ateista

Katolícka cirkev sa hrdí tým, že len ona zabezpečila premostenie európskej civilizácie  s antickou vzdelanosťou, kultúrou a zmyslom pre právo po zániku Rímskej ríše.

Mám vážne pochybnosti o tomto tvrdení – viď fakty:  Keď v roku 380 n.l. bol vydaný edikt tromi spolucisármi  „Cunctos populos“, na základe ktorého sa katolícke náboženstvo stalo štátnym náboženstvom v Rímskej ríše, tak sa začali diať veci, ktoré boli začiatok konca rímskej vzdelanosti a tolerancie. Tento edikt hovorí: “Nariaďujeme, aby všetci, ktorí sa riadia týmto zákonom, prijali meno katolícki kresťania. Ostatní avšak, považujúc ich za pomätených a nerozumných, budú znášať hanbu bludárstva, miesta stretávania nebudú môcť nazývať kostolmi a budú zmietnutí najprv Božou odplatou a potom aj trestom z našej hlavnej iniciatívy“ Neskôr v 390 n.l. bolo k tomu pridané: „Pod trestom smrti bolo zakázané vyznávať iné náboženstvo, ako katolícke“.

No ešte predtým bolo nutné editovať Bibliu ako základ novej civilizácie (prebehlo to v r.367 -382), pretože do tej doby kolovalo medzi kresťanmi okolo 200 rôznych evanjelií . Biblia je teda výsledkom rozsiahlej editorskej práce, v ktorej sa snažili odstrániť tie najväčšie rozpory medzi evanjeliami a odstrániť z nich i najmenšiu zmienku o potrebe sa vzdelávať, skrátka snažili sa zničiť rozprávaním stupídnych príbehov antickú filozofiu.

Už v týchto rokoch bolo vidieť základný kameň morálky kresťanstva – netolerantnosť. Najprv boli prenasledovaní, potom, keď sa dostali k absolútnej moci začali sami prenasledovať. Nepochybne vykonali mnoho dobrého, no naozaj toho bolo toľko, aby sa mohli pasovať za morálnu autoritu? A koľko prešľapov táto morálna autorita urobila? Niekoľko príkladov:

391 n. l. – Bola kresťanmi vypálená jedna z najväčších knižníc sveta v Alexandrii, ktorá obsahovala 700 tisíc zvitkov rukopisov.

415 n. l. – Slávna grécka Hypatia bola zavraždená fanatickými mníchmi, strhli z nej šaty, odvliekli ju do kresťanského chrámu  a vydali strašnej poprave: ostrými mušľami a črepinami roztrhali na kúsky jej telo, jej ostatky vyniesli z chrámu, porozhadzovali po meste, alebo spálili.

435 n. l. – Dňa 14. novembra vydal cisár Theodosius II zákon, podľa ktorého mal byť popravený každý „kacír“ v Rímskej ríše. Trest smrti platil pre všetkých „kacírov“ a pohanov. Za jediné nekresťanské náboženstvo bol považovaný iba judaizmus.

782 n. l. – Karol Veľký, predlžená ruka pápeža, keď potlačil saské povstanie, dal vo Verdene pri rieke Aller (Dolné Sasko) popraviť 4500 Sasov, ktorí neboli ochotní prijať kresťanstvo.

Ani príchod Cyrila a Metóda na naše územie nebolo tak jednoznačne prínosné ako sa u tom píše. Edikt Metóda bol jednoznačný, zničiť doterajšiu kultúru a  tých ktorí sa nepridali ku kresťanstvu predať do otroctva. Po vzbure bol Metód vyhnaní z našej zeme, za čo našich predkov preklial.

V tejto dobe temna bola moc cirkvi taká absolútna, že si doteraz niektorí ľudia myslia, že cirkev vtedy vo verejnom živote ani neexistovala. Všetko bolo cenzurované, neexistovalo verejne školstvo, veda,  zdravotníctvo, právo – proste všetko – majetok, vrátane ľudí  patrilo správcom Boha. Napr. málokto vie, že prvá pandémia moru vypukla už v 6.storočí. Keďže sa bojovalo proti nej len modlitbami vyžiadala si 100 miliónov obetí, t.j. 4x viac ako pandémia moru v 14 storočí.

