slova.

Ba ani dokazovanie Biblie ako Božieho slova zázrakmi, či vyplnenými proroctvami nie je presvedčivé, nakoľko zázraky, ktoré sú neopakovateľné a po ktorých nezostali žiadne stopy, len svedectva z druhej ruky, nie sú dôkaz. Čo sa týka naplnenia mnohovýznamových proroctiev z Biblie, sú ako dôkaz tiež nepoužiteľné, ale o tom budem bližšie písať v nasledujúcich kapitolách. Nepochybne Biblia je mimoriadny spis, ktorý tvorilo nespočet generácií ľudstva, ale to vôbec neznamená, že tým je potvrdená jej nadprirodzenosť. Bibliu možno čítať, ale i študovať pre toho, čo sa zaujíma o históriu, ale nemožno podľa nej žiť, jedine ak chceme obnoviť stredoveký despotizmus.

Boha, ktorého nám predstavuje kresťanská cirkev je Boh, ktorý baží len po moci a po pochlebovaní a čo sa týka kvality života jeho deti je mu milejšia jeho absolútna pokora. Takúto demagógiu dokáže vyrobiť len cirkev, pretože ona baží po moci a majetku, preto vyrába z biedy veriacich cnosť a zo snaženia za lepšiu a spravodlivejšiu budúcnosť pre človeka zlo. Podľa nej, je utrpenie výrazom božej lásky, pretože je potrebné k uzdraveniu duše. Táto sadomasochistická filozofia posilňovania viery spôsobuje, že fanatickí veriaci vyhľadávajú utrpenie, obetovania sa pre pohodlie druhých a ešte za to ďakujú Bohu (1Solúnanom 5,18). Kto sa kajá, toho Boh zachráni – to je princíp kresťanského náboženstva. To je to božie milosrdenstvo, ktoré udeľuje len tým, ktorých dostane na kolená a vôbec mu nezáleží na tom o čo sa v živote snažili.

Cirkev od svojich počiatkov tieto svoje predstavy, výhodne pre posilňovanie moci, prezentovali ako jediný zdroj múdrosti. Veda a múdrosti vypestované v kláštoroch teda neslúžili na vylepšenie života všetkého obyvateľstva, ale slúžili hlavne posilňovanie svojho postavenia a to i výrobou falošných zázrakov, ako utvrdzovateľa viery, slúžila na podvrhnutie a výrobu falošných historických písomnosti, či relikvií svätých, ale i na potrebu investovať do budovania ohromujúcich božích symbolov (kostoly a katedrály), čím úplne obrátili zmysel života človeka, nie na tvorbu, ale na službu. Chrám Božieho hrobu, ktorý dal postaviť cisár Konštantín na podnet svojej matky Heleny viac ako tristo rokov po Ježišovom ukrižovaní je toho dôkazom. Tento „hrob“ navštevujú denne tisíce turistov. Toto miesto a žiadna z relikvií, ktoré tam sú, nemajú nič spoločné s Ježišovým životom, či jeho úmrtím. Úsmev vyvolávajú napr. Ježišove sandále, textílie, časti a klince z Ježišovho kríža, Ježišova predkožka. Tieto falošné relikvií slúžia na upevňovanie viery v nadpozemské bytosti, ale zároveň to je i vynikajúci biznis pre kresťanskú cirkev.

V minulosti bola veda a umenie jedine v službách cirkvi. Dnes už nie je cirkev iniciátorom pokroku, ale jeho brzdou, dnes už samotné učenie cirkvi nie je schopné akéhokoľvek pokroku, pretože je zahĺbené len samé do seba a do zachovania svojich tradícií i na úkor vylepšenia života ľudí. V súčasnosti postupuje tak, že najprv proti reálnemu vedeckému pokroku brojí, neskôr keď sa osvedčí tak na ňom parazituje. Svätá stolica vyslovila nesúhlas s udelením Nobelovej ceny za medecínu britskému vedcovi Edwardsovi, a to len preto, že jeho technológia umelého oplodnenia pomohla liečiť neplodnosť rodičov, čo je zatiaľ proti Bohu, no neskôr možno teológovia prídu na to ako to pripísať medzi zásluhy Boha.

Cirkev má obrovské nezdanené čierne finančné zdroje, ktorými sa snaží korumpovať vedeckú obec; pričom vychádzajú z filozofie, že vedecky neexistenciu Boha nikto nedokáže, tak môžu tieto náboženské autority pripisovať Bohu všetko, čo sa zatiaľ nedá vysvetliť, ale i to čo sa vysvetliť dá, akože by sa to bez Boha nepodarilo. Preto rozhovory na tému viera u väčšiny úspešných vedcov vyvoláva pocit trápnosti ako tabuizovaná téma, o ktorej sa v slušnej spoločnosti nehovorí; ako by sa človek priznával k nejakej sexuálnej úchylke, do ktorej nikomu z nezúčastnených nič nie je. Maximálne vydajú v tejto súvislosti nič nehovoriace vyhlásenie, kde pripustia božiu ruku, len aby si nezastavili možný alternatívny zdroj financií. Bohužiaľ, možnosti získania prostriedkov formou grantov a sponzorov zo strany štátu, či ateistických zdrojov sú malé.

I keď kresťanské náboženstvo hlása lásku k blížnemu, väčšina historických konfliktov vyplynula práve z náboženského pozadia a to buď tlakom na násilne presadzovanie „pravej“ kresťanskej viery (evanjelizácia, križiacke ťaženia, husitské vojny, 30 ročná vojna…), alebo zvýrazňovania viery tým, že ľudí pri riešení problémov odvádzajú od používania rozumu, a ponúkajú im náboženské dogmy a predsudky, čo len prilieva olej do ohňa. Pokiaľ máte aj jednu stranu, ktorá by sa usilovne snaží nájsť riešenie a druhú, ktorá z nejakého, obyčajne náboženského dôvodu presadzuje neustále svoje riešenia, i keď je úplne zjavne, že už nezodpovedajú súčasným poznatkom a preto budú nefunkčné – spravidla to nevyrieši konflikt, ale ho ešte prehĺbi.

Toto tvrdenie, že najhoršou a najohavnejšou vecou, ktorú človek môže spáchať je riešiť problémy bez požehnania Bohom, čo nevýslovne uráža Boha, toho ktorému vďačíme za všetko. Nepripomína vám táto filozofia vďačnosti len nedávno povinné glorifikovanie komunistických zjazdov, kde za všetko sme museli byť vďačný strane, zatiaľ čo okolitý svet nám unikal. Aj títo jediní odborníci na dobro, vychádzali z akejsi marxisticko – leninskej biblie, a dokonca si vytvorili aj peklo, a to z kapitalizmu, pretože starostlivosť strany bola natoľko výnimočná, že nedovolila, aby ste sa museli sami starať o seba.