ateista

Ateista v našich končinách sa musí maskovať pod rôzne názvy ako humanista a pod., pretože on nie, že neverí v žiadne náboženstvo, on neverí ani v existenciu Stvoriteľa, nech si ho predstavujú akého koľ vek. On si je istý, že príroda a život vznikla prirodzeným vývojom a má na to vedecké dôkazy a nie nejaké bájky a mýtické príbehy. Vie, že príroda je krásna preto, že je vyvážená, prispôsobená k podmienkam na Zemi a vznikala veľmi dlho a ťažko systémom pokus – omyl, kde viac ako 99 % pokusov bol omyl. To všetko sa zapísalo do génov prírody. Nevidí za prírodou ruku nejakého ducha, či „pánička“ ktorý neustále hrozí, že ak k nemu nepristupujem po kolenách tak budem v pekelných ohňoch večne úpieť. Čo je rúhanie najvyššieho stupňa.

Ateistu netreba si mýliť s neveriacim. Neveriacich a to hlavne neveriacich v postavenie cirkvi ako hovorcu Boha je stále viac. Sú to ľudia, ktorí nie sú ateisti, pretože tak hlboko nad tými to otázkami neuvažujú, ale prestali veriť cirkvi, pretože cirkev sa svojimi skutkami o to sama zaslúžila. Preto niektorí diskutéri, ohŕňajú nos nad mojou primitívnosťou, keď brojím proti Bohu, tým, že zverejňujem prešľapy cirkvi. Títo ľudia si však neuvedomujú, že bez cirkvi by tu nebolo ani kresťanstvo a Biblia by bola len zbierka starých židovských mýtov a život Ježiša Krista by sa zaradil medzi bájky zo starého Grécka či Ríma.

Prečo ale ľudia inklinujú k náboženstvu? Pokiaľ sa budeme baviť o konkrétnych náboženstvách, tak jasná odpoveď je výchova. A tu je hlavná úloha pre cirkev. Ak by ste boli vychovávaný ako moslim, boli by ste moslim, ak ako kresťan, boli by ste kresťan, ak ako budhista, boli by ste budhista atď. Príslušnosť ku konkrétnemu náboženstvu je založená čisto na výchove.

Chápem, prečo ľudia veria, ale nechápem prečo veriť chcú nadpozemské bytosti. Prečo si niekto praje existenciu totalitného režimu, v ktorom nad ľuďmi dňom i nocou niekto bdie, čo Vás dokáže obviniť na základe nie len skutkov a slov, ale aj myšlienok, vnútorných dialógov a snov. Tradičné vysvetlenie síce hovorí, že ľudia v snahe zjednodušiť si príliš zložitý svet okolo seba sa snažia zracionalizovať či sprehľadniť si javy, ktoré vyzerajú neprehľadné a náhodné. A že človek je tvor oddávna milujúci príbehy a vytvára si ich už od detstva aj tam, kde na nich nie je žiadny rozumný dôvod. Niektoré náboženstva sú úplne absurdné, spájajú v sebe nepochopenie prírodovedných zákonov a ezoterické šarlatánstvo. Iné zase len o malý kúsok posúvajú realitu do nadprirodzena: s faktami narábajú o trošku voľnejšie, než sa patrí.

Čo je na tom, že stovky rokov generácie rozprávajú o duchoch? Stále ide o dôsledok neznalosti a poverčivosti, než o skutočné zážitky. Čo je na tom, že sa budovali svätyne? Dáva to snáď opodstatnenie myslieť si, že existencia piedestálu pre božstvo je automatickým dôkazom jeho existencie? Nie, no žiaľ mnohé príbehy, idey a učenia takto uvažujú, spriadajú príbehy a vytvárajú dojem pravdivosti.

Pri náboženstve je to však ešte horšie. Nielen že človek verí niečomu, čo nemá absolútne žiadne základy v realite, ale ešte sa aj snažia ostatných okolo seba ovplyvňovať na základe tejto náuky. Ultrakonzervatívni náboženskí fanatici, by radi aplikovali náboženskú náuku na celú spoločnosť, napriek tomu, že väčšina tejto náuky nielen že nemá základy vo faktoch, ale často im priamo aj odporuje.