Cirkev začala byť historicky známa až od 12. stor. a to preto, že už v tej dobe strácala absolútnu moc, čo sa jej nepáčilo a musela sa  zviditeľniť. Vojenské grupovanie šľachty v boji proti vonkajším votrelcom spôsobilo oslabenie cirkvi a presun majetku a práva v prospech šľachty. Cirkev aby získala znova moc a majetky zaviedla ako prvé celibát, aby zastavila rozdeľovanie majetkov cirkvi (lateránský koncil v r.1139) a začala organizovať lúpežné križiacke výpravy, zhabala majetky ľudí ktorých označila za kacírov, založila rád žobravých mníchov – Františkánov, predávala odpustky a podobné bohumilé skutky.

Lúpežne križiacke výpravy vyvrcholili v 13. Stor. keď sa obrátili i proti vlastnému ľudu Napr.v  r. 1204 n. l. keď ich „spravodlivému“ hnevu neuniklo ani kresťanské mesto Konštantínopol. – Na konci štvrtej križiackej výpravy, križiaci 13. apríla 1204 dobyli hlavné mesto Byzantskej ríše, a brutálnym spôsobom ho vyplienili. Čo spôsobilo i neskorší pád Byzantskej ríše v prospech moslimských Osmanov.

1208 n. l. – Pápež Inocent III. rozhodol o albigenskej križiackej výprave proti albigenským v južnom Francúzsku a mesto Carcassonne začalo obliehať vojsko. Opevnenie bolo z veľkej časti cez 1000 rokov staré a ľahko padlo, čo malo za následok vyvraždenie všetkého obyvateľstva, čím bola zničená rozvíjajúca sa vyspelá kultúra a tolerantná spoločnosť. Odtiaľ pochádza i známa odpoveď na otázku – ako poznám kto je kacír? „Zabite ich všetkých, Boh si svojich rozpozná“.

Úspešný bol i rád Františkánov, ktorých poslanie bolo vyžmýkať z chudobného ľudu i ten posledný halier. Františkánom zakrátko patrilo 1300 kláštorov s priľahlými pozemkami aj s nevoľníkmi, ktorí na nich pracovali.

Tridsaťročná vojna medzi protestantmi a katolíkmi pri ktorej bolo zničených niekoľko miest a zahynulo zbytočne stovky tisíc  ľudí….

Prečo sa diali také kruté veci pod patronátom kresťanskej cirkvi a milujúceho Boha? Išlo o moc, kde kresťanstvo nebolo iné ako iní absolútni mocipáni, zlyhali jeho hodnoty založené na fantázie a samo veľkou mierou prispelo ku skazeniu časti civilizácie. Jediné nové čo kresťanstvo voči iným náboženstvám prinieslo je možnosť odpúšťania. Preto je táto „pravá“ viera  bližšia pre tých skazenejších ako pre spravodlivých.

Stáročne vraždenie v náboženských vojnách, absolútny útlak vedy a ľudského ducha, stáročne ignorovanie aj tých najmenších ľudských práv, vyvyšovanie úzkej skupiny ľudí ako vyvolených Bohom, zotročenie ostatných ľudí až na úroveň hoväda, ba ešte nižšie, státisíce inkvizičných súdov a milióny ich obetí na horiacich hraniciach, otravovanie života ľudí do najmenších detailov. To sú dejiny „kultúrnych a morálnych „ náboženských hodnôt. A ak niekto na to poukáže  je vraj „necitlivý“. Máme si vari brať príklad z „citlivého“ prístupu katolíckych špičiek k stovkám pedofilov vo vlastných radoch?

V dnešnej dobe sa už kresťanstvo iba priživuje na spoločnosti. Už nepôsobí cez vieru v Boha, ale cez štát a ľudí sa drží rôznych výhod a bojí sa sekularizovať od štátu. Často sa tvrdí, že judaizmus a kresťanstvo i tak „obohatili“ západnú civilizáciu, ale podľa historického uhlu pohľadu treba povedať, že je to skôr naopak, že na tomto pokroku európskej kultúry len parazitovali.

