ateista

V článku na tomto blogu „Nevernici“ sa na jeho konci vyskytla veta: „A ateista ani nevie, že nebojuje ani tak s iným názorom, ale sám so sebou.“ Ja ako ateista to môžem potvrdiť, že je to pravda, ale prečo to tak je.

Moji rodičia sa narodili ešte za Rakúska – Uhorska a vtedy neexistoval nikto kto by neveril v Boha, i keď boli už ľudia, ktorí mali pochybnosti, ale podvedome chceli veriť v Boha.

Dlho som uvažoval nad tým, prečo západná civilizácia sa voči ostatným civilizáciám tak rozvinula napriek tomu, že tu bolo náboženstvo, ktoré brzdilo jej vývoj ako len dalo. Samozrejme, že pred kresťanstvom tu boli vysoko rozvinuté civilizácie (Grécko, Rím) ale nástupom kresťanstva skoro úplne zanikli. No po 9 stor. sa naraz začali rozvíjať. Príčina toho sa mi vybavila až pri štúdiu čínskej civilizácie. Čínska civilizácia dlho napredovala napriek tomu, že ako náboženstvo tam vládol taoizmus, ktorý viac strašil ako dával silu. Avšak možno práve pre to sa presadil do svetského života Konfuciunizmus, ktorý bol veľmi praktický pre život a nemiešal sa do náboženských otázok. No keď v 14 stor. prerástol do čínskej spoločnosti Budhizmus, ktorý ako vieme je láskavý a nemá ani bohov mohlo by sa zdať, že to bude na prospech čínskej civilizácie – no stal sa pravý opak a to preto, že prenikol i do svetského života. Bez náboženstva bolo už nepredstaviteľné sa pohybovať vo svetskom živote.  Čínska civilizácia začala upadať.

Ak prenesieme tento príklad do Európy, tak vidíme, že období doby temna, t.j. od 6 stor. do 9 -11 stor. kedy cirkev mala moc i vo svetskom živote, bola civilizácia v úpadku, ku konci už nevedeli stavať ani murované stavby a tiež sa nevedeli brániť vojenským vpádom. Začalo to pápežom Gregorom Veľkým (590-604) zakladateľom svetskej moci a majetkov pápežov. Ako príklad uvediem čo až riadil,  jeho list  jednému z biskupov: „Dostala sa k nám správa , o ktorej nemožno hovoriť bez zahanbenia, že totiž niektorým svojim žiakom vysvetľuješ gramatiku“. To, že civilizácia išla dolu vodou a tiež vojenské víťazstva Arabov na Pyrenejskom polostrove, či neskôr rabovačky Vikingov prinútilo cirkev prostredníctvom Karola Veľkého  aby cirkev nezasahovala do svetskej moci. A tak sa vytvorili nielen právne podmienky pre oddeľovanie majetkov, ale i postupne vytvorenie svetského školstva, vedy i umenia.

Takže nie náboženstvo bolo príčinou rozvoja spoločnosti, ale rozdelenie moci na svetské a náboženské záležitosti, tak to fungovalo i v starom Ríme, či v Číne. Ak náboženstvo prekročilo tieto hranice nastal postupný úpadok.

V tejto súvislosti nechápem snahy  intelektuálov Európy podporovať  tibetského dalajlámu. Počas vlády dalajlámy to bola najzaostalejšia krajina a bude znova ak obnovia náboženskú vládu Tibetu a to aj napriek tomu, čínska okupácia nie je tiež to najlepšie.

Ešte v nedávnej minulosti bol rozšírený názor, že skúmanie prírody nám odhalí znaky Božieho plánu, v ktorom hrajú ľudské bytosti rozhodujúcu úlohu. No nič sa také nezistilo. Príroda a jej obraz sa riadi matematickými zákonmi, ktoré nevedia nič o ľudských bytostiach, a ľudia sa tu javia ako náhoda, nie cieľ ku ktorému Vesmír smeruje.

Na druhej strane veda nám nemôže poskytnúť to, čo dáva náboženstvo ľudom, ktorí veria. Veda vám neposkytne útechu o posmrtnom živote, ale práve preto by nám to malo byť podozrivé, pretože je to také upokojujúce, že by to mohlo byť iba zbožné prianie. Preto som dospel k názoru, že náboženstvo je mnohých ohľadoch len sen, rozprávka pre dospelých: často krásna, ale i zlá.

Veda zväčšuje schopnosti ľudí. Veda nám umožňuje taktiež konať dobro i zlo a s oveľa väčšou účinnosťou.  Plody vedy narobili vo svete mnoho zla, ale nikdy sa nerozpútala vojna kvôli vedeckým princípom, ani sa nevraždilo kvôli rozdielnym vedeckým tvrdeniam.