Za šírenie bludov, pavedy a nebezpečných výmyslov, nebude nikto stíhaný. Pretože zodpovednosť sa dá ľahko preklopiť na laikov: „my sme iba informovali, to oni sa rozhodli sami od seba.“ Je to tak jednoduché a krásne vo svojej čistote: vy ste zodpovední za to, čomu uveríte. Nie ten, ktorý zneužije vašu dôveru, nevedomosť a nainfikuje vás nezmyslami. Vy si nepriznáte, že nemáte prehľad a ak už ste si nezmysel osvojili, už je váš, už si ho budete chrániť. Nemáme radi, keď nás klamú ostatní, no často ľuďom nevadí, ak slepou vierou klamú samých seba. Žiaľ.

A nejedná sa len o tieto otázky. Pre mnohých ľudí je to možno prekvapivé, ale veda dokáže poskytnúť lepšie riešenia i k morálnym otázkam ako náboženstvá. A to z jednoduchého dôvodu. Náboženstvá vychádzajú zo starých príbehov a povier, zatiaľ čo veda sa zakladá na faktoch.

Je krásne predstierať, že viem veci, ktoré nemám odkiaľ vedieť, že svet je tu pre mňa, že mi bolo zverené veľké tajomstvo, že nemám dôvod báť sa smrti a na druhú stranu, že je ťažké priznať si, že som sa celý život mýlil, že veci, ktoré mi hovorili rodičia a im ich rodičia nie sú pravdivé. Ale byť čestný sám k sebe a svojmu okoliu a hľadať pravdu je krajšie.

Musíme zmieriť s tým, že nikdy nič nie je úplne isté, ale niektoré veci sú oveľa pravdepodobnejšie, než iné. Je to veľmi ťažká lekcia v skromnosti, lebo pointou vlastne je, že si nesmieme na žiadnu pravdu príliš zvyknúť a prehlásiť ju za svätú, alebo definitívnu. “Pravda” je niečo, čo vieme podložiť najväčším množstvom najpresvedčivejších dôkazov. Nemôžeme sa oprieť ani o svedectva z druhej ruky (Biblia), kde si už normálne po 50 rokoch nemôžeme presne pamätať čo kde, kto čo urobil, natož čo povedal. Je to preto, že človek ani nereferuje o tom, čo pozoroval, pretože sa mu premiešali spomienky s inými a dáva ako skutočnosť svoje želania. Napr. v evanjeliu podľa Matúša sa dokonca počas ukrižovania v Jeruzaleme otvorili všetky hroby a mŕtvi chodili medzi živými.

Odvolávať sa na autority je ešte úbohejšie, pretože o veciach, ktoré sú mimo ich obor sú ešte menej fundovaný ako bežný človek. Prečo to, ale nefunguje opačne: že autorita niečo tvrdí, podloží to faktami a ľudia zmenia svoje postoje, ak zistia že neboli podľa faktov správne? Pretože to už ego tak veľmi nehojí. Je ľahšie predpokladať, že autorita alebo ktokoľvek, kto tvrdí niečo čo vám nesedí, je agentom tajného sprisahania, či hlupákom. Ego môže naďalej pokojne podriemkavať v kresle svojej pohodlnosti.

Obviňovanie ateistov z toho, že bez Boha si chcú len užívať je primitívne, to si môže myslieť len náboženský fanatik, ktorý kultúru chápe len po svoju hospodu a aj tu má zakázanú.

Svet dokáže byť nádherný aj bez nadpozemských nezmyslov, proste len tak ako existuje, so všetkými nedokonalosťami, baktériami a smrťou dookola. Krásu prírody možno vnímať aj bez toho, aby sme verili, že ju niekto stvoril – práve naopak. Pretože preskúšaný vývoj trvajúci stámiliónov rokov znamená viac ako genialita nejakého prešpekulovaného čarodejníka.