Každý má síce svoju obľúbenú teóriu o tom, kde sa berie náboženstvo a prečo ho majú všetky ľudské kultúry. Vraj poskytuje útechu a pohodlie. Posilňuje súdržnosť v skupinách. Uspokojuje našu túžbu pochopiť, prečo existujeme. Možno to platilo v minulosti, keď väčšina ľudí bola negramotných – to inak ani nešlo a ľudia verili tomu, čo počuli len v kostoloch. Ale i tak tisíce ľudí bolo mučených pre vernosť svojmu náboženstvu či boli prenasledovaní fanatikmi za svoj názor, ktorý bol často len ťažko odlíšiteľní od preferovanej viery.  Stavba stredovekej katedrály si vyžadovala storočia ľudskej práce a životov, no nikdy neslúžila za obydlie ani nijakému viditeľne užitočnému cieľu. I keď sa zdá, že v tomto prípade cirkev prispela k pokroku, pretože týmito stavbami zmobilizovala stredoveké a renesančné talenty. No skôr si myslím, že zneužila ich záujem o antické umenie vo svoj prospech a  oslavu mocného Boha.

Náboženstvo maľuje všetko, čo je mimo náboženstva, ako niečo skazené a hriešne. Vo svojej snahe zabrániť nám, aby sme čelili realite, sa náboženstvo a cirkev samo stalo realitou, ktorej musíme čeliť. Vzali našu úprimnú lásku jeden k druhému a toleranciu a dalo ju knihe, telepatickému otcovi, ktorý učí svoje deti, že láska znamená padnúť pred ním na kolená.

Niektorí kresťanskí právnici , či stupídni sudcovia – hovorili a stále hovoria, že desať božích prikázaní predstavuje základ všetkého práva. Nič nemôže byť absurdnejšie. Dávno predtým, než boli tieto prikázania známe, jestvovali prepracované právne kódexy v Indii, v Mezopotámie, v Egypte – zákony proti vražde, krivej prísahe, krádeži, cudzoložstvu či podvodu.

Dnešná Európa už nemá základ v kresťanských hodnotách, ale vychádza zo starších civilizácií, ktorú tvorili slobodné autority, čím dali i podnet k neskoršiemu európskemu osvietenectvu. Kresťanské základne hodnoty, ktoré spočívajú v zázrakoch a k úcte k Bohu nemajú s nič spoločné s ľudskou morálkou, ale len s vyvolávaním strachu;  ľudskú lásku si už málokto zamieňa za hriech; ba ani sa neteší na smrť ako začiatok života večného; má už pochybnosti pokladať pompéznosť cirkevnej hierarchie za skromnosť,  či vyžadovanie peňazí od veriacich pri rôznych príležitostiach za obetu Bohu.

Po stáročia cirkev tvrdila, že Biblia je absolútne pravdivá, že neobsahuje žiadne chyby, že príbeh o stvorení je pravdivý, že jej astronómia a geológia sú v zhode s faktami, že vedci, ktorí sa odchyľovali od Starého zákona boli neveriaci a ateisti.

Trvalo mnoho storočí, a ani neustále pokusy o ohýbanie textov Biblie nepomohlo a prinútilo niektorých teológov urobiť ústupok. Váhavo, plní zlomyseľnosti a nenávisti, sa kňazi nakoniec stiahli z poľa, prenechávajúc víťazstvo vede. Avšak stále existujú ľudia, ktorí veria v hovoriaceho hada, a toho nepresvedčíš žiadnymi argumentmi, že jeho viera vychádza z ilúzií a že radšej by sa mal spoliehať na vlastný rozum a ľuďmi overené skúsenosti či doložené vedomosti o zákonoch prírody. Človek, ktorý si bahní v predstave, že Boh je láska a láska je Boh – akože to je to najvyššie blaho v porovnaní z nepodstatným  životom  človeka si neuvedomuje ako ľahko je zneužiteľný mocnými tohto sveta pre ich prospech. Týmto veriacim odporúčam bližšie sa zoznámiť so skvelými myšlienkami o morálke z dielne Talibanu – budú nanajvýš spokojní.