Nijaká spoločnosť pred našou sa nezmietala v takých konfliktoch, aké prežívame my. Primitívne náboženské tradície z ktorých vyplynula i kultúra bola odjakživa jediným zdrojom poznania a hodnotenia. Po prvý raz v histórii sa kultúrna spoločnosť pokúša formovať na inom ako náboženskom základe a zavrhnúť ho ako zdroj pravdy. Ale stále sa zmieta  v nechutnej zmiešanine židovsko-kresťanskej nábožnosti, scientistického pokrokárstva, komunistickom inštitucionalizme, ale aj viery ľudské práva.

Všetky tradičné systémy stavali etiku a hodnoty mimo pôsobnosti človeka. Hodnoty mu nepatrili; boli mu prikazované bohom a on patril im. Dnes človek vie, že hodnoty patria jemu, ale keď je teraz ich pánom, stráca pôdu pod nohami a rozplýva sa v prázdnote, keď vidí, že nová technológia je zneužívaná na ničenie tela i duše človeka.

Kde je liek? Zásadne rozlišovanie poznania a hodnotenia, zrodilo vedu. Stanovením zásadného rozdielu medzi oblasťami posvätnými a svetskými záležitosťami ako som uviedol hore spôsobilo vede isť vlastnou cestou. Avšak nijaký vopred stanovený hodnotový systém nevytvorí pravú etiku, kým nevytvorí systém etiku poznania na základe objektívnosti.

Zdroj pravdy netreba hľadať u Boha, ani u nevzdelanej a utláčanej vrstvy obyvateľstva ale vo vede, etike, ktorá sa zakladá na slobodnej vôle poznania. Táto etika, ktorá stavia morálnu zodpovednosť nad samotnou slobodou.  Etika poznania sa človeku nevnukne sama; naopak, človek si ju sám musí zistiť a prikázať tak, že z nej urobil podmienku každého činu – postup objektívnosti.

Pri hľadaní pravdy sa vyskytli problémy, ktoré sú v rozpore z náboženskou etikou. Ako je chápanie homosexuality, zákazu transfúzie krvi,  eutanázie, potratu, antikoncepcie, úpravy genetických záznamov človeka… Agónia spôsobená zákonmi, ktoré vyplývajú z náboženských zjavení nás prinucuje porodiť genetické choré deti aj tých rodičov, ktorí by mali šance mať druhé dieťa zdravé. Prečo by mali byť trestaní rodičia, či potomok, myslite, že by túžil po takom živote – či nebude mať taký človek právo žalovať svojich rodičov za to, že ho plným vedomým o jeho obmedzeniach nechali priviesť na svet.  Z toho vidieť, že potrebné zákony sú ešte vo vývoji tak aby jednak chránili súkromie a jednak zabránili nedobrým trendom.

Je zaujímavé, že náboženstvo sa najviac stará do vecí, ktoré by mali byť výlučne individuálnou súkromnou záležitosťou človeka, ktorého sa to týka. Prax už ukázala, že tieto veci nemožno nikdy zveriť na posudzovanie štátu, či náboženstvu, ale nechať ich výlučne v rukách dotknutých. Prečo náboženstvo sa neangažuje tam, kde by bolo viac potrebné, prečo nehrozí peklom vojnychtivým,  pôvodcom rozširovania chorôb,  chudobe, sociálnej a rasovej nespravodlivosti.

Na druhej strane ak náboženstvo tvrdí, že môže zaujať miesto vedy a pritom je dobročinejšie a ušľachtilejšie, najprv však musí dokázať že je aj pravdivé. A tu vzniká odpor ateistov, že sa zaoberajú otázkami náboženstva, pretože samotné náboženstvo necíti potrebu zisťovať či je pravdivé, ale do všetkého sa chce miešať.

Prečo predstavitelia náboženstva jednoducho nevyhlási,  že nemôže poskytnúť to čo sa obvykle nazýva pravdou; a ak ju chcete získať obráťte sa na vedu. Ale my Vám poskytneme neporovnateľné krajšie, upokojucejšie a ušľachtilejšie pravdy než čokoľvek môžete získať od vedy. Je to pravda vo vyššom význame. Toto nemôže povedať, pretože hneď jasné, že tá vyššia pravda je len želanie, čím by stratila vplyv na ľudí. Obyčajný človek pozná len jednu pravdu a nevie si predstaviť čo by bola tá vyššia pravda. Pravda je ako smrť nemá stupne.