ateista

Viem, že touto témou zdvihnem adrenalín stálej dopisovateľke blogu PRAVDY Márie Tvrdoňovej, ktorá dokazuje historickú pravdivosť a dôveryhodnosť Nového zákona z pozície veriaceho.  No ja, keďže som ateista pozriem sa tieto historické udalosti z môjho pohľadu.

V období roku nula bolo na území Jeruzalema cca 25 židovských siekt a hnutí. Každá sekta si vykladala „Mojžišov zákon“ po svojom. Myšlienka „vyvoleného“ židovského národa bola rozšírená v každej sekte. Taktiež každá z týchto siekt túžobne sa očakávala svojho mesiáša, ktorý premôže všetkých nepriateľov židovského náboženstva a ich samých učiní pánmi nad všetkými národmi.

Rímska politika v dobitých územiach sledovala hlavne výber daní a zabezpečovanie prístupovej infraštruktúry do krajiny a taktiež dodavku vojakov do rímskych légií a to dalo robiť jedine tak, že dosadili vládcov v dobitej krajine z pôvodného obyvateľstva.

Rimania umožňovali každému slobodu vyznania. Každý jednotlivec mohol vyznávať náboženstvo , aké sám chcel, prípadne mohol byť ateistom. Do vzniku kresťanstva boli jednotlivé náboženstva k sebe tolerantné, okrem židovského, ktoré bolo uzavreté do seba.

Predstavitelia pomerne malého židovského spoločenstva v rámci Rímskej ríše teda potrebovali rozšíriť svoju moc a tak získať väčšiu prestíž. Ale ako to urobiť, keď vyznávači ich náboženstva nemohli byť pohany – t.j. z nevyvoleného národa. Nechcem tu diskutovať o zázračnej premene farizeja Saula na kresťana Pavla. Ide skôr o to, že Pavol pochopil na svojich cestách využiteľnosť  novovzniknutého hnutia – židovskej sekty nasledovníkov Ježiša pre svoje plány i plány rozšírenia  židovského náboženstva. Toto hnutie ponúkalo „hodnoty“ o ktorých väčšina vtedajších obyvateľov rímskej ríše ani nemala zdanie. Tieto hodnoty sú síce chiméry, ako, že sľub lásky samotného Boha každému kto v neho bude veriť. Toho istého Boha, ktorý pohanov v Starom zákone vraždil a ničil. Sľuboval  i posmrtný život. Väčšina obyvateľstva bola nevzdelaná a život mala veľmi ťažký, preto túžila po nejakom zmysle života. Predstavu navzájom sa milujúcich spoločenských vrstiev a teda i vtedajších pohanov, pričom tí bohatí mali pomáhať chudobnejším bola veľmi uspokojujúca predstava pri chaose aký vtedy v náboženskom svete vládol.

Pavlom upravené náboženstvo bolo zmesou vybraných prvkov zo starej viery a novej viery a to tak aby tomu rozumeli i negramotní ľudia. Vynechal i obrezávanie chlapcov, a to cez odpor  apoštola Petra. Preniesol do nej i židovskú nadradenosť  a to tak, že začal rozdeľovať ľudí podľa toho či je veriaci, alebo neveriaci. Tieto hranice sa kládli už od začiatku vzniku kresťanstva, čím dochádzalo k separovaniu kresťanov od ostatných náboženstiev.

Teda chudobní na prvý pohľad nemali čo stratiť, lenže za túto chiméru bolo nutné platiť a to  zbierkach veriacich, ktoré sa posielali cez farizeja Pavla „svätým“ v Jeruzaleme. O týchto svätých v Jeruzaleme však nikto nič nevedel a ani Pavol nikdy nepovedal kto sú tí svätí. (2.Kor.9,1 – 9,5, či 1 Kor.16,1-3)Pavol týmto zbierkam hovoril dobročinnosť. Toto slovo sa skladá z dobra a činnosti, v skutočnosti išlo len zber nezdanených peňazí na neznáme účely. Dokonalá čierna pračka na peniaze.

Ako som už písal Rimania boli tolerantní k náboženstvám, no keď židovská sekta – zelóti zmasakrovala rímsku posádku, ktorá sa po rokovaniach vzdala, museli exemplárne zakročiť a zničiť odporcov a aj jeruzalemský chrám. Po tomto čine Rím zachoval len jednu sektu, ktorá bola prístupná k ich návrhom a to boli farizeji.

Po zbúraní chrámu v Jeruzaleme zmizli i zozbierané peniaze spolu so svätými a Pavlove náboženstvo sa  presunulo do Ríma, kde vytvorili nový spolok svätých. Nie je jasne ako skončil Pavol, nepíšu o tom ani jeho nasledovníci vo svojich evanjeliách, ale je zrejme, že bol veľmi bohatý čo sa nehodilo do obrazu tohto náboženstva. Teda od začiatku museli hlavne chudobní financovať nákladne cesty apoštolov viery, síce Pavol tvrdil, že je to povinnosť veriacich aby dostali  duchovné dary priamo od Boha. (Žid. 13,16) No systém zbierok a ich vynucovanie bol od začiatku veľmi dobre prepracované (2.Kor..8, 1-4; 2.Kor.9,5).

Pokračovatelia Pavlovho učenia – „tvorcovia“ oficiálnych evanjelií sú neznámi, pretože to nebolo autorstvo jedného osvieteného , ale spoločné dielo. Uvádzané mená prinajlepšom možno označiť ako mená projektu, tak ako sú neznámi tvorcovia „starého zákona“. Jedno je však isté evanjeliá vznikli desiatky rokov po „smrti“ údajného Krista. Pretože evanjelia sú hlavne o „rozhovoroch“ Krista s jeho spolupútnikmi a z toho dôvodu je logické, že výpovedná hodnota týchto záznamov sa rovná nule, prípadne je na úrovni bájok, legiend pozliepaných z počutia rôznych židovských hnutí. I sám Pavol kritizoval výrobu týchto bájok a uznával len tie svoje (1 Tim. 1,3-4).

Prečo dávali traja mudrcovia od východu dieťaťu z evanjelií Ježišovi práve tieto dary? Zlato, kadidlo, myrhu? Pretože končilo obdobie obetovania zvierat, ktoré kňazi i s celou rodinou už nestačili skonzumovať a predávať ich nemohli. Odteraz to bude inak a dary budú ľahko speňažiteľné komodity. Ale aj darovanie pôdy nebolo špatné. Rozdávanie štátneho majetku cirkvám je aktuálne i teraz.

Židovskí konvertovaní farizeji šírili kresťanstvo do každej oblasti  Rímskej ríše. Len oni mohli vysvetľovať kresťanské učenie medzi pohanmi, pretože len oni poznali Starý zákon. Z tohto dôvodu si židovské náboženstvo vybudovalo imunitu voči ostatným náboženstvám pretože ako kresťanské tak i  islamské náboženstvo na ňom stojí. A ešte je to jedná zaujímavosť – stvorenie bohočloveka (Kristus) oproti Bohu (Jahve), ktorý je na nižšom stupienku dôležitosti. O čo išlo týmto farizejom – vziať pohanom ich boha a dosadiť tam svojho ako hlavného Boha, a to prostredníctvom bohočloveka so všetkými ľudskými vlastnosťami a aj slabosťami. Ďalej vštepovať vyznávačom Krista , že život na Zemi je prakticky bezcenný, ale že sa má pripravovať na život po smrti. A o čo ide dnešným cirkevníkom zobrať veriacim dokonca i Krista a namiesto neho im podsunúť „Pannu Máriu“, ktorá je ešte bezvýznamnejšia a ešte poddajnejšia. Výsledok marianského kultu, kde Mária poslúcha na slovo Boha i svojho syna je na Slovensku zrejmá.

Kresťanské učenie sa hrdí tým, že prinieslo svetlo do tmy. No opak je pravdou, po tom čo sa stalo štátnym náboženstvom šírilo nevzdelanosť a  tak pomaly rozbíjalo rodinné zväzky, ničilo kultúru, vedu, proste vzdelanosť a analfabetizmus bol stavaný za vzor, čo možno porovnať s dnešným Talibanom.  Tento nástup tmárstva rozvrátil v Rímskej ríše úplne právo, zlikvidoval toleranciu medzi náboženstvami, zničil hospodárstvo a obchod a dospelo to až tak ďaleko, že v 7 stor. v Európe sa zabudli stavať kamenné stavby a všetka infraštruktúra vybudovaná Rímom zarástla trávou. Už vtedy sa šírila téza: V záujme záchrany duše, treba všetko zničiť hoci aj telo. Pálili sa celé knižnice, bránilo sa svetskému vzdelávaniu, pretože  kresťanstvo z toho nič nepotrebovalo, lebo to stálo v ceste za absolútnym uchopením moci. Preto podstata kresťanského učenia vyžaduje čo najviac menej vzdelaných chudobných veriacich ovečiek. Obchodníci s bohom neustále svojim ovečkám vtĺkajú do hlavy názor, že kresťan sa má neustále obracať na prostredníkov božích, ktorí ho od hriechu odbremenia, pretože to jediné vlastne Kristus priniesol – odpúšťanie hriechov a to niečo stojí.